Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Tomáš Horváth pracoval ako dobrovoľník pri stavbe detskej HIV/AIDS kliniky v Ugande. Podieľal sa na rôznych rozvojových projektoch, mnohé navštívil v Keni, Tanzánii, Rwande či Burundi. Navštívil okolo 60 krajín sveta. Na Slovensku spoluzaložil projekt sobi.eco, ktorý zamestnáva zdravotne a sociálne znevýhodnených ľudí. Pracuje na voľnej nohe, pomáha iným projektom najmä s propagáciou, marketingom, prípadne mentoringom. 

Čo vás viedlo k tomu založiť sobi.eco?

Myšlienka sa rodila asi tak ako obrázok puzzle. Vznikla z rôznych častí, ktoré si človek na začiatku nevie úplne pospájať. Nevieš, ako to všetko bude pasovať a čo z toho vznikne.

sobi.eco som založil s mojou sestrou a dlhoročným kamarátom. So sestrou sme vyrastali v rodine, kde sme boli vždy otvorení novým ľuďom. Snažili sme sa pochopiť rôzne situácie. Pekným príkladom bolo, že sme na Vianoce občas brali domov utečencov. Naši rodičia sa venovali rôznym dobrovoľníckym aktivitám a robia to dodnes. Teraz nám pomáhajú aj s naším projektom. Už výchovou sme boli vedení k tomu, aby sme sa zaujímali o druhých ľudí, a o to, čo sa deje okolo nás.

Pracovali sme na rôznych humanitárnych a rozvojových projektoch v zahraničí. Z toho vznikla aj myšlienka, že sme chceli pomôcť znevýhodneným ľuďom na Slovensku. Chceli sme im pomôcť systémom, ktorý asi najviac preslávil profesor Mohammad Yunus, nositeľ Nobelovej ceny, ktorý veľa nielen rozpráva, ale veľa robí v oblasti sociálneho podnikania. Od toho vlastne vzniklo sobi, sociálny biznis.

Aký je ten váš sociálny biznis?

Chceme pomáhať ľuďom udržateľným spôsobom, aby sme zachovali ich dôstojnosť. To je prepojené aj na skutočnosť, ktorú som mal možnosť vidieť v Ugande, ale aj v ďalších rozvojových krajinách sveta. Keď tam vidíte, že najlepšie, ako pomôcť človeku, je pripraviť ho, aby mohol každenne sám seba živiť v dôstojnosti. Aby mal dôstojné pracovné podmienky, možnosť sa vzdelávať či pracovať za férovú pracovnú mzdu. Toto sme chceli vytvoriť ako taký príklad aj u nás na Slovensku.

Tomáš Horváth rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Ako ste začínali?

Čo by mohli ľudia vyrábať, vychádzalo zo skúseností z rôznych zbierok oblečenia a návštev textilných skladov, ktoré sú katastrofické. Raz sme vyhlásili humanitárnu zbierku, kde sme vyzbierali „iba“ dve tony oblečenia, a to sme mali vyslovene napísané, že oblečenie nezbierame. Čiže, keď sa oblečenie skutočne zbiera, viete si predstaviť, koľko ho musí byť.

Na začiatku sme nevedeli dokopy nič. Keď som prvýkrát počul pojem netkaná textília, netušil som, čo to vlastne je. Keď sme strihali prvé prototypy a mal som odstrihnúť rovnú čiaru, ani to sa mi nepodarilo. Začali sme sa stretávať s viacerými ľuďmi, podarilo sa nám pripraviť to, aby sme rozbehli projekt, ktorý bude udržateľne pomáhať znevýhodneným ľuďom vyrábať ekologické výrobky z recyklovaného oblečenia a plastov.

Ako ste prišli k netkanej textílii?

Chodili sme po skladoch, kde sa oblečenie zbiera. Nehľadali sme s tímom tie kusy, ktoré sa ešte dajú nosiť, ale to, čo tam zostáva, plesnivie a následne sa vyhadzuje na skládky. Vtedy sme prišli na myšlienku nášho materiálu. Tento materiál už existoval – netkaná textília, ktorá je vyrobená z čisto recyklovaných textílií.

Robí sa to tak, že sa textil úplne roztrhá na vlákna a potom sa špeciálnymi prístrojmi dá zase dokopy. Nie tkaním, ale presúvaním vlákien pomedzi seba, lisovaním, tlakom a potretím. Povedali sme si, že nebudeme objavovať Ameriku a skúsime použiť tento materiál.

Keď som potom hľadal recyklátorov, ktorí by nám vedeli dodávať materiál, na Slovensku som našiel iba takých, ktorí vyrábajú netkané textílie maximálne z 10 % recyklovaného a 90 % primárneho materiálu. Našťastie, hneď za hranicami v Česku sme našli recyklátora, ktorý vyrába čisto z recyklovaného materiálu. V tomto materiáli je aj slovenský textil, keďže ho zo Slovenska odoberajú zo svojich zberných miest.

Tomáš Horváth sobi.eco
Foto: Martina Juríčková

Keď sa chcem zbaviť oblečenia, aká by bola najšetrnejšia forma?

Úprimne som ešte odborne neštudoval tento rebríček, takže to skúsim z hlavy. Pokiaľ je ešte nositeľné, najšetrnejšie je ísť na lokálny swap a vymeniť ho za iný kúsok. Ďalšia možnosť je oblečenie upcyklovať a vyrobiť si z neho niečo iné, čo potrebujem. Vždy sa dá oblečenie darovať rodine alebo ľuďom v núdzi. Ďalšia alternatíva je kontajner Ekocharita. Oblečenie triedia aj ľudia bez domova a sociálne znevýhodnení ľudia. Oblečenie od nich putuje buď neziskovke, alebo priamo do rodín, ktoré to potrebujú. Následne, čo sa nedá rozdať, ide na recykláciu.

Podporuje štát podobné projekty?

Nemôžem povedať, že nie. Nám sa podarilo získať podporu cez program OpenMaker, ktorý mal grant z Európskej únie. S ním mohli podporovať malé a stredné podniky v inováciách. Na začiatku to vyzeralo, že sa ani nebudeme môcť zapojiť, keďže máme hybridné podnikanie spojené s edukáciou a nie sme klasický podnik. Nakoniec sme sa však zapojili a vyhrali sme.

Dostali sme financie, mentoring, promo, účasť na konferenciách, bolo to skvelé. Získali sme potrebnú voľnosť pre inovácie. Reportovali sme každé tri mesiace, nemali sme však ruky striktne zviazané a mohli sme financie používať na najpotrebnejšie veci v danej chvíli rozvoja.

Rozpočet sme museli mať pripravený, no mohli sme s ním variovať do obrovskej miery. Toto je pri inováciách a nových projektoch veľmi dôležité. Vyskúšali sme asi štyri dielne, kým sme sa dostali k ľuďom, ktorí boli schopní vyrábať náš produkt.

Pokiaľ by sme mali zviazané ruky, tak sa nepohneme. Môžete mať najlepšiu možnú vôľu, projekt pripravovať aj rok dopredu, než sa reálne implementuje, a napriek tomu stále nemôžete vedieť, či to ľudia budú schopní robiť alebo ako sa zmení situácia na trhu.

My sme napríklad nevedeli odhadnúť, akí ľudia a z ktorej cieľovej skupiny znevýhodnených nám to budú vedieť vyrábať, v akom množstve či ako rýchlo sa podarí uskutočniť tréningy a podobne. Za 10 mesiacov sa nám podarilo dostať z ideácie a jedného prototypu k pilotnej výrobe. To je dôkaz, že je možné ísť podobnými schémami. Viem si predstaviť, že by to mohlo byť viac propagované. Pokiaľ by sme v danom čase nesledovali sociálne siete, asi by sme sa k tejto možnosti ani nedostali. Podnikateľská klíma na Slovensku by však pre takéto projekty mohla byť omnoho lepšia.

Odkiaľ máte najviac zákazníkov?

Otec je veľmi šikovný v databázach, vytvoril ich pre nás a zanalyzoval naše dáta, takže už nehádame, ale vieme. Zdrojov a ciest predaja máme viac, takže sa nám to ťažko sledovalo.

Ukázalo sa, že zo Slovenska, čo sa týka počtu objednávok, je to v konečnom celku najviac. To je vďaka tomu, že predávame aj firmám a produkty pre nich personalizujeme. Keď príde firma, objedná si desiatky kusov. Kontaktovali nás však už aj firmy zo zahraničia. Predali sme produkty firmám aj do Rakúska, Poľska, Švajčiarska, Nemecka či Spojeného kráľovstva.

Väčšie množstvo do zahraničia však ide konečným zákazníkom. Počet jednotlivcov v zahraničí je oveľa väčší ako u nás, a to niekoľkonásobne. Najviac zákazníkov máme v Nemecku. Tam aktuálne smerujeme aj časť našich aktivít. Radi by sme nadviazali partnerstvá s distribútormi tak ako na Slovensku. Tu ich máme už cez tridsať.

Zohľadňujú zákazníci fakt, že je váš produkt vyrobený v chránenej dielni?

Komunikujeme to na priložených materiáloch, cez mediálne výstupy, prezentácie či sociálne siete. Snažíme sa však najmä, aby produkty boli funkčné, pekné a unikátne. To, čo by sme sami nechceli používať, neposúvame ďalej zákazníkom. Ľudia oceňujú skutočnosť, že výrobok bol vyrobený eticky a so sociálnym prínosom. Mnohokrát ich to prekvapí, pretože sú zvyknutí, že všetko je dnes vyrobené v Ázii.

Viete si na seba zarobiť?

To záleží aj na tom, čo všetko chceme urobiť. Tým, že okrem výroby a predaja máme veľmi veľa aktivít, snažíme sa robiť osvetu, edukovať, hľadať nové partnerstvá a vyvíjať nové produkty, máme aj veľa rôznych nákladov. Zatiaľ nám to nevychádza tak, že by sme okrem ľudí, ktorí vyrábajú výrobky, vedeli dlhodobo zamestnávať aj ďalších, napríklad na manažment či administratívu. Je to aj tým, že veľa spätne investujeme. Keď sme videli, že sa nám predaj rozrastá a že je väčší záujem, vedeli sme, že jedna dielňa nebude stačiť na všetky zákazky. Tak sme zapojili koncom roka 2019 do výroby aj druhú chránenú dielňu v Handlovej.

Tomáš Horváth rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Prečo by sa firmy nemali báť nadväzovať spoluprácu s chránenou dielňou alebo zamestnávať ľudí zo sociálne znevýhodnených podmienok?

Podľa mňa to začína stigmatizáciou ešte úplne na začiatku. Sociálne alebo zdravotne znevýhodnený človek či niektorá etnická skupina často nedostane vzdelanie ani príležitosť. Potom je na trhu práce vnímaný, že to nezvládne. Treba s tým podľa mňa pracovať systémovo, aby mal každý rovnosť príležitostí.

To, čo vidím na Slovensku, je, že sme tieto veci dlhodobo neriešili. Napríklad od skúsenosti, že bezbariérový autobus chodí raz – dvakrát za hodinu, až po stretnutie národnej skupiny o inklúzii, na ktorom som sa zúčastnil. Všetky skupiny obyvateľstva sa stretli v miestnosti, kde boli úzke schody a žiadny bezbariérový prístup. A to bolo stretnutie o inklúzii. Irónia. No na Slovensku realita.

Keď som žil v Kanade, denne som stretával cestovať ľudí na vozíčkoch, fungovali ako bežní ľudia, mali svoju partiu, koníčky, školu, zamestnanie. Keď som spoznal ľudí na vozíčku zo Slovenska, väčšinou fungovali viac-menej doma, občas vyšli von so sprievodom. Z toho segregovania a nerovnosti potom vzniká, že daný človek často neskončí na takom leveli, na akom by mohol. Keby sa tieto veci začali meniť, spoločnosť by bola omnoho viac inkluzívna. Zamestnávatelia by sa menej alebo vôbec nemuseli pozerať na to, z akého sociálneho prostredia človek prichádza, či má nejaké zdravotné postihnutie, z akého je regiónu a podobne.

Kúpte si knihu a podporte vznik nových rozhovorov

Odvážni ľudia tvoria skutočné hodnoty.
Táto kniha je určená všetkým, ktorým záleží na slobode,
zdravých hodnotách a ktorým nie je osud Slovenska a Slovákov
doma aj v zahraničí ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

Na koľko sa na Slovensku zapájajú firmy do sociálneho podnikania v porovnaní s ostatnými krajinami?

Z tých doterajších skúseností vidím, že na Slovensku je toho menej. Mám pocit, že je to aj menšou citlivosťou na solidaritu, ktorá síce nie je štatisticky podložená, ale je ju možné odpozorovať. Videli sme to už viackrát, keď sme s firmami komunikovali a nezobrali produkty, lebo sa im zdali drahé.

Iné za nami prišli nadšené, pochopili našu filozofiu a ani nechceli žiadnu zľavu. Viacerí si kúpili výrobky ako vianočné darčeky, na ktoré si nechali vytlačiť svoje logo a dávali ich svojim zákazníkom.

Firmy sú často ochotné vyhodiť tisíce eur za večere s partnermi, neeticky vyrobené PR predmety, lacné plastové perá s ich logom, ale takéto veci im nedávajú zmysel. Toto sa bude podľa mňa postupne meniť.

Máme aj takú skúsenosť, keď si firmy chceli kúpiť výrobky, iba ak by to mali ako náhradné plnenie. To znamená, že by nemuseli zamestnávať zdravotne znevýhodnených ľudí ani zaplatiť pokutu štátu, iba nakúpiť výrobky z chránenej dielne. My však ako občianske združenie a značka zatiaľ nemáme status chránenej dielne a náhradné plnenie nevieme ponúknuť. Keď sa ukázalo, že nie je možné uplatniť náhradné plnenie, firma stratila záujem.

Ak sa bavíme o móde, niektoré medzinárodné značky si sociálny aspekt vysvetľujú ako humanitárnu zbierku oblečenia pre krajiny tretieho sveta. Má to zmysel?

V textilnom priemysle fungujú take-back programy (programy spätného odberu), keď človek odovzdá oblečenie s dobrým pocitom, že ide ďalej na spracovanie. Podľa množstva štatistík sa z toho recykluje iba 0,1 %. Najväčšia časť z toho, čo tam ľudia odovzdajú, sa predáva, pozor – nie daruje, ale predáva veľkým neziskovkám. Tie to následne vyvážajú do krajín tretieho sveta, ktoré sa stáva odpadiskom nášho životného štýlu.

Organizácia príde do rozvojovej krajiny s veľkým kontajnerom na námestie nejakého väčšieho mesta. Nejde do hlavného mesta, ale do menšieho, ktorému akože pomáha, a tam vysype kamión oblečenia. To si rozoberie stredná vrstva danej krajiny, pričom oblečenie nemá ani dostatočnú kvalitu, je to odpad zo západného konzumného sveta.

Pred desiatimi-pätnástimi rokmi to viac menej zničilo lokálne trhy v menej rozvinutých krajinách, kde fungoval odevný priemysel. Príkladom toho je aj Uganda, kde som prežil určitú časť svojho života. Nemám to teda iba načítané, ale zažil som rôzne situácie na vlastnej koži.

Tomáš Horváth rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Čo sa tam teda udialo?

V týchto menej rozvinutých krajinách si dokázali ušiť oblečenie pre vlastné potreby, respektíve väčšiu časť potreby. Zrazu prišlo 80 % dovezeného oblečenia, ľudia stratili prácu, lokálna ekonomika išla dole. Všetko, čo odíde do Afriky cez rozvojovú spoluprácu a rôzne projekty sa rovná desatine toho, čo si my, rozvinutá časť sveta (nazývaná aj globálny sever) z Afriky berieme, či už na rôznych poplatkoch, nelegálnej práci, daňových únikoch. Tá jedna desatina sa do Afriky posiela ako nálepka na svedomie. Nedokáže ho však dostatočne pokryť.

Celkovo systém rýchlej módy nemá zmysel, pretože to kvantum oblečenia musí niekde skončiť. Takto sa menej rozvinuté krajiny stali naozaj odpadiskom globálneho severu. Nehovorím, že sa použité oblečenie nedá vôbec využiť. Stále nájdeme ľudí, ktorí ho potrebujú. Avšak nemá zmysel robiť to v takých obrovských množstvách. V Ugande sme vždy pri výjazdoch do vzdialených oblastí za rôznymi pacientmi a ľuďmi v núdzi vždy zobrali časť oblečenia a keď sme ich videli v potrhanom oblečení, darovali sme im, čo im pasovalo a mali sme k dispozícii. Ale pokiaľ tá pomoc nie je adresná a individualizovaná, skutočne robená s tým, že chcem ľuďom pomôcť a nie, že naša organizácia už rozdistribuovala stotisíc ton oblečenia v krajinách tretieho sveta a dá si to do výročnej správy, nemá to zmysel.

Ako teda môžem ja pomôcť krajinám tretieho sveta?

Tých ciest je niekoľko. Jednotlivec môže pomôcť alebo uškodiť, nie však až v takom veľkom meradle. To majú na tričku najmä štáty a veľké firmy. Nie je to však celé čierne. Napríklad už keď si človek uvedomí, ako sa má dobre v porovnaní s ľuďmi žijúcimi v krajinách tretieho sveta, je to cesta k pomoci.

Na Slovensku, ktoré je jednou z top 40 najrozvinutejších krajín sveta, máme mier, možnosti študovať a pracovať, a to nie sú samozrejmosti. Predstavte si, koľko ľudí nemá prístup k pitnej vode alebo toalete. Už len tým, že si to človek uvedomí a je vďačný za to, čo má, začne menej škodiť týmto krajinám. Pretože prestať škodiť je často viac ako poslať pár eur na rozvojový projekt.

Z môjho pohľadu je to aj v minimalizme. To dokáže každý, niekto viac, niekto menej, podľa  životného štýlu a finančných možností. Čo si ľudia často neuvedomujú, je, že si stále dookola kupujú veľa nekvalitných produktov namiesto toho, aby investovali do jedného poriadneho.

Radšej si kúpim značku, o ktorej viem, že je kvalitná, etická a vyrába z udržateľných materiálov, a takých značiek je čoraz viac. Vznikajú aj aplikácie, kde si ich môžeme vyhľadať a porovnať.

Filozofia je nebažiť stále po novom. Pri niečom sa to dá viac, pri niečom menej. Veľmi často sa na Slovensku stretávam s tým, že ľudia považujú etické značky za drahé. Aj naše produkty sú drahšie v porovnaní s tými, ktoré sú vyrobené z primárnych plastov na neznámom mieste v Číne. To je pravda. No keď sa pýtate, ako môžeme pomôcť iným ľuďom, či už na Slovensku alebo vo svete, je to tým, že si uvedomíme reálnu hodnotu vecí. Reálna hodnota nie je to, čo za produkty aktuálne platíme.

A ako spoločnosť?

Niektoré menej rozvinuté krajiny chcú dravo napredovať a robia všetko preto, aby to robili udržateľným spôsobom. Často je to aj jednoduchšie ako meniť niečo zaužívané. Pri pomoci menej rozvinutej krajine sa používa napríklad aj nástroj na prenos transformačných skúseností. Aj Slovensko je do takejto pomoci zapojené.

No občas, keď vidím, v akom je stave oblasť, ktorú chceme niekam prenášať, bol by som radšej, keď by sme ju tam neprenášali. Takýto systémový prístup však dokáže menej rozvinutej krajine skutočne pomôcť.

Napríklad v Kanade či USA stále fungujú šeky. V bankovníctve sú sto rokov za opicami. Ale v takej Ugande alebo Keni si viete vybrať peniaze cez mobil v najbližšom novinovom stánku. Je tam často oveľa jednoduchšie aplikovať inovácie. V Afrike sa buduje veľmi veľa hubov na podporu technológií. Aj to je zaujímavá cesta, ako podporovať tieto krajiny na celospoločenskej úrovni.

Toto sú sofistikované a komplexné cesty, ako pomáhať ľuďom, avšak sú aj iné možnosti. Napríklad jednotlivé zbierky, neziskové organizácie, ktoré pomáhajú ľuďom v chudobných častiach sveta.

Pomoc každému jednému človeku má z môjho pohľadu obrovský zmysel. Aj keby na druhý deň zomrel, zomrel by šťastnejší a dôstojnejší. Pomoc týmto ľuďom nerobí šťastnejších iba ich, ale aj nás, v tom je tá krása.

Keď sa na to pozriete z geopolitického hľadiska, tak sa vám môže zdať, že je daná pomoc malá a bezvýznamná. Aj pokiaľ by ste sa na to nepozerali len z duchovnej roviny, tak to môžeme zobrať aj ako inšpiráciu. Ľudia, ktorí začali v týchto krajinách nejakú osobitnú pomoc, k tomu inšpirovali ďalších, a dokázali spustiť aj väčšie formáty, či už politické alebo iné. Pomáhať má zmysel. Robí to šťastnejších nás všetkých.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

inovácie udržateľnosť