Šimon je síce architekt, ale hry miloval vždy. Svoju prvú hral na konzole, ktorá mu prišla z Nemecka od bratranca. Herné štúdio Pixel Federation postavil na transparentnosti a včerajší úspech pre neho nič neznamená. S manželkou Luciou majú tri deti, ktoré vedú k úprimnosti a vďačnosti. Rozhodol sa žiť na Slovensku, pretože mu leží na srdci vzdelanie. Hry hrajú, samozrejme, aj doma, ale majú svoje pravidlá. Aké? Viac v rozhovore.

Šimon, začal si ako architekt, potom si bol dizajnér a nakoniec si sa stal spoluzakladateľom herného štúdia Pixel Federation. Prečo hry?

Doteraz si pamätám moment, keď som prvýkrát v roku 1984 videl hru Donkey Kong, ktorú som hral na hernej konzole colecovision na televízore. Bol som z toho alternatívneho sveta, zvukov, FXov, vizuálov a herných mechaník úplne unesený. Hernú konzolu mi vtedy poslal môj bratranec z Nemecka, ktorý tam emigroval. Už vtedy som vedel, že je to niečo špeciálne.

Kedy si si prvýkrát uvedomil, že hry sú to, čo chceš naozaj robiť?

Pôvodne som vyštudoval architektúru a mám k nej veľmi dobrý vzťah, taktiež k web dizajnu, dokonca aj ku kódovaniu. V týchto oblastiach som za svoj čas aj dosť spravil.

Keď som však v roku 2001 dostal príležitosť navrhnúť architektúru do hry Elveon, spočiatku to znelo veľmi romanticky, ale práve vďaka tomu som pochopil, že toto je to, čo chcem najviac robiť a zároveň sa tým aj živiť.

Hry pre mňa znamenali a stále aj znamenajú viac ako tie veci, ktoré som robil predtým.

Simon SIcko s modelom
Foto: Šimon Šiplák

V ktorej fáze si si povedal, že to Pixel dal a prežije na trhu?

Ten pocit, že to Pixel zvládol alebo že ja som to zvládol, nepoznám. Ľudia si to trochu mystifikujú, pretože nie je nič staršie ako včerajší úspech. V roku 2010 sme uverejnili našu prvú Facebook hru Trainstation a pochopili sme, že v rukách držíme všetky nástroje, ktoré potrebujeme.

Po troch mesiacoch nám začali chodiť peniaze a vtedy sme si uvedomili, že toto je tá príležitosť, musíme sa jej chopiť a možno sa tým začneme živiť. To nás viedlo k tomu, aby sme sa stali aj vydavateľom hier, nielen ich výrobcom.

Stále máme ambície, prichádzajú nové projekty, a preto je pre mňa dobrý indikátor mať za sebou 190 spokojných ľudí. Znamená to, že dnes sme na správnej ceste.

Manažér, ktorý je spokojný so status quo, je podľa mňa zlý manažér. Každý deň bol a aj je pre mňa nový boj, takže môj vzťah k úspechu sa nezmenil.

Čo to v praxi znamená vyrobiť úspešnú hru?

Vo firme máme inkubátor ideí, ktorý má veľmi presne zadefinované pravidlá, aby sme vedeli, akým smerom sa chceme strategicky zamerať. Za inkubátorom je tím ľudí, ktorí majú za úlohu koncepty hier dopracovať a následne sa z nich zhmotňujú návrhy.

V momente, keď je hra schválená skupinou riaditeľov, sa začína vytvárať prototyp na testovanie, ktorý ak dobre vypáli, produkcia z neho spraví skutočnú hru.

Koľko potom trvá celý tento zrod?

Produkčný cyklus trvá takmer rok a to, čo tomu predchádza, môže byť pokojne aj pol roka. Znie to ako dlhý čas, ale naše tímy sú malé a kompaktné, takže vedia veľmi presne, na čo sa majú sústrediť.

Simon Sicko v kancelarii
Foto: Šimon Šiplák

Keď sledujem svetové firmy, prvá vec, ktorú vždy hľadám, sú hodnoty. Čo je v srdci Pixelu?

Milujeme hry a naša firma dnes stojí na jednoduchom “Players to Players”. Vždy chceme hrať spravodlivo a transparentne.

Pixel by na Wall Street nazvali švábom (cockroach), pretože sme dlhodobo v profite. Od začiatku sme rozumeli ekonomickému rozmeru, avšak hodnoty vytvárajú veľmi dobrý kontrast medzi ziskom a cestou, ktorú si zvolíme, aby sme sa k nemu dostali.

Veľmi si uvedomujeme, že mať autentickú kultúru vo firme nie je pre nás len fráza. Vytvorili sme si koncept kruhu, v ktorom ľuďom komunikujeme, čo chceme robiť, ako to chceme robiť a taktiež aj prečo ideme tým-ktorým smerom. V troch jednoduchých otázkach ľudia spoznávajú našu víziu a hodnoty.

Tie sa ľahko nalepia na stenu, ale ťažšie žijú v reálnom živote. Aká je kultúra u vás?

Po tom, ako sme sa presťahovali do nových priestorov, sme na všetky dôležité miesta, kde ľudia nepracujú, umiestnili obrazovky. Celý deň na nich beží defilé čísiel ako napríklad profit, náklady, ako sa darí projektom, koľko máme aktívnych používateľov a podobne. Takto ľudia vidia, ako funguje firma a ako s peniazmi pracujeme. Transparentnosť generuje väčší tlak na spravodlivosť.

Pixel beriem stále ako rodinu a často hovorím ľuďom, že vzdelávanie je dôležité nielen pre firmu, ale aj pre nich. Keď na druhý deň prídem do práce, chcem byť aspoň o milimeter lepši ako ten predošlý.

Simon Sicko v praci
Foto: Šimon Šiplák

Mnoho firiem sa dnes zaoberá aj verejným priestorom a záleží im na tom, kde žijeme. Čo ti najviac leží na srdci?

Štát a firma fungujú opačne, pretože štát má za úlohu ťahať tých najslabších. Na Slovensku sa to však vôbec nedeje. Nahrádzujú ho tretie strany, ktoré cez nadácie robia veľa dobrej práce, ale ani zďaleka nemajú taký výtlak, aký by mohol mať štát.

Na to nadväzuje kvalita vzdelávania, pretože tá definuje, na akej úrovni sa dnes rôzne skupiny nachádzajú. Slovensko je na konci chvosta a nemusí to dopadnúť dobre. Aj keby sme teraz niečo zmenili, reálne to pocítime až o 15 rokov. S manželkou Luciou sa snažíme angažovať, pozerať sa na problémy systémovo a byť súčasťou pracovných skupín, ktoré vzdelávanie aktívne riešia.

Okrem iného sme si vyčlenili z rodinného rozpočtu financie výhradne na pomoc a podporu, aby sme napríklad pre rozvojové krajiny zafinancovali studňu cez projekt Charity Water. Cítim sa byť občanom celého sveta a hľadám možnosti, ako spôsobiť zmenu. 750 miliónov ľudí vo svete nemá pitnú vodu a na to sú naviazané ďalšie problémy.

Pomáha aj Pixel Federation?

Trápi ma, keď počúvam správy o tom, ako sa plytvá a štátu pretečie 100 miliónov sem alebo 10 miliónov tam. Keď to porovnám s tým, čo nám ostane na konci roka v Pixli na pomoc iným, poviem si “do kelu”. Nie je to však len o peniazoch, ale aj o ochote.

Pixel má kopec mladých ľudí, ktorí si uvedomujú svoju zodpovednosť a organizujú si aj vlastné zbierky. Naposledy sme poslali šaty do rómskych osád.

Simon Sicko s manzelkou
Foto: Šimon Šiplák

Dnes máš doma rodinu, veľa práce a snažíš sa mať aj svoj voľný čas. Ako sa ti darí žonglovať v tomto priestore?

Každý deň máme s deckami našu rannú hodinku, kým ich rozveziem do školy a škôlok.

Pred dvomi rokmi som úplne stopol víkendovú prácu. Tento čas mám vyhradený pre decká a väčšinou spolu športujeme. Výnimočne napíšem v nedeľu v noci e-mail, ale to už vtedy všetci spia.

Veľmi zodpovedne si plánujeme spoločné dovolenky, kde som offline. Je pre mňa úplne nevyhnutné, aby rodina aj podnikanie mali zdravý základ.

V inom rozhovore s tebou som čítal, že v Pixli máte plagáty s nápisom “fail harder” (neboj sa zlyhania, pozn. red.). Vieš takto rozmýšľať aj pri svojich deťoch?

Zlyhávať sa má, pretože je to súčasťou pohybu a je lepšie spraviť rozhodnutie a zlyhať, ako neurobiť nič. Keď pracujem, hľadám svoje silné stránky a rozvíjam ich, a naopak, slabšie delegujem, pretože tie veci vie niekto iný spraviť omnoho lepšie ako ja.

V rodine to podľa mňa funguje presne naopak. Ako otec idem hlavne po svojich slabých stránkach. Tam sa nedá delegovať, keďže asi nebudeš hľadať náhradného otca.

Keď si to mám predstaviť prakticky: robím si rodinnú SWOT analýzu (analýza silných a slabých stránok, pozn. red.) a zistím, že som netrpezlivý, budem pracovať na svojej trpezlivosti, pretože to deti veľmi potrebujú.

Nie je to tak, že sa deti učia odvahe práve cez zlyhania?

Áno, mali by zakúsiť vlastné zlyhanie a dokonca aj zlyhanie rodičov, aby videli, že rodičia sa na nič nehrajú. Prečo by som mal deťom zaväzovať šnúrky? Nech sa s tým vytrápia a vyskúšajú si to. To dáva zmysel.

K rodinným zlyhaniam by sa však malo pristupovať zodpovednejšie, pretože keď sa to vo výchove stane v nejakej elementárnej veci, môže to mať dopad na psychiku dieťaťa, ktoré si to bude niesť celý život.

Simon Sicko s rodinou
Foto: Šimon Šiplák

Ako deti a rodina vyformovali tvoj pohľad na budúcnosť Slovenska počas posledných rokov?

V prvej sekunde, ako sa mi narodil môj najstarší syn, som vedel, že svet už nikdy nebude ako predtým. Rodičovstvo a detstvo je úplne iný level z tej opačnej perspektívy. Myslím, že je to tak prirodzene nastavené, že rodič sa automaticky obetuje vo vzťahu k svojim deťom.

Rozhodnutia, ktoré som v minulosti vnímal zjednodušene, ako napríklad cestovanie alebo sťahovanie, už v kontexte detí naberajú iný rozmer, pretože tie potrebujú domov a nemôžem s nimi pendlovať hore-dole.

Moje detstvo bolo ako z filmu, a to isté chcem dať svojim deckám, preto bezprostredne rozmýšľam nad prostredím, kde sme a čo sa deje okolo nás. Náš syn chodí do školy, a preto je pre nás vzdelávanie prirodzene dôležitá téma. Deti úplne zásadne formujú a zosobňujú pohľad na problémy.

Som oveľa citlivejší na to, kam táto krajina smeruje, pretože nechcem, aby tu po nás ostala iba spálená zem. Predtým som si veľakrát povedal, že som hrdý Slovák, ale nemusím tu žiť. No teraz, ak sa mi to tu nepáči, mám povinnosť s tým niečo spraviť.

Rovnako ako má Pixel svoje hodnoty, tak aj doma určite na niečom budujete. Čo je u vás “zavesené” na stene?

Máme ich niekoľko. Napríklad rešpektuj ostatných či už doma, alebo aj vonku. Povzbudzujeme deti, aby boli samé sebou, pretože presne také ich máme radi a nebudeme ich do ničoho tlačiť. Rodič by mal v deťoch posilňovať zvedavosť a iba ich postrčiť v tej správnej chvíli.

Doma sme všetci partneri, preto budujeme úprimnosť. Aj trojročnému sa pokúsim vysvetliť situáciu jeho rečou a nebudem si to zľahčovať klamstvami. Taktiež si uvedomujeme, že toho máme viac ako väčšina rodín na Slovensku, a preto si vážime to, čo máme.

Dôležitý bod je nesúdiť ostatných. Na Slovensku sa celkom rozbehla otázka fašizmu a som veľmi anti, ale keď sa na mnohých tých ľudí pozriem, snažím sa neodsudzovať, pretože nepoznám ich príbeh a radšej sa zaujímam o toho človeka a zisťujem, čo je na pozadí.

Nedávno sme si pridali šport a plánujeme dobrovoľníctvo. Deti chceme viesť od malička k tomu, že nemusí byť za všetko, čo robíme, automaticky odmena.

Simon Sicko s detmi
Foto: Šimon Šiplák

Možno trochu zjavná otázka, keďže robíš pre herné štúdio, ale hry sú dnes veľmi populárne a rodičia sa s tým možno nie vždy stotožňujú. To je vážna téma. Akú taktiku volíš ty?

Hry existujú všelijaké, a preto každému rodičovi poradím – musíš sa v nich najprv zorientovať. Napríklad keď sa rozprávame o filmoch. Otec nepustí svojim deťom horor, pretože filmy pozná a rozumie im. Ale uvedomujem si, že mne sa to hovorí ľahko.

Preto sme s Denníkom N spravili stránku, kde dávame do pozornosti edukačné a iné zaujímavé hry pre rodičov, ktoré by mohli dať hrať svojim deťom.

U nás doma fungujeme pomocou metódy “delayed gratification” alebo oneskorené potešenie. Pre mňa veľmi dôležitý proces, ktorý by sa dieťa malo naučiť. V praxi to funguje tak, že sme nastavili jednoduché pravidlá, a keď sa chce syn hrať hneď ráno a nevie vydržať, má 10 minút. Hra končí v momente, ako zazvoní budík a po zvyšok dňa už hranie nie je. Alebo môže vydržať do večera, a keď si splní všetky povinnosti, môže sa hrať 40 minút, čo je lákavejšia ponuka, ale nemôže to mať hneď.

Nemám to samozrejme od seba, je to založené na zaujímavom Marshmallow teste, ktorý urobil Walter Mischel na Stanford University.

Kto je tvoj osobný hrdina?

Anton Srholec. Poznal som ho osobne a nezlomili ho ani Jáchymovské bane. Vždy sa pozeral na tú lepšiu stranu mince. To je zodpovednosť nás dospelých ľudí – nenechať sa zlomiť okolnosťami. Napriek tomu, že by sa pomoc zišla jemu samému, dokázal systémovo pomáhať ostatným. To je veľmi dobrá odpoveď na to, ako byť šťastným.

Ďakujem za rozhovor, Šimon!

Niečo normálne do inboxu