Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Vyštudoval politológiu, bol hovorcom mesta Trnava a od roku 1996 pracuje v televízii Markíza. Investigatívny novinár Patrik Herman bojuje dlhé roky za spravodlivosť a pomáha ľuďom tam, kde systém zlyháva. Poznáte ho z relácií Lampáreň a Reflex, no angažuje sa aj mimo televíznych obrazoviek.

Keď mu pred 16 rokmi zomrel otec na rakovinu hrubého čreva, rozhodol sa urobiť všetko pre to, aby sa o tejto diagnóze dozvedelo čo najviac ľudí. Založil pacientsku organizáciu Europacolon Slovensko, neskôr Alianciu NIE RAKOVINE, ktorých cieľom je zviditeľniť onkologické ochorenia a ich prevenciu. Stal sa výraznou tvárou boja proti rakovine a kritickým hlasom slovenského zdravotníctva.

Už niekoľko týždňov žijeme na Slovensku bežný život, takmer nepoznačený pandémiou. Bohužiaľ, jej následky tu ostali. Prevencia išla posledné dva roky bokom, čo sa odrazilo aj na nižšom počte diagnostikovaných pacientov s rakovinou. Niektorí odborníci hovoria, že čoskoro môžeme očakávať pandémiu rakoviny. Súhlasíte s nimi?

Áno, a už sa to aj nejakým spôsobom prejavuje. Čísla za prvý rok pandémie potvrdzujú nielen v slovenskom, ale celosvetovom meradle, že nám klesol počet preventívnych vyšetrení. Ľudia počas pandémie chodili k lekárovi iba v naozaj nevyhnutných prípadoch a preventívne prehliadky sa dostali na vedľajšiu koľaj.

No to, že tu bola pandémia, neznamená, že nám zmizli všetky ostatné ochorenia. Poukazovali sme na to celý čas. Nebol tu len COVID-19, ale aj iné závažné choroby, ktoré nám berú našich blízkych a niekedy v omnoho väčších číslach. Viem, že sa viedla polemika, že ani rakovina nezobrala za tie dva roky toľko životov ako pandémia. Pozrime sa však na to trošku z iného pohľadu. Pandémia tu zúri dva roky, rakovina už desaťročia a ešte niekoľko desaťročí bude, zázračný liek sme ešte nevynašli.

Rakovina sa koronavírusu nezľakla, stále je tu. Stále sú tu pacienti, ktorí s ňou bojujú a ďalší pribúdajú. Problém je v tom, že mnohí o tom ani nevedia. Neboli na preventívnych prehliadkach, nezačala sa ich liečba. V mnohých onkologických ochoreniach je dôležité zachytiť ochorenie včas a prevencia zachytáva ochorenia aj v bezpríznakových stavoch. Tisíce Slovákov teraz netušia, že rakovinu majú.

Takže áno, čaká nás pandémia rakoviny a pribudne mnoho pacientov v pokročilejšom štádiu ochorenia. Bude to veľká záťaž pre zdravotnícky systém a som zvedavý, ako sa s týmto popasuje štát i zdravotné poisťovne, pretože počet onkologických pacientov počas pandémie tabuľkovo klesol a čoskoro bude rapídne stúpať. Bude to znamenať nielen väčšie utrpenie pre pacientov, ale aj väčšiu záťaž pre zdravotnícky systém, keďže liečba pokročilejších štádií rakoviny je niekoľkonásobne drahšia.

Patrik Herman v Trnave
Foto: Lucia Trubačíková

Môžeme ešte niečo urobiť, aby sme sa takému scenáru vyhli?

Každý by sa mal zamyslieť sám nad sebou a ak viem, že som vynechal obdobie preventívnej prehliadky, ihneď sa musím objednať a podstúpiť ju. U nás to, bohužiaľ, nie je zaužívané. Nemáme také návyky ako v inej vyspelej časti Európy, kde sú pacienti voči svojmu zdraviu naozaj zodpovední.

Na Slovensku fungujú preventívne programy niektorých onkologických ochorení, no môžeme sa rozprávať o tom, do akej miery sú úspešné a do akej miery sa nimi podarilo osloviť verejnosť. Podľa mňa stále poriadne nefungujú. Štát v minulosti nedokázal osloviť ľudí, kampane boli nezáživné, neadresné, ploché, nemali šancu zasiahnuť širšie publikum. Komunikácia voči verejnosti je na Slovensku jeden obrovský problém. Jedna vec je vytvoriť podmienky na skríningové programy či preventívne prehliadky, druhá je presvedčiť ľudí, aby na ne šli.

Dnes to už ani nestojí na tom, či ste alebo nie ste pozvaní na preventívnu prehliadku, ale či sa na ňu dostavíte. A to je obrovská výzva pre túto krajinu.

Vnímame návštevu preventívnej prehliadky ako zbytočnosť?

V prvom rade Slováci stále nevedia, čo znamená slovíčko prevencia. Nechápu, že prevencia hovorí o tom, že idem k lekárovi vtedy, keď ma nič nebolí, nie vtedy, keď ma už niečo bolí pol roka. Keď idem po mesiacoch bolestí brucha ku gastroenterológovi, už nejdem na preventívnu prehliadku. Idem za ním preto, aby mi stanovil diagnózu a určil liečbu.

U nás máme tendenciu ísť na preventívnu prehliadku vtedy, ak prídeme do bezprostredného kontaktu s ochorením napríklad u svojich blízkych. No ani tu nie je vysoké percento ľudí, ktorých dokáže takéto niečo vystrašiť.

Ako ľudí presvedčiť k tomu, aby navštívili lekára, aj keď ich nič nebolí?

Sú ľudia, ktorí sú uvedomelí a na svoje zdravie si dávajú pozor. Potom sú tí, ktorí majú radi svojich blízkych a pôjdu kvôli nim. Ďalšiu skupinu tvoria tí vystrašení. No stále je najviac tých, ktorí sa vôbec nezapájajú. Keď sa však rakovina objaví, prídu otázky: „Prečo som nešiel? Prečo ma tam nikto nedonútil ísť?“

Ja som za to, aby boli preventívne prehliadky povinné. Ako je možné, že stomatológia si dokázala vylobovať povinné preventívne prehliadky pod hrozbou toho, že po ich neabsolvovaní si nasledujúci rok musíte hradiť všetky zákroky a prečo iné ochorenia v takomto systéme nie sú? Veď ide o život a naše zdravie. Stále si v tejto súvislosti kladiem otázku, o čo je boľavý zub horší pre pacienta a nebezpečnejší pre spoločnosť ako akákoľvek rakovina? Koľko ľudí zomrelo na boľavý zub?

Nárok na viac preventívnych prehliadok majú ľudia vo vyššom veku. Dbajú viac o svoje zdravie?

Starší ľudia sa možno zaujímajú viac, ale majú obrovskú nevýhodu v tom, že vyrastali v dobe, keď sa o všetko staral štát. Spoločnosť je teraz úplne iná, všetka zodpovednosť je plne na ich pleciach a niekedy si to neuvedomujú.

Patrik Herman o prevencii
Foto: Lucia Trubačíková

V organizácii NIE RAKOVINE sa venujete práve prevencii a včasnej diagnostike onkologických ochorení. Myslíte si, že štát a zdravotné poisťovne neplnia túto úlohu dostatočne?

Naše združenie chodí už dvanásť rokov po celom Slovensku s obrovskou nafukovacou maketou hrubého čreva, simulátorom prsníkov a fotostenou obrovskej motýlice propagujúcou prevenciu krčka maternice. Prednedávnom pribudla nadrozmerná maketa pľúc. Sú to symboly štyroch najrozšírenejších ochorení na Slovensku.

Je na zamyslenie, či majú pacientske organizácie stále suplovať štát v takej miere, ako ho suplujú dnes. Naše združenie netvoria platení úradníci, sú to dobrovoľníci, bývalí onkologickí pacienti, ktorí verejnosti vysvetľujú, ako ochrániť seba a svojich blízkych pred rakovinou.

Čo sa týka prevencie, všetko zabezpečujú dobrovoľnícke organizácie – od opatery cez psychologickú podporu, právne a sociálne poradenstvo až pomaly po zháňanie liekov. Štát dodnes nevytvoril žiadny systém, aby sa zdravie a prevencia podporovali rovnako ako šport alebo kultúra. Nech mi verejnosť odpustí moju otvorenosť, ale najskôr musím byť živý a zdravý a až potom môžem športovať, užívať si kultúru a ostatné človečenstvo.

Vašou veľkou snahou bolo zaviesť národný skríning rakoviny hrubého čreva, ktorý by pomohol odhaliť chorobu v liečiteľnom štádiu. Rozbehol sa v roku 2019, no málokto o ňom vedel. Čo sa stalo a ako to s ním vyzerá teraz?

Bol to pilotný projekt, v ktorom chcel štát osloviť 20-tisíc Slovákov, no komunikácia zo strany štátu a poisťovní bola katastrofálna. Kampaň nemala šancu dostať sa ľuďom pod kožu. Nedokázala presvedčiť ani len tých 20-tisíc Slovákov, ktorých vybrali. Dlho sa vyhodnocovali dáta a návratnosť bola oficiálne vraj niečo viac ako 30 percent. Toto číslo však mnohí spochybňujú a hovorí sa iba o 6 až 7 percentách. V našom združení sme prijímali telefonáty, že pozvánky na skríning dostali pacienti po smrti. Doteraz si pamätám na prípad, keď pol roka po úmrtí na rakovinu hrubého čreva dostal pozostalý pozvánku od zdravotnej poisťovne. To bol aký experiment?

Vy ste ako pacientska organizácia spustili podobný skríning už v roku 2009. Mali vtedy ľudia o vyšetrenia záujem?

Prihlásilo sa 83-tisíc Slovákov s vážnym záujmom. Bol to pre nás neuveriteľný šok. V spolupráci so Slovenskou gastroenterologickou spoločnosťou sme 20-tisíc testov vyčlenili ako návratnú vzorku a zvyšok sme rozposlali ako samotesty. Z tých 20-tisíc sa nám vrátilo 11 300, naša návratnosť bola viac ako 55 percent.

Všetko je to založené na komunikácii s pacientmi, na našej práci, na dobrých kampaniach. My sme propagáciu spustili tlačovou besedou a letáčiky s výzvou sme vložili do známeho týždenníka. Dokázali sme, že záujem verejnosti tu je, tak ako je možné, že nám sa to podarilo a štátu nie? Tým sa nechcem chváliť, len chcem ukázať, že sa to dá.

Slováci žijúci v Holandsku alebo v Rakúsku nám hovorili, že tam chodia každému dospelému obyvateľovi do schránky decentné obálky so všetkým, čo k preventívnemu testu potrebujú. Každá krajina si našla to, čo je pre jej obyvateľstvo najsympatickejšie. Určite to nebude formou oficiálneho listu plného pečiatok, kde ma budú právnickou terminológiou pozývať na skríning. Toto nepresvedčí bežného Slováka k tomu, aby si nabral vzorku stolice a urobil si test.

V akom štádiu je skríning teraz?

Skríningové programy sa o niečo posunuli, javí sa, že štát má záujem. Podľa mňa to však ide veľmi pomaly. Treba otvorene povedať, že najskôr bol prekážkou štát a jeho laxný záujem, teraz prechádza loptička na stranu pacientov a verejnosti.

Ak nevyužijeme prijateľné páky na to, aby ľudia prevenciu podstúpili, tak sa to nezmení. Nemusíme ľuďom nič prikazovať ani ich trestať. Môžeme ich pozitívne motivovať. Napríklad, ak sa zúčastníte na všetkých preventívnych prehliadkach, budete platiť do zdravotnej poisťovne menej. Stačí sa inšpirovať krajinami, kde to už funguje. Dnes už nediskutujeme o tom, či sú alebo nie sú skríningy potrebné. Dnes už musíme pracovať na tom, aby sa týkali miliónov obyvateľov, nie tisícok.

Patrik Herman moderátor
Foto: Lucia Trubačíková

Pri takom počte to bude asi aj niečo stáť.

V krátkodobom horizonte je pre štát a poisťovne spustenie povinných skríningov obrovská finančná záťaž. V jednom momente bude odhalené obrovské množstvo pacientov a veľa ich bude v pokročilom štádiu choroby. Viem, že veľa subjektom v zdravotníctve sa do toho nechce púšťať, no podľa dát, ktoré sa týkajú napríklad rakoviny hrubého čreva, sa táto investícia vráti do trinásť a pol roka.

Z vašich slov cítim hnev a frustráciu z celej situácie, mýlim sa?

Nemýlite sa. Trinásť rokov nerobím nič iné, len chodím a opakujem to isté. Zažil som desať alebo jedenásť ministrov zdravotníctva a niekedy sa u nich neobjavila ani len vôľa niečo zmeniť. Preto som už oveľa radikálnejší a menej diplomatický ako pred piatimi rokmi. Vždy som dal novej garnitúre čas sa zorientovať a dúfal som, že príde niekto, kto urobí zásadnejšie kroky.

Uvedomujem si, že to nie je len o ministrovi zdravotníctva, ale o politike ako takej. A tú robia politické strany. Ja nepotrebujem rozlišovať pravá, ľavá strana, mňa to nezaujíma. Považujem však za absolútne dehonestujúce, aby zástupcovia pacientskych organizácií chodili od poslaneckého klubu po klub a vysvetľovali politikom, čo treba schváliť pre inovatívnejšie postupy a dostupnosť onkologických liekov.

Čo tým myslíte?

Je na zaplakanie, aká je u nás dostupnosť inovatívnej liečby oproti porovnateľným krajinám Európskej únie. Stačí sa porovnať s Poľskom či Chorvátskom. Na Slovensku nám chýba 70 až 80 percent inovatívnych liekov, pričom sa na ne čaká v priemere od 10 do 13 rokov. Pacient nemôže za to, že sa narodil na Slovensku. Sme občanmi desiatej kategórie? Som vyštudovaný politológ a preto ma ešte viac irituje tento politický systém. Ja som v tejto chvíli hlas ľudí, ktorí bojujú s onkologickými ochoreniami, ale sú tu aj ďalšie civilizačné ochorenia, na ktoré sa nesmie zabúdať.

Poznám stovky prípadov, keď lekári písali poisťovniam žiadosti o výnimky pre lieky a tie boli zamietnuté. Nechápem ten systém výnimiek, ktorý jednému pacientovi liek schváli a inému nie. Ten, kto má väčšie lakte alebo konexie, sa k lieku dostane. Štát sa vtedy k situácii stavia alibisticky a oponuje tým, že „poisťovňa rozhoduje“. Poznám pacientku, ktorá musela predať auto, aby mala na lieky. Navyše jej liečba bude trvať pravdepodobne dlhšie a bude to vyžadovať ešte ďalšie finančné prostriedky. Prečo musia pacienti na Slovensku robiť verejné zbierky alebo zbierať plastové vrchnáky? A ani tie sa už dnes nedajú. To kde sme?

To sú tie prípady, ktoré vidíme v televízii?

Do médií sa dostane jeden zo sto prípadov. To by sme mohli v relácii Reflex od rána do večera nerobiť nič iné, len vysielať príbehy všetkých onkologických pacientov alebo pacientov s inými diagnózami, ktorí nedostali liek.

Pomáha takáto medializácia?

Poisťovne veľakrát podľahnú verejnému a mediálnemu tlaku. Boli sme už viackrát svedkami toho, keď sa liečba preplatila a nakoniec ju štát a poisťovne uhradili. Takto to ale fungovať nemôže. Potom by to znamenalo, že ten, kto sa do médií nedostane, nemá šancu.

Viem, že štát si môže vyskakovať len do určitej výšky, ale ja odmietam po toľkých rokoch a skúsenostiach viesť diskusiu, či tento štát na takéto veci má alebo nemá peniaze. Lebo ja viem, že má.

V jednom rozhovore ste povedali, že pred 15 rokmi bolo tabu rozprávať sa na verejnosti o rakovine hrubého čreva a konečníka. Sú témy, ktoré sú v spoločnosti ešte tabuizované?

Je to tak, v minulosti na Slovensku nebolo pre médiá sexi povedať slovo rakovina či spomenúť pojmy ako stolica, hrubé črevo alebo krčok maternice. Už sa nebojím toho, že by boli niektoré témy tabu, skôr o nich ľudia z rôznych dôvodov nediskutujú.

Teraz sa napríklad začalo rozprávať o očkovaní proti vírusu HPV a je prekvapením, že doteraz sa o tom vôbec nerozprávalo. Existuje to už toľké roky, poznáme pozitíva očkovania a ja som sa dozvedel až teraz, že treba očkovať aj chlapcov, lebo aj im hrozia rôzne zdravotné riziká. Je škoda, že sa o tom rozpráva až teraz a k ľuďom sa také dôležité informácie nedostávajú.

Ako by mal štát zlepšiť informovanosť?

Štát by mal na to myslieť nielen v propagačných kampaniach, ale aj v školstve. Prečo sa doteraz nevypracoval obyčajný študijný plán, ktorý by napríklad študentom deviateho ročníka základnej školy dopĺňal základné informácie o rizikách onkologických ochorení? Keď môžu byť v kabinetoch kostlivci, tak tam môžu byť aj simulátory prsníkov.

Každé dievča by si malo skúsiť samovyšetrenie prsníkov a mali by si to skúsiť aj chlapci. Je obrovské množstvo pacientiek, ktorým nádor nahmatal ich partner. Oni budú mať z toho zážitok a aj o desať rokov si budú pamätať, ako si siahli na „ženské prsia“. Odtabuizujme pojmy ako krčok maternice a učme to už mladých ľudí v školách.

Ako žiaci reagujú, keď sa s nimi rozprávate o tak ťažkej téme? Asi je náročné zaujať mladých ľudí, ktorí môžu mať pocit, že sa ich to netýka.

Keď chodíme po školách s maketou hrubého čreva, je jasné, že žiakom v puberte to príde na chvíľu vtipné. No garantujem vám, že keď im poviem, že ja som si svojho otca nezachránil, dodnes mám výčitky svedomia a mám na tom obrovský podiel viny a vy máte šancu si svojich rodičov zachrániť, každému zamrzne úsmev na tvári. Existuje spôsob, ako osloviť aj mladú generáciu. Osobná skúsenosť je vždy tá najlepšia, pre ľudí ste uveriteľnejší a vtedy vzbudíte záujem.

Aj mladí ľudia prichádzajú do kontaktu s onkologickými ochoreniami vo svojom okolí a vidia následky. My im musíme povedať, ako sa chrániť, dať pozor na svojich rodičov, starých rodičov a snažiť sa naskočiť na už rozbehnutý vlak. Realita je taká, že ho nikdy nedobehneme, ale musíme aspoň skrátiť tú medzeru, ktorá sa bude vytvárať.

Patrik Herman reportér
Foto: Lucia Trubačíková

Minulý rok ste oslávili 25 rokov v Televízii Markíza, odkiaľ vás pozná celé Slovensko ako investigatívneho redaktora a moderátora. Čo pre vás znamená popularita?

Trochu s nadhľadom poviem, že je príjemné, keď prídete do reštaurácie, potešia sa z vašej prítomnosti, dajú vám o tri zemiaky naviac a naklepú väčší rezeň. Trošku horšie je, keď vás pri všetkých možných životných situáciách oslovujú ľudia so svojimi problémami. Či ste na toalete, v bazéne alebo stojíte v aute na červenú. Nehovoriac o úplnej strate súkromia. Po tých 25 rokoch by som aj urobil niečo rebelské, ale cítim istú zodpovednosť. Našťastie, žiť štandardný a slušný život pre mňa nie je až také zložité.

Mediálne známa tvár priťahuje pozornosť a je len na vás, či budete pozornosť upriamovať len na seba alebo ňou upriamite pozornosť na niečo iné. Vďaka tomu mám možnosť pomôcť myšlienkam, projektom, ľuďom, ktorí si to zaslúžia. Takto veľmi rád prepožičiam svoju tvár a pomôžem všetkému, v čom vidím zmysel.

Kedysi reláciou Lampáreň, dnes Reflexom poukazujete na skutočné problémy našej spoločnosti. Čo ľudí najviac trápi?

Od úplných maličkostí, ktoré človeku dokážu strpčovať život a ktoré by sa dali vyriešiť lusknutím prsta až po veľké problémy. Veľmi ma mrzí, ak riešenie stroskotá na absencii dobrej vôle. Keď si ľudia, ktorí to majú v rukách, možno ani neuvedomujú svoju obrovskú moc zmeniť niekomu život k lepšiemu, ale z nejakých dôvodov to neurobia.

Druhá skupina problémov, ktorá ma veľmi trápi, sú tie, ktoré vyplývajú z medziľudských vzťahov. Problémy v rodine či susedské spory. To sú veci, ktoré by nemuseli vôbec existovať, no ľudská zloba a nenávisť je veľmi silná emócia. My si robíme navzájom zle, to je to smutné. Každý, kto toto číta, si povie, že aj on už niečo podobné zažil alebo zažíva a naozaj by to tak nemuselo byť. Asi 70 % prípadov, ktoré k nám prichádzajú do relácie, by nemuseli existovať, keby bola vôľa ich vyriešiť.

Ale odvysielaním reportáže sa veci často pohnú správnym smerom.

My sa v Reflexe snažíme poukázať nielen na to, ako sa z problému dostať, ale ako sa do problému nikdy nedostať. Mali sme asi 30 reportáží o podomových predajcoch, o zájazdoch, kde ľudí naložili do autobusu a v motoreste im predávali titánové hrnce. Ani tých 30 reportáží nepomohlo. Aj po nich sa ozvali ďalšie stovky ľudí, ktoré doplatili na identický prípad, len namiesto hrncov to boli vitamínové doplnky alebo matrace. Ľudia sú však nepoučiteľní.

Čelíme spochybňovaniu faktov, ľudia neveria médiám. Ako si opäť získať ich dôveru?

Dnes sa za novinára už považuje ktokoľvek, kto šíri nejakú informáciu. V podstate dnes šírenie informácií nerobí len rozhlas, televízia, noviny, ale máme tu ešte sociálne siete. Informácie tým pádom naberáme a neselektujeme. Máme problémy rozoznať čo je pravda, a čo fáma, lož…

Za najväčšie riziko v novinárčine považujem to, keď chce médium zverejniť informáciu ako prvé. V online médiách sa skracuje priestor na preverenie a je tam obrovské riziko, či je informácia dostatočne overená. No dôveryhodnosť média by mala zostať na prvom mieste.

Ak médium nedokáže získať čitateľnosť či sledovanosť kvalitnou žurnalistikou, ľahšia cesta je cez škandály, neoverené informácie a hoaxy. Pravda nie je taká atraktívna ako rôzne bombastické zavádzajúce informácie. Ľudia majú radi hejt a keď sa stane niečo zlé. Vždy odporúčam nebrať akúkoľvek informáciu ako 100 percentnú pravdu. Treba počkať, či danú správu zverejnia aj ďalšie médiá.

Stále vidíte v povolaní žurnalistu zmysel?

Mám rád, keď v publicistike i spravodajstve majú reportáže aj nejaký ďalší rozmer. Nie sú prvoplánové a téma sa postupne nabaľuje. To znamená, že vysvetlíme situáciu, popíšeme udalosť, ktorá sa stala a nejakým spôsobom na ňu nadviažeme ďalšou reportážou, ktorá urobí nadstavbu téme. Vtedy má pre mňa žurnalistika zmysel.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

médiá Nie rakovine Patrik Herman rakovina zdravotníctvo