Eva Ščepková, rodáčka z Levíc, spojila svoj život s Banskou Bystricou. Dlhé roky sa aktívne podieľala na šírení osvety v ekologických témach, aj vďaka nej sa začal na celej Univerzite Mateja Bela triediť odpad. Momentálne sa venuje budovaniu podnikateľského prostredia v LINK Coworking a je mamičkou dvoch malých ratolestí.
Žena z Levíc spojila svoj život s Banskou Bystricou. Prečo?
Povedala by som, že to bolo srdcové rozhodnutie. Do Bystrice som prišla študovať na Ekonomickú fakultu Univerzity Mateja Bela a už keď som tu bola na prijímačkách ma toto mesto očarilo.
Mala som v tom čase prihlášky aj na iné vysoké školy v Bratislave. Tam ma síce nakoniec nezobrali, ale to bolo koniec-koncov aj dobre, bola som rozhodnutá pre Banskú Bystricu.
Plánovala si v Bystrici ostať aj po škole?
Vtedy som ešte vôbec netušila, kam ma vietor zaveje. Pravdepodobne osud rozhodol. Primárne som šla do Bystrice s cieľom študovať a ostatné dvere som si nechávala otvorené.
Študovala si cestovný ruch.
Áno, už odmalička som mala k cestovnému ruchu vzťah. Ťahalo ma to k nemu prirodzene, pretože som v detstve chodievala s rodičmi často na turistiku a na výlety. Hovorievala som si, že raz, keď budem veľká, budem mať hotel.
V momente, keď sa to spojilo s ochranou životného prostredia, bol z toho eko-hotel.
Nakoniec z toho vznikla ochrana životného prostredia a zavedenie triedeného odpadu na celej univerzite.
Áno, ale je za tým dlhší príbeh.
Počúvam.
Pri ochrane životného prostredia boli impulzom moji rodičia. Popri turistike na Slovensku ma viedli k tomu, že životné prostredie je len jedno a musíme si ho chrániť. A vo mne sa to ukladalo a driemalo. Na vysokej škole to bola skôr zhoda náhod a jeden rozhovor s kamarátkou.
Ešte v roku 2007, keď bola celá táto eko-vlna v plienkach, zamýšľali sme sa, ako je možné, že triedený zber odpadu funguje v zahraničí, ale u nás riadne nie. Rozhodli sme sa založiť projekt EnviroFuture. Ten stál pri zrode triedeného zberu odpadu najskôr na Ekonomickej fakulte a neskôr na celej Univerzite Mateja Bela.
Stretávali ste sa od začiatku s pochopením?
Vzhľadom na to, že povedomie o dôležitosti ochrany životného prostredia nebolo zďaleka také silné ako dnes, ľudia spočiatku nevideli v triedení zmysel. Najčastejším argumentom, prečo netriediť, bola odpoveď: “Veď aj tak potom príde jedno veľké auto a všetok odpad zmieša do jedného.”
Stretávali sme sa so skepticizmom, no konkrétnymi krokmi a najmä vzdelávaním sme rozširovali osvetu. Organizovali sme pravidelné stretnutia so študentmi a zamestnancami, na ktorých sme vysvetľovali, že celá táto mánia má zmysel.
Malo to zmysel?
Áno, jednak je to pokrokom doby. Spoločnosť je viac zžitá so skutočnosťou, že na prostredí okolo nás skutočne záleží a triedenie odpadu je minimom, ktoré môžu urobiť všetci.
V čom podľa teba tkvie zvýšený záujem časti spoločnosti o témy ako environmentalistika, zero waste alebo slow fashion?
V rámci EnviroFuture sme najskôr vzdelávali vysokoškolákov, no uvedomili sme si, že je potrebné s týmto vzdelávaním začať na nižších stupňoch, základných školách a materských školách. Práve na najmenších deťoch, ktorým to bolo predkladané hravou a nenásilnou formou, som si uvedomila, že to funguje.
Decká potom prišli domov a plné nadšenia sa vyrozprávali svojim rodičom. Tí mi zas neskôr vraveli, že ich deti začali karhať za zlé triedenie: “Mami, ale tento obal nemôžem hádzať sem, ten predsa patrí do tohto koša.“
Skutočnosť, že vzdelávanie najmenších deti má zmysel, bola pre mňa prvým aha momentom. Z celospoločenského hľadiska vidím, že v posledných rokoch v tomto smere neuveriteľne pomohli sociálne siete. Dokázali prostredníctvom influencerov urobiť veľa pozitívnych zmien a mobilizovať ľudí.
Vieš, stačí, ak nejaký raper urobí pieseň o dôležitosti ochrany životného prostredia a jeho fanúšikov to podvedome ovplyvní. A nemusí to byť len hudobník. V súčasnosti sa v tejto téme angažujú rôzni moderátori, filmári. Príkladov na také vplyvy je viacero. Najmä mladšia generácia chce byť trendy. A keď je cool žiť bez odpadu, recyklovať alebo kupovať oblečenie na swapoch, tak prečo nie?
Nie je tento „ošiaľ“ dočasný?
Verím, že nie. Myslím si, že ľudia sa s touto filozofiou dokážu v ďalších rokoch ešte viac stotožniť. Najideálnejšie bude, ak sa zo všetkých momentálnych ekotrendov stane nový a trvalo udržateľný životný štýl.
Na druhej strane, neustále sa zvyšuje aj počet petícií zameraných na ochranu životného prostredia. Dúfam, že tento trend nepoľaví a takisto pomôže. Aj v budúcnosti ale bude nevyhnutné mať práve takéto malé nakopnutia. Nemôžeme sa spoliehať len na to, čo sa vymyslí tam hore. V tomto smere je veľmi dôležitá aj iniciatíva od samotných občanov.
A čo samosprávy?
Samospráva, či už mesto alebo obec, môže veľmi pomôcť, ak chce. Práve teraz je čas, keď sa tvoria strategické dokumenty ďalšieho smerovania jednotlivých miest. V nich už má životné prostredie svoje stále miesto. Okrem toho môže mesto pomáhať finančne alebo materiálne. Či už poskytnutím výhod pre rodiny, ktoré správne triedia odpad, alebo distribúciou kompostérov do domácností.
Napríklad v Bystrici sa v súvislosti so životným prostredím zmenili veci v posledných rokoch k lepšiemu. Boli vymenené zberné kontajnery, rozbehla sa informačná kampaň v regionálnych médiách, o prostredí sa aktívne diskutuje.
Ako sa spolupracovalo s Banskobystrickým samosprávnym krajom, keď úradoval župan Kotleba?
Často sa ma to pýtali priatelia, ktorí nebývali v Bystrici. Paradoxne, v tom čase som so samosprávnym krajom neprichádzala príliš do kontaktu a tak ani Marián Kotleba do môjho profesného života príliš nezasahoval. Osobne sa ma to, samozrejme, dotýkalo viac. Vnímala som jeho pozadie aj verejné protesty voči jeho osobe. Až po zmene župana som si začala uvedomovať, aké má vyšší územný celok kompetencie a v akých oblastiach môže pomôcť. Župa sa otvorila verejnosti.
Možno je to malý návod pre teba, akým smerom sa ďalej uberať.
Možno áno, možno nie. Uvidíme. V súčasnosti svoju pozornosť smerujem k podpore podnikateľského prostredia v Bystrici a napĺňa ma to.
V porovnaní s environmentalistikou je to úplne odlišný smer. Máš podnikateľského ducha?
Je to znova dlhší príbeh. Ešte počas štúdií cestovného ruchu som sa pohrávala s myšlienkou študovať súbežne psychológiu alebo rozvoj ľudských zdrojov. Vnímala som, že mojím poslaním je pomáhať ľuďom, ale nevedela som vtedy, v akej to bude forme.
O pár rokov neskôr som objavila pojem coworking. V čase, keď sa tento fenomén na Slovensku iba rozbiehal, boli v Bratislave asi iba tri coworkingy. Od začiatku sa mi tento koncept páčil. Priestor, kde na jednom mieste môžete mať kanceláriu, môžu sa tam robiť vzdelávacie podujatia a ľudia z rôznych oblastí, či už z biznisu alebo z neziskového sektora, sa tam môžu stretávať a budovať komunitu.
Na jednom mieste viete zoskupiť šikovných a podnikavých ľudí, ktorí môžu posunúť mesto vpred. V prvom rade sme chceli pomôcť Bystrici. Aby z nej mladí ľudia po konci štúdií na univerzite neodchádzali do Bratislavy alebo ďalej na západ.
Vnímali sme, že v Bystrici je silný bystrický sektor služieb, ale stále sme mali pocit, že naše mesto spí a niečo mu chýba. Usúdili sme, že čiastočným riešením by mohlo byť práve coworkingové centrum združujúce aktívnych ľudí z Bystrice a okolia a zároveň poskytujúce priestor pre vzájomné spoznávanie sa, vzdelávanie a budovanie komunity podnikavcov.
Vyzerá to tak, že po ťažšom rozbehu išlo všetko ako po masle.
Ani nie. Dlho sme nevedeli nájsť vhodné priestory. Kancelárie sa síce dali nájsť pomerne jednoducho, no my sme mali inú predstavu. Inšpiratívny priestor, ktorý by vyhovoval našim predstavám, sa v rámci mesta hľadal ťažko.
Preto sme sa rozhodli začať najprv budovať komunitu ľudí, ktorú by sme neskôr len “presunuli” do už vyhovujúcich priestorov.
Ako sa buduje podnikateľská komunita od nuly?
My sme to robili cez podujatia. Začínali sme v čase, keď toho v Bystrici pre podnikateľov nebolo vôbec veľa. Organizovali sme stretnutia podnikavcov fungujúce na mesačnej báze. Tie sa podobne ako iné vzdelávacie podujatia na rôzne podnikateľské témy a marketingové školenia stretli s veľkým úspechom.
Konkurencia prakticky neexistovala a my sme pomerne rýchlo dokázali zachytiť tú dobrú vlnu. Aj v porovnaní s ostatnými slovenskými podobne veľkými mestami vnímam v tejto oblasti zlepšenie a posun smerom dopredu. Ľudia sú aktívnejší, povedomie o týchto aktivitách sa šíri rýchlejšie, sama som bol svedkom niekoľkých zaujímavých podnikateľských nápadov, ktoré vznikli u nás.
Čo chcete robiť ďalej?
Komunitno-coworkingové centrum 365.labb, kde momentálne naše občianske združenie LINK sústreďuje svoje aktivity, ponúka široké spektrum možností. Ľudia si naň dokázali rýchlo zvyknúť, žiaľ, pandemická situácia nám nepraje a podobne ako iným inštitúciám, aj nám výrazne skrížila plány.
Okrem toho by sme, hneď ako to situácia umožní, radi opätovne rozbehli workshopy, diskusie, kreatívne i networkingové podujatia. Čo ti poviem, naše veľké plány boli stopnuté veľkou pandémiou.
Dúfate v opätovné prebudenie aktívneho občianstva a angažovanosti?
Jasné. Práve tieto komunitné centrá tomu môžu pomôcť. Ľudia sem prídu, napríklad najskôr na kávu. Všimnú si zaujímavé podujatie, prídu sa naň pozrieť a stretnú sa tam podobne zmýšľajúci ľudia.
Prednedávnom si získala ocenenie Žena roka od spolku Živena v kategórii environmentalistika. Ako sa ti to podarilo?
Spolok Živena funguje už od roku 1869, len v posledných rokoch robia anketu Žena roka. Mňa do tejto ankety nominovala moja známa a nevedela som o tom. Výhra v online hlasovaní pre mňa znamenala príjemný pocit zadosťučinenia za posledné roky práce. Musím jedným dychom dodať, že ma tento milý úspech motivoval k ďalšej práci.
Všetky svoje aktivity stíhaš skĺbiť s materstvom, ktoré je poslaním na 24 hodín denne. Ako to robíš?
Áno, je pravda, že mám dve malé deti. Myslím si, že pre úspešné zvládnutie pracovných povinností a úlohy mamy je potrebný predovšetkým dobrý time management.
Ak som chcela vykonávať iné aktivity, vždy som brala ohľad na to, aby boli deti ich súčasťou. Starší syn Kubko strávil v 365.labbe pri prípravách rôznych podujatí časť svojho detstva a pomáhal mi so všetkým. Na druhej strane to na neho malo pozitívny vplyv. Chodieval so mnou na pracovné stretnutia, socializoval sa. Verím, že v konečnom dôsledku mu to môže v budúcnosti pomôcť.
Viacero zo svojich pracovných povinností robím, samozrejme, vtedy, keď deti spia alebo večer. Ako sa hovorí, život je otázkou priorít. Ak sa žena rozhodne popri materskej ešte niečomu venovať, musí tomu veriť a musí ju to baviť. Vtedy vie byť mimoriadne efektívna a niekedy priam nezastaviteľná.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
