Ulietava si na artových festivalových snímkach, no živia ho hollywoodske trháky. Filmový kritik a šéfredaktor portálu kinema.sk Peter Konečný filmovému umeniu zasvätil život. Nechajte sa v rozhovore s ním vtiahnuť do deja.

Koľko filmov v priemere pozeráš?

Priemer, ktorý sa snažím dodržať, je dva filmy denne, aby to vyšlo približne na tých 700 ročne. Ale je to tak, že niekedy pozriem aj nárazovo šesť a niekedy mám zas deň, keď nedám ani jeden. Musím, keď nechcem držať krok iba v artovom svete, ale aj v tom mainstreamovom.

Komerčný filmový svet je pre mňa tak trochu utrpením, no práve ten ma živí. Nechodím úplne na všetko, ale prehľad z oblasti aj toho najprimitívnejšieho Hollywoodu si držím, aby som o tom mohol potom rozprávať. Sú tam aj dobré veci, ale tých je pomenej.

Mňa baví hlavne artový svet, ktorý je mimo americkej komerčnej scény. Zaujíma ma Rumunsko, Nemecko, Poľsko a krajiny, ktoré teraz držia svetovú kvalitu v rámci festivalov v Cannes, Benátkach a Berlíne. Napríklad Rumuni majú posledné roky špičkové veci, rovnako skvelá je aj grécka kinematografia. Lenže tieto veci sa u nás nehrajú. Tlak toho, čo sa hrá v našich kinách, je jasne definovaný americkým mainstreamom. Viac ako polovica filmov slovenskej distribúcie je amerických. Plus ešte je tu koproducia a anglicky hovorené filmy, takže spolu je to až 70 % filmov.

Akú veľkú moc majú filmy v spoločnosti?

Film je najsilnejšie umenie na svete. Keď sa spočíta návštevnosť galérií, koncertov, múzeí… tak všetky dokopy dajú menej ako návštevnosť kín, dokonca aj na Slovensku. U nás sa predá skoro šesť miliónov lístkov do kina. Napriek tomu, že sa sťahujú veci, kiná narastajú v návštevnosti. Je opäť cool chodiť do kina. A začalo byť cool chodiť dokonca aj na artové filmy.

Foto Peter Konečný
Foto: Šimon Šiplák

Ľudia chcú pozerať filmy, a tým pádom sa dá s filmami robiť všeličo. Sú tvorcovia, ktorí vedia manipulovať, sú dokumenty, ktorými vedia manipulovať a hrať sa s pravdou. Režisér Michael Haneke povedal: ,,Film je 24 klamstiev za sekundu v prospech pravdy.“ Tvorcovia môžu klamať vo filmoch, zavádzať či vytvárať strihom a filmovým jazykom úplne iný pohľad na situáciu. A keď hovoríme o dokumentoch, tie sa s divákom vedia hrať tak, že ani nechápe. Môžu ho totálne zmiasť.

Prednášam aj o filmových chybách, kde je aj kategória historické nepresnosti. Je až neuveriteľné, koľko vecí v amerických filmoch, ktoré sa premietajú stredoškolákom ako edukačný materiál, je vyformulovaných pre zábavu amerického publika. Tvorcovia tam ovplyvnili realitu, aby bola príťažlivejšia, pútavejšia. Veľa sa ovplyvňovalo napr. v rámci II. svetovej vojny. Pripisovali sa úspechy ľuďom, ktorí ich reálne nedosiahli iba preto, aby bol model daného filmu naplnený. „From zero to hero“. Zmena skutočných udalostí.

Myslíš, že máme vďaka filmom skreslenú predstavu o svete?

Film vie vytvoriť úplne iný pohľad človeka na danú dobu. Vďaka filmom máme také zážitky, ktoré sa nám vytvárajú v pamäti. My si niekedy ani neuvedomíme to, že sme tú situáciu reálne nezažili, pretože o nej máme takú dobrú predstavu. Filmy v nás vytvorili istý moment predstavivosti, ktorý sme nedosiahli v nijakom inom umení. Vďaka filmu máme jasnú predstavu, ako vyzerala vojna. Film je stroj na emócie… spája architektúru, literatúru, divadlo, fotografiu do jedného celku. Pre mňa osobne neexistuje v umení nič silnejšie, nič emotívnejšie ako film. Nikde inde ma nedokázalo nič tak dojať, prekvapiť či vystrašiť tak intenzívne ako dobre urobený film. A to je vhodný prostriedok na manipuláciu, upravovanie reality, fiktívne príbehy, ktoré pracujú so skutočnosťou a prispôsobujú ju pre potreby filmu.

Dokumenty sú sami o sebe najväčším otáznikom aj v modernej kinematografii. Čo všetko dokážu napáchať, keď klamú a sú populistické či demagogické. Napríklad Michael Moore vie urobiť idiota z kohokoľvek pomocou strihu a voice over. Hrá sa s divákom a jeho dokumenty vedia vo veľkom manipulovať verejnú mienku. On je ukážka toho, čo film dokáže. Pomocou filmového jazyka totiž dokáže režisér ovplyvňovať veci okolo seba. A základné pravidlo je, že keď človek, ktorý je súčasťou dokumentu, vidí kameru, jeho reakcie na akúkoľvek situáciu sú úplne odlišné a neprirodzené. Kamera výrazne mení správanie ľudí. Čistý dokument sa natočiť nedá. Iba že by bola kamera skrytá, ale to by zas nebolo v poriadku z iného uhla pohľadu.

Kamera Peter Konečný
Foto: Šimon Šiplák

Môžeš odporučiť filmy, ktoré by mal vidieť každý Slovák?

V dobe, v ktorej žijeme, je dôležitá najmä vlna vojnových filmov. Film sa podľa mňa vyrovná 10 prednáškam, ktoré sa urobia pri audiovizuálnom obsahu. Predstav si, že príde partia ľudí rozprávať 500 deckám, aké to bolo strašné za Tisa, čo to je arizácia a čo bol holokaust, koľko Židov muselo odísť a koľko ich bolo vďaka Tisovi zavraždených v koncentračných táboroch. Na prednáške majú decká vytiahnuté mobily, nedávajú pozor a nebaví ich to. Všetci potrebujú strihy (Peťo lúska prstami). Myslím, že v tomto zohráva film veľmi dôležitú úlohu, preto sa dá využiť aj vo vzdelávaní. Keď si mladí pozrú dobré filmy z tohto obdobia, tak tomu vedia venovať väčšiu pozornosť a viac sa aj naučiť.

Napríklad Obchod na korze je v istom veku povinná jazda. Keď má človek 15 rokov, vidí iný Obchod na korze ako keď má 25 a 35. To dobré filmy vedia. Sú iné podľa toho, koľko má človek rokov, koľko ma načítané, napozerané, zažité. Je zbytočné znechutiť mladého človeka filmami, ktoré nepochopí. Na to sú medzikrokové filmy, o ktorých často aj prednášam. Pustiť im niečo, čo nesie odkaz, je výpovedné, pochopiteľné, jasné a je to dobré remeslo.

Napríklad Schindlerov zoznam. Spielberg to urobil dobre, ten film je dôležitý a je medzikrokový. Keď zvládne človek to, možno nabudúce si pozrie maďarský Saulov syn. Dostal Oscara a je to naozaj hrôzostrašný pohľad na holokaust a na mužov, ktorí sa v tomto prostredí snažili urobiť úplne neuveriteľnú vec. Nedá sa to urobiť, no oni to chcú. Sme v tomto filme tak blízko smrti, ako v Schindlerovom zozname nikdy nebudeme.

Peter Konečný portrét
Foto: Šimon Šiplák

Keď som mal 14, bol som ešte na základnej škole v kine na Schindlerovom zozname a zasiahlo ma to neuveriteľne. Človek je v 14-tich ako taká špongia, nasáva všetko a ja som ho nasal. A preto si stojím za medzikrokovými filmami. Neoplatí sa deckám púšťať niečo, čo si myslíme, že by to mali pozerať namiesto tých amerických blbostí. Oni ich budú pozerať. Nikto im to nevysvetlí, preto treba ísť postupne po jednotlivých schodoch, lebo z nich spadnú. Je to ako keď sa človek učí plávať. Keď niektorých ľudí hodíte do vody, utopia sa. A potom nastáva odmietnutie „inej“ kinematografie všeobecne a vzniká averzia voči artovým filmom.

Určite odporúčam Obchod na korze. Možno na zachytenie doby 60-tych rokov Slnko v sieti, pretože je to pre nás veľmi kľúčový film v rámci nástupu slovenskej novej vlny. Vstup do éry filmov, ktoré provokovali, ktoré boli iné a otvárali ťažké témy zaujímavým spôsobom. Predtým sme nevedeli čo a ako povedať. Pri filme je to kombinácia týchto dvoch vecí. Kto zlyhá na jednej, už je z toho blbosť. Síce sú aj výnimky ako napríklad Pulp Fiction, kde sa síce vedelo ako, ale nevedelo sa presne čo. Aj keď tam to nebolo až tak podstatné. To je tá postmoderna.

Prečo je práve Amerika vo filmovom priemysle tak úspešná?

Hollywood je silný. Najviac to vidíme na coveroch. Veľa ľudí pozná skôr americký remake ako originál, a možno ani nevedia, že ide o remake. Amerika by však nevedela vo filmovom priemysle prežiť bez Európy, pretože my im zarábame peniaze. Sú na nás absolútne závislí. Veľké blockbustery niekedy v Amerike nezarobia ani polovicu z rozpočtu. My sme pre nich alfa a omega.

Americký filmový priemysel má silný marketing. Človek chce vidieť niečo veľkolepé s množstvom trikov a to Amerika robí dlhodobo a systematicky. Má vyvinutý systém obsadzovania hercov, ktorý vznikol už v 20-tych rokoch. Ľudia nechcú ísť na konkrétny film, ale na herca. Je im jedno, na čo idú, chcú vidieť Toma Cruisa. Pri európskom filme si takto nevyberáme. Ich star systém je sofistikovaný. A aj systém integrácie, ktorý si Američania vymysleli – štúdiá vlastnia kiná. To, čo sa vyrobí v štúdiách, sa predá v kinách, ktoré platia štúdiám. Biznis sa točí v priestore.

Niektoré naše filmy sa preslávili aj za veľkou mlákou, ktoré by si vyzdvihol?

Kombinácia Hřebejk, Menzel, Svěřák, Miloš Forman… tí nás preslávili. Hoří, má panenko, Lásky jedné plavovlásky, Obchod na korze a ešte raz Obchod na korze, Pelíšky.  Československé filmy do roku 93 boli výborné.

Dostať Oscara je veľká vec, aj keď to nehovorí nič o návštevnosti. Tú show pozerá celý svet. Ľudia pozerajú na filmy, ktoré nechcú pozerať. Je to totálne bizarné. Víťazné filmy majú minimum divákov. Napríklad Moonlight nemal na Slovensku ani 1500 divákov. A takto je to už pár rokov. Oscarové filmy sa zmenili. Ich predávanie pozerá skoro miliarda ľudí, no tie filmy už ľudí nezaujímajú. Aj preto rozšírili kategóriu Najlepší film a dávajú tam už aj blockbustre, aj keď tým tú cenu nikdy nedajú.

Myslíš, že aj televízia vplýva na spoločenskú mienku?

Myslím, že hej, minimálne sa snaží. Ale verím, že väčšina mladých ľudí telku ani nepozerá. Vďaka internetu televízie stratili mladého diváka. Niektorí slovenskí youtuberi majú také čísla videní, že televízie o takom zásahu môžu len snívať. Ich videá vidí aj milión ľudí. Internet mladých ovplyvňuje oveľa viac ako televízia. Veľa z nich dnes už telku ani nemá. Nepotrebujú to. Pozerajú, čo chcú, kedy chcú a koľko chcú. Seriály sa už nepozerajú ako niekedy, keď sa čakalo na novú časť. Teraz máme všetko naraz.

Peter Konečný kinema
Foto: Šimon Šiplák

Nie je to práve vinou nekonečných reklám?

Reklamy sú odzbrojujúca vec pre trpezlivosť. Chcem pozerať v televízii niečo, čo má mať 40 minút a vďaka reklamám to bude mať hodinu a pol? No nechcem. Je to nezmyselný spôsob pozerania. Máme tu verejnoprávnu telku, ktorá reklamu nemá. Zo zákona nemôže mať reklamy, ktoré sú priamo v audiovizuálnom diele. To je obrovská výhoda RTVS a vďaka tomu aj môže generovať čísla.

Aj cieľovka televízií sa evidentne dosť zvýšila. Podľa mňa je to výrazne 50+. Keď si vezmeme rozkúskované televízne programy, vidieť, že sú viacmenej určené pre seniorov. Všimnite si infantilitu moderátorov a ich spôsob komunikácie. Stráca to serióznosť, komunikujú s divákom ako s dieťaťom. Napríklad to, ako sa moderujú televízne správy v komerčných televíziách, nie je normálna komunikácia, to je totálna infantilizácia. Alebo „raňajky“ v telke, keď sa moderátor pozerá do kamery, ako keby sa pozeral na chuja.

Televízie v podobe, v akej ich poznáme dnes, musia skončiť, pretože nebudú mať divákov. Štandardný model televízie končí. Okrem spravodajstva, to prežije. Veľkú budúcnosť majú televízie, ktoré dávajú správy 24/7. Čo sa týka obsahu typu filmy a seriály, Netflix ukazuje smer, kam sa poberie mladá generácia.

Peter Konečný
Foto: Šimon Šiplák

Máš na mysli online televíziu?

Je tu snaha robiť televízny produkt, vyrábajú relácie, ale moc to nefunguje. Mali by sme na to trh, no sú príliš malé rozpočty. Aj pri seriáloch je to problematické. Urobiť seriál, ktorý by prerazil do celého sveta, je až nemožné. Máme obrovskú konkurenciu, najmä budgetovú a niektoré veci sú výrazne otázkou peňazí. Napríklad Česi urobili seriál aj vďaka slovenskej produkcii. Seriál Pustina z minulého roka je vynikajúci a predal sa aj do zahraničia. Ale keďže si HBO zaplatilo za lokálny seriál, ktorý sa dlhé roky pripravoval, dali im čas, aby to bolo kvalitné. Dostali veľmi štedrý rozpočet a spôsob nakrúcania. Nerobili to tak, že prvá klapka sa berie. Nechcem tým povedať, že vždy je potrebný rozpočet, aby človek urobil dobrý film, ale dosť výrazne to v istom momente pomáha. Peniaze sú totiž symbolom toho, koľko má človek nakrúcacích dní. Počet dní = kvalita. Je tam citeľný rozdiel, pretože všetko je precíznejšie.

A ako sú na tom slovenskí filmoví tvorcovia?

Slovenským filmom sa momentálne veľmi darí. Tie, ktoré mali premiéru tento rok, majú už vyše 700 000 divákov. Dva slovenské filmy Všetko alebo nič a Únos ich majú spolu cez 600 000. Vezmime si, že keď majú komerčné filmy na Slovensku stovku, tak je to buď brutálny blockbuster alebo americký animovaný film. Keď má film z USA 100 000, distribučné firmy búchajú šampanské. Je to veľká vec. Vyzerá to tak, že tento rok bude nielen pre slovenskú kinematografiu opäť rekordné číslo.

Spomenul si film Únos. Myslíš, že je vážne tak dobrý alebo vyšiel v správnom čase?

Je vážne tak dôležitý. A myslím si, že ovplyvnil dianie na Slovensku. Ten film videlo 270 000 divákov, a keď bude v televízii, uvidí ho možno milión ľudí. Napriek tomu, že je fiktívny, pracuje s realitou, no má aj fiktívny prvok. Treba vedieť odlíšiť tú fikciu od skutočnosti, pretože jej tam je pomerne veľa. Príbehová línia je v istej časti vymyslená, no ostatné fakty sú podané tak, ako sa naozaj stali. Film Únos je vyrovnanie sa s minulosťou, ktoré potrebuje každá krajina, pretože ten kostlivec v skrini je všade.

Mariana urobila film, ktorý prišiel v perfektnom čase. Som presvedčený o tom, že pomenil dianie na Slovensku. Začal byť dokonca nebezpečný pre istú skupinu ľudí. Keby ten film Mariana natočila pred 15-timi rokmi, možno by sa mohla závažnejšie obávať o to, či sa jej niečo stane, nestane. Dnes sa už tieto veci nerobia týmto spôsobom. Únos odzbrojil mňa aj kritikov vďaka dosahu. Keď si uvedomíme možný presah toho filmu v spoločnosti, ťažko ho hodnotiť. Výhodou v rámci réžie a výberu takejto témy je, že keď je to spravené na určitej úrovni, ktorá nie je úplne nezmyselná, že tam nepadajú mikrofóny alebo nie je to výrazne filmársky zle, k filmu sa ako kritik staviam odzbrojujúco. Pretože vidím zmysluplnosť toho filmu na inej úrovni ako na samotnej kvalite celého diela. Bolo by super, keby bol ten film navyše aj neuveriteľne kvalitný a úžasný a nezabudnuteľný, no teraz spĺňa túto dôležitú úlohu, ktorá je možno prvoradá v tomto zmysle. Aby naštartoval, bol tým katalyzátorom, čo sa mu, myslím, aj podarilo.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor, Peťo!

Niečo normálne do inboxu