Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Spisovateľ a publicista, ktorý sa nebojí otvorene komentovať spoločenskú situáciu na Slovensku. Michal Hvorecký má na svojom knižnom konte viac ako desiatku kníh, ktoré boli preložené do desiatich jazykov. Jeho posledný román Trol je najmä o nebezpečenstve šírenia dezinformácií a hoaxov. Venuje sa aj umeleckému prekladu z nemčiny, medzi jeho najnovší prekladateľský počin patrí kniha z edície Prekliati reportéri – Smrť v bunkri od Martina Pollacka.

V tvojej poslednej knihe Trol sa venuješ súčasnému fenoménu dezinformácií a ich vplyvu na spoločnosť. Čo má román odkázať čitateľovi?

Moji dvaja hrdinovia sa pokúsia preniknúť do trolovacej fabriky a rozložiť ju zvnútra. Kniha je aj pripomenutím, že celý ten absurdný svet falošných správ by bol aj smiešny, keby ho toľko ľudí nebralo vážne. Je to svet výmyslov a fikcií a ja som sa ho pokúsil uchopiť ako literárny priestor. V knižke je aj veľa drsného humoru, aj paródia na ruský konšpiračný hip-hop.

Teraz som bol knihu predstaviť v Kyjeve, kde vyšla v ukrajinskom preklade. Som milo prekvapený množstvom odoziev, ktoré odtiaľ dostávam. Ukrajina zažíva brutálnu hybridnú vojnu a jej krutý osud ma aj v mnohom inšpiroval. Na východe krajiny už zahynulo desaťtisíc Ukrajincov. Dezinformačná vojna je zničujúca a ohrozuje základy našej civilizácie. Mimochodom, Ukrajinci sú šokovaní a zhrození, ako ich zobrazujú naše konšpiračné weby, ktoré ich všetkých označujú za fašistov a podobne. Koncom augusta knižka vychádza aj v nemčine a na jeseň ma tam čaká turné.

Bol to zámer vydať knihu práve v ukrajinskom jazyku?

Vôbec nie. Autor väčšinou na preklady nemá vplyv. Mne sa prekvapivo ozvali dve ukrajinské vydavateľstvá, ktoré sa o knihe dozvedeli. Jedno z nich so mnou rýchlo uzavrelo zmluvu a postupovalo veľmi profesionálne. Kniha je tenká, dokázali ju preložiť rýchlo. Vydanie pripravili k veľtrhu Arsenal, čo je zároveň medzinárodný literárny festival. Tamojší knižný trh mi vyrazil dych. Paradoxne, vojna s Ruskom pomohla vyformovať ukrajinskú identitu, aj kultúru a literatúru. Uplynulé tri-štyri roky sú síce pre štát mimoriadne ťažké, ale pre umenie a vôbec tvorivosť veľmi plodné. Ľudia chcú diskutovať, čítať, dokázať, že patria do západného sveta.

Michal Hvorecký rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Hlavná postava spomínanej knihy je trol. Aké sú jeho typické črty?

Internetoví trolovia sú ľudia, ktorí vyhľadávajú a vyhrocujú debaty, komentármi zámerne vyvolávajú konflikty, vytvárajú a šíria falošné správy. Chcú zmiasť a zničiť akúkoľvek diskusiu. Ich hlavným cieľom je vytvoriť v ľuďoch dojem, že protest a vzdor nemajú zmysel, pretože všetko je aj tak zmanipulované, vopred dohodnuté, tajne riadené. Oberajú ľudí o slobodnú vôľu, berú im hlas. Za zvlášť smutné považujem, že sa medzi trolmi nájde aj viacero vzdelaných ľudí. Neviem, či to robia za peniaze alebo z fanatického presvedčenia, ale v oboch prípadoch škodia sebe aj svojmu okoliu.

Za najväčšie zlyhanie intelektuála považujem, keď poslušne slúži iba jednému názoru, iba jednej strane – v skutočnosti má byť kritický voči každej moci. Pribúdajú aj automatickí trolovia, nazývaní boty, od slova roboty – dokážu generovať tisícky komentárov alebo variovať už jestvujúce správy a doslova zamorovať virtuálny priestor. Tak vznikol nový a extrémne nebezpečný fenomén, že sa prostredníctvom internetu ovplyvňujú voľby aj v krajinách na opačnom konci sveta. Dnes už je evidentné, že sociálne siete oslabili demokraciu. Bude na každom z nás, či ju dokážeme ubrániť.

Stretávaš sa často s týmto typom ľudí v internetových diskusiách?

Veľmi často. Hlavne pod svojimi statusmi a blogmi. Niektorí v uplynulých dvoch-troch rokoch chodievajú aj na moje podujatia, viacerí dokonca pravidelne. Sú vždy vítaní. Nemám problém konfrontovať sa s iným názorom. Som otvorený a tolerantný, ale v diskusiách aj rázny. Každý má právo na vlastný názor, ale nemá právo na vlastné fakty.

Nedávno som mal zaujímajú skúsenosť na čítačke v Trenčíne. Ozval sa jeden zástupca „druhej strany“ a začal vyhlasovať, že ho chcem umlčať, cenzurovať a podobné nezmysly. Poďakoval som sa mu za vyjadrenie a poprosil ho, aby bol konkrétny. Habkal, nevedel…

Vtedy sa ozval asi devätnásťročný mladík z publika a priznal sa, že keď mal štrnásť-pätnásť rokov, oddane veril vo svetové sprisahania. Dostal sa k nim cez diskusnú skupinu na webe, ktorá sa na istý čas stala stredobodom jeho života. Veril všetkému, čo sa tam písalo o nadvláde Židov a iluminátov, úplne tomu prepadol. No po čase, keď dospieval, si viac a viac uvedomoval, že sú to nezmysly a klamstvá. Dnes mu to pripadá až smiešne, akým bludom veril. Ale potreboval si tým zrejme prejsť. Teraz sa snaží pochopiť zložitý svet, nie hľadať skratkovité pseudovysvetlenia a riešenia.

Michal Hvorecký s tabletom
Foto: Šimon Šiplák

Podarilo sa ti nejakého presvedčiť, že jeho pravda nie je celkom pravda?

Viacerých. S jedným sa už dokonca zdravím, nie sme síce ešte priatelia, ale známi už určite. Ozajstní fanatici zjavne na moje akcie nechodievajú. Verím, že kto má aspoň trochu otvorenú myseľ, dokáže prijať aj iný názor. Dezinformácie škodia ľudskej mysli aj telu – napríklad, keď niekto verí v liečbu, ktorá je výmyslom a komerčným kšeftom.

Populárne sú aj rôzne šarlatánske postupy na liečenie závažných chorôb. Je to hlúposť ľudí, ktorí tomu veria alebo by mali byť zodpovední aj tí, čo to šíria?

Čitatelia konšpiračných webov si vôbec neuvedomujú, že sú hlavne konzumenti a cieľové skupiny najrôznejších reklám. S alternatívou to nemá vôbec nič spoločné. Aj preto sa angažujem v skupine Konspiratori.sk, ktorá upozorňuje klientov, aby neinzerovali na mizerných stránkach plných falošných správ. Ťažko chorí ľudia sú z nášho zdravotníctva často zúfalí a chytajú sa aj slamky. Považujem za odporné, koľko stránok to zneužíva. Mnohí šíritelia bludov to robia iba pre peniaze, vonkoncom nie z presvedčenia. Majiteľ proputinovského webu Hlavné správy čerpal aj desaťtisíce eur z Európskeho sociálneho fondu, hoci sústavne útočí na Európsku úniu a žiada naše vystúpenie z nej. V tomto svete však protiklady nie sú nič výnimočné. Logiku tam netreba hľadať. Všetko sa zdanlivo vysvetlí.

Nemali by mať aj takéto konšpiračné weby svoje miesto v rámci slobody prejavu?

Sloboda prejavu neznamená slobodu šíriť lži. Digitálny vek však mnohé zaužívané pravidlá prevrátil hore nohami. Sloboda slova znamená hlavne zodpovednosť. Na Slovensku momentálne prebieha aj boj o verejnoprávnosť. Médiá totiž dnes znamenajú aj moc. Preto je dnes Turecko najväčším svetovým väzením pre novinárov a napriek tomu tam ľudia chodievajú na dovolenky akoby nič. Sloboda prejavu si vyžaduje toleranciu k iným názorom. Aj trestanie extrémistických prejavov, ktoré sú v rozpore so zákonom, čo sa u nás deje len výnimočne. Preto tak pribúdajú nepriatelia slobody.

Michal Hvorecký na schodisku
Foto: Šimon Šiplák

Ako sa môže spoločnosť ubrániť šíreniu konšpiračných teórií a dezinformácií?

Najmä vzdelávaním a to už od raného veku. Treba ľudí učiť rozumieť médiám. Žijeme v čoraz zložitejšom a prepojenejšom svete. Keď som bol dieťa, bolo to ešte celkom inak. Už ako malí chalani sme s bratom vedeli, že presný opak toho, čo sa píše v denníku Pravda, je v skutočnosti pravda. Svet bol oveľa prehľadnejší. Dnes sú problémy globálne a aj malého Slovenska sa často týka, čo sa deje na opačnom konci zemegule. Väčšina propagandy sa netvári ako propaganda a ľudia často ani nevedia, že sa nechávajú klamať a manipulovať. Odhaľovať falošné správy je, žiaľ, časovo oveľa náročnejšie ako ich vymýšľať.

Na druhej strane, začať treba vždy od seba. Spochybňovať vlastné stanoviská, overovať si zdroje, nebáť sa priznať si chybu alebo omyl. Nie je hanba pomýliť sa, no veľká chyba je nepoučiť sa z toho.

Môže v tomto smere urobiť nejaké opatrenia aj štát? Je riešením zákaz alebo obmedzenie konšpiračných médií?

Už sa to aj deje, ale ohlasy sú rozporuplné. Od 1. januára 2018 zaviedlo Nemecko vysoké pokuty za tolerovanie nenávistných prejavov a rasizmus na sociálnych sieťach. A čo urobila väčšina prevádzkovateľov falošných webov? Hneď si sídlo prehlásili do Švajčiarska a bolo. Pokračujú ďalej. Problém je aj v tom, ako si traja rôzni ľudia definujú pojem nenávistný prejav. To je podobné ako so slovom slušnosť. Aj futbaloví chuligáni a bitkári, ktorí pravidelne demolujú slovenské štadióny, sa považujú za slušných ľudí.

Európska komisia intenzívne hľadá nástroje na identifikovanie falošných správ. Chce zvýšiť dôveru občanov v médiá a zabezpečiť, aby sa klamlivé informácie dali ľahšie identifikovať. Je to obrovská výzva dneška. Hoaxy sa však neriadia hranicami Európskej únie. Väčšina propagandy u nás pochádza z Ruska a bez problémov k nám preniká. Podľa mňa treba ísť hlbšie a obnovovať dôveru ľudí v demokraciu, v právny štát a inštitúcie.

Michal Hvorecký spisovateľ
Foto: Šimon Šiplák

Na Slovensku je dôvera v štátne inštitúcie podstatne nižšia ako v západných krajinách. Čím by sme mali začať u nás?

S tým, čo žiadali masové protesty v zime a na jar, po brutálnej vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej: spravodlivosť pre všetkých bez rozdielu. Nekompromisný boj proti korupcii. Nezávislá justícia aj polícia. Koniec beztrestnosti pre najvyšších predstaviteľov štátu. To môže byť začiatok.

Úspech sa nedostaví hneď. Strata dôvery sa bude obnovovať dlho a nič negarantuje, že sa to naozaj podarí. Momentálne mám obavu, že spôsob, akým protesty skončili dostratena, môže ešte zvyšovať frustráciu občanov. Tá sa môže naplno prejaviť po budúcich parlamentných voľbách. Keď si pozrieme volebné prieskumy, hlas desaťtisícov z ulíc po celom Slovensku je tam zastúpený len mikroskopicky. Energia sa nedokázala pretaviť do politickej sily.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Poznáme ťa ako spisovateľa, no živíš sa aj prekladaním kníh z nemčiny. Minulý rok to bola kniha od Martina Pollacka Smrť v bunkri…

Pollack je pre mňa špecifický prípad. Jeho knihy zaznamenali na Slovensku naozaj mimoriadny ohlas. Stali sme sa priateľmi, veľa sme toho spolu zažili. Pri prekladaní Smrti v bunkri som sa na niekoľko mesiacov ponoril do nemeckých, rakúskych i slovenských novodobých dejín, študoval som znova a do hĺbky vývoj a jazyk NSDAP aj SS, hľadal rôzne druhy nacistických uniforiem a výložiek, sledoval mapy premenlivého európskeho pohraničia a chodil po stopách SNP na Donovaloch, v Banskej Bystrici aj inde. Zašiel som do ružomberského hotela Kultúra, kde sa odohráva dôležitá pasáž, aj do tamojšej synagógy.

Kniha ukazuje kruté osudy ľudí, ktorých zasiahol fašizmus. Napriek tomu ľudia čoraz viac inklinujú k podpore autoritárskych režimov, čo vidíme aj v slovenskom parlamente. Čo sa deje so spoločnosťou?

Ľudia majú strach. A často sa im ani nečudujem. Mnohí sa cítia ohrození chudobou a sociálnym vylúčením. Z našej spoločnosti sa vytratila súdržnosť a solidarita. Zároveň je obrovským problémom Slovenska emigrácia. My nemáme migrantov, ale vlastných emigrantov, deti, otcov, mamy. Dvanásť percent lekárov v nemeckom Sasku sú Slováci. Celé oblasti sa vyľudňujú a priepasť medzi regiónmi sa prehlbuje.

Ľudia sa obávajú globalizačných trendov a často aj fiktívnych ohrození, ktoré sú však v ich vedomí reálne. Emócie víťazia nad faktami. Žijeme zložitú dobu a naša spoločnosť je hlboko rozdelená. Už by som ani nepovedal na ľavicu a pravicu, ako skôr na ľudí, ktorí neveria v demokraciu, ľudské práva ani slobodu a v ľudí, ktorí by radi budovali moderný európsky slobodný svet.

Občas to naberá až surreálne prvky, ale nič nevystihuje dobu jasnejšie, ako keď priateľ mafiánov a poskok mečiarovských privatizérov Štefan Harabin rozpráva o právnom štáte a oligarcha Marián Kočner kádruje novinárov. Občas to naozaj vyzerá, že sa zbláznil. Také éry prajú extrémistom všetkých smerov. Problém s tým majú už aj vyspelejšie a oveľa staršie demokracie.

Michal Hvorecký prekladateľ
Foto: Šimon Šiplák

Dokážeme, ako spoločnosť, zabrániť šíreniu extrémistických myšlienok?

Jedine vzdelávaním a poukazovaním na to, čo takéto myšlienky spôsobili v minulosti, aj v našej krajine aj našim rodinám. Preložil som z nemčiny dve knihy Martina Pollacka.

Keď sme spolu s autorom v Múzeu SNP v Banskej Bystrici predstavovali knižku Smrť v bunkri, prihlásila sa z publika vnučka zavraždenej Slovenky, ktorá v zime 1944 v dome v osade Bully ukryla sedem Židov. Niekto ju udal. 16. januára 1945 dedinu, zasypanú snehom, prehľadali príslušníci Sonderkommanda 7a, ktorému velil Pollackov otec Gerhard Bast. Všetkých zaživa upálili. Vo vedľajšom príbytku u príbuznej objavili ďalších osem schovaných Židov, zastrelili ich aj s pani domácou a stavbu podpálili. Na čítanie dorazili piati príbuzní zavraždených. Doniesli aj jedinú zachovanú fotku.

Na čiernobielom zábere som uvidel krásnu, sotva dvadsaťročnú ženu s malým dieťaťom. Za odvahu zaplatila životom. Neviditeľná hrdinka, ktorá konala ľudsky v stave najvyššieho ohrozenia a pomohla ľuďom na úteku v beznádeji a krajnej núdzi. Pollack svojím písaním vrátil tvár a príbeh mnohým anonymným obetiam svojho brutálneho otca, nacistu, gestapáka a esesáka. To je podľa mňa jedna z ciest, ako zabrzdiť šírenie zla.

Ako vidíš Slovensko o 10 rokov z tohto pohľadu? Vytriezveme alebo sa to ešte zhorší?

Zostávam optimistom. Zimné protesty Za slušné Slovensko ukázali, že naša spoločnosť sa v okamihoch krízy dokáže pozoruhodne zmobilizovať. Verím v mladú generáciu s prirodzenou medzinárodnou skúsenosťou. Verím, že sa masová emigrácia zo Slovenska postupne zabrzdí. Čakajú nás ťažké časy, ale máme sa tak dobre ako ešte nikdy. Každý z nás môže prispieť k tomu, aby to bolo ešte lepšie. Hlavne sa nebáť.

dezinformácie heroes meet the heroes rozhovor spisovateľ trol