Adela Zábražná sa po 10 rokoch v zahraničí vrátila na Slovensko, pretože je presvedčená o tom, že sa tu žije dobre. Pôsobí ako výkonná manažérka Slovenskej aliancie pre inovatívnu ekonomiku (SAPIE), ktorá združuje digitálne a inovatívne spoločnosti na Slovensku. Od svojho návratu je aktívna hlavne v oblasti inovácií a digitálnej ekonomiky. Rozprávali sme sa o tom, prečo by sa mali Slováci vrátiť zo zahraničia, ale aj o tom, ako funguje digitálny priemysel a inovatívne spoločnosti na Slovensku.
Niekoľko rokov si žila v zahraničí. Keď si odchádzala zo Slovenska, vedela si, že sa raz vrátiš alebo si mala skôr opačné plány?
Celý svoj dospelý život, dokopy 10 rokov, som prežila v Čechách a potom striedavo v Belgicku, v Taliansku, vo Francúzsku a v Škótsku. Už si úplne nepamätám, ako rozmýšľalo moje 18-ročné ja, ale mám taký pocit, že už vtedy som si hovorila, že by som sa niekedy rada vrátila späť.
Nemala som presne nadefinované, kedy alebo v akom časovom horizonte to bude, no čím som bola staršia a čím viac som sa dostávala do pracovného života, tak bolo nutkanie vrátiť sa naspäť na Slovensko silnejšie.
U teba som prvýkrát zachytila pojem “cirkulácia mozgov” a nie odliv mozgov, ako sa to zvykne v spojitosti s našou krajinou hovoriť. Mohla by si tento pojem bližšie vysvetliť a povedať, ako to vnímaš?
Na Slovensku veľmi často operujeme práve s tým škaredým pojmom “brain drain”, teda odliv mozgov. Veľa organizácií sa venuje jeho potieraniu v snahe zabrániť tomu, aby mladí zo Slovenska odchádzali, respektíve sa ich snažia aktívne podporovať v tom, aby sa vracali naspäť. No práve cirkulácia je to, čo je pozitívne pre ekonomiku, minimálne z pohľadu nejakej internacionalizácie a prinášania zahraničných skúseností, ktoré na Slovensku jednoducho nemáme.
Takže aj ja vždy každému hovorím, nech idú na chvíľku, na nejakých pár rokov do zahraničia, ale nech sa potom vrátia. To je tá cirkulácia. Slováci odídu, nadobudnú skúsenosti v zahraničí, ideálne v odboroch, ktoré majú vysokú pridanú hodnotou pre ekonomiku a potom sa vrátia naspäť a rozvíjajú krajinu doma.
Máš pocit, že to teraz aj v praxi funguje? Alebo ako vnímaš v súčasnosti túto situáciu?
Vo svojom okolí vnímam veľmi veľa ľudí, ktorí majú tendencie vrátiť sa. Predovšetkým ľudí, ktorí dospejú do takého veku, keď rozmýšľajú nad usadením sa a nad založením rodiny, to ťahá do prirodzeného prostredia – domov.
Myslím si ale, že mnohým Slovákom v zahraničí chýba nejaké posledné doťuknutie k tomu, aby sa vrátili naspäť a robili niečo pre Slovensko a žili tu, kde sa narodili.
Čo by podľa teba mohlo byť tým posledným doťuknutím, aby sa Slováci vracali?
Pre mňa je to taký ten pocit alebo vedomie, že sa na Slovensku dejú dobré veci a že aj oni môžu byť toho súčasťou. Vždy hovorím, že aj tu sú ľudia, s ktorými sa dajú robiť zmeny, že Slovensko sa mení zo dňa na deň k lepšiemu a že je tu veľmi veľa zaujímavých projektov, príležitostí a svetových firiem s inšpiratívnym pracovným prostredím. To posledné doťuknutie by mohlo byť, že by o tom všetkom Slováci v zahraničí vedeli.
Takže po návrate na Slovensko a teda po 10 rokoch od tvojho odchodu vnímaš to, že sa veci pohli k lepšiemu?
Určite áno. Je to aj preukázateľné hospodárskym rastom a kvalitou života. Veď už len to, že sa človek pozrie okolo seba, tak vidí, že sa tu veľa vecí mení a to nielen v Bratislave, ale aj v iných kútoch Slovenska. Príkladom je moja rodná Myjava, ktorá sa za poslednú dekádu zmenila na nepoznanie. Vznikajú nové firmy, obchody s lokálnymi potravinami, parky a ihriská pre deti. A hlavne – ľudia sa tam viac usmievajú.
Z mojich skúsenosti môžem povedať, že mnoho Slovákov by sa zo zahraničia aj chcelo vrátiť, ale nemôžu, pretože tu nie je dostatok pracovných príležitosti a možno by aj prišli o životný štandard, ktorý majú v zahraničí. Stretla si sa aj s týmto?
To je podľa mňa práve tá percepcia, ktorú má veľa zahraničných Slovákov a z môjho pohľadu a mojich skúseností navrátilca zo zahraničia, je vlastne úplne mylná. Ja som sa vrátila asi rok a pol späť a musím povedať, že životná úroveň tu je skvelá. Sú tu fantastické príležitosti, či už pracovné alebo v oblasti dobrovoľníctva a v oblasti rozvoja komunity. Sú tu veľmi zaujímavé neziskové projekty, do ktorých sa veľa ľudí zapája aj mimo prácu.
Lebo keď sa zo zahraničia človek pozerá na Slovensko, tak často číta Nko, SMEčko, Trend a podobne. Tam vidí všetky tie kauzy a korupciu a tým pádom vníma Slovensko negatívne a má pocit, že sa tu naozaj nič nezmenilo a ide to skôr k horšiemu.
Samozrejme, nebudem mazať med okolo úst, lebo všetci Slováci, ktorí sú v zahraničí a pozerajú sa na to kriticky, by mi nezožrali, kebyže im hovorím, že je tu všetko dokonalé. Spoza hraníc vo všeobecnosti vnímajú skôr negatívne príbehy, pretože pre pozitívne zmeny v médiách až toľko priestoru nie je. A to je práve dosť veľká úloha nás Slovákov, ktorí sme tu a ktorí sme sa buď vrátili alebo sme tu ostali, aby sme komunikovali do zahraničia to pozitívne.
Chápem, ako to myslíš a dúfam, že si média vezmú z tvojej odpovede nejakú spätnú väzbu. Nedá mi nevrátiť sa k tomu, že ty žiješ vo svojej bratislavskej bubline plnej zaujímavých projektov. Napríklad na východe to už také ružové nie je a tiež sú tu zamestnania, ktoré sú veľmi dôležité, ale zle platené. Tým pádom učiteľky, remeselníci a iní odchádzajú za lepšími podmienkami mimo Slovenska. A to už ani nehovorím o tom, aký problém majú s nájdením práce vyššie ročníky, ktoré si s inovatívnymi firmami asi až tak dobre nerozumejú.
Je pravda, že my všetci sme silne ovplyvnení prostredím, v ktorom sme, a je rozdiel, keď sa vracia na Slovensko študovaný človek so skúsenosťami z medzinárodných korporácií alebo startupov a keď sa vracia učiteľ alebo lekár. Tu si myslím, že prichádza v posledných rokoch zanedbávaná rola štátu. Štát by mal uznať, že tieto profesie musia byť dobre platené, aby tu ľudia mali motiváciu žiť.
V tomto je súkromný sektor pre ľudí z oblasti biznisu skvelý, lebo dorovnáva príležitosti a platové podmienky, ktoré sú v zahraničí (minimálne v Bratislavskom kraji). Ale pri pozíciách, ktoré sú platené zo štátneho rozpočtu, zohráva kľúčovú rolu štát, ktorý musí pochopiť, že bez kvalitného vzdelávania a zdravotníctva nebude kvalita života postačujúca na to, aby tu zostávali aj ľudia z prostredia biznisu.
Z hľadiska súkromných firiem máš pocit, že už sa vieme dostať na úroveň západných krajín?
Západných asi úplne ešte nie. Ale pomer nákladov na život a výšky platu bude podobný. Keď to porovnám s Prahou alebo Belgickom, tak si dovolím tvrdiť, že si môžeme navzájom hravo konkurovať.
Už sme troška načrtli to, akým štýlom vnímajú Slováci v zahraničí svoju rodnú krajinu. Chcela by som sa k tomu vrátiť, pretože si v minulosti spomenula, že život v zahraničí dáva kritický pohľad na Slovensko. Myslela si to v negatívnom alebo pozitívnom slova zmysle?
Som človek, ktorý považuje kritiku, hlavne keď je konštruktívna, za obrovské plus. Takže to, že je človek v zahraničí a má kritický pohľad na Slovensko, vidí jeho negatíva a pozitíva a vie sa nad nimi zamyslieť v kontexte nejakej zmeny, považujem za výhodu. Pretože my Slováci, ktorí sme tu dlhšie, či už navrátilci alebo tí, ktorí tu žijú celý čas, nemajú zvnútra túto perspektívu.
Ja som sa, naopak, počas komunálnych volieb stretla aj s takým názorom, že tým, že žijem dlhodobo v zahraničí, vlastne nič neviem o situácii v mojom meste. Na tento názor sa ako pozeráš?
Je to veľmi krátkozraké. Pretože v súčasnej dobe technológií a online sveta, môžeš byť aj na kilometre vzdialená od svojho rodného mesta, ale môžeš mať oveľa lepšie a kvalitnejšie informácie ako niekto, kto v ňom žije, ale nezaujíma sa oň.
Digitálne informácie ale asi nemôžu úplne nahradiť kontakt s ľuďmi v meste a štáte.
Samozrejme, že potrebuješ byť v kontakte s ľuďmi a mesto príležitostne navštevovať. Ale myslím si, že ako uvedomelý volič a volička si schopná sa kvalifikovane rozhodnúť pre svojich volených zástupcov aj v prípade, keď v tom meste nežiješ, pretože si to vieš všetko načítať, zistiť, popýtať sa.
A povedzme si pravdu, koľko z mestských poslancov, primátorov alebo starostov má nejaký skutočne prepracovaný program? Okrem Matúša Valla, ktorý mal veľmi komplexný a veľký programový dokument. V menších mestách je to skôr o sympatiách, o tom, čo ten človek robí pre komunitu, a to sa vieš veľmi jednoducho dozvedieť nielen tým, že si tam fyzicky, ale že si to pozisťuješ. Preto je veľmi dôležité, aby sa Slováci v zahraničí stále zaujímali o svoje rodné mesto, o svoju komunitu a udržiavali si kontakt.
Po návrate na Slovensko si začala pracovať v spoločnosti SAPIE, ktorá sa na stránke prezentuje slovami ako “aliancia”, “ekosystém”, “inovácie”. Čo to ale znamená v praxi?
SAPIE je slovenská aliancia pre inovatívnu ekonomiku. Keď to veľmi zjednoduším, tak ide o priemyselný zväz, ktorý zastupuje digitálne a inovatívne firmy na Slovensku. Digitál je odvetvie priemyslu a takisto má svoje potreby, svoje špecifiká a potrebuje mať nejaký zjednocujúci hlas. A to sme vlastne my.
Jednak sme tí, ktorí spájajú a prepájajú firmy medzi sebou, čo v praxi reprezentuje napríklad iniciatíva SAPIE Meet & Learn. Je to vlastne séria eventov, ktoré usporadúvame pre našich členov. Ide o uzavreté udalosti, na ktorých sa zdieľajú skúsenosti z rôznych oblastí biznisu, či už z marketingu, PR, budovania značky, prípadne logistiky, vývoja biznisu, a rozvoja a posune firiem na zahraničné trhy. Sú to malé stretnutia, na ktorých dochádza k zdieľaniu skúsenosti, vďaka čomu sa buduje dôvera medzi firmami. Táto spolupráca im prináša benefity v podobe toho, že si vedia napríklad zavolať s niekým iným, kto už riešil niečo podobné v danej oblasti.
Ďalej sa venujeme monitorovaniu inovatívneho ekosystému na Slovensku. Máme teda prehľad jednak o inovatívnych firmách, ale aj o tom, aké sú možnosti financovania, rozvoja a podpory ideí, vzdelávania. K tomu sme na konci minulého roka vytvorili Mapu slovenského inovatívneho ekosystému, ktorá tento rok uzrie svetlo sveta aj v interaktívnej online podobe.
A potom je to komunikácia s verejným sektorom ohľadom potrieb digitálneho priemyslu v oblasti legislatívy, čiže pripomienkovanie zákonov a vyjadrovanie sa k návrhom zákonov, ktoré ovplyvňujú naše členské firmy.
Aký je biznis model SAPIE?
SAPIE je nezisková organizácia a fungujeme na členskej báze, takže naši členovia nám platia členské príspevky. Nemáme žiadne financovanie od štátu, dotácie ani granty. Naša činnosť je financovaná čisto prostriedkami súkromných spoločností, ktoré sú našimi členmi.
Vašim členom sa môže stať akákoľvek firma?
Viac menej áno, pokiaľ to je firma z oblasti inovácií a digitálnej ekonomiky, ktorá spĺňa určité kritériá, ktoré sú u nás uvedené v stanovách. Ide o spoločnosti, ktoré sa zasluhujú o rozvoj inovatívneho ekosystému na Slovensku, prípadne sú to neziskové organizácie alebo projekty, ktoré tiež prispievajú k rozvoju inovácií. Zároveň spoločnosť musí spĺňať etické štandardy.
Už sme spomenuli inovatívne spoločnosti, o ktorých v SAPIE rozhoduje správna rada. Ako by sa však dala inovatívna spoločnosť definovať vo všeobecnosti?
Inovácia ako taká je riešenie nejakého problému novátorským spôsobom, ktorý zefektívňuje alebo zlacňuje riešenie daného problému, prípadne ktorý sa tradičnými spôsobmi nedal vyriešiť. Avšak existujú produktové, projektové aj procesné inovácie v rámci spoločnosti, takže je veľmi ťažké zadefinovať, čo je konkrétne inovácia a ktorá firma je inovatívna.
Dá sa povedať, že inovatívna spoločnosť = startup?
Áno, aj. V našom ponímaní sú startupy našimi hlavnými a prirodzenými členmi, lebo to sú presne tie spoločnosti, ktoré nachádzajú inovatívne, často nekonvenčné riešenia na bežné problémy, s ktorými si tradičná ekonomika nebola schopná poradiť.
No medzi našimi členmi máme aj spoločnosti, ktoré majú niekoľko miliónové obraty, majú niekoľko desiatok až stoviek zamestnancov, čiže tie už nemôžeme označovať za startupy. Ale sú to rýchlorastúce inovatívne technologické spoločnosti, ktoré majú inovatívnu DNA zapísanú sami v sebe. Sú to obrovské spoločnosti, ktoré už nie sú startupy, ale sú najväčšími inovátormi na Slovensku. Ide o spoločnosti ako Martinus, Websupport, Pixel Federation, Anasoft, Sygic.
Dá sa nejak definovať úloha SAPIE v spoločnosti?
Úlohu SAPIE je možné definovať otázkou: Čo by sa muselo stať, aby sme mohli SAPIE zavrieť? Muselo by sa stať to, že verejný sektor, širšia aj odborná verejnosť by dokonale rozumeli tomu, čo je digitálna ekonomika, inovatívna ekonomika a aké sú jej potreby. Vtedy by už existovala fungujúca spolupráca a komunikácia medzi spoločnosťami, tvorcami legislatívy a akademickým sektorom. A to je rola SAPIE – vzdelávať, informovať a evanjelizovať v oblasti potrieb a špecifík tohto sektora.
Našou úloha je zároveň trošku potierať strach z neznáma a vysvetľovať, že technológie predstavujú obrovskú šancu a majú obrovský potenciál pre rozvoj ekonomiky a kvality života na Slovensku.
Pomáha SAPIE aj tomu, aby sa Slováci mohli zo zahraničia vrátiť a mali sa tu kde uplatniť? V podstate to, o čom sme sa už tak trocha bavili.
Tu existujú dve roviny. Jedna rovina je, že návratu a zlepšeniu kvality života na Slovensku môžu pomáhať firmy a inovátori z oblasti súkromného sektora. A potom nemôžeme zabúdať na rolu štátu a verejného sektora – pretože kvalitné a efektívne digitálne služby a fungujúci moderný štát je podľa mňa to, čo môže vrátiť dôveru do hláv a sŕdc Slovákov, ktorí sú v zahraničí, ale aj tých, ktorí sú doma.
Podľa mňa, ak štát ukáže, že dokáže občanom zjednodušiť život v zásadných životných situáciách, ako je napríklad kúpa bytu, narodenie dieťaťa alebo sťahovanie sa zo zahraničia späť na Slovensko, môže mať veľmi pozitívny celospoločenský dopad.
Ty sa celú svoju kariéru pohybuješ okolo biznis developmentu. Čo ťa na tom najviac fascinuje?
Nad tým som sa asi nikdy nezamýšľala, prečo ma to do tohto prostredia tak ťahá, ale asi to je predovšetkým možnosť veci meniť priamo. Ďalej ma veľmi baví, že som vlastne spojkou medzi verejným a súkromným sektorom a pomáham im sa navzájom pochopiť a búrať bariéry, ktoré vznikajú prevažne z nepochopenia alebo z nedostatku informácií.
Venuješ sa biznisu, startupom a inováciam. Nemáš v pláne v budúcnosti začať pracovať na niečom vlastnom?
Čím viac sa pohybujem v tomto biznise, tým väčší obdiv mám pre ľudí, ktorí sa do toho púšťajú. Lebo je to veľmi náročné a človek tomu musí obetovať naozaj extrémne veľa času a zároveň byť presvedčený o tom, že tá jeho konkrétna myšlienka stojí za obetu.
Ja som zatiaľ nič také konkrétne nenašla alebo nemám taký nápad, ktorému by som bola schopná a ochotná obetovať svoj voľný čas, prácu a všetko. Takže nikdy nehovorím nikdy, ale úprimne sa vidím skôr v roliach, ktoré sú podobné tomu, čo mám teraz. A zároveň sa vidím v roli akéhosi advokáta návratu na Slovensko, lebo podľa mňa sa tu žije super.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
cirkulácia mozgov digitálna ekonomika inovácie slováci v zahraničí
