Lukáš Dravecký: Kroky na znižovanie emisií nerobíme pre vzdialený Brusel, ale najmä pre nás a naše deti

Nároky na študentov sa dajú zmeniť aj bez vyššieho obnosu financií tečúcich do školstva.

23. 5. 2021

Daniel Fekete

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Lukáš Dravecký je Košičan dlhodobo žijúci v zahraničí. Po štúdiu medzinárodných vzťahov na Slovensku sa rozhodol odísť. Najprv študoval v Budapešti, vyskúšal si študentský život vo Viedni, stážoval v New Yorku a momentálne je jediným Slovákom študujúcim na prestížnej College of Europe v belgických Brugách.

Máš 25 rokov a za sebou štúdium medzinárodných vzťahov na Slovensku a v ďalších štyroch krajinách sveta. Kde to začalo?

Už odmalička som si veľmi rád čítal alebo pozeral historické filmy. Počas stredoškolského štúdia na Gymnáziu Šrobárova v Košiciach sa môj záujem o dejiny a geografiu ešte viac prehĺbil a postupne sa k nemu pridalo aj sledovanie politického diania na Slovensku aj na medzinárodnej scéne.

Viedol ťa k tvojim záujmom niekto doma?

Skôr nie, rodičia sú zameraní na biologické smery. Mamka je lekárka a otec občas žartoval, že chcel mať zo mňa pôvodne ornitológa. Skôr by som povedal, že ma k medzinárodným vzťahom viedli časté pracovné cesty rodičov do zahraničia. Vždy, keď sa z nich vrátili, mi priniesli suvenír alebo sme spoločne pozerali fotky z navštívených krajín. To bol pre mňa stále impulz na to, aby som sa o štátoch, ktoré navštívili, dozvedel neskôr viac.

Po ukončení gymnázia som tak bol viac-menej rozhodnutý, že by som rád študoval práve medzinárodné vzťahy. Nevedel som však v mojom okruhu známych o nikom, kto by tento odbor študoval a mohol by mi tak s výberom školy či už na Slovensku alebo v Českej republike pomôcť. Bol som však presvedčený, že práve tento odbor vhodne kombinuje moju túžbu spoznávať svet, históriu, politiku a kultúru ostatných národov.

Jediné informácie, ktoré som o štúdiu medzinárodných vzťahov na Slovensku mal, bolo pár strán v rámci ročenky slovenských vysokých škôl. Rozhodol som sa tak pre štúdium na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Prečo práve Banská Bystrica? Medzinárodné vzťahy môžeš na Slovensku študovať aj v Bratislave.

V tom čase bol pre mňa presun na vysokú školu veľmi dôležitý a ťažký krok. Celý svoj život som dovtedy strávil v Košiciach. Úprimne som si tak nevedel predstaviť odísť až do Bratislavy, ktorá sa mi v tom čase zdala veľmi vzdialená. Bystricu som si vybral predovšetkým preto, že bola bližšie.

Takže v tom čase štúdium v zahraničí ešte neprichádzalo do úvahy?

Skôr nie. Pôvodne som sa hlásil aj na Masarykovu Univerzitu v Brne, ak sa Česká republika dá považovať za štúdium v zahraničí. Celý proces bol však pomerne komplikovaný a naviac som toho o českých univerzitách veľa nevedel. V tej dobe tak vyhrala Banská Bystrica.

Lukáš Dravecký v Košiciach
Foto: Tibor Czitó

S akými očakávaniami si šiel študovať do Bystrice?

Chcel som sa viac venovať histórii, geografii a politike. Z tohto pohľadu trojročné štúdium na Slovensku očakávania naplnilo. Čo mi však chýbalo, bol väčší kontakt s realitou, odborníkmi či už z ministerstiev alebo diplomacie a väčšie zameranie na aktuálne medzinárodné vzťahy. Tie sú totiž dynamické. To, čo v nich platí dnes, v nich nemusí platiť zajtra. Často som však mal pocit, že výučba medzinárodných vzťahov na Slovensku akoby končila rokom 1993, respektíve naším vstupom do Európskej únie v roku 2004. O nasledujúcich 20 rokoch sme sa na univerzite učili alebo diskutovali len minimálne.

Aj to prispelo k môjmu rozhodnutiu pokračovať v štúdiu už mimo Slovenska. Uvedomil som si, že ak sa chcem skutočne presadiť v odbore, potrebujem sa zlepšiť najmä v jazykoch a prísť do kontaktu s aktuálnym poňatím medzinárodných vzťahov. To v sebe popri klasických politických, bezpečnostných a historických témach čoraz viac zahŕňa aj klimatické politiky, medzinárodný obchod alebo postupnú digitalizáciu spoločnosti a ekonomiky.

Čo podľa teba človek dnes potrebuje na to, aby sa dokázal presadiť a pracovať napríklad pre medzinárodné inštitúcie?

Podľa môjho názoru ide o kombináciu troch vecí. Prvou z nich sú stáže. Tie často fungujú na princípe snehovej gule – najťažšie je dostať prvú stáž, potom sa to už rozbehne. Vďaka stážam môžu študenti nielen stretnúť potenciálnych zamestnávateľov, ale si aj výrazne vylepšiť svoj životopis, ktorý je kľúčový pre nájdenie si práce v akomkoľvek odbore.

Druhou vecou je prehľad o súčasných politikách. Kdekoľvek. Či sa už rozprávame o slovenskej politike, európskej úrovni alebo politike nejakých konkrétnych štátov v rôznych oblastiach.

Poslednou vecou je znalosť cudzích jazykov. Angličtina sa dnes už takmer ani neberie ako cudzí jazyk a je nutné tak popri nej ovládať aspoň jeden ďalší jazyk. Nie nadarmo sa aj hovorí: “Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom.”

Preto si sa po konci bakalárskeho štúdia rozhodol odísť študovať do zahraničia?

Nielen preto. Faktorov bolo viac. Po troch rokoch v Bystrici som sa hlásil na deväť zahraničných škôl, nakoniec som si vybral magisterské štúdium na Central European University (CEU, pozn. red.) v maďarskej Budapešti.

Prečo?

CEU spĺňa kritériá medzinárodnej školy. Z pohľadu medzinárodného rebríčka je to najlepšie hodnotená škola v strednej Európe a zároveň druhá najrozmanitejšia univerzita v Európe. Študuje na nej 112 národností skutočne z celého sveta. Okrem toho zohral úlohu aj geografický faktor a výška prideleného štipendia.

Ako prebiehal prijímací proces?

Nemali sme klasické prijímačky, aké poznáme na Slovensku. Pri prijatí sa do úvahy bral predovšetkým motivačný list, dosiahnutý priemer známok z predošlých štúdií, absolvované stáže a odporúčania od iných pedagógov. Boli sme tak prijímaní na základe kombinácie týchto faktorov.

Okrem Budapešti si študoval aj vo Viedni a v USA.

Áno, CEU sa kvôli konfliktom s maďarskou vládou postupne presťahovala do Viedne, kde som absolvoval jeden celý semester. Presun do Viedne bol bolestivý nielen pre peňaženky študentov, ale aj pre samotnú myšlienku školy.

Bolestivý?

Budapešť je v porovnaní s Viedňou pre študentov jednoznačne lacnejšia a dostupnejšia. Aj preto bola táto univerzita tak rozmanitá a umožňovala na nej štúdium aj spolužiakom z ekonomicky menej rozvinutých štátov. Popri Američanoch, Rusoch a Európanoch s nami študovalo aj mnoho spolužiakov z Latinskej Ameriky, Afriky alebo južnej Ázie. Presunom do Viedne sa tak výrazne zvýšili náklady univerzity na platy pedagógov, čo následne viedlo k nižším štipendiám a teda drahšiemu štúdiu.

Škola už nebola takou dostupnou pre menej solventných študentov, hoci jej pôvodná myšlienka bola poskytovať kvalitné vzdelávanie práve pre študentov z postkomunistických krajín a štátov globálneho juhu. Presun do Viedne teda znamenal nielen výraznú zmenu v národnostnom zložení študentov, ale aj odklon od pôvodnej myšlienky.

Lukáš Dravecký pred budovou Technickej Univerzity v Košiciach
Foto: Tibor Czitó

Čo ten pobyt v USA?

Posledný semester som strávil na partnerskej škole a pracovnej stáži v New Yorku. Pôvodne som tam mal stráviť šesť mesiacov, no kvôli prepuknutiu epidémie som sa musel vrátiť domov už po troch mesiacoch.

Návratom z New Yorku a úspešnom ukončení CEU ale tvoje štúdiá neskončili.

Pôvodne som neplánoval pokračovať ďalej. Nadobudol som však pocit, že mi stále chýba nejaká užšia špecializácia na konkrétnu tému, oblasť alebo región. Rozhodol som sa tak užšie zamerať práve na fungovanie Európskej únie a jej inštitúcií, v ktorých by som veľmi rád jedného dňa aj pracoval. Preto som sa prihlásil na College of Europe v Belgicku.

Je to jediná škola v Európe, ktorá sa špecializuje výlučne na Európsku úniu v právnej, ekonomickej a politickej oblasti. Bola založená súbežne s EÚ na začiatku 50. rokov a od začiatku slúžila ako taká akadémia pre budúcich európskych úradníkov.

V čom podľa teba slovenské školstvo najviac zaostáva?

Podľa posledných štatistík má Slovensko najvyšší podiel študentov študujúcich v zahraničí spomedzi všetkých štátov OECD. Myslím, že je to približne 20 %, čo je dvakrát viac ako nasledujúca druhá krajina v rebríčku. Za zahraničie v tomto prípade považujeme aj Českú republiku, no aj tak je toto percento veľmi vysoké.

Najväčší rozdiel medzi školami v zahraničí a tými na Slovensku podľa mňa tvoria nároky na študentov. Či už hovoríme o samoštúdiu, kvalite odovzdaných prác, esejí alebo aktivite na hodinách.

Samozrejme, v porovnaní so západnou Európou má slovenské školstvo omnoho menšie množstvo finančných prostriedkov, no myslím si, že nároky na študentov sú kritériom, ktoré sa dá zmeniť aj bez vyššieho obnosu financií tečúcich do školstva.

Na oboch zahraničných školách, na ktorých som študoval, som priemerne strávil samoštúdiom šesť hodín denne. Každý jeden deň, či už šlo o pracovný týždeň alebo víkend. Pri nárokoch, ktoré boli na oboch univerzitách na študentov kladené, sa jednoducho víkendy vypúšťať nedali. Kvôli príprave rôznych skupinových projektov, prezentácií alebo písaniu esejí boli často víkendy pre mňa ešte náročnejšie ako bežné pracovné dni. Rozdiel je aj v prístupe ku klasickým vyučovacím hodinách.

Aký rozdiel?

Napríklad počas štúdia na CEU, ktorá predstavuje anglosaský model výučby, sa kládol najväčší dôraz na pravidelné vyjadrovanie názoru samotných študentov či už prostredníctvom prezentácií, esejí alebo otvorenej diskusie s ostatnými študentmi a profesormi na hodinách. Často sme boli profesormi vyslovene vedení k tomu, aby sme sami oponovali tomu, čo sme tvrdili, čím sme pracovali na kritickom myslení a neustálom spytovaní si vlastných názorov a pohľadov na svet. Zďaleka to tak prevyšovalo iba štandardné memorovanie poznámok, ktoré som poznal zo štúdia na Slovensku.

Taktiež sme nemali klasické prednášky. Všetky vyučovacie hodiny prebiehali v malých skupinách, povedzme 25 študentov. Viedli sa skôr formou spoločnej diskusie na vopred určenú tému a pridelené články, ktoré sme si museli pred príchodom do triedy prečítať a pripraviť si na ne vlastný kritický názor. Veľký dôraz sa tak kládol na aktivitu počas hodiny. Ak si si tak pred hodinou neprečítal všetky potrebné materiály, nevedel si sa do debaty zapojiť a vyučujúci si to hneď všimol.

A čo predmety?

Povinné predmety sme nemali, čo je ďalšia vec, ktorá podľa mňa vytvára veľký rozdiel. Každý zo študentov si mohol vyskladať vlastnú cestu podľa svojich predstáv, samozrejme v súlade s požadovaným počtom kreditov. Na Slovensku máme veľkú časť predmetov povinných alebo povinne voliteľných a veľká časť študentov má tak veľmi podobný profil vedomostí. Chýba im tak niečo, čím by sa od seba dokázali v budúcnosti ľahšie rozlíšiť.

Zatiaľ čo zo CEU vyjde po ukončení štúdia, povedzme, 30 individualít so svojím vlastným názorom, zameraním a expertízou, medzinárodné vzťahy na Slovensku ukončí každoročne niekoľko desiatok až stoviek študentov, ktorí z veľkej časti študujú rovnaké predmety.

Slovenský prístup je tak podľa môjho názoru proti logike súčasného pracovného trhu, minimálne v oblasti medzinárodných vzťahov. Prvou otázkou, ktorú som na akomkoľvek pohovore dostal, bolo, aké sú moje záujmy a akým témam som sa konkrétne počas štúdia venoval. Každý hľadá špecialistov, obzvlášť v oblasti európskej alebo medzinárodnej politiky. Rozdiel vidím aj v obsadení pedagogického zboru.

Lukáš Dravecký v detaile
Foto: Tibor Czitó

Vieš byť konkrétnejší?

Na College of Europe v Belgicku, kde momentálne študujem, som sa často stretával s tým, že nás vyučovali priamo zamestnanci Európskej komisie. Na ich hodinách sme sa tak prirodzene rozprávali o aktuálnych témach, na ktorých oni sami každodenne pracujú. Predmet venovaný digitálnym politikám ma napríklad učili dvaja zamestnanci priamo z digitálneho oddelenia Európskej komisie, ktorí stáli za prípravou mnohých dôležitých dokumentov v tejto oblasti.

Podobnú paralelu by som si však vedel predstaviť aj u nás na Slovensku. Myslím si, že predovšetkým v odbore medzinárodných vzťahov u nás ešte stále absentuje kontakt s pracovníkmi z ministerstiev alebo diplomacie, ktorí by toho určite dokázali študentom mnoho ponúknuť.

Samozrejme, profesori majú aj naďalej svoje nezastupiteľné miesto, často však vyučujú s pomocou osnov kníh a učebníc, ktoré sledujú daný vývoj s odstupom niekoľkých rokov.

Na čo sa špecializuješ počas štúdia na College?

Ak by som názov odboru chcel voľne preložiť do slovenčiny, boli by to Európske politické a vládne štúdiá. Je to interdisciplinárny odbor, ktorý v sebe spája politické, ekonomické a právne aspekty fungovania EÚ a jej inštitúcií. V rámci tohto odboru sa po absolvovaní spoločných predmetov môže neskôr každý študent bližšie zamerať na témy, v ktorých by rád pôsobil aj v priebehu svojho pracovného života.

Ja sa teda venujem predovšetkým klimatickým, energetickým a digitálnym témam na úrovni EÚ. Práve témy týkajúce sa klímy a digitalizácie sú v súčasnosti pre EÚ prioritou a určite ňou ostanú ešte niekoľko nasledujúcich rokov. Tým pádom sa stávajú prioritou aj pre súkromný sektor, ktorý je v Bruseli na rozhodnutia prijímané EÚ značne naviazaný.

Ako vnímaš klimatické témy a ich miesto v diskusii Európskej únie?

Je to zložitejšia téma, ktorá nie je na prvý pohľad taká viditeľná a často sa na ňu zabúda. Podpisom Parížskej klimatickej dohody v roku 2015 sa väčšina krajín sveta zaviazala každých päť rokov prijať vlastný národný program, v ktorom si určia cieľ zníženia množstva vyprodukovaných emisií najprv do roku 2030 a neskôr v dlhšom horizonte do roku roku 2050. Cieľom EÚ je dosiahnuť stav uhlíkovej neutrality, teda zabrániť produkcii väčšieho množstva emisií, ako ich dokáže európska fauna spracovať.

Z pohľadu EÚ je táto téma dôležitá najmä kvôli tomu, že skleníkové plyny a emisie nemajú národné hranice. Ak Slovensko vypúšťa viac emisií ako napríklad Rakúsko, ovzdušie, ktoré znečisťujeme, môže ovplyvniť aj našich susedov. Platí to, samozrejme, aj naopak. Rôzne druhy emisií, okrem urýchlenia globálneho otepľovania, môžu naviac viesť aj ku karcinogénnym ochoreniam pľúc a iných dôležitých orgánov v tele človeka.

Aký je postoj Slovákov?

Pri pohľade na slovenskú spoločnosť môžeme v týchto témach považovať za hybnú silu najmä mladých ľudí a sociálne siete. Vďaka nim sa rozbiehajú rôzne klimatické a ekologické iniciatívy ako aj podpora udržateľného spôsobu fungovania našej spoločnosti. To všetko zvyšuje povedomie a dôležitosť ekologických tém takpovediac zdola.

Nielen občania, ale aj politici by si mali uvedomiť, že akékoľvek kroky spojené so znižovaním emisií nerobíme na konci dňa pre vzdialený Brusel, ale v prvom rade pre nás a generácie našich detí, ktoré budú žiť na území Slovenska v priebehu ďalších dekád. Modernejší priemysel, digitalizácia, čistejší vzduch alebo menej vyrúbaných lesov nemôže nikomu uškodiť, skôr naopak.

Lukáš Dravecký v areáli TUKE
Foto: Tibor Czitó

Ako vidíš z tohto hľadiska budúcnosť?

Verím, že už v nasledujúcich parlamentných voľbách sa ekologické a zelené témy môžu stať dôležitou agendou aspoň časti nášho politického spektra. S témami digitalizácie a takzvaných zelených politík, ktoré by mali prispieť k nižšiemu znečisťovaniu ovzdušia, by sa mohli občania stretnúť aj vďaka peniazom, ktoré na Slovensko prišli z európskeho balíka obnovy.

Jednou z podmienok čerpania veľkého balíka peňazí (osem miliárd eur) na obnovu našej ekonomiky po pandémii je aj to, aby bolo minimálne 37 % prostriedkov vynaložených práve na rôzne zelené inovácie a 20 % na digitalizáciu našej krajiny.

Tieto zelené a digitálne “podmienky” čerpania európskych peňazí tak môžu dopomôcť aj k tomu, že si Slováci a Slovenky uvedomia význam boja proti klimatickým zmenám aj vo svojom každodennom živote.

Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky pred niekoľkými týždňami prijalo takzvanú Národnú vodíkovú stratégiu.

Áno. Dotýka sa nás to najmä preto, že v nasledujúcich rokoch má postupne dôjsť k výraznej zmene aj pri produkcii automobilov. Európska únia tlačí na prechod od klasických fosílnych palív k vodíkovému pohonu. A keďže automobilový priemysel je kľúčový pre slovenský export a zároveň hybnou silou našej otvorenej exportnej ekonomiky, je potrebné už dnes uvažovať nad tým, ako vieme podporiť výrobu vodíka a vozidiel na vodíkový pohon.

Ak chce Slovensko aj v ďalších rokoch ostať inovatívne a konkurencieschopné, musí pružne reagovať na chystané zmeny. Práve Národná vodíková stratégia je teda kľúčovým krokom.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

školstvo spoločnosť udržateľnosť vzdelavanie zero waste