Martina Bencová Utešená: Chcieť pomáhať Afrike je pekné, no rozmýšľajme, či náš projekt nie je len nápadom od stola

Na pohovoroch automaticky vyraďujem tých, ktorí tvrdia, že sa s ochotou pomáhať už narodili a aj tých, ktorí sa do Afriky snažia utiecť pred osobnými problémami.

5. 1. 2023

Kristína Babicová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

V Keni založila školu pre matky s deťmi a výrazne sa pričinila aj o vznik nemocnice. Martina Bencová Utešená sa ako novinárka kedysi venovala zdravotníctvu. Keď po viacerých zamietnutých trestných oznámeniach, ktoré podala, pre ňu táto práca prestala byť dostatočnou satisfakciou, rozhodla sa pomáhať inak. Dnes je okrem iného aj rozvojová manažérka.

Rozprávali sme sa o tom, prečo mnohým Afričanom nestačí len poskytnúť vzdelanie a aj o tom, či máme na Slovensku právo ponadávať si na naše zdravotníctvo, keď Afričania počas toho, ako do najbližšej nemocnice idú niekoľko dní pešo, zomierajú po ceste. 

Aké otázky ste si kládli pred tým, ako ste sa rozhodli pracovať na projektoch pomoci pre Afričanov?

Pýtala som sa samej seba, ktorá pomoc je pre nich tá najlepšia, ako im pomôcť tak, aby som to nemusela robiť do konca života, aby som sa do tej krajiny nemusela ustavične vracať.

Dnes na tieto otázky zrejme máte už aj odpovede.

Postupne som prichádzala na to, že pomáhať deťom v Afrike je síce fajn a robí to veľmi veľa organizácií, stavajú školy, nemocnice, ale v konečnom dôsledku je to vlastne „diera“. Vy tie deti síce dostanete do školy, no ešte stále sú hladné, zabezpečíte im bezplatnú zdravotnú starostlivosť, no nechodia do školy, lebo ich rodičia nemajú peniaze na zaplatenie s ňou spojených poplatkov.

Preto som sa rozhodla, že to skúsime robiť inak a nebudeme pomáhať deťom, ale ich mamám, ktoré prejavili vôľu niečo v živote zmeniť. Predpokladali sme, že ak sa nám podarí „naštartovať ich“, následne dokážu svojim deťom pomôcť aj samé. Našu pomoc sme chceli cieliť na ľudí, ktorí deťom dokážu pomôcť omnoho efektívnejšie ako všetky organizácie sveta. 

A tak ste v Keni založili školu pre matky s deťmi. Ako vyzerá ich výučba?

Je to projekt, ktorý funguje už viac ako deväť rokov a mení sa. Začal ako škola pre „single moms“, teda ženy samoživiteľky, ktoré nemali stabilný príjem. Poskytovali sme im vzdelanie v odbore krajčírstvo a deväť mesiacov sa učili šiť.

Druhý a tretí odbor patrili kaderníctvu a pletiarstvu. Vo štvrtej triede si osvojovali počítačové zručnosti. Mysleli sme si, že im poskytneme vzdelanie, všetko sa naučia a začnú podnikať. Stalo sa to však len v malom počte prípadov. Z približne 500 žien, ktoré za dva roky prešli našimi rukami, nejaká časť podnikala, zamestnala sa a mala sa dobre. Stále tu však ostávala veľká skupina, ktorá mala vzdelanie, no nevedela vďaka nemu lepšie žiť.

O dva roky sme preto tento projekt upravili. Skrátili sme štúdium praktických zručností na šesť mesiacov a tri mesiace sme ich učili, ako podnikať. Spravili sme štúdiu. Ženy vypĺňali dotazník v čase, keď u nás začínali študovať, keď školu skončili a to, čo sa v ich živote udialo, sme sledovali aj polroka či rok potom. Nepýtali sme sa ich, koľko zarábali predtým a koľko zarábajú teraz. Nepovedali by nám pravdu a nebolo to ani nijak zvlášť relevantné.

Čo vám povie to, že nejaká žena zarobí 100 dolárov mesačne? Stačí to, nestačí? Pýtali sme sa, koľkokrát denne dokážu dať všetkým svojim deťom jesť. Najprv to bolo raz denne, potom trikrát a raz do týždňa dokonca aj mäso. Toto bola pre tie deti veľká zmena.

Zistili sme, že dať niekomu vzdelanie nestačí. Tí ľudia sa musia naučiť, ako a kde podnikať. Keďže Keňa funguje na kmeňovom princípe, mali aj tútorov, ktorí im v tom pomáhali. Ak je príslušníčka kmeňu Kalendžini krajčírka, tak si k nej pôjdu dať ušiť šaty len Kalendžinky.

Ako v škole fungujú ich deti?

V rámci areálu sme mali denné centrum pre deti, ktoré ešte neboli školopovinné. Otvorili sme tým možnosti ženám, ktoré boli napríklad tehotné, počas štúdia porodili a potom do školy mohli chodiť spolu s bábätkom, dojčiť ho a podobne. Keď sa vzdelávali, o deti sa starali sociálne pracovníčky. 

Ako sa projekt vyvíjal ďalej?

Napokon sme zistili, že je fajn mať podnikateľské zručnosti, no tie ženy sa ešte stále nemali tak, ako sme si to predstavovali. Cítili sme, že z toho vieme vydolovať aj viac. Mali vzdelanie, vedeli kde a ako chcú podnikať, ale nemali na to peniaze a pôžičku by im nikto nedal.

Preto sme zaviedli podnikateľský inkubátor. Deväť mesiacov u nás študovali a ďalších deväť pracovali v našom výrobnom podniku. Čiastočne sa to prelínalo, doobeda sa učili a poobede, ak už mali nejaké skúsenosti, šili. Zadarmo sme im poskytli látky, nite, šijací stroj a ony mohli vytvoriť produkt pre svoje prvé zákazníčky a predať ho za komerčnú cenu.

Postupne si zarobili tak, že na konci tohto celého mali dostatok financií na to, aby mohli odštartovať vlastné podnikanie. Fungovalo to perfektne. 

Martina Bencová Utešená v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Ako rýchlo sa učili? 

Rýchlo. Za polrok sme vedeli mať hotovú krajčírku. Čo sa počítačových zručností týka, zadarmo sme vyškolili tretinu učiteľov v slame. Kenskí učitelia, ktorí učili vo veľkých štátnych školách, do ktorých chodí približne 2000 detí, mali z nejakého zahraničného grantu drahú počítačovú učebňu. Oni však ten počítač nevedeli ani zapnúť. Preto pomoc treba domyslieť.

V Keni ste založili aj nemocnicu.

Tá nemocnica tam už bola, ale pre nedostatok financií nebola príliš funkčná. Je umiestnená na severozápade v oblasti bez infraštruktúry. Tieto priestory postavil britský lekár David Roden, ktorý potom zomrel pri autonehode. Jedna rehoľná sestra z kmeňu Pokot ich na kolene, bez peňazí, začala revitalizovať.

Keď sme sa o pár mesiacov neskôr dozvedeli, že niečo takéto potrebuje dotáciu, napísali sme projekt na Slovak Aid – Slovenskú oficiálnu rozvojovú pomoc. Je to značka rozvojovej pomoci, ktorá funguje zo štátnych peňazí, prispieva na ňu teda každý Slovák.

Chceli sme vytvoriť takú nemocnicu, ktorá bude schopná mať zmluvu so štátom, respektíve so štátnou zdravotnou poisťovňou. Nedávno sme uskutočnili pomerne rozsiahlu rekonštrukciu a zamestnali zdravotníkov. 

Zdravotníkov z Afriky?

Áno, sú to miestni ľudia okrem medicínskej riaditeľky Kataríny Mulamy, ktorá je Slovenka z Oravy. Do Kene, v ktorej žije už asi 15 rokov, sa vydala. Má skúsenosti s revitalizáciou vidieckych nemocníc. Kenský zdravotný systém má totiž štyri levely poskytovania zdravotnej starostlivosti. My sme začínali na tom najnižšom, ktorý sa volá „dispensary“.

Takéto zariadenie nemôže mať zmluvu so štátom. Teraz sme postúpili o stupeň vyššie na úroveň „zdravotné centrum“. Ženy do nemocnice začali chodiť rodiť.

Majú voči vašej nemocnici dôveru?

Získavajú ju. Je to do veľkej miery kultúrna záležitosť. Pokot patrí medzi nomádske kmene, čiže migruje. Tehotnú ženu naučíme chodievať k nám na preventívne prehliadky a odrazu k nám nepríde porodiť, pretože ich kravy boli smädné, a tak s mužom odišli ku zdroju vody. Klimatické zmeny sa tu prejavujú veľmi výrazne.

Našim cieľom bolo zachrániť rodičky a deti pred úmrtím na komplikácie spojené s pôrodom a s prvými dňami života po ňom. V Afrike je zachovaná veľmi silná tradícia pôrodov doma, čo by bolo v poriadku a akceptovali by sme to, keby ich nesprevádzala taká vysoká úmrtnosť.

Minister zdravotníctva tej časti krajiny, v ktorej pôsobíme, udáva úmrtnosť pri pôrode 20 až 25 %, čiže každá štvrtá žena pri ňom zomrie. Na Slovensku je to asi 0,3 %.

Prečo tak často umierajú?

Z troch dôvodov. Sú obrezané, ženská obriezka sa tam vykonáva v pubertálnom veku po prvej menštruácii. Keď sa dievčaťu rana zahojí, hneď ju rodičia vydajú, veľmi skoro na to otehotnie a rodí doma cez nepriechodné pôrodné cesty. Pri pôrode teda zomrie buď ona alebo dieťa.

Druhým dôvodom sú babice, ktoré pôrod vykonávajú a ktoré im spravili aj obriezku. Poznáme ich, pretože sme si ich všetky zavolali do nemocnice.

Katarína Mulama ich každý mesiac školí. Predtým, ako s týmito školeniami začala, si vypočula, ako vedú pôrod. Je to neodborná pomoc. Robia manévre, ktoré už dávno nie sú povolené. Ak dieťa nie je správne otočené, v maternici ho otáčajú špinavou rukou, zatláčajú na placentu a podobne.

Snažíme sa ich motivovať, aby rodičky priviedli k nám. Bezplatne ich vzdelávame, majú o to záujem, lebo to zvyšuje ich kredit. Keď k nám ale privedú rodičky, zároveň ich pripravujeme o biznis. Je to tenký ľad. Niektoré sa pustili do spolupráce a mesačne nám donesú päť až desať budúcich matiek a niektoré nie. Rozumiem im. Za pôrod od rodičky dostanú približne 50 eur.

Máme ale dohodu, že prvorodičky nám prinášajú všetky. Keď však budeme mať zmluvu so štátom, pôrod bude bezplatný, pretože nám dá 50 eur namiesto rodičiek. Môže to byť zlomové.

Tretí dôvod sú katastrofálne hygienické podmienky. Nepoužívajú mydlá, neraz majú závadnú vodu. Každá žena, ktorá u nás porodí, dostane popôrodný balíček. Pripravujú ho krajčírky z našej školy. Pozostáva z vedierka na umývanie, mydla, košieľky, čiapky či plienok. Učíme ich, ako bábätká kúpať aj ako sa majú postarať o seba.

Váš muž, lekár, v Kambodži zachraňoval HIV siroty. Vtedy váš vzťah ešte len začínal. Bol to aj on, kto vás utvrdil v tom, že rozhodnutie ísť pomáhať je správne?

Určite v tom zohral úlohu, no nikdy ma o tom nepresviedčal a ani nebolo treba. Odmalička som mala chuť pomáhať. Keď som mala 12 rokov, tak som dokonca chcela byť rehoľná sestra, lebo to bol vtedy jediný spôsob, ako sa dostať do Afriky. Dosť dlho ma to držalo.

Za mojím mužom som išla na týždeň do Kambodže. Pôsobil tam na jednom projekte ako lekár. Vtedy mi padla sánka a definitívne som sa tam rozhodla pre pomoc ostatným. Vedela som, že lieči HIV pozitívne deti, nejaké som videla pobehovať aj po dvore, ale chcela som, aby mi ukázal tie s HIV. Povedal mi, že tie pobehujúce sú ony. Myslela som si, že majú umierať. Vysvetlil mi však, že teraz už existuje účinná liečba.

Pochopila som, ako ľahko sa dá zvrátiť osud jedného človeka. Mnohé z tých detí, ktoré som videla pobehovať na dvore, dnes už majú vlastné rodiny. Tridsaťtri z nich študuje na vysokej škole. Naštartovalo ma to. 

Martina Bencová Utešená v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Vítaní sú u vás aj dobrovoľníci zo Slovenska. Prejavujú záujem priložiť ruku k dielu?

Áno, máme celú škálu záujemcov o dobrovoľníctvo. Korona s tým ale trošku zamávala. Stále sú ľudia, ktorí sa jej boja a v takejto krajine ju dostať nechcú. Úplne tomu rozumiem. Väčšinou, asi z 90 %, majú o dobrovoľníctvo záujem ženy.

Čím to je?

Sú odvážnejšie a rozhodnejšie. 

Nájdu sa aj takí, ktorí si dobrovoľníctvo príliš romantizujú a potom pri pomoci nedokážu zotrvať?

Áno. Snažíme sa to eliminovať správnym výberom. Počas konkurzov na dobrovoľníkov ma vždy zaujíma najmä motivácia, s ktorou človek prichádza. Automaticky vyraďujem dve skupiny ľudí. Takých, ktorí prídu a povedia, že sa s ochotou pomáhať už narodili a chcú ľuďom slúžiť. Nie je to dobre, lebo budú sklamaní.

Prídu do Afriky, niekomu zachránia život a na druhý deň im ukradne mikroskop. Nikdy to nepochopia, nespracujú a odídu odtiaľ s tým, že sú to „smradľaví černosi“. To sa pri takejto motivácii stáva veľmi často.

Druhou zlou motiváciou je únik od problémov ako rozišla som sa s frajerom, nebaví ma práca, som v korporáte, už som z toho unavená a podobne.

Čo by na takomto pohovore povedal človek so správnou motiváciou?

Som právnik, ekonóm, environmentalista, stavbár vedomý si svojich schopností a vedomostí, ktoré by som chcel zúročiť aj niekde inde ako v tejto krajine. Potom sa rád vrátim na Slovensko. Toto sú ľudia, ktorí v takýchto krajinách urobia zväčša najviac. Sú pragmatickí, racionálni a nemajú byť prečo sklamaní. Nemajú neprimerane vysoké ciele ani očakávania a chcú dať niečo zo seba. 

Pridaj sa k HEROES komunite

Poď s nami objavovať inšpiratívne osobnosti.
Ak túžiš po kreatívnej práci, vedenie rozhovorov ťa pohltí.
Staň sa súčasťou nášho virtuálneho tímu.

NAPÍŠ NÁM

Ako môžu pomôcť tí, ktorým sa z akýchkoľvek dôvodov vycestovať nepodarí?

Radíme im dve veci. Ak niekto nemôže vycestovať teraz, no veľmi chce, do Afriky sa časom určite dostane. Kambodža bude mať problémy stále, neočakávam tam až také výrazné zlepšenie.

Ľuďom tiež odporúčame, aby si dobrovoľníctvo vyskúšali na Slovensku. Máme tu veľa centier pre ľudí bez domova či sociálne znevýhodnené rodiny. Kto chce, spôsob si nájde.

Ak niekto túži pomáhať vyslovene Afričanom, môže buď finančne, alebo spoluprácou s rôznymi organizáciami. Každá z nich by prijala dobrovoľníka, ktorý by povedal, že má blízky vzťah k Afrike, do ktorej teraz síce vycestovať nemôže, no je napríklad programátor, a tak môže trebárs preprogramovať stránku.

Môže sa stať aj to, že človeku nejaká organizácia povie nie. Vyzerá to ako nevďačnosť, no my už máme dlhoročné skúsenosti s tým, že nič, čo je zadarmo a z veľkého optimizmu, nie je dobré. Málokedy to tí ľudia dotiahnu do konca. 

Často máme pocit, že si na naše zdravotníctvo môžeme oprávnene ponadávať. V Afrike však pacienti do najbližšej nemocnice neraz idú aj niekoľko dní pešo a zomierajú pri tom po ceste. Je teda v poriadku, ak sa na Slovensku sťažujeme?

Je, lebo žijeme na Slovensku. Všetkým nadávajúcim však zároveň želám, aby mali možnosť ísť sa na vlastné oči presvedčiť, aká je hodnota života v inej krajine. Aj ja si, samozrejme, zanadávam, ale nikdy nie príliš dlho, lebo poznám tie rozdiely.

Slovenskej verejnosti som chcela dopriať poznanie rozdielu medzi tým, čo máme u nás a čo je v krajinách ako Afrika dokumentárnym filmom Tri životy. Nakrútila som ho preto, aby som mojim deťom a aj ostatným divákom ukázala, čo máme a nevidíme a čo oni nemajú a ani nevedia, že by mať mohli. Napríklad elektrinu, pitnú vodu, ktorou tu splachujeme, napúšťame si vane a podobne.

Vo filme porovnávame bežný deň troch päťročných detí žijúcich na Slovensku, v Afrike a Kambodži. To Slovenské stvárnila moja staršia dcéra. 

Ako vaše deti vnímajú tieto témy?

Veľmi tomu pomohol práve tento film. Svojej dcére ako mama, ktorá sa venuje rozvojovej pomoci, ukazujem, prečo to robím. Pri sledovaní filmu sa ma obe dcéry pýtali: „Mami, prečo oni spia na zemi a prečo prevárajú vodu predtým, ako sa napijú?“ Vedeli, že pomáham ľuďom v Afrike, ale tie detaily a motivácia im unikali. Nevedeli prečo. Odkedy uvideli Tri životy, veľmi živo o tejto téme diskutujeme. S obomi ideme do Lesotha aj Kambodže. Teším sa, že to zažijú na vlastné oči.

Martina Bencová Utešená v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Ako novinárka ste sa dlhodobo venovali slovenskému zdravotníctvu. Ak by ste mali mapovať to africké, ako by vyzerali vaše reporty? 

Možno by stačilo napísať reportáž z jedného dňa v našej nemocnici, keď nám dovezú takmer mŕtvu šestnásťročnú rodičku, ktorá napokon umrie len preto, lebo je obrezaná, a tak nedokáže dieťa vytlačiť pôrodnými cestami.

Napísala by som aj o tom, ako nám na rukách dva dni niesli dieťa s ťažkou maláriou, ktoré vieme zachrániť pár eurami. O tom, ako jednoducho a lacno dokážeme liečiť ochorenia a ako nikto v tej krajine neuvažuje nad niečím, na čo sa my sťažujeme, že nemáme, napríklad špecializovanú zdravotnú starostlivosť. Ide tam o prežitie.

Na Slovensku je to, že prežijeme, automatické. Okrem toho sa však ešte chceme mať dobre a dostať zázračnú tabletku. Nevidíme to, že máme 120 kíl a nevieme pre liečbu nášho diabetu spraviť nič iné okrem dožadovania sa inzulínu. Je to niečo, čo je v kontradikcii s tým, aký je denný zápas o zdravotnú starostlivosť v Afrike. 

Vo vašom živote nastalo aj obdobie, keď novinárčina pre vás nepredstavovala dostatočnú satisfakciu. Stala sa pre vás pomoc Afričanom odpoveďou?

Zdravotníctvo ma ako novinárku prestalo napĺňať preto, lebo som urobila investigatívne reportáže, do ktorých som vložila veľmi veľa úsilia, podala trestné oznámenia a všetky ich zamietli. Mala som pocit, že moja práca veľmi málo ovplyvňovala stav našej krajiny. Všetko to bolo pred vraždou Jána Kuciaka.

Nebola som v tom sama, veľa novinárov s niečím prišlo, niečo urobilo, no napokon sa to zamietlo pod koberec. Nikto z nás nespravil veľký prevrat. V Afrike viem pri malom úsilí dosiahnuť veľký úspech. Pri zdravotníctve som zostala, vybrala som si však inú cestu k úspechu, nie novinársku. 

Aké mylné predstavy o Afrike máme?

Často si myslíme, že Afrika je všade rovnaká. V skutočnosti je nesmierne variabilná, v každom jej kúte to vyzerá inak. Jeden z najväčších mýtov, s akými som sa stretla, je aj to, že Afričania sú leniví.

Ženy sú veľmi pracovité. Dokonca sú ochotné pracovať aj na stavbách. Muži sú takisto schopní robiť od svitu do mrku. Tí najchudobnejší väčšinou nemajú stabilné zamestnanie. Hľadajú si príležitostné práce, napríklad na týždennej báze.

Keď sa v Nairobi prejdete okolo slamu, kde sú postavené fabriky, ktoré ťažia z tejto lacnej pracovnej sily, napríklad v pondelok ráno o šiestej, vidíte rad tisícich chlapov. Vedúci závodu príde, vyberie si 100 z nich a zvyšných 900 odíde s dlhým nosom a v ten týždeň nemajú čo robiť. Potom ich niekto vidí sedieť pod stromom a myslí si, že sú leniví.

Martina Bencová Utešená v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Čo by sme nemali robiť, keď prídeme do Afriky?

Rozdávať deťom peniaze. Podporujeme tým detské žobranie. Rodičov to len utvrdzuje v tom, že je dobre, keď sú ich potomkovia na ulici a získavajú financie. O naše jedno euro sú schopné pobiť sa tak, že si dolámu nohy a ruky. Je to taká klasika. Keď prídete do Kene, dieťa vás ešte ani nepozdraví a už vám povie, aby ste mu dali dolár.

Čo z toho, o čom sme sa spolu rozprávali, považujete za najdôležitejšie?

To, že je pekné mať optimizmus a chuť pomáhať, no je naozaj dôležité rozmýšľať nad tým, či to, čo sme práve vymysleli, nie je nejaký nápad zo Slovenska od stola. Je nutné overovať si realitu a potrebu projektu, ktorý máme v hlave. Snažiť sa do konkrétnej krajiny dostať napríklad ako dobrovoľník, vyskúšať si to a až potom sa pustiť do záchrany sveta.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

afrika keňa martina bencová utešená školstvo zdravotníctvo