Petra Molnárová: Kvalitné potraviny nie sú len pre bohatých, je to otázka priorít

Veďme deti ku zdravým potravinám a ony si k nim vytvoria vzťah prirodzene.

17. 7. 2019

Eva Alexyová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Petra sa venuje kvalitným potravinám. Založila združenie Slow Food Pressburg, ktoré je súčasťou medzinárodného hnutia Slow Food. Podporujú predovšetkým drobných roľníkov, rodinné farmy a manufaktúry, ktoré vyrábajú tradičné remeselné potraviny, a tak prispievajú k zachovaniu kulinárskeho dedičstva v rôznych kútoch sveta. Je tiež súčasťou výkonného tímu Aliancie Stará Tržnica, ktoré prevádzkuje Starú Tržnicu v Bratislave, kde projektovo zastrešuje sobotné potravinové trhy

Čo Ťa viedlo k tomu, venovať sa téme kvalitných potravín?

Som vyštudovaná tlmočníčka a prekladateľka pre taliansky a nemecký jazyk. Študovala som na FFUK v Bratislave a už počas školy som mala možnosť stráviť pár mesiacov v strednom Taliansku. Vtedy mi vidiek učaroval a tam som prvýkrát objavila Slow Food a ich malého červeného slimáka.

Po skončení školy som pracovala v odbore, ale keďže ma to stále ťahalo „na vlastné nohy“, rozhodla som sa „samoživiť“ a na prelome tisícročí som prišla v rámci mojej malej cestovnej agentúry AgriTravel s ponukou individuálnych pobytov na farmách a vo vidieckych usadlostiach na toskánskom a umbrijskom vidieku.

V ponuke som mala aj slovenskú agroturistiku a pobyty na našom vidieku. Každú farmu, usadlosť, ktoré som do ponuky zaradila, som osobne, a nie raz, navštívila. Na Bratislavčanku som na vidieku, hlavne na tom slovenskom, trávila veľa času.

Rozhovor Petra Molnarova
Foto: Martina Juríčková

Ako fungoval slovenský agroturizmus pred dvadsiatimi rokmi?

V tom čase – na začiatku 2. tisícročia – bolo fariem, ktoré ponúkali popri vlastných produktoch aj možnosť ubytovania, naozaj málo a pobyt na vidieku neponúkal zďaleka také komplexné vyžitie ako farmy a usadlosti z mojej talianskej ponuky. Slovákom chýbali informácie aj skúsenosti.

Rozhodla som sa vtedy osloviť relevantné subjekty, aby ľuďom, ktorí sa chcú uplatniť vo vidieckom cestovnom ruchu, pomohli. Spolu s odborníčkami z Agentúry pre rozvoj vidieka, Vidieckej organizácie pre komunitné aktivity a Združenia múzeí v prírode sme založili Asociáciu pre trvalo udržateľný cestovný ruch. Postupne sa k nám pridávali odborníci z ďalších združení, z Agentúry životného prostredia a ešte vtedy existujúce mikroregióny.

Venovali sme sa vzdelávaniu, poradenstvu, boli sme aktívni v rámci medzinárodnej siete ECEAT (Európske centrum pre eko agro turistiku). Asociácia po niekoľkých rokoch utlmila svoju činnosť a ja som na nejaký čas opustila neziskový sektor.

Naďalej som však zostala verná vidieku, potravinám a turizmu, ktorý je s nimi najviac prepojený. Čoraz intenzívnejšie som sa pohrávala s myšlienkou priniesť tému Slow Food aj k nám na Slovensko, čo sa v roku 2012 stalo konečne realitou. Fungujeme už ôsmy rok, to rozhodnutie neľutujem, práve naopak.

Čo je hlavnou myšlienkou Slow Foodu?

Slow Food je globálnym hnutím, ktoré vzniklo s cieľom pomáhať drobným roľníkom a remeselným výrobcom potravín. Svojim prístupom a prostredníctvom miestnych združení sa snaží zachovávať a chrániť kultúrne dedičstvo, tradície a biodiverzitu.

Vznikol v osemdesiatych rokoch minulého storočia v Taliansku ako reakcia na šíriacu sa globalizáciu, na stravovanie v štýle fast food a neustále sa zrýchľujúce životné tempo, ktoré významne prispievalo k postupnému vytrácaniu miestnych kulinárskych tradícií a záujmu ľudí o to, čo jedia a odkiaľ to prichádza.

Prečo je v logu hnutia práve červený slimák?

Ľudia si výraz „slow food“ často spájajú s pomalým jedením, pomalým varením, mnohým to „slow“ evokuje „slovenské jedlo“. Pomalosť v spojení s červeným slimákom je symbolikou pre celkové spomalenie v našom životnom tempe, ale aj úplne zastavenie sa.

Máme sa zastaviť a venovať sami sebe vzácny dar – čas. Keď máme čas, dokážeme sa dôkladnejšie zamýšľať, objavovať, čo je pre nás naozaj dôležité. Vieme sa vzdelávať, cestovať, ochutnávať, snoriť po tom, čo je dobré a čo nás láka. Čas nám pomôže pochopiť kvalitu a nachádzať dobré (a nie len) potraviny.

Sme mediátorom, ktorý cez vzdelávacie aktivity, poradenstvo, organizovanie trhov, prezentačných podujatí a degustácií prepája ľudí, ktorým záleží na tom, čo jedia, s roľníkmi, rodinnými manufaktúrami, výrobcami, ktorí tú kvalitu vyrábajú. Partnermi v „mediácii“ sú pre nás kuchári, šéfkuchári, učitelia a profesori na odborných školách, vedci, ale i špecializovaní drobní obchodníci a v neposlednom rade novinári, ale aj influenceri v rámci nových médií.

Aj samotná práca v rámci hnutia Slow Food si vyžaduje čas a trpezlivosť. Všetci zainteresovaní pracujeme pre Slow Food Pressburg popri ďalších činnostiach, ktoré sú pre nás živobytím a umožňujú nám venovať sa slow food aktivitám, ktoré sú z väčšej miery poslaním.

Bez toho, aby ste venovali čas hlavným aktérom hnutia, roľníkom a drobným výrobcom a poznali ich starosti i radosti, im neviete ponúknuť tie správne riešenia. A rovnako je to aj s druhou stranou, s konzumentmi, s ľuďmi, ktorí sú nároční pri výbere a hľadajú kvalitu. Aj s nimi potrebujeme tráviť čas v diskusiách, získavať od nich cenné postrehy, aby sme ich vedeli prepájať s tými, ktorých hľadajú.

Rozhovor Petra Molnarova loksa
Foto: Martina Juríčková

Čo je zlé na lacných potravinách?

Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že kvalita chce čas a čas sú peniaze. A tam niekde sa nachádza podstata problému. Ale možno bude lepšie zvoliť obšírnejšiu odpoveď.

Ak chceme vyrobiť kvalitný produkt prevažne tradičným postupom výroby a s prevahou ručnej práce bez prídavných látok, náhrad a urýchľovania procesov, potrebujeme kvalitnú surovinu. Za ideálneho stavu vlastnú, ktorú sme si dopestovali rešpektujúc životné prostredie, teda bez pesticídov a herbicídov, alebo ktorú sme dochovali na poctivých krmivách (ideálne tiež vlastných) s výbehom vo voľnej prírode.

Do výroby tak zahŕňame procesy, ktoré sú finančne náročnejšie, keďže majú vysoký podiel ručnej, fyzickej práce a rešpektujú prirodzený kolobeh v prírode. Výsledný produkt má potom svoju cenu, ktorá je adekvátna kvalite výrobku, práci a času, ktoré boli do nej investované.

Sú pre nás lacnejšie potraviny zo supermarketov nejako škodlivé?

Z krátkodobého hľadiska nie. Sú predsa deklarované ako bezpečné. Musíme si ale uvedomiť, že pri výrobe potenciálne lacnej potraviny sa šetrilo na kvalite a tým pádom na surovinách. Mnohé z nich boli nahradené buď menej kvalitnými prísadami, alebo len niečím, čo ich chuťovo nahrádza.

Vyberať vo veľkej ponuke supermaketov tie najlepšie potraviny, nie je vôbec jednoduché. Čo pomôže, sú etikety. Čas na ich čítanie by sme si mali nájsť. Napríklad už len samotný názov potraviny nám vie veľa prezradiť: masielko ešte nemusí byť maslo, tavený syrový výrobok s rastlinným tukom ešte nemusí byť tavený syr a ovocný nápoj s príchuťou pomarančov tiež nebude pomarančovou šťavou. Pri výbere treba byť rozvážny a čítať etikety. Treba sa vyvarovať predovšetkým potravinám s príliš dlhou trvanlivosťou a uprednostňovať čerstvé a sezónne.

Najčastejšie sa ľudia pýtajú na kurence. Ako rozoznať v supermarkete, že ide o “kvalitnú” hydinu?. Rozhodne si treba pozrieť etiketu, na ktorej by mal byť uvedený výrobca, nie distribútor. To ale ešte neznamená, že keď je na etikete uvedený výrobca, ide o kvalitnú potravinu.

Ak kura zo slovenského ekologického chovu kúpite za 10 – 11 eur/kg a kura v supermarkete za 1,60 eur/kg, skúste si predstaviť, na čom všetkom sa pri chove šetrilo. Určite na čase, na krmive, na priestore, v ktorom sa pohybovalo (resp. nepohybovalo), nehovoriac o antibiotikách (v extrémoch aj o hormónoch a steroidoch), aby rástlo rýchlejšie, takpovediac “na istotu”.

Kde odporúčaš nakupovať kvalitné potraviny?

Na otázku „kam chodievate nakupovať potraviny“, ktorú rada kladiem počas mojich prednášok či v diskusiách, dostávam väčšinou odpoveď „bohužiaľ, nemám čas chodiť na trhy a za farmármi, tak nakupujem v supermarketoch“.

Určite bude veľa takých, ktorí s tým nebudú súhlasiť, ale čas vnímam ako jeden z najväčších luxusov, ktoré si vieme v dnešnej dobe dopriať, a to aj v súvislosti s jedlom. Môžeme si dopriať večerný čas s rodinou a priateľmi, diskutujúc pri dobrom jedle alebo sa raz do týždňa vybrať na miestny trh, spraviť si výlet na neďalekú farmu, mať svojho pekára, obľúbeného mäsiara, alebo si nechať posielať vína priamo od vinára. Dopriať si to môže každý z nás, záleží však na tom, ako máme postavené priority.

Slow Foodu sa často vytýka, že je elitársky. Potraviny, ktoré sa vyrábajú s prevažujúcim podielom ručnej práce, rešpektujúc životné prostredie a miestne komunity, sú zdraviu prospešné a všetci, ktorí majú podiel na výrobe, sú primerane finančne ohodnotení a pracujú vo férových podmienkach, jednoducho stoja viac ako potraviny vyrábané priemyselne.

Ale nemôžem súhlasiť s tým, že dobré, čisté a férové potraviny nie sú pre všetkých a môžu si ich dovoliť len bohatí. Je to len otázka priorít: kupujme menej, ale doprajme si kvalitné remeselné potraviny.

Stará Tržnica sobotný trh
Foto: Martina Juríčková

Tráviš veľa času so slovenskými farmármi, hlavne tými malými. Aké problémy ich trápia?

Tí, s ktorými v rámci Slow Food spolupracujeme, riešia problémy okolo vlastníctva pôdy, problémy vyplývajúce z legislatívy, týkajúce sa samotnej prevádzky z pohľadu Úradu verejného zdravotníctva alebo Veterinárnej správy.

Vnímam ich životy zblízka a viem, aké to majú ťažké napriek tomu, že do práce sa zapája celá rodina a mnohí pracujú bez dovolenky celý rok. Je veľa takých, ktorí majú ešte jednu hlavnú prácu, aby dokázali utiahnuť farmu so všetkým, čo život na nej obnáša. Často ani to nestačí a potrebné strojové vybavenie alebo výrobňa ostávajú len snom.

Viem, že to malí farmári a rodinné farmy nemajú ľahké a nedostáva sa im takej podpory zo strany štátu, ako by si želali, a to nemyslím len finančnú pomoc, ale predovšetkým legislatívu zohľadňujúcu potreby tých najmenších. Ale na druhej strane mi chýba ich silný hlas.

Ako to myslíš?

Nevedia sa spojiť a dohodnúť sa na spoločných prioritách, za ktorými pôjdu spoločne. Chýba im jednotná komunikácia, silná platforma, v rámci ktorej by vedeli “kričať” oveľa hlasnejšie. Slováci neobľubujú spájanie sa za účelom spolupráce, keďže to veľakrát vyžaduje ústupky a ochotu sa prispôsobovať, a výnimkou nie sú ani roľníci a rodinné farmy.

Počas protestov farmárov v Bratislave som diskutovala v Starej tržnici s trhovníkmi a zaujímal ma ich názor na aktuálne dianie. Takmer všetci sa zhodli na tom, že samotní roľníci sa medzi sebou nevedia dohodnúť a preto ich nikto nepočúva. Bez toho, aby sa zjednotili a určili si najväčšie priority, sa nikam nepohnú. Nemôžu si medzi sebou podrážať nohy, len preto, že je niekto väčší, menší, úspešnejší alebo zastáva “nevyhovujúci” spoločensko-politický názor. Musia dokázať povýšiť spoločenský záujem nad ten osobný a ťahať za jeden koniec.

V akej miere je Slovensko potravinovo sebestačné? 

Keď si uvedomíme definíciu potravinovej sebestačnosti, pri ktorej ide o schopnosť krajiny zabezpečiť potreby domáceho trhu vlastným domácimi potravinami, tak pred rokom 1989 sme boli v podstate potravinovo sebestační. Odvtedy sme sa dostali na úroveň niekde okolo 45 % a v rámci EÚ sme dosiahli najväčší prepad. 

V čom sme sebestační?

Máme dostatok vajíčok, jačmeňa, pšenice, kukurice či cukru a nemuseli by sme ich preto dovážať. Ale dovážame, pretože ľudia uprednostnia vajíčka z Poľska, mäso z Južnej Ameriky, prípadne cukor z Česka. Rozhoduje cena. Slováci si vyberú skôr lacné potraviny, no pestovateľ požaduje zaplatiť férovú cenu. Naši pestovatelia sú veľakrát nútení predať svoju úrodu do zahraničia, ale to sa týka tých väčších.

Čo najviac vyvážame?

Bohužiaľ, vyvážame základné suroviny a dovážame potraviny s pridanou hodnotou, teda spracované finálne výrobky, ktoré už majú prirodzene vyššiu cenu. Vývoz potravín a poľnohospodárskych výrobkov je o tretinu nižší ako dovoz a pritom dovážame mnohokrát aj to, čo by sme si dokázali kapacitne dopestovať, napríklad ovocie a zeleninu.

Najviac sa od nás vyvážajú obilniny, olejniny a strukoviny, hospodárske zvieratá a produkty živočíšneho pôvodu, napríklad surové mlieko, vajcia alebo aj ovčia vlna.

Potravinovú sebestačnosť môže výrazne ovplyvňovať aj spotrebiteľské správanie. Väčšinou pri výbere rozhoduje cena. Pre väčšinu ľudí je to zásadný faktor, ktorý ovplyvňuje ich rozhodovanie. To, odkiaľ tá ktorá potravina pochádza, ľudí až tak nezaujíma. Rovnako je to aj s kvalitou. Mnohým stačí, keď im samotný predajca v letáku odkomunikuje, že produkt je kvalitný alebo sa spoľahnú na názory “nespočetného množstva odborníkov”. Vlastný názor na kvalitu si vytvárať nemusia. Urobia to za nich iní a ušetria im čas a námahu zároveň.

Rozhovor Petra Molnarova trh
Foto: Martina Juríčková

Ako môžeme zlepšiť dopyt po slovenských potravinách? 

Začať treba od detí. Keď sa len pozriem spätne na moje detstvo, pamätám si, že u mojej babky alebo maminy v kuchyni mali kvalitné suroviny svoje miesto a varilo sa len z toho najlepšieho, čo sme v tej dobe vedeli kúpiť.

Pamätám si, ako som chodievala s babkou na veľký trh, ktorý v tých časoch býval ešte na dnešnom Trnavskom Mýte. Kupovali sme tam zeleninu, ovocie, čerstvú podpultovú hydinu. Najviac som sa tešila na pukance, ktoré mi teta naberala do papierového vrecúška z obrovského vreca alebo na kvašáky, ktoré som si brala priamo z veľkej drevenej lyžice.

Je dôležité, aby sme už deti viedli k zdravým, kvalitným potravinám za predpokladu, že k nim máme vzťah. Treba s nimi chodiť na miesta, kde sa takéto potraviny predávajú, na miestne trhy, do tržníc, nechať ich ochutnávať, privoniavať k zelenine, ovociu a umožniť im, aby sa mohli s predajcami rozprávať.

Pre nás, mestských ľudí, to nie je možné pravidelne, ale rozhodne ich zoberme z času na čas na farmy priamo k farmárom, aby videli, ako sa plodiny pestujú a zvieratá chovajú, alebo k pekárovi, mäsiarovi, cukrárovi.

Keď už má rodina svojho rodinného lekára, prečo by nemohla mať aj svojho dvorného farmára, pekára, mäsiara? Alebo môžeme využiť možnosti a pestovať v malom aspoň čerstvé bylinky na balkóne či terase. Tí šťastnejší, ktorí majú záhradu, sa môžu odhodlať aj na väčšie pestovanie, aspoň pre potreby vlastnej kuchyne (paradajky, šaláty, papriky, šalátové uhorky, možno aj nejaký ten ovocný strom, krík). To všetko motivuje deti a vytvára u nich prirodzený vzťah ku kvalitným, sezónnym potravinám.

Ako si rodina môže vybrať svojho farmára? 

Na miestnych trhoviskách majú mnohí ľudia svojich obľúbených farmárov, ktorí ich zásobujú sezónnou zeleninou a ovocím, mliečnymi výrobkami, syrmi, mäsom a mäsovými výrobkami, čerstvou hydinou, králikmi. Kto sa stane mojim obľúbencom spomedzi farmárov rozhodnú chute, vône a v neposlednom rade vzájomné sympatie.

Ale sú aj takí, ktorí svojho farmára podporujú iným spôsobom. Mám na mysli komunitou podporované poľnohospodárstvo. Ide o systém, ktorý prepája farmárov a zákazníkov a funguje na princípoch solidárnej ekonomiky. Zabezpečí spotrebiteľom kvalitné potraviny a farmárom poskytne lepšie životné podmienky prostredníctvom podpory miestneho spoločenstva tak, aby sa farmár mohol sústrediť na hospodárenie a vyhol sa tlaku trhových mechanizmov a nemusel sa obávať o svoje živobytie.

Ide v podstate o partnerstvo medzi farmármi a spotrebiteľmi, ktoré je výhodné a spravodlivé pre oba strany. Často ľudia farmárovi pomôžu aj fyzicky. Hlavne pri nárazových prácach počas sezóny, ak treba niečo rýchlo urobiť na pôde. Farmári to veľmi oceňujú.

Kde na Slovensku sú napríklad také komunity?

Najznámejšou je asi Farmlandia, komunita pestovateľov, majiteľov pôdy a spotrebiteľov, ktorá sa sformovala okolo pána Šlinského. Jeho vlastná trvalo udržateľná metóda pestovania zeleniny, ktorú nazval Agrokruh, nie je medzičasom žiadnou neznámou. Farma sa nachádza neďaleko Senca. Ale komunít podporujúcich svojich farmárov, ktorí od nich odoberajú sezónnu zeleninu a ovocie v debničkách medzičasom nájdeme takmer vo všetkých regiónoch.

Petra Molnarova stanok
Foto: Martina Juríčková

Ako ešte môžeme farmárov podporiť?

Najväčšiu podporu im prejavíme tým, že sa o nich a o ich produkty zaujímame. Vyhľadávajme ich na miestnych trhoviskách a odoberajme od nich produkty, odporúčajme ich ďalším priateľom a známym. Ak máme tú možnosť, vyberme sa za nimi priamo na farmu a kupujme ich produkty priamo tam. 

Ako na trhu rozpoznáme pestovateľa od priekupníka?

Často dostávame túto otázku. Uznávam, nie vždy to je na prvý pohľad jednoduché, hlavne teraz v sezóne, keď sa pulty prehýbajú pod množstvom sezónnej zeleniny a ovocia. Pomôcť môžu organizátori niektorých trhov, väčšinou tých občasných, ktorí výber urobia za vás.

U nás v Starej tržnici máme také pravidlo, že produkty, ktoré sa u nás bežne pestujú či vyrábajú, nemôžu predávať obchodníci, ale priamo farmári a producenti. Robíme výber a chodíme sa pozrieť na farmy, či to, čo deklarujú, je realitou. Zaručíme sa tak za pôvod a kvalitu ponúkaných produktov.

Samozrejme, ža na trhu máme aj potraviny dovezené z iných krajín. Také, ktoré sa u nás nepestujú, nevyrábajú a bez ktorých si už život nevieme predstaviť: kávu, kakao, olivový olej alebo exotické ovocie. Pri výbere takýchto predajcov sme ešte prísnejší a uprednostňujeme malé rodinné firmy, dovozcov, ktorí sa špecializujú na konkrétny produkt, región, prípadne krajinu a veľký dôraz kladú na kvalitu a zaručený pôvod, priamo spolupracujú s pestovateľmi a producentami v tej ktorej krajine.

Potom sú ale známe trhy v Bratislave ako Miletičova, Žilinská, kde za vás ten výber nikto nerobí a pri výbere už treba trochu rozmýšľať. Je dôležité sa pýtať, zisťovať, odkiaľ sú, čo všetko pestujú a pozerať im na ruky. To sa zdá mnohým ľuďom prehnané, ale ruky roľníka, ktorý pracuje na pôde, dokážete rozpoznať hneď.

Ochutnávajte, porovnávajte, rozprávajte sa s predajcami a načúvajte ľuďom stojac v rade, veľa sa dozviete. Hlavne od pravidelných návštevníkov, mnohí vám aj poradia. Rozmýšľajte, čo je práve v sezónnej ponuke a čo sa v našich zemepisných šírkach vôbec pestuje. Hlavne si na tie trhy urobte čas.

Na našich miestnych trhoviskách ma zaráža jedna vec: o mnohých roľníkoch viem, že pestujú a zelenina na pultoch je aj ich, a napriek tomu dokupujú časť sortimentu vo veľkoskladoch. Neviem si predstaviť, že farmár napríklad v susednom Burgenlande, ktorý je hrdý na to, čo vypestuje, by si pridal produkty niekoho, koho ani nepozná a o jeho pestovaní nič nevie. A nie, nie je to preto, lebo má lepšie podmienky. Je to preto, že máme inak vystavané hodnoty.

Farmár sa nemá hanbiť za to, že pestuje len dva druhy zeleniny a nemá všetko, po čom ľudia túžia.

A aj to je jednou z úloh Slow Foodu – motivovať ľudí aj farmárov, aby sa nad tým zamýšľali. Treba s nimi viacej diskutovať, nájsť si na nich čas. Tým, že im prejavíme úctu a rešpekt, im dodáme inšpiráciu a silu.

Rozhovor Petra Molnarova chlieb
Foto: Martina Juríčková

Čo sa Tebe osobne páči na prístupe Slow Food?

Od začiatku sa mi páčilo, že neinklinuje k extrémom, k módnym trendom. Snaží sa o zachovanie dedičstva v jednotlivých regiónoch, podporuje pestovanie tradičných plodín, pôvodných plemien hospodárskych zvierat, tradičných postupov vo výrobe. Samozrejme, že tá výroba už nie je rovnaká ako pred sto či päťdesiatimi rokmi, ale tie receptúry a tradičné suroviny v tom ostávajú zachované. 

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Strácame svoju identitu?

Plodiny, ktoré sme tu po celé generácie pestovali, plemená zvierat, ktoré sme chovali a produkty, ktoré sme z nich získavali, sú súčasťou našej kultúrnej identity. Sú súčasťou našich tradícií, na ktoré máme byť hrdí. Mali by byť akosi automaticky súčasťou našich dní doma, počas denných chodov, počas sviatkov, v reštauráciách, na podujatiach a v neposlednom rade by mali byť bežnou súčasťou ponuky v obchodoch.

Bohužiaľ to tak nie je. Je to z časti spôsobené globalizáciou, ale aj tým, že žijeme rýchlo, často povrchne a necháme sa jednoducho ovplyvňovať. U nás len zriedkavo počujem ľudí hovoriť o tom, ako milujú jedlo, ako radi objavujú nové chute. Kto už povie, že má rád slovenskú kuchyňu alebo vás pozve do dobrej slovenskej reštaurácie na obed či večeru? Povedzme si úprimne, takmer nikto. A pritom máme nespočetné množstvo plodín, ktoré sú zdraviu prospešné, výborne chutia, dajú sa spracovávať na rôzne spôsoby a sú súčasťou našej kultúry.

Ja som mala to šťastie, že som vyrastala v rodine, kde mama aj babka veľmi ovplyvnili, ako sa dnes stravujem a aj môj racionálny pohľad na jedlo. Rada skúšam nové veci. Na stole sme mali vždy kvalitné jedlo, vedeli sme sa pri ňom dlhé hodiny rozprávať.

Existuje jedna talianska štúdia, dostala som sa k nej len sprostredkovane. Vraj je dokázané, že staré mamy najviac ovplyvňujú to, aký vzťah budú mať ľudia k jedlu celý život. Možno to vychádza z toho, že kedysi trávili deti veľa času so starými rodičmi. U nás sme to mali rovnako. Mama a babka nás obe so sestrou naučili variť tradičné jedlá a naučili nás jesť striedmo.

V pondelok sa jedlo to, čo ostalo z nedeľného obeda, v utorok sa robievali prívarky, v stredu boli múčne jedlá na slano alebo na sladko, najčastejšie so strukovinovou polievkou, vo štvrtok mäso s prílohou alebo prívarok s vajíčkom, v piatok znovu múčne jedlo, v sobotu sa jedlo pripravovalo podľa toho aký sme mali program. Často sme chodievali na výlety, do lesa, k vode a jedli sme mimo domu. A nedeľa bolo sviatočné jedlo, väčšinou mäso, ale neobvyklé, ako napríklad sviečková alebo kačka, kohút, králik alebo ryba. Jedli sme a jeme striedmo a tieto tradície, ktoré si prenášame medzi generáciami, sú toho dôkazom.

Nadácia na ochranu biodiverzity Slow Food vypracovala medzinárodný projekt Archa chutí, ktorého cieľom je zachrániť tradičné plodiny, plemená zvierat a produkty, ktorým hrozí vymiznutie. Je to malý príspevok k tomu, aby si ľudia všimli, aké množstvo produktov to je. Spolu je ich 4.000 a každý deň to rastie.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

slow food zdrave jedlo