Andrea Basilová: Ľudia sú z klimatickej krízy vyplašení, no nechcú zmeniť svoj štýl života. Základom je minimalizovať zbytočné nákupy

Keď zmeníte odpadovú politiku, prináša to aj hejterov. Samosprávy sa ich boja, no zmeny sú nevyhnutné a musia to pochopiť.

30. 5. 2022

Barbora Váradyová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Andrea Basilová spolu so svojím manželom Martinom Basilom založili startup Sensoneo, ktorého prvým riešením boli senzory monitorujúce množstvo odpadu v kontajneroch. Dnes ponúkajú viaceré technologické riešenia, ktoré pomáhajú. Nápad zo Slovenska sa ujal aj v zahraničí, riešenie v nejakej forme používajú už v 62 krajinách. 

Rozprávali sme sa o startupoch, marketingu a technologických inováciách, ale aj o zmenách ekologického zmýšľania spoločnosti. Andrea verí, že aj správanie jednotlivca má dopad na životné prostredie. Myslí si, že v budúcnosti bude cenná každá surovina a každý materiál. 

Ako by ste vašej starej mame vysvetlili, čo robí váš startup?

Už som to skúšala, ale také ľahké to nie je.

Slovo digitalizácia je už sprofanované a nie každý vie, čo si má pod tým predstaviť. Definujem to tak, že vyvíjame nástroje, vďaka ktorým vieme, čo, kedy a ako sa s odpadom stalo, kto a kedy ho vyzdvihol, čiže odkrývame, čo sa s odpadom deje. To je také pochopiteľné aj pre ňu.

Ako ste prišli na nápad vyvíjať senzory odpadových nádob?

V tom období som bola na materskej a manžel mal svoju menšiu IT firmu. V jednom z rozhovorov so známym spolu hovorili o polopodzemných kontajneroch. Rozprával mu o tom, aký je u nás o ne záujem, ale majú s nimi problém.

Na vývoz odpadu potrebovali auto s hydraulickou rukou, ktoré je drahé, a navyše po príchode na miesto často zistili, že tieto kontajnery sú plné len do tretiny. Nedávalo teda zmysel zvážať odpad tak, ako obvykle.

Pýtal sa, či existuje riešenie, ktoré by tento proces zjednodušilo. Síce si niečo objednali zo zahraničia, ale nefungovalo to. Spomenúť to pred mojím mužom znamenalo, že to vymyslíme.

Máme strýka, ktorého v tej dobe prepustili z veľkého obchodného reťazca, pre ktorý opravoval váhy. Vôbec sme nevedeli, aký technický talent v ňom je. Prvý senzor, ktorý monitoruje zaplnenie a ďalšie ukazovatele, vytvoril práve on. Okrem neho sme v tej dobe spolupracovali ešte s ďalším chalanom, ktorý k tomu vytváral aplikáciu, kde by bolo všetko vidieť.

Prvotné pokusy sme testovali v mrazákoch. Bolo to dobrodružné a zábavné.

Čomu ste sa pôvodne venovali?

Moje ani manželovo pracovné pozadie vôbec nesúvisí s odpadom. Študovala som tlmočníctvo francúzskeho jazyka a potom som robila v rôznych korporátoch. Nemala som vysnívanú predstavu, čo presne som chcela robiť, ale muselo to mať zmysel a byť tvorivé. Bavilo ma veľa vecí, medzi nimi aj komunikácia. Preto som neskôr vyštudovala aj mediálnu komunikáciu a viac-menej v nej v širokom zmysle aj zakotvila. Svet toho, ako ľuďom sprostredkovať informácie, bol pre mňa veľmi zaujímavý.

Po živote v Londýne sme sa vrátili na Slovensko a ja som si cielene začala hľadať uplatnenie v tomto odvetví. Najprv v PR agentúre, potom v digitálnej agentúre Zaraguza. Pomedzi to sme sa zosobášili, narodili sa nám dve dcéry a pre mňa sa začalo veľmi náročné obdobie materstva. Nestačilo mi “len” tráviť deň s dieťaťom. Aj keď som bola veľmi unavená, veľmi mi chýbalo nejaké uplatnenie. Potrebovala som si zamestnať hlavu niečím iným, tak som aspoň po večeroch písala. To ma bavilo.

Jeden večer som si všimla, že kamarát zo Zaraguzy uspel so svojím projektom v súťaži Startup Awards. Zistila som, že práve boli otvorené prihlášky a tak som im skúsila napísať. Náš projekt senzorov potom posunuli do užšieho kola.

Andrea Basilova rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Aké to bolo?

Bolo tam množstvo investorov, sériových podnikateľov, koučov a my sme si pripadali úplne mimo. Vekový priemer bol okolo 25 rokov a my sme už vtedy mali niečo za sebou. Vôbec sme nerozumeli “coolovým” slovným zvratom, cítili sme sa nesvoji. Boli by sme odtiaľ aj odišli, ale náhodou sme stretli jedného z investorov, ktorý nás presvedčil, aby sme ostali, že možno to bude na niečo dobré.

Investori nám dávali veľmi podnetné otázky, či sa dá náš projekt využiť v širšom meradle alebo aký je jeho potenciál na svetovom trhu. Vtedy sme si uvedomili, že je obrovský. Nevyhrali sme, ale boli sme vo finále. Stretli sme sa tam s množstvom inšpiratívnych ľudí, ktorí sa na Slovensku venujú inovatívnej ekonomike. Bolo to veľmi vzrušujúce.

Tam sme si uvedomili, že sú ľudia, ktorí sú ochotní do nášho nápadu investovať. Možno sme mali výhodu v tom, že sme boli starší a neboli sme naivní. Rozhodli sme sa, že sa do toho pustíme naplno. Tým to celé začalo.

Vaše riešenie sa dá aplikovať aj na iné odvetvia ako odpadové hospodárstvo. Prečo ste sa zamerali práve na odpad?

Odpadom sme začali. Naším prvým riešením bol monitorovací senzor, ktorý dokáže monitorovať všeličo možné, aj tekutiny. Tým sa otvorili možnosti, na čo všetko sa dá využiť. Rozmýšľali sme, či vyrábať senzory na rôzne účely alebo sa cielene venovať len inováciám odpadového hospodárstva. Uvedomili sme si, že práve tam je budúcnosť.

Všetko smeruje k tomu, aby sme hľadali spôsoby, ako by mohli v určitej symbióze fungovať na svete miliardy ľudí. Musíme uvedomelejšie narábať so zdrojmi, nastaviť väčšiu efektivitu, a toto sú nástroje, ktoré k tomu prispievajú. Vnímali sme aj veľký dopyt po udržateľnosti. Čím viac sme sa začali ponárať do tematiky odpadov, a to nielen na Slovensku, ale aj v ďalších krajinách, získavali sme ďalšie a ďalšie podnety o tom, čo by sme ešte mohli priniesť.

Týmto spôsobom sme postupne uvádzali na trh nové riešenia, aj hardvérové, o ktorých investori inak celkovo neradi počujú. Je v tom logistika, zdroje, výroba, a on chce väčšinou už iba čistý softvér “bez bolesti”. Vo svete odpadov to tak nie je, tam je to špecifické.

Veľmi nám pomohlo, že sme výrobca a sme hrdí na to, že to vyrábame tu a vieme to “ohýbať”, ako potrebujeme. To je výhoda, ktorá nám veľakrát pomohla. Bolo by omnoho jednoduchšie sa zameriavať len na aplikáciu a softvér, ale bez toho, aby sme sa mohli spoľahnúť na dáta, ktoré získavame, by to prosto nešlo.

Vzniká veľké množstvo startupov, avšak len málu z nich sa podarí uspieť. Ako sa vám podarilo prekonať začiatky?

Naša cesta stále nie je na konci. Startupový svet má dve strany. Jedna je tá, že je to ohromne dynamická záležitosť. Vcucne vás to, všetko sa deje rýchlo a okamžite. Aj investorské pozadie je také, že buď chcú, aby ste veľmi rýchlo ukázali, ako viete ako firma urobiť nejakú stopu, alebo sa to celé rýchlo skončí.

Pre mňa je startup forma toho, ako sa dostať k investícii. Chceme vybudovať slovenskú firmu, ktorá bude dlhodobo v našich rukách. Nie je to niečo, čo by sme chceli rýchlo vyhajpovať a potom predať.

Podľa mňa je pre zakladateľov dôležité nedržať sa krvopotne pôvodného ideálu, ktorý možno ani nemal biznis potenciál, ale vnímajú to ako niečo svoje srdcové a nevedia sa od toho odosobniť. To sú také šuflíkové projekty. Je tiež dôležité uvedomiť si svoju rolu a byť schopný pritiahnuť ďalších ľudí, ktorí môžu firmu niekam posunúť. Vôbec to nemôže byť postavené len na vás.

Tiež je nutné neustále sa prispôsobovať trhu. Pokojné chvíle sú len prchavé momenty. Nie je to v štýle dobre, niečo sme vyvinuli, je to super a teraz budeme rok riešiť, ako to ideme predávať zákazníkom.

Keď sme sa ponorili do trhu, zistili sme, že ponúkame vesmírnu loď. Rozhliadli sme sa viac, uvedomili sme si, čo trh potrebuje intenzívnejšie a začali to vyvíjať. A to sa deje neustále.

Ako je pre vás dôležitý marketing?

Marketing je absolútne kľúčová vec. Veľakrát som si uvedomila, že vyvinúť riešenie je jedna vec, ale aby sa o ňom ľudia dozvedeli, je ďalšia vec. Mnohé startupy na to buď zabúdajú, alebo si tú hodnotu neuvedomujú, a všetko svoje úsilie smerujú do technológií.

Marketing je moje pracovné pozadie, takže už od prvých slovenských zákazníkov, keď sme sa prihlasovali do súťaží, som všetko komunikovala. To nám veľmi pomohlo. Na začiatku som to robila zadarmo, lebo v tej dobe sme si nemohli dovoliť nikoho externého. A pomohlo aj to, že sme sa slovenskému zákazníkovi ani miestnemu trhu nikdy neotočili chrbtom a neopomínali ho ani v komunikácii.

Nepresunuli sme si pobočku niekam do Berlína alebo San Francisca, ale komunikovali sme našu značku smerom sem a úžasne sa nám to vyplatilo. Nielen v znalosti, ale predovšetkým v priťahovaní talentov. Je nás 62 a v celej našej histórii sme mali len troch ľudí, ktorí odišli. To si veľmi cením a myslím, že to spolu veľmi úzko súvisí.

Je chyba vnímať marketing len ako nástroj predaja. Celá komunikácia a mágia okolo toho, prečo to vašich ľudí baví, prečo v tej firme robíte, je jeden z tých pilierov.

Andrea Basilova sensoneo
Foto: Martina Juríčková

Ako sa vám podarilo uspieť v zahraničí?

Sedeli sme vo Vedeckom parku a dumali sme, čo urobiť. Ako to celé ideme spraviť, keď máme riešenie, ktorým chceme osloviť veľké mestá? Navyše v našom prípade nejde o nejakú aktualizáciu všeobecne známych nástrojov, ale niečo, čo vlastne kompletne mení a narúša spôsob riadenia.

Nebolo to jednoduché východisko. Snažili sme sa začleniť do trendu smart miest a spôsobov, ako používať dáta na najlepšie riadenie odpadu. Na začiatku sme sa rozhodli, že pôjdeme cestou partnerov. Sústredíme sa na vývoj technológie a partneri nás budú reprezentovať na miestnych trhoch. Pri meste ako Toronto máme oveľa väčšiu šancu uspieť, ak ich naším riešením osloví miestny hráč. A na to, aby nás lokálny predajca chcel predávať, nám musí dôverovať.

To, že pochádzame zo Slovenska, je, poviem to škaredo, jedna z priťažujúcich okolností. Je to smutné, ale prezentácie musíme bežne začínať tým, že sme členmi EÚ, máme euro, nie je tu vojna a tak ďalej. Či chcete alebo nie, akákoľvek firma sa vám asociuje s obrazom krajiny, z ktorej pochádza. Čiže keď zákazníka osloví nemecká či anglická firma, majú k tomu rozhodne väčšiu dôveru, ako keď sa na nich obráti startup zo Slovenska.

O to náročnejšie bolo pre nás vybudovať dôveru u partnerov.  Na druhej strane, pre nich je kľúčová funkčnosť a spoľahlivosť technológie. Pre nich je dôležité, že naozaj rozumieme tomu, čo robíme, že máme vývoj vo svojich rukách a máme ďalších partnerov z rôznych krajín.

Do Vedeckého parku sme si našich zahraničných partnerov pozývali na školenia a certifikácie, aby našim riešeniam rozumeli a mohli ich úspešne posúvať ďalej. Prirodzene, s prvými inštaláciami a pilotmi v ďalších krajinách sme tam o tom vždy aj písali. V maximálnej možnej miere sme sa snažili dať ľuďom vedieť, že takéto niečo tu je.

Pre nás ako B2B firmu má veľký zmysel predovšetkým LinkedIn, kde zdieľame, čo sa nám podarilo. To začalo priťahovať ľudí, ktorí hľadajú inovácie alebo sú dôležití hráči v rámci odpadov. Tak sme sa postupne etablovali.

Dôležitou súčasťou našich marketingových začiatkov bolo aj prihlasovanie našich riešení do renomovaných medzinárodných technologických súťaží, v ktorých sa nám podarilo získať cenné prvenstvá. Zaregistrovalo nás medzinárodné technologické spoločenstvo.

Najväčšie postrčenie ale bolo získanie grantu od Európskej rady pre inovácie.

Čo to je?

Bol to projekt, finančná schéma, do ktorej sme sa zapojili počas korony. Robila som na tom predovšetkým ja a bola to obrovská výzva.

Dávnejšie sme si povedali, že nevidíme zmysel v žiadaní o granty či zapájaní sa do výziev v rámci Slovenska, pretože úplne nedôverujeme miestnym mechanizmom. Povedali sme si, že skúsime nejakú európsku schému, kde je zaručená maximálna nestrannosť.

Akcelerátor Európskej rady pre inovácie je výzva na obrovské financie, ktorá cieli na technologické inovatívne firmy, ktoré sú v úvodnom štádiu a prinášajú prelomové riešenie.

Čiže to nemôže byť napríklad eshop, musí byť za tým výskum a vývoj, ktoré prinášajú prelomovú zmenu pre daný priemysel. Do výzvy sa hlásilo okolo 3 000 firiem z celej Európy a asi 60 z nich to získalo. Zo slovenských firiem to dostala zatiaľ len jedna firma pred nami, Palo Čekan a jeho MultiplexDX, aj tí sa o to snažili niekoľkokrát. Aktuálne viem ešte o Glycanostics, ktorým sa to podarilo tiež, to je ďalší slovenský healthtech startup.

Andrea Basilova heroes
Foto: Martina Juríčková

Čo bolo vaším cieľom?

Financie sme chceli získať na to, aby sme mohli veľkoplošne nasadiť naše riešenie. Aby to bola východisková referencia pre kohokoľvek, kto ešte stále váha nad technológiami. Nám sa to podarilo.

Výberový proces je špecifický v tom, že vás vždy hodnotia ľudia z iných krajín a vy nikdy neviete, kto to bol. Európska komisia má svoju skupinu expertov, ktorým distribuuje žiadosti. Každú z nich vidia aspoň traja ľudia, pričom zhodnotiteľ nemôže byť z vašej krajiny, aby sa minimalizovalo riziko, že je tam nejaký vzťah. Tí čo dostanú najvyššie bodové ohodnotenie, sú pozývaní na výberový proces, čo je vážna záležitosť.

Opäť sa prekontroluje, či sa náhodou s niekým nepoznáte. Potom prezentujete, čo robíte a prečo potrebujete peniaze, pričom vás hodnotitelia grilujú. Okrem iného vám môžu navrhnúť aj investíciu a to sa nám presne stalo. Grant v tomto prípade neznamená, že vám dajú balík peňazí, ale refinancujú 70 % nákladov, ktoré potrebujete, aby sa projekt uskutočnil. Vďaka tomu sme sa dostali do veľmi úzkej skupiny firiem, ktoré sú kontaktované obrovskými korporátmi s vlastnými inovatívnymi oddeleniami.

Keď tieto firmy zvažujú významnú inováciu vo svojom sektore, majú veľkú dôveru voči Európskej rade pre inovácie, ktorej zadefinujú, čo hľadajú a my potom máme možnosť sa prezentovať s tým, čo máme, rozhodujúcim ľuďom. To je úžasná pridaná hodnota, ktorá nám otvorila dvere aj do iných segmentov, aby sme naše riešenia ponúkali aj iným zákazníkom, nielen mestám a zvozovým spoločnostiam, ale aj fabrikám, výrobným firmám a podobne.

Do čoho ste najviac investovali?

Predovšetkým do ľudí. Máme v tíme ľudí, ktorí sú absolútne špičkoví a sú z rôznych krajín, nielen zo Slovenska. To je náš najväčší mesačný výdaj. Pre tak veľký tím to už nie je sranda. Samozrejme, sú veci, ktoré sú spojené s vývojom a výskumom, ale tá najväčšia výzva sú ľudia a talent.

Prečo je pre investorov “smart waste” také príťažlivé?

Je to súčasť globálneho momentu, ktorý súvisí s povedomím o klíme a všetkým, čo okolo nej robíme. Odpad je prirodzene jednou z týchto tém. Mestá hľadajú spôsoby, ako zmeniť svoje fungovanie, aby motivovali a inšpirovali občanov k zodpovednému správaniu. Samozrejme, sú tam aj rôzne spoločnosti a spracovatelia odpadov, ktorí sú tlačení k tomu, aby k odpadu pristupovali transparentne, efektívne a  maximálne recyklovali.

Celý európsky Green deal je postavený na využívaní čistých technológií a na zmene fungovania, aby sa prešlo k cirkulárnej ekonomike. Investori si dobre uvedomujú, že to sú oblasti, kam to bude celé smerovať. Aj v dôsledku súčasných dní, keď vnímame výzvy energetického priemyslu ako vykurovať, získavať energie, toto všetko do toho vpadá.

Ako naše samosprávy vnímajú takéto inovácie?

Musím povedať, že veľmi dobre. Viem, že Slovensko zvykne seba samo trošku haniť, ale my sme tu organicky vznikli po dopyte od slovenských miest, ktoré rozmýšľajú, ako to celé robiť efektívnejšie. Máme tu veľa zákazníkov, teraz je to okolo 30 – 40 miest a malých obcí. Je úžasné, keď ľudia idú nad rámec svojich povinností a zákonov. Sami nás oslovujú s tým, čo by sa dalo spraviť, ak to máme takto a takto zariadené.

Musím povedať, že dôkazov je veľmi veľa. Je vidieť, ako je to postavené na tom, kto to mesto či obec riadi, aká je tam nastavená povaha politiky, lebo tá ide kaskádovite dolu. Komu leží na srdci, aby sa robili veci lepšie a efektívnejšie, tak nevyhnutne príde aj do oblasti odpadov.

Sú mestá, ktoré majú progresívne vedenie otvorené inováciám a chce robiť zmeny, hoci tie sú najťažšie. Ľudia nemajú radi zmeny, ale ak tam máte ochotných ľudí, ktorí to vedia aj komunikovať, tak to máte vyhraté.

Ako u nás pristupujeme k odpadu v porovnaní so zahraničím?

Treba definovať, koho vnímame ako zahraničie. Pripravili sme report Global waste index, čo je rebríček krajín OECD, ktorých je aktuálne 38. Je o tom, ako nakladáme s odpadom. Porovnávame v ňom, ktorá krajina vytvorí koľko odpadu, koľko sa zrecykluje, koľko ide na skládky, čo sa premení na energiu, či majú čierne skládky a podobne.

Najväčší počet bodov získavajú krajiny, ktoré tvoria najmenej odpadu. Slovensko je stále jednou z tých krajín, kde sa tvorí relatívne málo odpadu. Sme v tej lepšej polovici až v tretine. Treba však povedať, že to súvisí aj so životnou úrovňou. Vidíme priamu úmeru v tom, aká vysoká je kvalita života a štandard v krajine versus koľko odpadu tvoria jej obyvatelia. Najväčší producent je Dánsko.

Je tiež dôležité vnímať, čo s odpadom robia, keď už sa vytvorí. V tom je zas líder Nemecko, čo sa týka hustoty recyklačných centier a maximálneho možného zabezpečenia, aby naozaj spracovalo všetko, čo sa ešte spracovať dá. Ale aj to naráža na svoje limity. Neviete dať každú jednu fóliu znovu na trh za cenu a kvalitu, ktorá bude prijateľná.

Povedala by som, že ak sa ľudia v danej krajine majú lepšie, odpadu sa tvorí viac. Je to logický dôsledok zvyšujúcej sa úrovne. Tá krajina potom potrebuje dospieť do bodu, keď si toto celé uvedomí a v maximálnej možnej miere sa vyhýba skládkovaniu.

Na Slovensku je, žiaľbohu, stále také nastavenie, že skládky sú síce fuj, ale určite nechceme spaľovne, lebo to je viac fuj, čo vôbec nie je pravda. Pre bežných ľudí je táto téma ťažšie pochopiteľná, respektíve predostieraná čierno-bielo, takže sa na tom získavajú lacné politické body. Je to taký ekopopulizmus. A potom sú tu ešte rôzne výkaznícke čachre-machre.

Aké čachre-machre máte na mysli?

Oficiálne krajina nemá žiadny zbytočný plast, ktorý by spaľovala, pretože ho posiela do ďalšej krajiny, kde sa spáli. Čiže my sa síce oficiálne “tešíme”, ale ten odpad nikam nezmizol, akurát si k nemu ešte musíte prirátať tú zbytočnú uhlíkovú stopu.

Ak sa bavíme o znižovaní odpadu, treba nastaviť veci tak, aby spotrebiteľ nebol nutený robiť tieto rozhodnutia sám. Lebo vo výsledku sa nad tým bude zamýšľať len zopár zápalených. Aby nemusel komplet prejsť len na plátené tašky a bezobalový tovar, ale aby mal lepší pocit, že kdekoľvek nakúpi, procesy sú nastavené správne.

Samozrejme, zbytočná spotreba je dôležitá téma, ale keď už si niečo kúpim, tak sa nemusím zamýšľať nad tým, prečo je to z tohto materiálu, ktorý sa nedá nijako zrecyklovať. Pre krajiny je výzva, aby sa to nejakým spôsobom regulovalo.

Napríklad si predstavte, že taká panvica by mala pre výrobcov odporúčania, že môže byť vyrobená z tohto alebo z tohto materiálu a nemôžu sa tam tieto a tieto veci kombinovať, lebo sa to potom nedokáže zrecyklovať. To sú drobnosti, ktoré si spotrebiteľ nevšimne, ale vyrieši sa to ešte pred ním. Neznie to tak sexi, ako keď sa ideme na protest proti spaľovni upáliť, ale takýto prístup by dokázal vyriešiť veľa patových situácií.

Mala pandémia vplyv na naše správanie v oblasti odpadov?

Mala, a veľmi zaujímavý. Všade sa zvýšil počet vytriedeného odpadu, ľudia viac recyklovali. Teoreticky to môže súvisieť s tým, že boli viac doma a mali na to viac času. Náš životný štýl je extrémne rýchly, pandémia nás zavrela doma a prirodzene sme doma začali viac upratovať a venovať sa týmto veciam. Zrazu sme na to mali viac času. Samozrejme, komunálneho odpadu, ktorý sa nedá recyklovať, bolo viac, ale vnímame, že správanie ľudí bolo zodpovednejšie.

Ako u vás doma pristupujete k odpadu?

Snažíme sa ho čo najviac minimalizovať. Myslím, že akonáhle prídu deti, začnete viac riešiť, čo vlastne jedia až prídete do toho momentu, keď prehodnocujete, ako fungujete. Preto sú hlavne mamy najmä malých detí veľmi dôležitý prvok v celom ekosystéme. Robia veľa rozhodnutí, zabezpečujú chod celej rodiny. Keď sa žena rozhodne, že zmení svoje zvyklosti, tak sa to zmení v celej rodine.

Bývame v Záhorskej Bystrici, kde sa nedávno rozbehol zber kuchynského odpadu. Máme záhradu, kde všetok bioodpad spracujeme a sedem sliepok. Trošku nám nevyhovuje, ako sa zmenil spôsob zberu recyklátov. Fungoval tak, že sme mali všade rozmiestnené farebné kontajnery v dostatočnej hustote. Doma sa nám odpad nehromadil, po vyseparovaní som ho mohla vyhodiť, kedy som chcela. Teraz sa to deje raz za dva týždne. Človek sa však prispôsobí.

Podstatné je prispôsobiť si to doma tak, aby vás to neotravovalo. Predtým sme mali prepravky, ktoré stačilo zobrať pod pazuchu a ísť vyhodiť, ale teraz sa to už nedá, takže sme ich vymenili za podlhovasté koše. Sú to drobnosti, ale veľmi ovplyvňujú, či sa vám to chce alebo nechce.

Andrea Basilova interview
Foto: Martina Juríčková

Na verejnosti sa posledné roky klimatická zmena skloňuje omnoho intenzívnejšie ako kedysi, no vnímame to naozaj ako tému alebo to berieme stále ľahkovážne?

Je to téma, ale pozorujem, že ľudia sa skôr snažia hodiť to na hocikoho, len nie na seba. Vlády, firmy, robte niečo. Pravdou však je, že človek vie veľmi veľa ovplyvniť vlastným správaním a tým, ako k tomu pristupuje. Ľudia sú z toho vyplašení, lebo sa boja sami o seba, ale málokedy sú ochotní ustúpiť zo svojho pohodlia a životného štýlu. Základom je minimalizovať zbytočné nákupy.

Vždy treba začať od seba a naozaj by som nepodceňovala silu jednotlivca. Stačí, aby sme sa viac zamýšľali pred každým nákupom a bude to mať omnoho väčší efekt, ako keď sa budú ľudia pribíjať na kríže na námestiach a hlásiť, že všetci tu zomrieme. Veď aj tie “nenávidené” korporácie by všetky tie veci nevyrábali, keby sa nekupovali. Garantujem vám, že neexistuje firma, ktorá by to robila len z pasie. Nezatvárajme si oči pred svojím podielom zodpovednosti.

Sú tri skupiny ľudí. Jedni už pracujú na svojom ekologickom správaní, zavádzajú tieto princípy, potom sú skeptici resp. popierači a tiež sú tu ľudia, ktorí sú ohrození chudobou, ktorí majú úplne iné starosti. Ako nájsť prienik, ako to celé uchopiť?

Ideálne by bolo, keby každá súčasť toho puzzle niečo spravila. Ľudia ohrození chudobou riešia iné veci ako to, či dôkladne separujú smeti, no a tu by mali byť spravené rozhodnutia vopred. Výrobcovia by mohli mať úľavy na daniach, ak budú pracovať s recyklátmi alebo by mali existovať usmernenia v tom, z akých materiálov sa jednotlivé produkty môžu skladať. A v tomto smere sa už legislatíva vyvíja, hlavne Európa je popredu.

Ľudia si musia uvedomiť, že veľkú časť ekonomickej schémy podporujú svojim správaním. Na druhú stranu, samosprávy musia opustiť bezpečný breh. Pre nich je názor občana veľmi dôležitý a od toho sa musia odosobniť. Najviac ich trápi, keď ich niekto očierňuje na sociálnych sieťach. Keď zmeníte odpadovú politiku, zavediete zber alebo iným spôsobom regulujete to, aby sa ľudia správali zodpovednejšie, logicky to prináša aj hejterov, čo je vždy tá najhlasnejšia skupina. Musíte byť dostatočne presvedčení o zmene, aby ste to zvládli.

Spomeňme si, keď sa zakazovalo fajčenie v reštauráciách. Vraj to bude koniec a nikto nebude chodiť do reštaurácií. Teraz si to už nevieme ani predstaviť. Je to prirodzený vývoj spoločnosti, ona si tým prejde a začne to vnímať ako čosi normálne.

Každý musí začať od seba a riešiť tú oblasť, v ktorej má najväčší vplyv. Ak je to firma, tak si napríklad zreviduje možnosti, na koľko dokáže využívať recyklát. Ak je to mesto, tak sa zamyslí, či neexistuje lepší spôsob, ako ľudí motivovať, aby ich zaujímalo, koľko odpadu vyrábajú. Nehľaďme na ultimátne konečné riešenia a extrémy, ale v každej svojej bubline uvažujme nad tým, za čo som ja zodpovedný.

Minulý rok sa uskutočnil klimatický summit v Glasgowe. Majú tieto konferencie význam?

Význam určite majú. Zmysel vidím v tom, že sa to potom dlho rozoberá v médiách. Je jedno, či tam reálne k niečomu dôjde, ale novinári riešia, koľkí tam prileteli, koľkí prišli na bicykli, prečo to v tomto prípade nie je jedno a už sa tá téma preberá a ľudia nad tým uvažujú. Dnes je už nevhodné robiť niektoré veci, už nie je frajerina prísť niekam lietadlom, to vnímanie sa posúva.

Ideálne by bolo, keby účasť na týchto konferenciách brali vážne aj krajiny, ktoré majú najväčší podiel na znečisťovaní, a práve tie to zľahka ignorujú. My sa môžeme roztrhať v Európe, ale nedokážeme ovplyvniť viac ako sú naše možnosti. Otázka je, čo by sa muselo stať, aby sa toto začalo diať.

Obávam sa, a nechcem menovať, aká udalosť by sa musela stať, aby sa posunulo vnímanie a ľudia sa prestali čičíkať. Budeme musieť reálne hľadať zmeny, možno menšie a nepopulárne, ale budeme musieť, pretože nebude iná možnosť.

Ako budeme riešiť odpad v budúcnosti?

Každá surovina a každý materiál bude cenný. Môžu sa udiať rôzne veci, ktoré nevieme pri štandardnom vývoji predpokladať a dnes ich je veľmi veľa. Teraz to vidíme pri vojne na Ukrajine v súvislosti s embargom na ruský plyn a ropu, ako sa nám pred očami menia veci, ktoré nešlo pohnúť roky.

Odpad rastie vtedy, keď krajiny prosperujú. Mali by sme si uvedomiť, že sme krajina v bezpečnom priestore s počasím, ktoré praje plodinám. Vidím nevyužitú príležitosť v tom, čo robiť s pôdou. Verím, že sa odkloníme od biopalív, lebo pôda má mať úplne iný význam.

Myslím, že to bude kombinácia týchto nazvem to “prírodných zdrojov” a prevratných technológií, ktoré sa už teraz vyvíjajú, napríklad aj na sťahovanie oxidu uhličitého alebo metánu z ovzdušia. Ak si to predstavujeme tak, že nám bude dobre len vtedy, ak sa vrátime k tomu čo bolo, mýlime sa. Ľudstvo tak nefunguje. Vždy tu bude prirodzený vývoj, ktorý ide ukrutne dopredu a nezastavíte ho. Krajiny, ktoré podporia vznik inovatívnych riešení u seba, sú víťazi. Krajiny, kde budú vznikať firmy, ktoré sa budú venovať maximálnemu využitiu surovín, to majú vyhraté. Bolo by fajn, keby to bolo u nás.

 

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

ekológia inovácie Sensoneo smart waste startup