Veronika Raganová: Princíp stáleho šťastia nefunguje. Je v poriadku občas sa brániť hnevom alebo si poplakať

Veronika Raganová je psychologička s vlastnou poradenskou praxou. Založila si instragramový profil spomiluj, na ktorom pravidelne uverejňuje príspevky týkajúce sa duševného zdravia. Túži sa k svojmu publiku prihovárať „ľudskou rečou“. Tvrdí, že čím viac budeme mať ľudí, ktorí nastúpia na sebaliečiacu sa cestu, začnú byť k sebe úctivejší a vážiť si vlastnú hodnotu, tým rýchlejšie sa začne liečiť aj naša spoločnosť.

Tvoj koncept spomiluj sa skladá zo slov spomaľ a miluj. Mali by byť tieto pojmy v našich životoch kľúčové?

Nemyslím si, že by mali byť úplne kľúčové. Spojenie týchto slov vzniklo už veľmi dávno. Žijeme v celkom rýchlej dobe a často sa stáva, že nevieme byť v „tu a teraz“ momente. Bývame hlavou v minulosti, máme strach z budúcnosti, veľa premýšľame, a potom nám pomedzi prsty uteká aktuálny okamih, ktorý práve prežívame.

Je tento projekt zároveň aj tvoja psychohygiena?

Ani nie. Začala som s tým kvôli tomu, že ma bavilo písať a tvoriť, a tak som hľadala nejakú cestu kreatívneho vyjadrenia sa. Formu psychohygieny mám inú. Instagramový profil spomiluj je tiež marketingový nástroj pre moju poradňu. Dávam prostredníctvom neho ľuďom vedieť, že som tu a oni si ma napríklad aj v rámci streamov môžu trochu „ohmatať“ a lepšie zistiť, aká som.

K založeniu tohto profilu ma motivovalo aj to, že som chcela začať hovoriť o duševnom zdraví ľudskou rečou. Nechcem zhadzovať prácu mojich kolegov, no niekedy majú tendenciu písať odborným, doktorským jazykom, čo pre ľudí nemusí byť úplne zrozumiteľné. Ja som chcela písať o veciach, ktoré sa dotýkajú každého z nás. Podľa mňa sa duševné zdravie netýka len ľudí, ktorí už majú nejakú diagnózu, ale každý z nás má dušu a každý z nás sa vo svojom živote môže cítiť lepšie. Je v poriadku starať sa o svoje duševné zdravie, aj keď sme zdraví.

Čo si želáš, aby v nás profil spomiluj podnecoval?

Kto sa v tom nájde, ten sa v tom nájde. Ak si z toho človek vezme niečo, čo mu pomôže začať sa o seba viac starať, spraví ma to šťastnou. To je to, čo si želám. Čím viac budeme mať ľudí, ktorí nastúpia na sebaliečiacu sa cestu, začnú byť k sebe úctivejší a vážiť si vlastnú hodnotu, tým rýchlejšie sa začne liečiť aj naša spoločnosť. Je to socioterapeutický princíp spočívajúci v tom, že keď sa začne liečiť jeden človek v spoločnosti, tak sa začne liečiť spoločnosť celá.

Ako sa staráš o svoje duševné zdravie ty?

Začala som opäť chodiť k terapeutovi. Myslím si, že aj v rámci toho, čo chceme ako psychológovia zabezpečiť našim klientom, je to potrebné. Nerobím to len kvôli práci, ale aj kvôli sebe, pretože aj ja mám, samozrejme, duševné prežívanie a zdravie. Človek na terapii zistí, kde robí chybu, kde sám sebe stojí v ceste alebo si ubližuje, no druhá vec je aplikovať to do praxe, keďže deň má 24 hodín. Pre mňa sú to veci ako byť k sebe citlivá, úctivá, počúvať sa a zistiť, prečo v danej situácii idem doľava, keď chcem ísť doprava. Je to dennodenná práca.

Takže aj terapeuti potrebujú terapeutov?

Na začiatku, predtým ako si terapeuti otvoria poradňu, absolvujú niekoľko hodín vlastnej terapie. Ľudia si myslia, že psychológov nič nenaštve, pretože rozumejú akémukoľvek ľudskému správaniu, ale my takisto máme vlastné prežívanie. V tom smere, ktorému sa venujem ja, sa veľmi pracuje s osobnosťou terapeuta. Vyvíjame a spoznávame sa celý život. Nehovorím, že na terapiu budem chodiť každý týždeň, ale život plynie, a tak vždy, keď budem mať takúto potrebu, tak tam pôjdem. Je to na zodpovednosti každého terapeuta, či sa rozhodne ísť takouto cestou alebo nie.

Kedy zvykneme stáť sami sebe v ceste?

Sú to také zaujímavé momenty, ktoré asi každý z nás pozná. Občas sa týkajú drobností, napríklad vtedy, keď ťa niekto pozve na kávu a ty vieš, že na ňu ísť nechceš, no napriek tomu ideš, pretože sa obávaš, že v opačnom prípade sa tvoj kamarát urazí. Vtedy nie si voči nemu a ani voči sebe úprimná a čestná. Ak by si bola, povedala by si, že nemáš chuť na kávu alebo chceš zostať doma. Takéto maličkosti sa potom pretavujú do väčších problémov.

Môžeme zostávať v práci, ktorú nemáme radi a v toxických vzťahoch, ktoré nám nevyhovujú, no dávajú nám nejakú inú formu výhod alebo nepovedať blízkemu, že nám ubližuje. Ak cítime, že nám je niečo proti srsti, no napriek tomu do toho ideme, stojíme v ceste vlastnej slobode.

Do akej miery ovplyvňuje sebaláska fungovanie našich vzťahov?

To je pekná otázka. Sebaláska je však podľa mňa veľmi abstraktný pojem a ani filozofi a vedci sa doteraz nezhodli na tom, čo to vlastne je. Mne sa viac páči slovo sebaprijatie. Každý vzťah začína nami samými. Interakcia s druhými ľuďmi sa odvíja od toho, aký vzťah máme sami k sebe.

Ako môžeme pracovať na sebaprijatí?

Podľa mňa to všetko začína sebapoznávaním. Môžeme niečo o sebe zistiť, napríklad to, že si sami seba nevážime, čo je jedna z uchopiteľných vecí pre viacerých ľudí. Uvedomíme si, že to tak je, vidia to ostatní, takisto aj my sami, nežije sa nám v tom dobre, a tak začneme akceptovať naše karty a niečo s nimi robiť.

Môžeme sa dostať do situácie, keď si uvedomíme, že ideme cez svoje limity a napriek tomu zoberieme ďalší job, pretože si myslíme, že nám to zabezpečí väčší príjem, ale zároveň cítime, že sme unavení a nevládzeme. Toto je príklad toho, keď si sami seba nevážime, ale už vieme, že s tým máme problém, a tak si povieme, že si na to dáme pozor. Možno sa nám to podarí jedenkrát zo sto, to je daň za učenie sa. Sú to také kroky – spoznáme sa, prijmeme daný fakt, čo môže chvíľu trvať a rozhodneme sa so svojimi kartami pracovať. 

Ktorá z týchto fáz je najnáročnejšia a najzdĺhavejšia?

Nechcem ich nejako priorizovať. Závisí to aj od človeka, ak má silnú obranu a nechce si niečo sám pred sebou pripustiť, tak to niečo, je pre neho ťažké prijať a radšej v tom bude pokračovať. Aj tu môžeme sami sebe stáť v ceste. Menenie naučeného správania sa môže trvať aj roky, nestane sa to zo dňa na deň. Pre ľudí, ktorí sú naučení fungovať na princípe „som obeť“, môže byť náročné vystúpiť z takéhoto vzorca. Prijatie toho, že nám je niečo nepríjemné alebo sa za to hanbíme, je tiež učiaci moment.

V čom môžu stroskotávať snahy o vytváranie pozitívneho vzťahu k sebe samému?

Začnime od slovíčka snaha. Nesnažme sa, robme veci, ktoré chceme robiť. Často to stroskotáva na tom, že nerozumieme motívu vlastného správania, čo môže znamenať, že si zopakujeme niekoľko kôl (napríklad v toxických vzťahoch) a až, keď porozumieme tomu, prečo to robíme, to robiť prestaneme.

Tento vzorec správania je pre nás podstatný, radšej zostaneme v starom, známom, naučenom, aj keď vieme, že nás to ničí, pretože krok do neznáma môže pre nás predstavovať prekonanie strachu. Aj táto forma prekonania vlastného strachu je jeden z krokov k lepšiemu vzťahu k sebe, pretože zažijeme pocit moci nad vlastným životom. Môžeme o tom čítať v rôznych knihách, ale tá vlastná skúsenosť alebo vlastný zážitok je neprenosný.

Môžu nám v tom pomôcť aj naši blízki alebo je to niečo, čo je výlučne v našej kompetencii?

Robíme encounterové skupiny (skupinové sedenie, pozn. red.) a aj ja sama som jednej účastníčka. Sedí sa tam v kruhu s viacerými ľuďmi, ktorí reagujú na naše rozprávanie. Môžeme tak dostať akési zrkadlo a na základe toho, čo nám rozpráva druhý človek, pochopiť, že niekedy niekde nepočúvame alebo si zle interpretujeme to, čo nám náš blízky hovorí. Počas skupiny môžeme prísť na to, že sme vo vzťahu, v ktorom sa k nám náš partner správa zle. To, čo s tým vzťahom v našom osobnom živote spravíme, je už na nás. So zisťovaním jednotlivých vecí o nás nám môže pomôcť terapeut alebo encounterová skupina, no nad konečným rozhodnutím máme moc len my sami.

Prečo nikdy nemôže fungovať vzťah, v ktorom si človek nedokáže vytýčiť hranice?

Hranice neurčujeme druhým, ale samým sebe. Sú veľmi pohyblivé a v každom vzťahu sú niekde inde, pretože niečo iné dovolíme mame, niečo iné kamarátovi a niečo iné šéfovi. To, pokiaľ si človeka pustíme, sa odvíja od nás a od toho do akej miery sme voči sebe úctiví a čestní. Je to vec, ktorú sa človek učí. Len vo vzťahoch sa môžeme vyliečiť zo zranení z iných vzťahov. Zrkadlo nám môžu nastaviť aj kamaráti alebo rodina, otázne je, ako to prijmeme. V týchto vzťahoch sme citovo zainteresovaní a nevieme mať od nich odstup.

Sú však aj ľudia, ktorí svoje hranice druhým dovolia prekračovať, pretože si myslia, že by v opačnom prípade mohli o nich prísť.

Áno, často sa to deje a mám aj veľa klientov, ktorí s tým majú problém, ale toto podľa mňa nie je otázka hranice. Otázne je, prečo si to ten človek robí. Môže mať strach druhému povedať, že ho niečo zraňuje alebo sa bojí, že by o neho prišiel, a tak radšej skloní hlavu a funguje vo vzťahu, v ktorom mu nie je dobre. Potom sa môže diať to, že z toho vzťahu uteká, trávi veľa času v práci a napríklad vyhorí. Má to rôzne dôsledky.

Je v poriadku byť k sebe úctivý aj na úkor toho, že o daného človeka prídeme, pretože ak nás má rád, chce byť s nami a my mu dáme najavo, že sa nám jeho správanie nepáči, tak pri nás zostane a povie, že na tom bude pracovať. Ak je vzťah o tom, že niekomu ukážeme, že sa nám niečo nepáči a on odíde, tak to síce bolí, ale je to očistný smútok. Zistíme, že taký človek nemal v našom živote čo robiť.

Zdá sa mi, že nám sociálne siete veľakrát podsúvajú predstavu, že nám musí byť permanentne dobre a pekne. Je dôležité vedieť precítiť aj bolesť a smútok?

Určite áno, pretože ak potláčame emócie, nevieme byť šťastní. Je v poriadku, keď niekedy nemáme v hlave nejaký obsah, pre ktorý sme smutní a napriek tomu si poplačeme. Ak emócie potláčame na jednej strane, tak sú automaticky potlačené aj na strane druhej.

Princíp ako „stále musíš byť šťastný“ vôbec nefunguje. Nehovorím, že máme byť stále smutní, ale je prirodzené poplakať si, pustiť emóciu alebo sa obrániť hnevom. Na druhej strane je dôležité porozumieť tomu, prečo som smutný, z čoho mám strach a prečo sa hnevám. Hnev je často potlačený smútok, môžeme sa hnevať až kričať alebo je to strach, napríklad z toho, že nám niekto môže ublížiť. Je to jeden z momentov, keď človek môže vyhľadať terapeuta a rozobrať, odkiaľ jeho hnev alebo smútok pramení. Nemyslím si, že potláčanie emócií vedie ku šťastiu, je to úplne naopak.

Obránenie sa hnevom teda nemáme považovať za niečo zlé?

Ľudia často nepovedia, čo ich štve, nechajú si to pre seba, ono sa to niekde kopí, potom sa udeje nejaká banalita a zrazu vypustia zo seba Pandorinu skrinku vecí. Mohli vyrastať v rodine, kde bolo veľa kriku a hnev neviedol k vzájomnému porozumeniu. Ten poznajú ako nástroj ubližovania. Stáva sa, že niekedy si až na piatykrát uvedomíme, že nám niektoré veci vadia.

V procese sebapoznávania vieme docieliť aj vyššiu citlivosť voči sebe samému a pomenovať veci hneď, ako sa objavia. Ak naše emócie púšťame pravidelne zo seba von, tak vieme predchádzať amoku.

Prečo máme tendenciu porovnávať sa?

To je dobrá otázka. Pokiaľ si nevážime sami seba, nevidíme vlastnú hodnotu a nie sme šťastní tam, kde sa nachádzame, tak sa porovnávame, a to napríklad aj s človekom, o ktorom ani nemusíme vedieť, že má túto jednu vec v živote dobrú, ale trápi ho osemdesiat ďalších.

Je rozdiel medzi „chorobným“ porovnávaním sa a rastom v skupine, kde vidíme, že sa niekomu trebárs darí mať fajn alebo dokáže zareagovať na to, keď mu niekto prekročí hranicu. Tiež je to porovnávanie sa, ale také, ktoré má rastovú formu, môže sa nám páčiť a niečo nás naučiť. Klasické porovnávanie sa typu „ona má krajšie vlasy ako ja“ vychádza z toho, že nie som spokojná s tým, ako vyzerám.

V našich skupinách sa často rieši téma mejkapu alebo výrazného obliekania sa. Rozprávame sa aj o otázke seba prijatia sa a toho, prečo máme tendenciu robiť zo seba prílišným mejkapom alebo parfumami niečo, čo nie sme. Ak chceme byť niečo viac, znamená to, že sa vnímame ako niečo menej. Ak robíme veci stále dookola a náš stav sa nemení, tak niečo robíme zle.

Niekedy naozaj stačí minimálna zmena nášho správania, aby sa náš život začal meniť. Každému prospeje v tomto smere niečo iné, nie je na to nejaký univerzálny návod.

Rastie počet ľudí, ktorí sa svoje problémy snažia riešiť u psychológa?

Myslím, že každý štvrtý človek raz v živote prekoná nejaký psychický problém a vyhľadá odborníka, a 25 % až 40 % ďalších buď trpí, alebo prežije nejakú negatívnu epizódu, no aj kvôli spoločenskej stigme pomoc nevyhľadá. Tá sa však pomaly začína búrať a viacerí ľudia považujú návštevu psychológa za rovnocennú tej u zubára alebo gynekológa. Duša je tiež akoby orgán. Zlomenú ruku si doma neliečime, no so zlomeným srdcom sa sami trápime aj niekoľko mesiacov.

Myslíš si, že sú ľudia, ktorí vedia o svojom probléme, no napriek tomu ho odmietajú riešiť so psychológom, pretože by sa v takom prípade cítili menejcenne a zahanbene?

Ak sa cítime menejcenne kvôli tomu, že potrebujeme pomoc, tak je namieste pýtať sa, či by sme ju práve v takomto momente nemali vyhľadať. Takýto postoj totiž predstavuje deštrukčný vzorec správania. Často mám v poradni klientky, ktoré sa pýtajú, prečo by im mal ich partner pomáhať alebo klientov, ktorí fungujú na princípe „chlap, hrdina, dub, stroj“ a domnievajú sa, že nepotrebujú pomoc, pretože všetko zvládnu.

Je dobré uvedomiť si, že nie sme omniopotentí, ale zároveň poznať aj svoje silné a slabé stránky. Ani plyn si predsa neopravujeme podľa video návodu. Zavoláme si na to plynára. Skôr si ale myslím, že tu ešte stále figuruje strach z odmietnutia spoločnosťou. Je to silná brzda toho, prečo ľudia veľakrát nevyhľadajú odbornú pomoc.

Občas mávam úzkosť, ktorá po pár dňoch prehrmí, no inak sa cítim vyrovnane. Mal/a by som absolvovať sedenie u terapeuta?

Podľa mňa áno. Ak pociťujeme pretrvávajúcu úzkosť, ktorá je pre nás paralyzujúca, tak je to signál toho, že by sme mali vyhľadať odbornú pomoc. Existuje aj úzkosť, ktorá nie je paralyzujúca, trvá pár dní a ak ju dostatočne skoro podchytíme, nemusí sa stať, že sa nám rozvinie nejaká panická alebo depresívna porucha.

Úzkosť je nepomenovaný strach. Sme anxiózni, nemusíme vedieť, z čoho tú paniku máme a vtedy je dobré porozprávať sa o tom. Potom máme život krajší a slobodnejší. Zubár nám takisto pomôže s bolesťou zubu a máme tak od nej dlhodobo pokoj. Ak nás raz za čas naháňa úzkosť a my ju nechceme mať vo svojom živote, tak je otázne, prečo s tým nič nerobíme a prečo nám je dobre v tom, že nám je vlastne zle.

Ak si myslíme, že by nášmu blízkemu pomohla terapia, ako mu to máme citlivo naznačiť?

Môžeme tomu človeku vytvoriť bezpečné prostredie, v ktorom je v poriadku rozprávať sa o duševných problémoch, bolesti, strachu alebo hneve. V takomto prostredí človek rastie. Môžeme mu povedať, že sme si všimli, že je v poslednom čase smutný a spýtať sa, čo by teraz potreboval, prípadne, či nepotrebuje našu alebo terapeutovu pomoc. Kým sa však človek sám nerozhodne, že s tým chce niečo spraviť, tak s ním nepohneme.

Podobne je to aj na terapiách, je citeľné, keď človek príde sám od seba a keď príde kvôli nátlaku rodiny. Druhých nezmeníme, ale môžeme sa meniť my a začať sami od seba rozprávať o tom, čo nás trápi, vytyčovať si hranice a ostatní budú vnímať, že je v poriadku, keď hovoríme o našom vnútornom prežívaní, a tak sa s nami podelia o to svoje.

Dajú sa vlastnosti zdediť alebo len v ranom detstve odpozorovať od rodičov, ktorých potom na základe tohto pozorovania napodobňujeme?

Vo vedeckých kruhoch sa táto otázka v poslednej dobe celkom intenzívne rieši. Môj osobný postoj k tomu je taký, že sú isté formy predispozícií, s ktorými sa narodíme a patria tam napríklad aj nejaké ochorenia, ale je veľmi veľa vecí, ktoré sa zdravý jedinec dokáže naučiť v prostredí, v ktorom vyrastá.

Ak sa matka neprijíma taká, aká je a robí si kadejaké skrášľovacie kúry, tak sa tak bude správať aj dcéra, pretože odpozoruje, že nemôže byť sama sebou a chodiť niekam taká, aká je. Mať úctu k sebe samému sa učíme už v rodine.

Ak dievča bolo dobré v očiach otca len vtedy, keď nosilo domov samé jednotky, tak sa naučí, že ju muž môže mať rád len vtedy, keď bude podávať nejaký výkon. Ak sa matka doma líči len kvôli otcovi, tak sa dcéra opäť naučí, že sa takisto musí líčiť, lebo inak ju jej partner nebude prijímať. Je to niečo, čo sa nededí, ale učí v rodine.

Je cítiť rozdiely medzi mužskými a ženskými problémami a sedeniami?

Je pravda, že viac pracujem so ženami ako s mužmi, ale myslím si, že v jadre sme všetci rovnakí. Všetci fungujeme v nejakých vzťahoch, hľadáme sebahodnotu, úctu, sebaprijatie. Ženy sú však ochotnejšie priznať si, že potrebujú pomoc a pracovať na sebe, čo vidím aj na ich prevahe v počte klientov, keďže mi na sedenie chodí asi 80 % žien a 20 % mužov. Možno je to tým, že máme v našej spoločnosti ešte z minulosti vrytú predstavu, že „muži neplačú“. Som vďačná za každého muža, ktorý mi príde na terapiu, pretože ak chce naša spoločnosť rásť, tak by mal byť sebarozvoj na obidvoch stranách.

Darí sa ti zvládať negatívne situácie v osobnom živote lepšie vďaka tomu, že si psychologička?

Áno a veľmi mi v tomto smere pomohol PCA výcvik (PCA – Person-Centred Approach, teda na človeka zameraný prístup, pozn. red.), v rámci ktorého sa učím, ako fungovať v takýchto situáciách, a teda ako pracovať, keď ma niekto manipuluje, ako zvládať konflikty a nevnímať konfrontáciu tak, že mi ten druhý chce zle a tiež to, ako byť k ľudom otvorenejšia a úprimnejšia.

Kam by si sa ešte chcela v oblasti psychológie posunúť?

Chcela by som si priebežne robiť výcviky a možno začať pracovať ešte komunitnejšie. Nemám veľké plány do budúcna, je mi dobre, prijímam a teším sa z toho, ako to funguje teraz. 

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

duševné zdravie psychologička spomiluj terapia Veronika Raganová