Vladimír Crmoman: Politici pri moci sa spoliehajú, že učitelia tempo štrajkov nevydržia

Umelé predstieranie činnosti a “chlebíčkovanie” v učiteľských odboroch k ničomu nevedú.

Zuz Mráziková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Vladimír Crmoman je učiteľ, aktivista a prezident Slovenskej komory učiteľov. Spoluzakladal Iniciatívu slovenských učiteľov, pod hlavičkou ktorej zorganizoval učiteľské štrajky, poukazoval na nejasné výdavky a mrhanie prostriedkov v rezorte Ministerstva školstva. Za svoje aktivity dostal v roku 2013 ocenenie Biela vrana. Poslednými demonštráciami iniciatíva protestovala proti Zákonu o pedagogických a odborných zamestnancoch, ktorý je pre učiteľov viac diskriminačný ako prínosný.

Kedy si si prvýkrát uvedomil, že to so školstvom na Slovensku nie je v poriadku?

Nad spoločnosťou som rozmýšľal vždy, no nešiel som učiť s tým, že by som chcel niečo meniť. Vnímal som, čo sa deje, no bolo to úplne mimo mňa, riešil som hudbu a bavila ma interakcia so žiakmi.

Prvý veľký štrajk som zažil v roku 2012 a vtedy som si naplno uvedomil vážnosť situácie. Pamätám si, keď nás študenti po štrajku vítali a povzbudzovali, aby sme to nevzdali. Povedali sme si, že to nemôžeme takto nechať. Ak nás nevedia zastúpiť postkomunistické odbory, musíme sa postaviť sami za seba.

Zobudilo ma to zo svojho sveta a uvedomil som si, že sa ma to týka a problémom rozumiem. Nikdy som do toho nešiel s vlastnými ambíciami, že niečo dosiahnem a potom rozbehnem biznis. Neprestal som učiť a chcem učiť. Neviem si predstaviť vzdať sa učenia, ja ani moji kolegovia.

Bol toto začiatok Iniciatívy slovenských učiteľov?

Po štrajku v 2012 sme si uvedomili, že je to celé podivná hra, ktorej sme obeťami. Chceli sme pokračovať, a tak sme sa s Braňom Kočanom a Soňou Puterkovou rozhodli, že niečo budeme robiť ďalej.

Vtedy sme úplne na kolene spustili štafetový štrajk, organizovali sme demonštrácie, programy, prejavy. Napísali sme paralelne s Čaplovičovým ministerstvom správu o stave školstva z učiteľského pohľadu a jednotlivé body zverejňovali do médií. Skúmali sme, kde sa strácajú peniaze. Spracoval som desiatky až stovky zmlúv a faktúr ministerstva a podal trestné oznámenie na predražené opravy vozidiel.

Ministerstvo financií na to reagovalo auditom, padali aj hlavy a odvolávali ľudí na ministerstve. Nikdy ale neskončil skutočne zodpovedný človek, bola to mediálna hra. V roku 2014 sme sa rozhodli vstúpiť do Slovenskej komory učiteľov. Posunuli sme sa odborne, začali pripomienkovať zákony a podávať vyhlásenia, robili prieskumy, išlo o sústredenejšiu a organizovanejšiu činnosť.

Vladimir Crmoman hudobný výchova
Foto: Martina Juríčková

Na Slovensku majú učitelia viacero odborov – Iniciatíva slovenských učiteľov, Slovenská komora učiteľov, Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy. Aká je ich funkcia a vzájomné vzťahy?

Je to špecifická situácia Slovenska. V učiteľoch bolo zakódované, že komora je profesijná a má riešiť odborné záležitosti, pričom na protestné aktivity sú tu odbory. Keďže ale odbory akoby ani nemáme, keďže jedny sú postkomunistické a druhé iba na rozbehu, popri práci v komore sme vytvorili akčnejšiu iniciatívu.

Vznikla nová skupina, ktorá sa prostredníctvom aktivít ako Zraz dlhých nosov, Babysitting day alebo Učiteľská kvapka krvi začala nabaľovať. Prekvapil nás počet ľudí v školstve, ktorých tieto aktivity oslovili. Bolo ich dosť na to, aby sme s nimi mohli počítať v štrajku (15 tisíc) a aby sa školstvo stalo témou v najbližších rokoch.

Posunulo to mnohé veci. Strany sa vo svojich programoch začali predbiehať v tom, čo urobia pre školstvo, pričom dovtedy to bola iba okrajová téma. Mohutným spôsobom sa robil reformný dokument, ktorý mal cez štyritisíc pripomienok. Nikto si už nedovolil hovoriť o zvyšovaní platov nižšom ako 6 – 10 %, pričom po prvýkrát bolo zvyšovanie následkom protestov mimo kolektívneho vyjednávania medzi zväzom a vládou.

Nemal by byť práve odborový zväz na strane učiteľov?

Odborový zväz s postkomunistickými štruktúrami štrajk nevie zorganizovať a urobiť reprezentatívnym pre učiteľov. Bolo to absurdné už pri prvom štrajku. Do vyjednávania išli s tým, že minister Kažimír navrhoval zvýšenie o 5 %, po troch dňoch štrajku boli stále na 5 %, ktoré keď dostali, ešte sa tvárili, že je to víťazstvo. Boli spokojní a nič sa neriešilo.

Je to vlastne logické, ich konfederácia má podpísanú zmluvu so stranou Smer, zdedili majetky, z ktorých profitujú a s každou vládou nejakým spôsobom kolaborujú. Je vidieť rozdiel medzi jednotlivými vládami, a v tejto konfederácii je to silné prepojenie práve so Smerom. Urobili veľkú petíciu za predčasné voľby ešte v čase, keď strana Smer vznikala, funguje tu dohadzovanie si eurofondových biznisov.

Vždy boli v predstihu, majú agendu a financie, hoci sa snažia navonok pôsobiť, že sem tam niečo robia, myslenie je výrazne postkomunistické. Umelé predstieranie činnosti a “chlebíčkovanie” na poradách, ktoré k ničomu nevedú.

Mnohé diskusie štrajkujúcich učiteľov označujú za nenásytných…

Je to tak od začiatku a niektoré diskusie sme sa naučili vypúšťať. Hejtovanie nám v konečnom dôsledku neublíži a ak ho podporujú politici, ubližujú sebe. Štrajk donútil povedať politikov na našu adresu mnohé výroky, pamätný je napríklad výrok Roberta Fica “čo učitelia robia pre štát?”.

Začal o nás konšpirovať, spájať nás s pánom Demešom a politickými stranami, a začali sa šíriť konšpiračné články, dokonca samotný odborový zväz tento konšpiračný článok zverejnil. Jeho pointa bola, že štrajkom sme chceli podporiť imigrantov a všetci sme boli platení Amerikou. Bol to na nás veľký tlak a boli sme pod veľkým drobnohľadom. Bolo to priam paranoidné, tak sme to časom prestali riešiť.

Vladimir Crmoman skolstvo
Foto: Martina Juríčková

Cítite, že je vám verejnosť v štrajkoch naklonená?

Dôležité je rozdeliť si to do dvoch rovín. Každé zvyšovanie na trhu práce podnecuje ďalšie zvyšovania, pretože trh práce sa začne hýbať. Jeden štrajk sa zväčša zrkadlí štrajkom niekde inde a my sme takúto vlnu štrajkov rozbehli. U ľudí, ktorí si toto uvedomovali, sme cítili solidaritu aj zo strán, z ktorých sme to nečakali. Podporili nás rôzne inštitúcie, aktivisti a spoločnosti, napríklad moderné odbory Volkswagen, ktoré neskôr štrajkovali.

Druhou skupinou sú tí, ktorí porovnávajú neporovnateľné a neuvedomujú si význam vzdelania pre spoločnosť. Tí budú mať vždy zúžený pohľad a rozprávať to isté – učitelia majú prázdniny, čo ešte chcú? Sme nenažraní, ide nám len o platy. Najskôr máme začať kvalitne učiť a potom žiadať zvyšovanie. Ako však máme skvalitniť učenie, keď do školstva nepritiahneme kvalitných učiteľov? Nástupný plat a kariéra pedagóga je taká, že mladí neprichádzajú alebo po krátkom čase zutekajú inam.

Ide o rozmýšľanie bez kontextu, ktoré je oklieštené, je v ňom jedovatosť a závisť. Celkovo sú platy na Slovensku vzhľadom na výkon ekonomiky tak nízke, že je to vlastne absurdné. Logickejšia by bola veľká solidarita, vzájomná podpora a vymanenie sa z bludného kruhu, ktorým sú postkomunistické odbory. V tom vidím najzásadnejší problém. Boj za zamestnanecké práva je niečo sprofanované, čo ľudia ignorujú, odbory nemotivujú ľudí k aktivite a potom nemajú žiadnu vyjednávaciu silu.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Mohla by zmena vlády priniesť zmenu v situácii s nespolupracujúcimi odbormi?

Predpokladám, že by sa začali správať inak. Vzájomná dohoda odborov s aktuálne vládnucou stranou je vecou, ktorá to celé komplikuje a bolo to cítiť aj pri štrajkoch, pri ktorých konfederácia odborový zväz svojim spôsobom podrazila. Školský odborový zväz sa však napriek tomu nikdy neodtrhol, ekonomické prepojenia sú príliš silné, napríklad sú majiteľmi najväčšej siete hotelov na Slovensku. To spôsobuje, že aj keď majú problém medzi sebou, nikdy sa nerozdelia.

Po vražde vo februári 2018 sme spolu s inými iniciatívami v zdravotníctve či kultúre podporovali Za slušné Slovensko a zvoľnili štrajky. Náš útlm okamžite využil Ondekov zväz a „upísal“ sa vláde v zvyšovaní platov na dva roky. Rok pred tým, pod našim tlakom, rovnakú ponuku zväz označil za diktát. Hľadajú vždy jednoduchšiu cestu, nechcú do toho dlhodobo investovať.

Napríklad vtedy, keď urobili protest po našom štrajku, bolo to iba očividné deklarovanie sily – zaplatili autobusy učiteľom z celého Slovenska a zorganizovali absurdnú demonštráciu. Pri proteste sa majú jasne stanoviť požiadavky kampane, tu však v deň protestu predseda Ondek vo svojom prejave uviedol, že je vlastne na 80 % spokojný.

Vladimir Crmoman ucitelsky strajk
Foto: Martina Juríčková

Ako to bolo so Zákonom o pedagogických a odborných zamestnancoch, ktorým sa zmení, resp. zruší kreditový systém príplatkov? Bojovali ste proti nemu a vetoval ho aj prezident Andrej Kiska. Aj tu vás odbory úplne obišli?

Rokovania a stretnutia sú iba proforma, odškrtnú si, že sa s nami stretli, ale idú si svoju líniu. Nerozhoduje odbornosť ani analýzy Inštitútu vzdelávacej politiky, na základe ktorých sa pripravujú systémové opatrenia pre zlepšenie školstva.

Čo si zmyslí politik, sa presadzuje, a to isté sa udialo pri tomto zákone. Pripomienkovali sme ho, koľko sa dalo, prizvali nás až na stretnutie, kde predložili už hotové znenie zákona. O pár dní chceli vyjadrenie.

Neskôr počas leta zrazu spustili medzirezortné pripomienkové konanie, prerušili sme svoje dovolenky a išli pripomienkovať. Potom to malo ísť na vládu, keď odrazu ministerka povedala, že na požiadavku odborov sa návrh odkladá. Bolo ticho a už sme si mysleli, že sa nedohodli s ministerstvom financií, keď sme odrazu našli článok na stránke odborov, že sa predseda odborov Ondek stretol s ministerkou a dohodli sa na zrušení kreditového systému a príplatkov za kredity činiace 6 – 12 %.

Bol to podvod, vyšli von s niečím, čo v celom procese ani nebolo a dotýkalo sa našich peňaženiek v zmysle “10 % vám dám, ale 12 % zoberiem”. Došlo k porušeniu zákona, dohodli sa medzi sebou a nedali nám možnosť pripomienkovať zmenený zákon. To nás zobudilo a rozhýbalo k aktivite opäť sa ozvať. Tak vznikla petícia proti tomuto zákonu, vyzbieralo sa 21 tisíc podpisov.

Napriek tomu prešiel zákon do platnosti.

Platný zákon je tak zlý, že sa bude musieť čoskoro novelizovať. Hoci to ani druhýkrát nepodpísal prezident, schválili ho. Dokončujú sa všetky procesy, aby od septembra mohol prejsť. V týchto procesoch sme a snažíme sa ešte presadiť, čo sa dá, pri tejto koalícii sa však toho veľa nedá. V septembri sa veľmi pravdepodobne ukáže, že zákon má obrovské medzery a učitelia budú musieť čakať napríklad na nábeh nového systému vzdelávania, možno aj viac rokov, čo bude pre nich obrovským sklamaním.

Aký postoj k záležitosti zaujalo ministerstvo?

Ministerku školstva by sa dalo charakterizovať ako “dámu za výkladným sklom”. Veľmi málo komunikuje s novinármi a robí to, čo jej vyhovuje. Za celé obdobie svojho pôsobenia na tomto poste nemala žiadnu verejnú diskusiu s učiteľmi, do médií chodí iba sólo. To sú všetko znaky, že niečo nie je v poriadku.

Vláda sa poučila z ministra Plavčana, ktorý mediálne pohorel, pretože nevedel komunikovať. Jeho držali skrátka a vidno, že aj tu je nejaká stratégia. V rámci tejto kampane ministerka sama povedala, že ona „nebude diskutovať s nejakými učiteľmi v kaviarni, kde budú opoziční poslanci“. Tým sa jasne vymedzila.

Ministerka školstva sa pri tvorbe Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania často odvoláva na fínsky vzdelávací model. Darí sa ministerstvu uskutočňovať reformu?

Prednedávnom vysvitlo, že osoby, ktoré si ministerstvo prizvalo na konzultácie k plánu rozvoja, si vôbec neželajú byť uvedené ako autori, pretože iba chodili na stretnutia a konzultácie. Ministerstvo si vytvorilo portfólio spoluautorov zvučných mien, pričom samotné osoby boli v šoku z toho, že tam figurujú.

Myslím si, že tak isto je to aj s uplatňovaním fínskeho modelu v našom školstve. Títo Fíni boli iba prizvaní na konzultácie a vôbec netušili, že budú využití mediálne. Fínsky model v skratke chápem ako synonymum pre kvalitné vzdelávanie pre všetky deti. U nás na to nie sú vytvorené podmienky na žiadnom stupni vzdelávania a nevidím zásadné zmeny, ktoré by k tomu v blízkej budúcnosti viedli.

Vladimir Crmoman gitara
Foto: Martina Juríčková

V rámci vašich plánov ste uvádzali snahy o reformy v inkluzívnom vzdelávaní zdravotne znevýhodnených detí. Podarilo sa to?

Podarilo sa to, že vznikla tzv. Inklukoalícia – koalícia za spoločné vzdelávanie, kde našli spoločnú reč a ciele odborníci, učitelia, psychológovia a dobre organizovaní rodičia. Systém tieto rodiny veľmi často vytláča na okraj a to ich donútilo sa organizovať.

Ministerstvo nám pred dvomi rokmi veľmi násilne zverejnilo vzdelávacie programy pre znevýhodnené deti, ktoré boli segregačné a diskriminačné. Stanovili podmienky, ktoré riaditelia škôl nie sú schopní splniť, čo sa v konečnom dôsledku môže prejaviť v neochote prijímať zdravotne znevýhodnené deti.

Začali sme spolu vyvíjať tlak, hoci to cez túto vládu ide ťažko. Už po roku sa Inklukoalícii podarilo zlomiť ich a priniesť zmenu. Musíme sa stále učiť čítať z aktivít ministerstva, kedy ide iba o naťahovanie času a kedy naozaj niečo urobia. Úspechy sú, no často ide o malé boje. Akonáhle sú to väčšie veci, existuje koaličná dohoda, poslanci zdvihnú ruku, hoci často ani nevedia, za čo hlasujú a my len veľmi ťažko niečo zmôžeme. Obávam sa, že tu by nepomohol ani trojtýždňový štrajk. Oni by počkali, ich zabetónovanosť by to neoblomilo. Vyhraj voľby a môžeš všetko.

Akým spôsobom by sa dali ešte podporiť vaše snahy?

Boj za lepšie školstvo má dve roviny. Jednou je schopnosť organizovať ľudí a vytvárať nátlakové akcie, ako sú pochody, štrajky či petície. Druhou je dlhodobá každodenná práca – písať, komentovať, pripomienkovať, dávať veci do svetla ako naozaj sú, vyvolávať verejnú diskusiu. To veci z dlhodobého hľadiska postupnými krokmi posúva.

Keď si porovnám voľby pred rokom 2012, školstvo vôbec nebolo témou. Po štrajku v roku 2016 sa už strany predháňali v programoch pre školstvo. Teraz je rok pred voľbami a už sú známi traja kandidáti na ministra. Ak znova zvolia taktiku uspávania hadov a naťahovania času, bude to absurdné a nikto tomu už neuverí. Naša úloha je nateraz konfrontovať ich a klásť správne otázky.

Pracujeme aj na získavaní členov, získať však kritickú masu je náročné, pretože školy sú atomizované, pospájať ich v komunikácii nie je jednoduché. Ako aktivisti sme dosiahli strop počas štrajkov, mali sme veľké pracovné tempo a mnohí pracovali až do vyhorenia. Nedá sa ísť v tomto tempe dlhodobo, problém je, že sa na to politici, ktorí sú aktuálne pri moci, spoliehajú. Je pre nás otázka, ako ďalej. Môžeme sa profesionalizovať a dosiahnuť veci efektívnejšie alebo udržiavať oheň, pritiahnuť ďalších ľudí a opakovať to, čo je dobré.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

iniciativa slovenskych ucitelov komora slovenskych ucitelov školstvo ucitelsky strajk vladimir crmoman