Viera Farbiaková: Rešpektujúci prístup vo výchove nám pomôže scitliviť a uzdraviť spoločnosť. Potrebujeme to

Je dôležité vyriešiť si vlastné zranenia zo života, aby sme ich neprenášali na svoje deti a ďalšie generácie.

3. 12. 2022

Katarína Valčeková

Keď si Viera Farbiaková počas vysokej školy vyskúšala opatrovanie detí ako brigádu, netušila, že sa neskôr stane v opatrovaní profesionálkou. V projekte Dietok prizeračky, ktorý spoluzaložila, spájajú citlivo a zodpovedne rodiny s prizeračkami (opatrovateľkami) a venujú sa osvete o rešpektujúcom prístupe.

V rozhovore s Vierkou sme hovorili predovšetkým o tom, ako dôležité je deti od raného detstva vnímať s rešpektom a viesť ich k zodpovednosti. To, čo zažívame v detstve, nás totiž ovplyvní na celý život. Otvorili sme aj tému posilnenia statusu práce prizeracích osôb na plný úväzok.

Ak si hovoríte, že za vašich čias žiadna rešpektujúca výchova nebola a prežili ste to, je tento rozhovor špeciálne pre vás.

Aké sú základné princípy rešpektujúcej výchovy? Dovoľuje rešpektujúci prístup všetko?

Na úvod vysvetlím, čo slovo rešpekt je, pretože ho môžeme vnímať všetci inak. Rešpekt znamená mať sa v úcte.

Možno si niekto povie, že v minulosti boli deti lepšie, lebo mali voči starším rešpekt. To, čo sme voči starším cítili, však bol strach, pretože nad nami mali moc.

V rešpektujúcom prístupe ide o to, aby sme sa k dietku správali ako k rovnocennému partnerovi. Snažíme sa spoločne hľadať riešenia na každodenné problémy a zohľadňujeme fyzické aj emocionálne potreby. Nepoužívame tresty, pochvaly, odmeny. Vytvárame pre dietky bezpečné prostredie, v ktorom sa môžu rozvíjať.

To, že dietky rešpektujeme, neznamená, že nám skáču po hlavách a nikdy nepočuli slovíčko nie. Nie je to tak. Naše prizeračkovské dietky ho dobre poznajú. Nepovieme však – nerob to, lebo som ti to povedala – ale pomenujeme, aké môže mať jeho správanie dôsledky.

Ako spoločnosť sme sa konečne začali zaujímať o naše mentálne zdravie. Myslím si, že naša generácia, ktorá zažila mocenské prístupy a je dosť zranená, by to rada v prístupe k deťom robila inak.

Niekedy sa ale môže vyskytnúť opačný extrém, keď rodičia svojim deťom dovolia všetko, len aby im nespôsobili zranenia, ktoré badajú na sebe. Je dobré v tom nájsť balans. Nájsť v tom všetkom seba. Pri sprevádzaní dietok potrebujeme mať nastavené hranice, ktoré chránia našu jedinečnosť. Rovnako aj voči iným ľuďom. Tu je dobré dodať, že hranice nemajú slúžiť na to, aby ovládali iných. Majú chrániť nás.

Viera Farbiaková
Foto: Šimon Šiplák

Ako si na svoje detstvo spomínaš ty?

Táto otázka je v rámci môjho vzťahu s rodičmi nikdy nekončiaca. Dnes už mám aj vďaka mojej práci viac informácií a z toho mi vyplýva porozumenie k správaniu rodičov v mojom detstve. Ale ako malá som tomu nerozumela a stále som hľadala chybu v sebe.

Mama sa po mojom narodení musela veľmi skoro vrátiť do práce, čo jej nevyčítam. Skôr je smutné, že bol a stále je tento svet nastavený na výkon. Najskôr sa o mňa starala starká, neskôr opatrovateľka, teta Ružena. Na to, že bol rok 1993 a žili sme v Detve, išlo o celkom progresívny krok. S mojou starkou a tetou Ruženou som si zažila bezpečnú vzťahovú väzbu. To, že sa to tak volá, som sa dozvedela až pred pár rokmi.

Na svoje detstvo, v ktorom bolo dosť stresu a objavili sa v ňom aj fyzické tresty, nemám najlepšie spomienky. Keď sme boli deti, zdalo sa nám všetko aj s bratom relatívne v poriadku. Mysleli sme si, že to, čo žijeme, je normálne. Postupne sme zisťovali, že ľudia žijú aj inak, že rodičia majú s našimi kamošmi a spolužiakmi iné vzťahy. Tušili sme, že to doma nie je v poriadku, ale boli sme deti a museli sme v tom vzťahu ostať. V puberte sme obaja odišli žiť k starkej.

Z tvojho dnešného pohľadu, čo bolo to najdôležitejšie, čo ti ako dieťaťu vtedy opatrovateľka poskytla?

Teta Ružena bola staršia pani, pochádzala z Čiech, bola vdova a bývala v malom dvojizbovom byte, v ktorom mala veľmi veľa kníh. Byt bol zariadený skôr nemoderne, ale vôbec mi to nevadilo, cítila som sa tam príjemne.

Mali sme svoje rituály. Napríklad keď som bola chorá, robievala mi horúci kúpeľ, potom ma zabalila do deky a preniesla do obývačky, kde sme spolu pozerali televízor, pri ktorom som zavše zaspala. Hrávali sme sa človeče, domino, blšky. Keď som bola zdravá, chodievali sme skoro stále do lesa, niekedy cez kopec z Detvy až do Korytárok. Teta Ružena nosila sukňu a turistické topánky. To sa mi veľmi páčilo.

Niekedy hrávala s kamarátkami dôchodkyňami žolíka a zobrala ma so sebou. Ja som tam s nimi sedela, spolu sme popíjali čierny čaj s mliekom a jedli sušienky. Bolo to príjemné spolunažívanie. Samozrejme, musela som dodržiavať pravidlá, ktoré sme si stanovili, ale z toho obdobia si pamätám najmä absolútny pocit pohody, bezpečia a žiadneho stresu.

Dokáže rešpektujúci prístup v ranom detstve vytvoriť pevný základ vo vzťahu detí a rodičov na to, aby sa v čase dospievania či vo vyššom veku neodcudzili?

My veríme, že to tak je. Keď dieťa dostane láskavý základ, keď mu od raného detstva prejavujeme rešpekt a správame sa k nemu s úctou, získa tieto zručnosti aj ono. Keď od malička vie, že za svojim rodičom môže prísť, nech sa deje čokoľvek, veríme, že táto dôvera medzi nimi pretrvá.

Rešpektujúci prístup zároveň vedie deti k zodpovednosti, nie k poslušnosti. Mnohí z nás boli vychovávaní k poslušnosti. A čo sa stalo? Z poslušných detí sa stali poslušní dospelí a dospelé. Ťažko sa nám vymedzujú hranice v osobnom živote aj v práci.

Ako vnímaš vyjadrenia, že za našich čias žiadna rešpektujúca výchova nebola a prežili sme to?

Rozumiem, že doba bola iná a režim, v ktorom naši rodičia vyrástli, neprial iným prístupom ako tým mocenským. Avšak aj vďaka výskumom vieme, že tie nie sú správne a keď sa pozriem len na moje blízke okolie, všetci si na terapii riešia detstvo a ako ich to ovplyvňuje v dospelom živote. Takže síce sme prežili, ale otázka je ako.

Zároveň sa ma bytostne dotýka téma fyzických trestov. Ešte stále vieme obhajovať výchovné po zadku, prípadne niekto s láskou spomína na výprask od rodičov so slovami: “Veď som si to zaslúžila”. Nikto si nezaslúži bitku. Bité dieťa stráca vlastnú sebahodnotu a v dospelosti to môže mať rôzne nepríjemné následky.

Rešpektujúce vnímanie detí ako rovnocenných partnerov je jednoducho investícia do budúcna. Nielen pre rodinu samotnú, ale pre celú našu spoločnosť. Deti sa o zodpovednosti a demokracii nenaučia tak, že im o nich povie pani učiteľka pred tabuľou, ale tým, že ich princípy budú poznať odmalička.

V rámci rešpektujúceho prístupu spoznajú, že ich správanie má nejaké dôsledky. Zistia, že ak sa nejako rozhodnú, musia prijať zodpovednosť za svoje činy. Nemôžeme od dietok chcieť, aby nás poslúchali a potom, aby sa zrazu vedeli v 18 rozhodovať, koho majú voliť.

To, že rešpekt a tolerancia v našej spoločnosti chýba, zažívame každý deň. Prečo by sme sa mali nenávidieť napríklad za inú sexuálnu orientáciu? Myslím si, že našu spoločnosť treba scitlivovať a uzdravovať. Toto je podľa nás cesta, ako sa k tomu postupne dostať. Vieme, že je to beh na dlhú trať. Verím, že keď budem na dôchodku, bude to aj u nás úplná normálka.

Viera Farbiaková
Foto: Šimon Šiplák

Čo je podľa teba pre dieťa úplne najdôležitejšie?

Bezpodmienečné prijatie a láska. Neviem, či to viem úplne vysvetliť, ale to, že dieťa nesúdim, neporovnávam s inými, snažím sa naň čo najviac napojiť. V mojej práci prizeračky sa rodičov vždy pýtam, ako sa majú, čo robili, aby som vedela, ako sa na dietko najlepšie napojím. To naše prizeranie je vlastne spolunažívanie s rodinou. Nie je to odkladanie detí. Stávame sa súčasťou rodín.

Ako rešpektujúci prístup k deťom mení a ovplyvňuje rodičov?

Z vlastnej skúsenosti to zatiaľ povedať neviem. Mám však možnosť pozorovať moje klientske rodiny a všímam si, že skrz dietky sa vracajú viac k sebe, možno aj k vlastným zraneniam. Keď rodičia ale aj prizeračky voči dieťaťu aplikujú rešpektujúci prístup, v nejakom bode si uvedomia, že ho vedia aplikovať aj voči sebe. A to potrebujeme, mať sa v láske a prijatí. 

Dá sa zo skôr autoritárskej výchovy prejsť k rešpektujúcej aj vo vyššom veku dieťaťa?

Myslím si, že ak človek chce urobiť nejakú nápravu, tak to nikdy nie je stratené. Niekedy stačí sebareflexia alebo ospravedlnenie rodičov aj už dospelému dieťaťu. Priznať, že nie úplne všetko, čo robili a ako sa správali, bolo v poriadku. Najhoršie je, keď svoje deti a seba dookola presviedčajú, že ich deti mali krásne detstvo.

Veľmi odporúčam knihu Respektovat a být respektován, ktorú napísal kolektív českých psychológov. Myslím, že by si ju mali prečítať všetci na našej planéte. Ani po prečítaní knihy to však nepôjde bez úprimného záujmu a práce na sebe.

Snívam o tom, že raz budeme žiť v krajine, v ktorej bude každému, kto sa rozhodne mať dieťa, prístupná starostlivosť o mentálne zdravie. Je dôležité vyriešiť si vlastné zranenia a traumy z nášho života a detstva, aby sme ich neprenášali na svoje deti a ďalšie generácie.

Pridaj sa k HEROES komunite

Poď s nami objavovať inšpiratívne osobnosti.
Ak túžiš po kreatívnej práci, vedenie rozhovorov ťa pohltí.
Staň sa súčasťou nášho virtuálneho tímu.

NAPÍŠ NÁM

Ako zistíme, že to robíme dobre?

Zdanlivo ťažká otázka, ale odpoveď môže byť celkom jednoduchá. Zistíme to tak, že nám to jednoducho funguje. Chceme sa dohodnúť a ide nám to. 

Ako vznikol nápad založiť Dietok prizeračky?

Dietok prizeračky som založila spolu s Miroslavou Setnickou, ktorú voláme Mimi. Spoznali sme sa ako opatrovateľky na detskom ihrisku, neskôr sme sa stretávali v škôlkarskej šatni.

Keď Mimi odchádzala na materskú, dôverovala mi natoľko, že som prebrala jej klientsku rodinu. Po jednom opatrovaní sme ostali s maminou, klientkou, sedieť na schodoch a rozprávali sme sa o tom, že “to” robíme s Mimi inak. Postrčila nás k myšlienke odovzdávať svoje skúsenosti ďalej a kariérne sa posunúť. Nevieme, či sme našli dieru na trhu, ale robíme to, v čom vidíme zmyslel. Máme sny a ambície a veríme, že ich postupne budeme napĺňať.

Aký je hlavný rozdiel medzi prizeračkou a opatrovateľkou detí?

Vnímam to tak, že opatrovateľka je skôr človek, ktorý príde raz za čas do rodiny, postráži dietko a vymýšľa mu program. Určite sú aj opatrovateľky, ktoré fungujú ako my, ale asi im vyhovuje pracovať samým za seba a je to tak v poriadku. Nám sa páči, že vytvárame komunitu a bezpečný priestor pre iné prizeračky, lebo v tomto povolaní sa viete cítiť aj osamelo.

S našimi klientskymi rodinami si zakladáme na budovaní kvalitných vzťahov. Snažíme sa do rodín vnášať rešpektujúci prístup, zároveň naše rodiny sú už často vopred vnímaním a hodnotami rovnako nastavené. Prípadne sú otvorené tomu, že sa radi niečo nové naučia.

Ďalším rozdielom je to, ako fungujeme. V minulosti som ani ja, ani Mimi nemali našu prácu opatrovateliek ošetrenú žiadnou zmluvou. My sme sa však prácu opatrovania rozhodli pozdvihnúť aj v tomto smere.

Dietok prizeračky pre Heroes
Foto: Šimon Šiplák

Ako presne?

Máme nastavené pravidlá, zmluvné podmienky, aby prizeranie ako povolanie existovalo a aby ďalej napredovalo. Zistili sme, že jedna prizeracia osoba sa dokáže venovať maximálne trom klientskym rodinám. Je to náročné nielen mentálne, ale aj časovo a preto má klientska rodina nastavený minimálny odber hodín. Prizeranie je normálna práca a tak to treba vnímať. Človek ju nerobí ako voľnočasovú aktivitu, zarába si ňou na živobytie.

Stretli ste sa aj s nepochopením vášho konceptu?

Na začiatku nášho podnikania sa nám stalo to, že sme zoznámili prizeračku s rodinou, išla tam dva-trikrát a potom sa jej rodina prestala ozývať. Ja a Mimi sme s našimi klientskymi rodinami takéto problémy nikdy nezažili a mysleli sme si, že ľudia sú féroví. Poučili sme sa a aj preto dnes máme iné pravidlá.

Stretli sme sa aj s ponukou, že nám za naše služby zaplatia reklamou na svojich sociálnych sieťach. Je fajn, ak nás chce niekto spropagovať, ale treba si uvedomiť, že prizeračka pracuje na živnosť, platí si odvody a jednoducho potrebuje mať mesačný príjem. Takéto ponuky odmietame.

Na vašom webe píšete, že prizeranie je vaša doplnková činnosť, čomu všetkému sa teda venujete?

Prioritne sa venujeme nášmu tímu prizeračiek a rodinám, ktoré nás oslovili. Hľadáme medzi nimi súlad, aby vznikli čo najlepšie spojenia. Toto je naša hlavná činnosť a zaberá veľa času.

Ďalšie aktivity smerujú do osvety rešpektujúceho prístupu, ktorú šírime najmä cez sociálne siete. Zároveň na túto tému pripravujeme podcast.

Pre rodiny fungujeme ako agentúra, cez ktorú si nájdu svoju prizeračku. Naša práca sa momentom, ako zoznámime klientsku rodinu s prizeračkou, začína. Komunikujeme s oboma stranami, vzdelávame naše prizeračky, rodinám zasielame informácie vo forme newslettrov. Novinkou, ktorá čoskoro pribudne, je stretnutie celej komunity rodín aj prizeračiek raz za štvrťrok. To, čomu sa venujeme, radšej nazývame agentúrno-komunitná forma.

Mimi je viac zodpovedná za vzdelávaciu časť prizeračiek, ja viac komunikujem s rodinami a prizeračkami. Mimi sa viac angažuje v rešpektujúcom prístupe ku dietkam a ja sa viac venujem rešpektu v rámci prizerania ako povolania. Pretože my ten rešpekt odovzdávame, ale vyžadujeme ho aj naspäť.

Môžeme si vyskúšať, ako reagovať rešpektujúco v niektorých konkrétnych situáciách? Napríklad sa ráno ponáhľame do škôlky a práce, nestíhame. Dieťa sa nechce sa obliecť, vymýšľa a trucuje. Nie je čas na dlhé vysvetľovanie a presviedčanie. Ako reagovať?

Môžeme si napríklad budík nastaviť o pol hodinu skôr. Je fajn nenechávať si všetko na poslednú chvíľu, ale dopriať si trošku pomalšie ráno. My dospelí máme svoje tempo, vieme zrýchliť, keď nestíhame ďalšie povinnosti, ale dieťa to tak nemá.

Ešte by som premýšľala, čo je za tým, či má dietko dostatočne naplnené potreby. Ak sa vie obliecť, ale chce, aby mu rodičia pomáhali, môže za tým byť skryté to, že ich chce mať ešte na chvíľku pri sebe. O chvíľu predsa odíde na osemhodinovú šichtu do škôlky.

Detské ihriská bývajú stretom rodičov s rôznymi prístupmi k výchove svojich detí. Niekedy vznikne konflikt aj kvôli zdanlivej banalite, že dieťa nechce na ihrisku požičať hračku. Ako reagujú prizeračky v takejto situácii?

Niekedy, ak sa situácia nevyvíja nejako dramaticky, nezasahujeme a necháme, nech si dietky poradia po svojom. Ak by už situácia smerovala ku konfliktu či ublíženiu, robievame to tak, že vysvetľujeme.

Ak “naše” dietko nechce požičať vlastnú hračku, hrá sa s ňou, povieme mu: “Rozumiem, že nechceš požičať tvoju hračku, hráš sa s ňou.” A o chvíľu sa môžem opýtať, či si to náhodou nerozmyslelo. Nevytrhávame dietku hračku z ruky, len aby sa naučilo podeliť. Ono sa to delenie postupne naučí. A ani my dospelí si nevytrhávame veci z rúk, ktoré nám nepatria. Prečo to chceme od detí?

Dietok prizeračky
Foto: Šimon Šiplák

Ako reagovať, keď sa do toho zapojí rodič s poznámkou, aké je to škaredé a sebecké nepodeliť sa a dieťa vníma tento rozpor?

Dieťa to určite vníma. Možno nereaguje hneď, ale stáva sa, že sa ku konfliktnej situácii vráti v priebehu dňa, napríklad pred uspávaním. Vtedy si dokola opakujeme, čo sa stalo, ako sme sa cítili.

Keď nás niekto označuje za pekných, škaredých, slušných a podobne, vnímam to ako príliš hodnotiace a necítim sa príjemne. Ak sa situácia vyhrotí napríklad do veľkého plaču a druhá strana pokračuje v hodnotení, dietko aj seba beriem zo situácie preč. Sadneme si ďalej na lavičku a tam sa porozprávame o tom, čo sme zažili. Ubezpečím dietko, že je v poriadku sa hnevať, cítiť smútok aj zmätok.

Čo vtedy, keď sa rodič snaží o rešpektujúci prístup, celý deň sa mu darí, ale príde večer a z únavy, vyčerpania, straty trpezlivosti nejakú vyhrotenú situáciu rešpektujúco neustojí. Ako sa vyhnúť tomu, aby dieťa nemalo v prístupe rodiča zmätok?

Rodičia sú tiež len ľudia, ktorí robia chyby. Mne ako prizeračke je oveľa ľahšie uplatňovať rešpektujúci prístup, pretože je to moja pracovná náplň, som vyspatá a mám čas na vlastnú psychohygienu. Rodičia, ktorí sú so svojimi dietkami 24/7, to majú oveľa náročnejšie.

Robiť chyby je v poriadku, aj keď nás to v škole učili naopak. Chybami sa učíme. Ak zlyháme v rámci komunikácie alebo čohokoľvek, musíme prijať zodpovednosť. Je v poriadku ospravedlniť sa dietku. Povedať: “Mrzí ma to, teraz som na teba kričala, mala som náročný deň v práci,” alebo “Neviem sa teraz sústrediť na čítanie rozprávky, veľmi ma to mrzí, nemala som takto zareagovať.”

Dietko môže mať zmätok, ak nie sme konzistentní v našom správaní a ak si nevieme pevne stanoviť vlastné hranice, prípadne ak sa rodičia v prístupe k dietkam nezhodujú. My sme si za tri piliere prizerania zvolili úprimný záujem, konzistentnosť a rešpekt.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

deti podnikanie rešpektujúci prístup