Vyrastal s rodičmi so sluchovým hendikepom a hoci od detstva počul, jeho materinským jazykom sa stali posunky. Dnes sa profesionálne venuje tlmočeniu, do posunkového jazyka prekladá na tlačových konferenciách, v televíznom spravodajstve a na vysokých školách. Pavol Roman sa snaží zlepšiť podmienky života nepočujúcich na Slovensku. Rozprávali sme sa nielen o práci tlmočníka, ale aj o jeho životnom rozhodnutí odísť z komunity Svedkov Jehovových.
Obaja tvoji rodičia sú nepočujúci, takže si vyrastal vo svete znakovej reči. Vnímal si ako dieťa, že sa v niečom odlišujete od ostatných rodín?
Priznám sa, že úplne prvé spomienky na posunkový jazyk nemám, z toho mi vyplýva, že to pre nás bolo úplne prirodzené. Doma sme komunikovali posunkovým jazykom a so širšou počujúcou rodinou klasicky. Malo to isté aspekty bilingválnosti. Mám ale jednu spomienku z detstva, ktorá sa týkala môjho o tri a pol roka mladšieho brata. Tak veľmi sa mu páčili posunky, že hoci počuje, v dvoch rokoch stále nerozprával, len posunkoval. Vtedy rodičia vážne spozorneli a mama ma povýšila na rodinného logopéda. Bol som jeho rečový vzor. Mal som asi päť rokov a vtedy som si začal uvedomovať, aká je dôležitá reč, nielen posunkový jazyk. Odvtedy to už, samozrejme, brat dobehol a s rečou nemá žiadny problém.
Spomenul si bilingválnosť. Čo to vo svete nepočujúcich znamená?
Je to snaha začleniť nepočujúcich do majority. Poskytnúť im čo najlepšie vzdelanie vo väčšinovom jazyku, teda v slovenčine. Zároveň však rešpektovať ich špecifickú situáciu a povzbudzovať ich k vzdelávaniu aj v posunkovom jazyku. To sa napríklad počas minulého režimu nedialo a ak deti v škole posunkovali, boli za to trestané.
Tvoj materinský jazyk je posunkový, kto ťa učil slovenčinu?
To je super otázka. Súvisí to s mýtom, že nepočujúci rovná sa hluchonemý, čo nie je pravda. Samozrejme, nájdu sa ľudia, ktorí nemali šťastie na dobré rečové vzory ani logopédov a majú problém s rozprávaním a artikuláciou. Veľmi veľa nepočujúcich však dokáže hovoriť a otázna je len kvalita reči. Keď hovoríme o mojom materinskom jazyku, moja mamina nemá vrodený hendikep, stratila sluch v štyroch rokoch, takže má výborný rečový základ a mnoho ľudí ani nevie, že nepočuje, kým nepríde k hlbšej interakcii. Zároveň sme žili v komunite Svedkov Jehovových, ktorá spolu udržuje celkom vrúcne vzťahy a to nám s bratom pomáhalo zlepšovať reč.
Rodičom som veľmi vďačný za to, že nám často čítali, to tiež veľmi pomohlo. Vedeli, že čítanie k dobrému vzdelaniu potrebujeme. V komunite nepočujúcich je to neobvyklé, pretože nepočujúci majú problém s čítaním s porozumením.
Prečo? Nerozumejú písanému textu?
Čítanie je pre nepočujúcich podobné ako pre nás čítanie v cudzom jazyku. Veľmi dobre to vysvetľuje môj kolega Robo Šarina z občianskeho združenia Centrum bezbariérovej komunikácie. Prirovnáva to k učeniu jazyka pri počujúcich deťoch. Tie sa slovenčinu nenaučia len v škole. Deti si jazyk prirodzene osvojujú od útleho detstva, počúvajú ho a získavajú veľmi intuitívne. Až potom sa v ňom v škole zdokonaľujú ďalších trinásť rokov.
Nepočujúce deti je v prípade, že majú vážnu stratu sluchu, veľmi náročné naučiť slovenský jazyk. Ony vás nepočujú a hoci chápu veci okolo seba, naučiť ich priradiť písmená ku konkrétnemu predmetu a následne ich správne vysloviť je práca pre odborníkov. A naučiť ich písmo je ešte ďalší level. Nepočutie je vážnou prekážkou v učení sa písaného jazyka a ak sa mu systematicky a metodicky okolie nevenuje, dieťa to veľmi obmedzí v bežnom fungovaní.
Prečítajte si rozhovor s Teréziou Grešnerovou, špeciálnou pedagogičkou, ktorá vzdeláva deti so sluchovým hendikepom.
To znamená, že pre ľudí, ktorí sú nepočujúci od narodenia, je na sprostredkovanie informácií ideálny posunkový jazyk a pre ľudí, ktorí stratili sluch neskôr, postačí text?
Presne tak. Ale existuje aj skupina odmalička nepočujúcich, ktorí na sebe tvrdo pracovali, mali talent a dokonalo zvládajú náš jazyk, dokonca sa učia aj ďalšie. Ale takých je naozaj málo.
Je pravdou, že väčšia časť ľudí, ktorá stratí sluch počas života, sa nenaučí posunkový jazyk? Ako potom fungujú?
Zrejme to bude pravda, i keď nemám presné dáta. Myslím, že to súvisí s takým slovenským špecifikom. V zahraničí je úplne bežné, že má človek relatívne ľahko dostupné kurzy posunkového jazyka. Na Slovensku je podporný systém tak slabo nastavený, že štát to ponechal na činnosti neziskových organizácií, ktoré robia všetko možné aj nemožné, aby takéto niečo zabezpečili.
Iniciatívy, ktoré organizovali kurzy posunkového jazyka, boli na celom Slovensku maximálne tri, a to bol už nadštandard toho, čo mohli urobiť. Pre ľudí, ktorí postupne prichádzajú o sluch, to vôbec nie je ľahké. Na kurz sa musí nazbierať dostatočný počet účastníkov, človek niekedy musí za kurzom cestovať a samozrejme si ho musí aj zaplatiť.
V Nemecku sú v inklúzii oveľa ďalej. V školstve fungujú tak, že ak je v triede dieťa so sluchovým hendikepom, je úplne prirodzené, že celá trieda sa učí posunkový jazyk. Je to filozofia založená na myšlienke, že títo ľudia sú nielen medzi nami, ale spolu s nami. Na Slovensku to takto zatiaľ vnímané nie je. Výnimkou je otvorenie prvého študijného programu pre tlmočníkov na Trnavskej univerzite, kde sa dá od minulého roka prihlásiť. Stojí za tým dekanka fakulty Viera Peterková, bez ktorej by sa tento program nevytvoril.
A kde doteraz získavali tlmočníci vzdelanie?
Asociácia tlmočníkov posunkovej reči nepočujúcich Slovenska pripravuje vzdelávacie kurzy, niekedy aj akreditované štátom. Je to však poňaté minimalisticky, ide o niekoľkohodinové kurzy. V Slovenskej komore tlmočníkov posunkového jazyka sa medzi sebou snažíme vymieňať skúsenosti, no je to neformálne vzdelávanie.
Drvivá väčšina tlmočníkov na Slovensku sú deti nepočujúcich rodičov. Postupne sa to vďaka spomínanému študijnému programu môže sprofesionalizovať, čomu veľmi držím palce.
Takže doteraz neexistovala žiadna štátna inštitúcia, ktorá by vzdelávala budúcich tlmočníkov. Nechýbajú nám?
Najlepšie by bolo spýtať sa samotných nepočujúcich, lebo existencia tlmočníkov závisí od nich. Môžem to ale porovnať napríklad s Nórskom, kde žije rovnaký počet obyvateľov a teda aj nepočujúcich. Na Slovensku máme tlmočníkov, ktorí sa živia posunkovým jazykom, s prižmúrenými očami 30. V Nórsku je ich pre skupinu päť až desaťtisíc nepočujúcich 600.
Veľa však závisí od mentality komunity. Na západe sú zvyknutí, že sa s nimi počíta ako s ľuďmi s rovnakým postavením a možnosťami. Prirodzene sa cítia priťahovaní do rôznych spoločenských aktivít a potom sa využívajú tieto formy tlmočenia do posunkového jazyka. Na Slovensku sa situácia začína rozbiehať v posledných rokoch. Vždy tu boli lastovičky, ktoré sa vymykali priemeru, ale teraz to už nie je ojedinelé. Dôkazom toho je aj fakt, že tlmočenie na vysokých školách sa postupne začína rozširovať a aj táto komunita má záujem a možnosť vyššieho vzdelávania.
Máš s tým priamu skúsenosť, pracuješ ako tlmočník na dvoch univerzitách.
Áno, na Ekonomickej univerzite v Bratislave a na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre momentálne tlmočím trom študentkám. Ak má človek so sluchovým hendikepom záujem o štúdium na vysokej škole, univerzita sa snaží nájsť spôsob, ako mu toto vzdelanie umožniť. Je skvelé, že sa školy a vyučujúci snažia sprístupniť študentom naozaj celý rozvrh. Samozrejme, na niektorých univerzitách sa to darí lepšie, na niektorých menej, ale vnímam to veľmi pozitívne. Viem o dvoch dievčatách, ktoré takto študujú aplikovanú matematiku a som na ne hrdý. Doteraz takých študentov nebolo viac ako desať.
Tu sčasti cítiť nedostatok tlmočníkov, pretože je nás málo a musíme vedieť tlmočiť predmety od biológie, histórie umenia po štatistickú matematiku. Rozsah učiva je veľký a kvalitné tlmočenie si vyžaduje, aby dochádzalo k lepšej špecializácii tlmočníkov. Zároveň je isté striedanie tlmočníkov v poriadku, pretože aj pre nepočujúceho by nebolo komfortné pozerať sa desiatky hodín na toho istého človeka.
Jednu hodinu tlmočiť biológiu a potom dejepis musí vyžadovať asi veľkú zásobu posunkov. Pripravuješ sa na tieto hodiny?
Je to tak. Pri akejkoľvek inej translatologickej profesii je prirodzené, že honorár za tlmočenie obnáša nielen logistiku, ale aj prípravu. Čím lepšia príprava, tým lepšie tlmočenie. Na Slovensku ešte na takejto úrovni nie sme, preto sa snažím, ak viem, ponechať pre mňa vzdialenejšie predmety tým kolegom, ktorí k nim majú bližšie. Na vysokej škole som študoval matematiku a angličtinu, takže pri tlmočení aplikovanej matematiky by som bol bez týchto základov naozaj stratený.
Vráťme sa ešte k bežnému životu nepočujúcich. Už len návšteva u lekára alebo na úrade je pre ľudí s týmto hendikepom komplikovanejšia. Ako to vyzerá?
Pre nás je úplne bežné ísť do banky, na poštu, na úrad. Tieto bežné záležitosti často za nepočujúcich vybavujú rodinní príslušníci a zároveň za nich aj rozhodujú. Mladí nepočujúci ale v posledných rokoch prinášajú paradigmatickú zmenu pohľadu. Chcú byť samostatní a využívať služby tlmočníka. Ten sa už vníma „len“ ako debarierizátor komunikácie, nie ako ten, čo vybaví niečo nepočujúcemu. Aj preto sa obliekame do čierneho oblečenia. Okrem kontrastu toho, že sú vidno lepšie ruky, sme nástrojom komunikácie a vyniknúť má klient.
Návšteva lekára a iných dôvernejších vecí je však stále ponechávaná v okruhu rodiny a je to pochopiteľné. Zažil som situáciu, keď som tlmočil staršiemu pánovi návštevu u lekára. Pacient mal cukrovku niekoľko rokov a nevedel o tom. Presťahoval sa sem z východného Slovenska, neviem, čo sa dialo predtým, v zdravotnej karte diagnózu zapísanú mal, ale až v danom momente na diabetológii pochopil, že má cukrovku a začal tomu prispôsobovať svoj životný štýl.
Je možné, že dovtedy ho u lekára nesprevádzal žiadny tlmočník?
Momentálne to funguje tak, že štát tlmočnícku službu delegoval na kraje a tie by mali evidovať ľudí, ktorí majú záujem o túto službu. Ale niekde to naozaj nefunguje. Nepočujúci ešte majú možnosť využiť online tlmočníka od spoločnosti Telekom, ktorá sa komunite nepočujúcich venuje dlhodobo. Cez videohovor môžete zavolať dostupnému tlmočníkovi, ktorý pretlmočí vaše požiadavky.
V tejto oblasti sa snažíme aj my v občianskom združení pomôcť spoločne s kolegami z Čiech pomocou aplikácie Defkom. Je to taktiež online tlmočník, ktorého výhodou je, že sa pri oslabení internetového signálu nezníži kvalita videa, čo sa pri klasických aplikáciách deje. V tomto prípade by to znemožnilo komunikáciu. Radi by sme posunuli debarierizáciu úradov či bánk, aby si nepočujúci ľudia nemuseli vopred zháňať tlmočníka, ale aby mohli tieto služby využívať rovnako ako my – bežní ľudia. V ústrety nepočujúcim vyšli už napríklad kontaktné miesta magistrátov v Bratislave a v Trenčíne.
Zviditeľnili pandemické tlačové konferencie, kde po bokoch politikov vždy stojí aj tlmočník, záujem verejnosti o túto komunitu?
Myslím, že áno a som rád, že k tomu prišlo. Na svete sú štáty, kde ani teraz tlmočníci nie sú pri dôležitých vyhláseniach. Teší ma, že obidve politické garnitúry to považovali za dôležité. Možno si ešte niektorí spomenú, že bývalá premiérka Iveta Radičová využívala služby tlmočníkov pri svojich vyhláseniach, no keďže jej vláda trvala krátko, mnohí na to zabudli. Celkovo sa teším, že sa spoločnosť vyvíja smerom k väčšej empatii voči potrebám menšín.
Ako vieme, my ostatní, prispieť k tomu, aby sa nepočujúci necítili vyčlenení zo spoločnosti?
Na túto otázku by vedeli najlepšie odpovedať nepočujúci. No ak máte príležitosť, pokojne ich proaktívne oslovte. Hoci je schopnosť komunikácie iná, chuť komunikovať majú obrovskú. Ktokoľvek, kto je trpezlivý a nenechá sa odradiť, dokáže s nepočujúcimi komunikovať, či už cez online tlmočníka alebo písaním v mobile.
Na sociálnej sieti si v decembri zdieľal svoje piate výročie odchodu z komunity Svedkov Jehovových. V čom bolo týchto päť rokov pre teba iných?
Boli oveľa šťastnejšie, otvorenejšie a pokojnejšie. Svedkovia sú eschatologické náboženstvo, členovia očakávajú koniec sveta a tomu podriaďujú veľkú časť svojich životov. Už nečakám za každým rohom armagedon a nebojím sa zlých síl. Človek sám hľadá pravdu než presviedča o tej svojej ostatných.
Aké to bolo byť Svedkom?
Svedkovia sa snažia žiť podľa fundamentalistického výkladu Biblie a podľa jeho doslovne interpretovaných pasáží. To obnáša aj príkaz odmietnuť transplantáciu krvi, podriaďovanie žien mužom, udržiavať vzťahy len s ľuďmi v komunite, absenciu slávenia Vianoc, narodenín alebo menín. V podstate som si všetko uvedomil až po tom, čo som bol exkomunikovaný. Mal som priateľku, ktorá nepatrila do komunity a ja som nedodržiaval morálny kódex, pretože sme bývali spolu v zahraničí. Vtedy som na vlastnej koži zažil, aké to je nepatriť do komunity. Moji vtedajší priatelia a známi ma prehliadali na ulici, nerozprávali sa so mnou. Ak by totiž so mnou udržiavali kontakt naďalej, mohli by byť aj oni exkomunikovaní.
Nie je to z ich strany manipulácia s človekom?
Určite áno, ale ja som v tom vyrastal a nevnímal som to tak. V dnešnej dobe si to môže každý lepšie predstaviť, pretože Svedkovia často hovoria, že exkomunikácia je karanténa. Ak človek žije nemorálne, stáva sa nezdravým pre komunitu, a preto je izolácia dôležitým opatrením, ktoré pomáha komunite a aj exkomunikovanému.
Prednedávnom som mal možnosť na univerzite tlmočiť religionistiku. Tento predmet by som zaviedol na každej základnej škole. Žiaci by získali prehľad o rôznych svetových náboženstvách a ich ideológiách. Mne to v detstve chýbalo, nemal som možnosť nahliadnuť do niečoho iného.
Do komunity patrili obaja tvoji rodičia. Myslíš, že to súviselo aj s ich hendikepom? Boli ľahšie ovplyvniteľní?
Myslím, že áno. Jehovovi svedkovia pôsobiaci na Slovensku sa veľmi skoro začali zaujímať o nepočujúcich, intenzívnejšie ako iné cirkvi, a využili možnosti posunkového jazyka, aby sa k nim priblížili. Vnímam to tak, že keď je ponuka zúžená, ľudia vyberajú z toho, čo majú. Preto sa celkom často stretnete s človekom, ktorý je nepočujúci a zároveň patrí aj k Svedkom Jehovovým. Rodičom však nezazlievam, že vstúpili do komunity a uverili tejto ideológii a presvedčeniu. Žije v nich silná nádej, ktorá s vierou prichádza a ja tomu rozumiem.
Veľa ľudí o podobných skúsenostiach nerado hovorí nahlas. Prečo si sa rozhodol inak?
Aj ako Svedok som bol vedený k tomu, aby sme hovorili pravdu, pretože tak sa vieme posúvať ďalej. Dlhé roky som veril, že tú pravdu žijem a potom som zistil, že to tak nie je. Bolo pre mňa prirodzené povedať nahlas, ako to cítim. Hoci teraz zažívam omnoho neistejší pohľad na svet, je naplňujúce vedieť, že existuje veľa spôsobov, ako môžeme žiť dobrý a plnohodnotný život. Zároveň mám už zodpovednosť za výchovu vlastnej dcéry a ďalšej generácii by som chcel dopriať lepšie presvedčenia ako sme mali my.
Aké hodnoty chcete s priateľkou vštepovať svojej trojročnej dcére?
Vyrastal som v presvedčení, že príroda je tu na to, aby jej človek kraľoval a podmanil si ju. Jehovovi svedkovia sa vôbec nezaujíma o environmentálnu oblasť. Oni veria, že svet speje ku koncu a nie je priestor na uvažovanie o znižovaní uhlíkovej stopy či biodiverzite. Teraz sa na to pozerám inak a vidím to ako chudobný pohľad na planétu. Omnoho obohacujúcejšie je byť ohľaduplný k iným formám bytia.
Kto ťa priviedol k takej zmene pohľadu?
Keďže sa mi úplne zmenil okruh mojich kamarátov, spoločne aj s priateľkou mi ukázali udržateľnejší spôsob života. Pomohli mi uvedomiť si následky našich každodenných činov. Keď akékoľvek rozhodnutia urobí denne miliarda ľudí, znamená to pre planétu viac ako si dokážeme predstaviť. Doma sme začali s triedením odpadu, neskôr sme sa ho snažili minimalizovať a teraz nás stále viac a viac baví žiť tak, aby sme šetrili životné prostredie.
Do akého sveta by si chcel vychovať svoju dcéru?
Som presvedčený o tom, že každý z nás dokáže veľmi veľa. Chcel by som, aby každý jeden človek vedel, že jeho každodenné správanie dokáže veľa dobrého. Aby ľudia cítili zmysel v zodpovednosti za svoje rozhodnutia. Aby sme vedeli, že na každom z nás záleží.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Maroš Hečko: Dejú sa tu úžasné veci, no kroky sú drobné Maroš Hečko sa po piatich rokoch na čele Rádia_FM rozhodol pre návrat na voľnú nohu. Ako filmár, hudobník a spisovateľ prostredníctvom svojich projektov hľadá pravdu a baví ho vyvolávať v spoločnosti diskusiu. Aby už […]
