Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Michal Klembara od roku 2006 organizuje v Trnave kultúrne podujatia pre verejnosť, založil občianske združenia Publikum.sk, ktorého aktivity postupne viedli k vzniku kultúrneho centra Malý Berlín. Spolupracuje na medzinárodných projektoch s nezávislými kultúrnymi centrami v Európe v rámci siete Trans Europe Halles a je predsedom Antény – siete pre nezávislú kultúru.

Koronakríza kultúru položila. Ako sa držíte v Malom Berlíne?

Tento rok začínal veľmi dobre. No už na jar sme museli zrušiť vyše sto predstavení, už to ani nepočítam. Väčšinu roka sme nemohli robiť nič. Pomohlo nám, že sa situácia cez leto trochu uvoľnila. Jeseň nám ale určite bude veľmi chýbať. Je to najsilnejšie obdobie pre všetkých v kultúre. Momentálne síce môžeme robiť podujatia pre obmedzený počet divákov, ale to nie je udržateľné.

Ako to zvládate finančne?

Našťastie máme viaczdrojové financovanie a nie sme závislí len od príjmov zo vstupeniek a prenájmov sál. Máme granty, partnerov a donorov, najmä Nádvorie. To nám pomohlo prežiť túto krízu. Rovnako sme podobne ako všetky ostatné kultúrne centrá a iné organizácie mohli využiť dotácie z Fondu na podporu umenia aj na online podujatia. Pomohlo aj to, že Malý Berlín bol pred vypuknutím pandémie v dobrej kondícii. Mali sme aj niečo našetrené, vďaka čomu sme niektoré výdavky vedeli vykryť. Tento rok by tak mal byť pre nás ešte relatívne v poriadku. Viac sa bojím toho, čo bude v budúcom.

Rátaš aj s takou možnosťou, že do ďalšieho leta by ste nemohli organizovať verejné podujatia?

Dúfam, že na jar ich budeme môcť robiť, aj keď nie v úplne normálnom režime. S januárom a februárom nepočítam.

Ovplyvnila kríza aj vaše spolupráce s firemnými donormi?

U nás zatiaľ, našťastie, nie. Ale od iných kultúrnych centier viem, že im firmy rušili spolupráce. Niektoré majú pocit, že ak podujatia nemôžu konať, kultúra nepotrebuje peniaze. Na druhú stranu, aj tieto firmy trpia kvôli kríze a snažia sa šetriť. Samosprávy tiež váhajú, či a akú formu podpory poskytnú na budúci rok. Strácame tak pôdu pod nohami. Vypadli príjmy zo vstupeniek, z prenájmu priestorov, rušia sa dotácie, ale náklady zostali. Mali sme nainvestované do podujatí, ktoré sa nemohli uskutočniť.

Táto situácia, samozrejme, nezasiahla všetkých rovnako. Ale myslím si, že ak to bude takto trvať dlhšie, tak ten nasledujúci polrok bude pre mnohých likvidačný. Veľa ľudí už muselo v tomto roku zmeniť profesiu, mnohí sa už k umeniu a kultúre možno nikdy nevrátia. Viaceré veľmi špecifické profesie tak možno na Slovensku úplne zaniknú.

Ktoré máš na mysli?

Napríklad v hudobnom priemysle je ich niekoľko. Sú ľudia, ktorí robia veľmi špecifické práce, napríklad pri stavaní veľkých pódií na festivaloch. Často robia aj v zahraničí. Tento rok festivaly neboli, nemohli ani nikam vycestovať. Takéto veľmi úzko špecializované firmy, ale aj tie, ktoré sa venujú ozvučovaniu či prenájmu techniky, sú nútené zatvárať. Mnohých ťahajú k zemi nájmy, lízingy, úvery na techniku. 

Michal Klembara Nádvorie
Foto: Dávid Hanko

Máme ale nádej, že sa vďaka vakcíne svet vráti viac k normálu. Čo tieto profesie nahradí?

Určite bude nejakú dobu trvať, kým sa tento priemysel znova naštartuje. Myslím si, že to bude trvať ešte dlhšie ako táto kríza. Profesie, ktoré u nás zaniknú, nahradia skôr zahraničné firmy. Je možné, že pokrok, ktorý sme dosiahli za posledných 15 rokov, sa stratí.

Výhoda pre nezávislé kultúrne centrá je práve v tom, že my vieme otvoriť rýchlo. Máme priestory, ľudí a techniku. Ak nám niekto povie, že o týždeň môžete otvoriť, my otvoríme. Ale nie každý má tú možnosť. To si môžu dovoliť aj inštitúcie ako divadlá, múzeá a galérie. Komerčná časť kultúrnej scény potrebuje minimálne mesiace na to, aby začala opäť ako tak fungovať.

Ty si začínal okolo filmu v magazíne CinemaView. V poslednej dobe vyšlo veľa článkov o tom, že možno zaniknú kiná. Aký je tvoj názor? Myslíš si, že je to realistické?

Myslím si, že nie. Ľudia do kín chcú chodiť a vrátia sa. Pre veľmi veľa podstatných hráčov vo filmovom priemysle sú kiná nenahraditeľným zdrojom príjmov. Ak sa majú nakrúcať veľké filmy, bude treba aj kiná. Rozhodnú však hollywoodske štúdiá.

Hollywood pracuje s veľkými rozpočtami. Čo slovenský film, ovplyvní ho kríza?

Slovenský film to podľa mňa veľmi nezasiahlo, pretože nestojí na komerčnej báze. Naše filmy sa nakrúcajú najmä vďaka podpore z Audiovizuálneho fondu, príjem z kín nie je pre ne až taký podstatný. Sú však aj výnimky, niektoré filmy dokážu producentom aj zarobiť, ale je to menšie percento. Aj film však prišiel o kontakt s divákom.

Vráťme sa však k Malému Berlínu. Majú ľudia záujem o online predstavenia?

Nie až taký veľký. Závisí to od toho, čo robíme a aké máme od toho očakávania. Teraz ich už máme realistickejšie než na jar. Výborne nám fungujú veci pre deti. Rodičia to nemajú ľahké, deti sú zavreté doma a čím je horšie počasie, tým je väčší dopyt práve po takýchto programoch. Sú však aj podujatia, ktoré až tak netrpia tým, že prešli do online sveta. Napríklad prednášky, diskusie alebo aj koncerty. Horšie je to s divadlom, to sa online plnohodnotne urobiť prakticky nedá.

Pomohlo vám počas roka Ministerstvo kultúry?

Od jari až doteraz sme my a ani väčšina kultúry nemali nárok na žiadnu pomoc od štátu. Mnoho ľudí je bez príjmov prakticky už od marca. V lete sa dalo niečo zarobiť, ale oveľa menej než v bežnom roku. Napriek tomu, čo odznelo opakovane v médiách, do decembra ľudia pracujúci v kultúre nedostali od štátu ani euro. Ministerstvo predstavilo schému podpory len nedávno, ale vyzerá to nádejne. Trvalo to síce, ale ide to teraz konečne dobrým smerom. 

Klembara Kultúrne centrum Malý Berlín
Foto: Dávid Hanko

Podpora pre kultúru vyvolala u mnohých Slovákov aj vlnu nevôle. Hlavne na sociálnych sieťach posielali ľudí pracovať za pokladňu, robiť tzv. skutočnú prácu. Ako s týmto bojuješ?

Osobne sa ma to nedotýka. Vnímam to tak, že o nás vôbec nevedia. Kultúru vnímajú cez ľudí, ktorých vidia v televízii, v seriáloch alebo smotánke, a tí naozaj nepotrebujú túto pomoc. Pravdepodobne ju ani nežiadali. Neberiem tieto narážky osobne, pretože nemám pocit, že hovorili o nás.

Čomu všetkému sa Malý Berlín venuje za bežných okolností?

Zvyčajne robíme viac ako 300 rôznych podujatí počas roka. Koncerty, divadelné a tanečné predstavenia, literárne večery, prednášky, workshopy, konferencie. Nezameriavame sa na konkrétny žáner. Robíme podujatia pre všetkých, od detí až po seniorov. Sme jediné nezávislé kultúrne centrum v regióne, preto berieme tú našu rolu zoširoka.

Pamätám si, že ešte kým som študovala v Trnave, teda okolo roku 2009 a neskôr, ste robili Noc v kine, PechaKucha Night a iné podujatia. Vtedy sa toho v Trnave ešte nedialo veľa.

Prvé podujatia sme začali robiť v roku 2006. Vtedy tu toho nebolo veľa práve pre ľudí vo veku od 20 do 30 rokov, ako sme boli my. To nás motivovalo. Robili sme Noc v kine, Improligu, PechaKucha prišla v 2011 a mali sme aj nejaké jednorazové podujatia. Postupne sa to nabaľovalo, až sme si povedali, že ak to chceme robiť naozaj profesionálne, ďalší krok musí byť vlastný priestor.

Ako vám pomáha samospráva?

Uchádzame sa každoročne o granty od mesta aj samosprávneho kraja, ktoré nám v celom mixe príjmov vždy pomôžu. Kraj nám teraz napríklad pomohol dotáciou na prenájom našich priestorov. Zároveň síce zrušili štandardné granty na programové aktivity, ale tie by sa teraz aj tak ťažko realizovali, takže to bolo dobré rozhodnutie.

Za dôležitú považujem aj spoluprácu, ktorú máme, či už s ľuďmi, ktorí robia kultúrne aktivity pre mesto a potom s krajskými kultúrnymi inštitúciami. Posledne dva-tri roky intenzívne spolupracujeme s Divadlom Jána Palárika a dlhoročnú spoluprácu máme aj s Galériou Jána Koniarka. Rozbiehame teraz prvé aktivity s krajskou knižnicou.

Má Trnava ako mesto ambície v kultúre?

Mesto toho robí celkom veľa. Aktuálne Trnava kandiduje na Európske hlavné mesto kultúry 2026. Okrem toho čoskoro v Trnave vznikne Kreatívne centrum. Ide o aktivitu Trnavského samosprávneho kraja a mesto do projektu dáva svoju budovu. Kraj naň získal peniaze z eurofondov. 

Bol som súčasťou tímu, ktorý mal na starosti obsah, teda to, čomu sa centrum bude venovať. Snažili sme zistiť, čo potrebuje kreatívny priemysel v meste a v kraji, aké sú nedostatky a čo je potrebné, aby sa mohlo ďalej rozvíjať. Tieto zistenia sme použili pri tvorbe projektu. Chceli sme, aby to riešenie bolo čo najpraktickejšie a pomohlo čo najviac.

Michal Klembara Trnava
Foto: Dávid Hanko

Čo sú tie nedostatky?

V Trnave je dlhodobo málo priestorov, ktoré by mohli slúžiť ako ateliéry či štúdiá pre umelcov, dizajnérov a remeselníkov. Veľká časť budovy Kreatívneho centra poskytne práve takéto priestory a členovia centra si budú môcť vyskúšať rôzne technológie a pracovné postupy. Chceme pre nich vytvoriť podmienky, aby v centre mohli pracovať a živiť sa tým. Cieľom celého projektu je, aby v kraji vznikli nové pracovné miesta v kreatívnom priemysle a ľudia začali podnikať.

Kedy bude toto centrum ľuďom k dispozícii?

Najbližšie dva roky sa bude budova rekonštruovať. V januári by sa však už mali spustiť niektoré služby, ktoré centrum dokáže poskytovať aj bez budovy a technológií. Postupne by sa mala vytvoriť prvá skupinu ľudí, ktorí budú Kreatívne centrum Trnava využívať hneď od otvorenia.

V západných krajinách mestá často využívajú prázdne priemyselné budovy na kultúrne centrá. Trnava neplánuje využívať tieto budovy podobne?

Trnava je špecifická v tom, že väčšina týchto priestorov stále slúži pôvodnému zámeru. Sú to buď aktívne továrne, alebo iné priemyselné budovy. Cukrovar je veľká výnimka. Trnava je výnimočná aj v tom, že tieto priemyselné stavby sa nebúrali a stoja dodnes.

Ako by si zhodnotil stav kultúry v slovenských mestách?

Krajské mestá sú na tom celkom dobre. Nezávislá kultúra, ktorá funguje v malých mestách, je veľmi vzácna vec. Aj Trnava je v európskom pohľade malé mesto. Bežné veci, ktoré máme tu, v iných podobne veľkých mestách v Európe nenájdeme. Kultúra na Slovensku je ale dlhodobo podfinancovaná. Je to síce lepšie, než to bolo v minulosti, no dlh sme stále nedobehli. Infraštruktúrou, zázemím a technológiami sme ešte stále ďaleko od toho, čo by bolo ideálne.

Je Trnava niečím špecifická?

Blízkosť Bratislavy a Viedne má určite vplyv. Vytvára to tlak aj na nás, aby sme sa viac snažili, pretože Trnavčan ľahko nájde kvalitnú kultúru aj v týchto mestách. V Trnave je veľmi kvalitná výtvarná scéna. Je tu asi 40 ľudí, ktorých sa oplatí sledovať. To nie je na Slovensku, okrem Bratislavy a Košíc, bežné. Je tu aj silné dizajnérske podhubie. Viacero najlepších dizajnérskych štúdií na Slovensku sídli práve v Trnave. A to aj vďaka blízkosti Bratislavy. Vieš tu žiť, podnikať a mať klientov v Bratislave. 

Spolupracujú mestá navzájom?

Samosprávy ako také v kultúre veľmi nie. Ale kultúrne centrá medzi sebou spolupracujú. My sme tiež členmi Antény – siete pre nezávislú kultúru, ktorá združuje nezávislé kultúrné centrá na celom Slovensku. Organizuje navyše rôzne workshopy, odbornú konferenciu a jednotliví členovia sa snažia spolupracovať aj v programovej rovine. Je to i veľa drobných vecí.

Ako je to s medzinárodnými spoluprácami? Malý Berlín je členom paneurópskej siete nezávislých kultúrnych centier Trans Europe Halles.

V bežnom roku má sieť dve veľké stretnutia, na ktorých sa navzájom vidíme, a je potom na nás, akú formu spolupráce si dohodneme. S našim partnerom v Kyjeve, organizáciou Izolyatsia, sme minulý rok založili stredo a východoeurópsku bunku tejto siete. Volá sa TEH EastHub a združuje nezávislé kultúrne centrá v tomto regióne. Sú tam navyše aj centrá, ktoré nie sú v Trans Europe Halles. Riešime projekty, v rámci ktorých chceme zintenzívniť spoluprácu v našej časti Európy. V marci sme mali naplánované prvé samostatné stretnutie tejto skupiny v Kyjeve, ale kvôli pandémii sme to museli zrušiť.

Ako sa kríza dotkla týchto kultúrnych centier?

Situácia u nich je horšia ako u nás. Nemajú často ani za normálnych okolností žiadne schémy podpory od štátu. Niektoré majú dokonca aj iné špecifické problémy. Máme členov v Bielorusku, u ktorých sú pomaly na dennej báze policajné razie. Naši partneri na Kaukaze zasa čelia hrozbe ďalšej vojny. Mať v krajine revolúciu a ešte do toho celosvetovú pandémiu je skutočne náročné. Hľadať v takejto situácii nových firemných partnerov je úplne nemožné.

Čo si môžeme predstaviť pod týmito spoluprácami?

Napríklad s partnerom v Kyjeve sme pred dvoma rokmi zorganizovali výstavu slovenského výtvarníka Jozefa Piláta. Tento rok sme chceli urobiť výstavu v Rige, minulý rok sme mali výstavu šiestich slovenských výtvarníkov v Helsinkách. V minulosti sme organizovali aj podujatia o slovenskom krátkom filme po strednej a východnej Európe od Berlína až po Kyjev. Boli sme napríklad aj v Záhrebe či Belehrade.

Je to rôzne. Chceli by sme intenzívnejšie predstaviť súčasné slovenské výtvarné umenie v krajinách na sever a na východ od nás. Chystáme aj projekt o ekologickej prevádzke kultúrnych centier, ktorý by sme radi spustili budúci rok. Ide skôr o metodologický projekt a dúfam, že v ňom budú viacerí zahraniční partneri.

Michal Klembara Malý Berlín
Foto: Dávid Hanko

Malý Berlín už robí aktivity v tomto smere?

Na Slovensku máme výhodu v tom, že väčšina našej elektrickej energie je z jadrových a vodných elektrární. Väčšina Trnavy je dokonca vykurovaná odpadovým teplom z blízkej jadrovej elektrárne, i keď konkrétne areál Nádvorie, v ktorom Malý Berlín sídli, má vlastnú kotolňu. Sme však v čerstvo zrekonštruovanej budove, ktorá je dobre zaizolovaná. Používame výlučne digitálne svetlá a naša vlastná spotreba energie je vďaka tomu nižšia. Väčšina ekologických opatrení prináša ekonomické úspory už dnes. V súčasnosti sa zameriavame viac na znižovanie tvorby odpadu a jeho lepšie triedenie, najmä pri väčších podujatiach.

Aká je vízia pre Malý Berlín?

Tento rok sa mi ťažko hovorí o víziách. Cieľom je najmä vydržať a prežiť. Z dlhodobého pohľadu by som chcel z Malého Berlína vytvoriť organizáciu či inštitúciu, ktorá tu bude aj o 20 rokov a bude vedieť byť stále aktuálna a relevantná pre mesto a jeho obyvateľov. Veľká vec je i súťaž o Európske hlavné mesto kultúry 2026. Podieľam sa na kandidatúre Trnavy ako koordinátor programu. Prvou úlohou je postúpiť do druhého kola a potom budeme mať ešte takmer rok na to, aby sme zabojovali o titul. Malý Berlín sa bude podieľať na realizácii viacerých projektov, takže nás prípadne víťazstvo tiež veľmi ovplyvní, ale to celú trnavskú kultúrnu scénu.

Čo by titul Európske hlavné mesto kultúry znamenal pre Trnavu?

V prvom rade je to veľmi silná značka, ktorá môže do Trnavy priniesť veľké množstvo kultúrnych turistov. Či už zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Prídu s tým investície do infraštruktúry, do programu, do marketingu. Určite to zmení veľa vecí k lepšiemu.

Ty si spolupracoval aj s Košicami, keď o tento post súťažili. Zmenilo tento titul Košice?

Veľmi. Vyrástla tam celá generácia ľudí, ktorí v kultúre pracujú na veľmi vysokej úrovni. A to nielen v Košiciach, ale aj v iných kútoch Slovenska. Mesto aj kraj vďaka tomu pochopili, čo všetko to obnáša a znamená. Určite podporujú kultúru viac ako to bolo kedysi.

Musím povedať, že z teba ide celkom optimizmus, čo sa týka budúcnosti kultúry na Slovensku.

Som asi optimistickejší než iní ľudia v kultúre. Tým, že som v užšom kontakte s Ministerstvom kultúry, mám možno aj viac informácií, ale možno je to aj tým, že máme partnerov z Východnej Európy a vidím, že situácia môže byť aj výrazne horšia. Netvrdím, že sme na tom u nás dobre, je to ťažké a je naozaj možné, že ani Malý Berlín koronu neprežije. Ale bez tohto optimizmu by som nemohol pokračovať.

Blížiace sa časy vianočných svetielok a medovníkov nás naladili na vlnu štedrosti, a preto každý týždeň do Vianoc venujeme jednému z odberateľov nášho newslettra knihu Meet the Heroes. Ak ste nás doposiaľ nepozvali do vašej mailovej schránky, teraz je správny čas tak spraviť. Ďakujeme, že nás čítate.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

kultúrne centrum Michal Klembara nezávislá kultúra trnava