Andrea Tóthová: Keď žena podá trestné oznámenie za domáce násilie, vnímam to ako víťazstvo

Najviac ma prekvapuje názor niektorých mladých dievčat, ktoré nevidia problém v jednej facke.

Lucia Hausknechtová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Andrea Tóthová je riaditeľka neziskovej organizácie Záujmové združenie RODINA, ktoré okrem denného stacionára pre seniorov a materského centra zabezpečuje činnosť Azylového domu Tamara. Násilie páchané na ženách je jednou z najčastejších foriem porušovania ľudských práv žien na svete. V Azylovom dome našlo už desiatky týraných žien svoj dočasný domov a pomoc v najťažších životných chvíľach. Vďaka myšlienke založiť vlastnú dielňu na výrobu mydielok si môžu zarobiť na strechu nad hlavou. 

Ako ste prišli k myšlienke založiť azylový dom?

Bola to postupná cesta. Najskôr vzniklo v Trnave materské centrum, za ktorým stoja mamičky a dobrovoľníci. K tomu sa pridružil denný stacionár pre seniorov s Alzheimerovou chorobou a neskôr Azylový dom Tamara. Vzniklo to jednoducho z potrieb žien, ktoré zažívajú násilie a nemajú kam ísť. V azylovom dome je pre ne sociálne poradenstvo, kde im pomáhame s tým, ako postupne riešiť svoje dlhy či problémy s partnerom.

Čo má ako prvé urobiť žena, ktorá potrebuje vašu pomoc?

Môže nás kontaktovať alebo prísť za nami osobne. Po tom nasleduje osobný pohovor, keď sa s ňou sociálna pracovníčka porozpráva, zistí, v akej je situácii a prípad sa prešetrí. Je to postup, ktorý musíme podľa zákona dodržiavať, keďže žena má v tejto situácii nárok na štátny príspevok.

Počas prvého rozhovoru sa, samozrejme, všetko neodhalí, ale keďže už roky pracujeme s týranými ženami, vieme rozpoznať znaky a správanie týchto žien. Na základe toho vieme posúdiť danú situáciu. Ak sa žena rozhodne, ubytujeme ju alebo jej odporučíme naše telefonické poradenstvo či ambulantnú službu.

Väčšinou sa k nám však ženy dostávajú cez obecný úrad alebo inštitúcie ako sú úrady práce či lekárske zariadenia. Zamestnanci nás v týchto prípadoch upozornia, že v domácnosti je problém, ktorý súvisí s násilím. Problém často odhalia aj kolegovia v práci či širšia rodina.

Najzúfalejšie prípady si nás často nájdu na internete. Vtedy sa chcú ženy rýchlo vymaniť z násilia. Máme neustále dostupného sociálneho pracovníka, takže sa k nám vedia dostať kedykoľvek. Bohužiaľ, tento sebazáchranný mechanizmus má máloktorá týraná žena, pretože väčšina ho postupne stratí. Snažia sa prežiť v nefungujúcom vzťahu a na neho vydajú všetku svoju silu. Potom im nezostáva energia na to, aby odišli.

Andrea Tóthová Heroes
Foto: Lucia Hausknechtová

Ako dlho môže klientka v centre bývať?

V priemere jeden rok. Počas neho sa podarí to najťažšie vyriešiť a postaviť ženu na vlastné nohy. Ak je prípad komplikovanejší, môže zostať aj dlhšie. Mali sme klientku, ktorá tu bývala dva a pol roka. No takýto dlhý čas má svoje negatíva. Jedným z nich je nesamostatnosť a spoliehanie sa na pomoc druhých. Ak je to možné, v takýchto prípadoch klientky odchádzajú do iných zariadení, aby nezostali závislé na jednom mieste.  

Koľkým ženám v súčasnosti poskytujete útočisko?

V súčasnosti sú u nás tri ženy. Kapacitu máme 12 lôžok, tri izby, ale záleží aj na tom, koľko má žena detí a aký je jej psychický stav. Nemôžeme k žene, ktorá má silnú traumu, ubytovať klientku s ďalšími problémami.

Ak by však nastal stav núdze, vieme ubytovať ženu aj v takýchto prípadoch. Je to síce núdzové bývanie, azylový dom, ale stále pozeráme na to človečenstvo, aby sa tu ženy cítili dobre. Aj keď je to núdzové bývanie, v týchto situáciách potrebuje svoje súkromie a pokoj.

Odkiaľ získavate peniaze na chod azylového domu? Musia si klientky za toto bývanie zaplatiť?

Štát nám prispieva cez Trnavský samosprávny kraj, zvyšnú časť si platia klientky. Podporuje nás aj mesto Trnava, ktoré nám v prvom rade poskytlo priestory. Pokrývame potreby istej časti obyvateľstva a mesto takéto zariadenie v správe nemá, preto nám pomáha aj finančne.

Je to pre nich výhodnejšie, pretože ako občianske združenie nepatríme pod štát, sme flexibilnejší v poskytovaní služieb a nie sme tak veľmi „zošnúrovaní“ byrokraciou a zákonmi. Bohužiaľ sa to postupne mení, štát priveľmi zasahuje a obmedzuje aj naše aktivity.

V zahraničí fungujú sociálne služby tohto druhu ako neštátne organizácie a štát na ne len prispieva, čím sa to podľa mňa stáva adresnejšie, efektívnejšie a oveľa lacnejšie. A mnoho peňazí sa snažíme zohnať aj sponzorsky, cez 2 % či predajom mydiel.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Ako ste sa dostali k predaju mydiel?

Už pri otváraní azylového domu sme uvažovali nad činnosťami, ktoré by sme s týmito ženami mohli robiť. Potrebovali sme terapeutickú dielňu, ktorá im vyplní čas a pomôže s liečbou tráum, ktorými prešli. Stretli sme sa s mnohými slovenskými umelcami a hľadali vhodnú prácu, pri ktorej nepotrebujete veľkú zručnosť. Tú mnohé ženy zažívajúce násilie stratia. Na začiatku sme vyrábali levanduľové vrecúška, neskôr sme plietli košíky.

Nakoniec sme spoločne s Lenkou Súkenníkovou, ktorá zabezpečuje chod celej dielne, objavili čaro výroby domácich mydiel. Malo to aj tú výhodu, že oproti pletenému košíku je mydlo vec, ktorú spotrebujete a môžete si ho kúpiť znova.

Na začiatku sme skúšali a experimentovali s rôznymi vôňami a bylinkami, teraz už máme svoj sortiment, ktorý predávame. Mydielka sme potom začali ponúkať rôznym firmách ako darčeky pre zamestnancov alebo klientov. Zistili sme, že sa ľuďom páčia a záujem verejnosti sa postupne zvyšoval. To nám pomohlo vyrovnať dlhy klientok.

Pobyt jednej ženy stojí približne 700 eur na mesiac a hoci sama si platí iba zlomok sumy, v mnohých prípadoch nemá ani na to. Cenu jedného mydla sme stanovili ako cenu za jednu noc jej pobytu.

Andrea Tóthová s mydielkami
Foto: Lucia Hausknechtová

Dokáže práca týmto ženám pomôcť nielen po finančnej, ale aj po psychickej stránke?

Určite áno, ale chce to čas. Ženám chýba často motivácia a je ťažké ich povzbudzovať, aby do dielne šli. Najskôr sme mali výrobňu v azylovom dome, no objavil sa jeden problém.

Keď boli klientky pripravené pracovať a spoločne sme našli vhodnú prácu, po pár dňoch do nej prestali chodiť. Bol to pre nich problém a museli sa to naučiť. Nevedeli si rozdeliť čas, postarať sa zároveň o deti. Preto sme sa rozhodli pohľadať priestory mimo azylu, kde by sme vytvorili druhú dielňu a ženy si to mohli skúsiť.

Prešli sme si rôznymi aj finančnými problémami a v súčasnosti fungujeme tak, že tie ženy, ktoré sú schopné pracovať, chodia po dohode s nami do dielne na pár hodín týždenne. Klasický sedem a polhodinový čas by nezvládli. Vždy je pri nich sociálna pracovníčka alebo my. Spoločnosť ľudí, ku ktorým majú dôveru, tomu veľmi pomáha.

Slovensko je stále na začiatku vybudovania účinného systému ochrany a podpory týraných žien. Majú podľa vás dostatočnú oporu v zákonoch?

Keď sme boli na konferencii o domácom násilí, kde boli právnici, sudcovia, polícia, sociálni pracovníci a všetci tí, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, po prednáškach to vyzeralo, že všetko funguje ideálne a ženy, ktoré sú obeťami domáceho násilia, jednoducho prejdú jednými dverami a budú sa mať dobre.

Prax však taká nie je. Multidisciplinárna spolupráca funguje veľmi ťažko. Ja chodím kvôli jednému prípadu už šesť rokov na súd, kde človek, ktorý páchal násilie, je už obžalovaný, no stále nie je vo väzení a súd nie je ukončený. Ak sa ženy vracajú opätovne na súdy, je to sekundárna viktimizácia a ony znovu prežívajú svoje traumy.

Opakované vystavovanie spomienkam na traumatické zážitky roky a roky po udalosti neprospieva nikomu. Zároveň je na Slovensku veľmi ťažké dopracovať sa až na ten súd, pretože už prvý výsluch na polícii je veľmi traumatizujúci. Našťastie sa v tomto smere už polícia posunula a majú zamestnancov vyškolených pre takéto prípady. V zahraničí majú aj sudcov, ktorí sú špecializovaní na domáce násilie.

V skutočnosti si málokto vie predstaviť, čím musí týraná žena prejsť. Ony si musia toľko vecí vybojovať. Prídu o bývanie, manžela, rodinu, nemajú žiadny majetok. Musia si nájsť prácu, bývanie a väčšinou sú ešte zadĺžené kvôli partnerom. Málokedy im zostane energia a chuť ťahať sa po súdoch. Tá cesta je veľmi traumatizujúca a neviem, či sa dá ňou prekráčať. Preto už to, keď žena podá trestné oznámenie, vnímam ako víťazstvo.

Andrea Tóthová azylový dom
Foto: Lucia Hausknechtová

Ako sa k nim stavia polícia a súdy?

Polícia má, bohužiaľ, stále malú právomoc. Často po privolaní označujú tyrani svoje manželky za psychicky labilné, ktoré si to vymýšľajú a, samozrejme, pred policajtmi ich biť nebudú. V súčasnosti je to však nastavené tak, že keď žena podá trestné oznámenie, nemôže ho už stiahnuť, čo je skvelý posun.

Je na nej, cez čo všetko sa chce dostať, ale mnohokrát nezíska právny štatút, aký by potrebovala. Zákaz priblíženia násilníka neochráni ženu natoľko, aby si bola na 100 % istá, že sa jej nič nestane. Často aj samotní susedia nechcú vystupovať ako svedkovia, pretože majú strach z konfliktov s násilníkom.

Čo by sa mohlo zlepšiť v prístupe polície alebo lekárov?

Dôležitý je správny prístup k obetiam násilia a tiež spracovanie prípadu. Často záleží aj od jednotlivcov, práve v takýchto prípadoch to musia byť ľudia vysoko morálni, empatickí a zodpovední.

Polícia by mala mať iné právomoci a taktiež ľudí, ktorí vedia pracovať s touto problematikou. Ak si zoberieme príklad zo zahraničia, žena by mala vypovedať len jedenkrát. Na Slovensku často vypovedá opakovane. V Nemecku sú už pri prvej výpovedi prítomní policajt, psychológ a sociálny pracovník, čím sa znižuje počet opakovaných výpovedí na minimum. Čo sa týka lekárov, vieme o prípadoch, keď videli stopy násilia, dokonca aj na deťoch a neurobili žiadne hlásenie, pretože im hrozilo napadnutie konkrétnymi násilníkmi. Polícia ich v tomto smere nechráni.

Existuje prevencia pri tomto type násilia?

Jedna časť našej práce je práve prevencia násilia a to vzdelávaním. Navštevujeme stredné školy a robíme diskusie. Hovoríme o tom, čo je to domáce násilie, ako prebieha, ako má vyzerať fungujúci vzťah, ako si vyberať správneho partnera, ako sa k nemu správať. Hovoríme o tom, ako vzťahy budovať a riešiť prvé problémy.

Stáva sa, že po diskusiách študenti vyhľadajú školského psychológa kvôli závislostiam, zneužívaniu alebo domácemu násiliu. Zároveň ich učíme, ako pomáhať ľuďom, ktorí násilie zažívajú. Aby sa o neho zaujímali a snažili sa mu pomôcť. Študenti potom chodia aj k nám do azylového domu, kde nám pomáhajú. Deti majú skvelý mužský vzor, ktorý im v tomto prostredí chýba.

Na diskusiách sa rozprávame aj o cnostiach človeka. Vysvetľujeme študentom, že najväčší lídri sú najmä tí, za ktorými chodí najviac ľudí a nie tí, ktorí zarobia najviac peňazí.

Ako z dieťaťa vyrastie tyran?

V dnešnej uponáhľanej dobe si rodičia často nenájdu čas na svoje dieťa, čím si prestávajú budovať vzťahy otec – syn, matka – dcéra a opačne. Deťom potom chýba otcovský, ale aj materský vzor. V minulosti rodina viac držala pokope a do úzkej rodiny patrili aj starí rodičia, ktorí žili v jednom dome aj s vnúčatami. Pomoc jeden druhému bola súčasťou rodinného života. To sa pomaly vytráca.

Andrea Tóthová Mydlá Tamara
Foto: Lucia Hausknechtová

Zvyšuje sa citlivosť násilia v spoločnosti?

Tým, že sa o tom v dnešnej dobe viac rozpráva, je to citlivejšia téma, ale stále sa nájdu prípady, keď sa ženám neverí. V spoločnosti cítiť atmosféru toho, že si za to žena môže sama, že si vymýšľa alebo preháňa a potláča sa to do úzadia. Najviac ma prekvapuje názor mladých dievčat na diskusiách v školách, ktoré nevidia problém v jednej facke.

Sú týrané ženy okolím odsudzované? Vyčlenené na okraj spoločnosti?

Máme klientky, ktoré sa úplne zaradili a žijú šťastný život, a sú klientky, ktoré by boli na okraji spoločnosti aj bez násilia na nich páchanom. Je to veľmi individuálne, ale postupne sa dá zaradiť späť do spoločnosti. Záleží na tom, čím žena prešla, ako veľmi je odhodlaná a akú podporu má. Podpora okolia dokáže pomôcť najviac. Mnohokrát sú to ženy z rozpadnutých alebo nefunkčných rodín, ktoré nemajú kam ísť a chýba im láska rodiny.

Ako im vieme pomôcť my?

Zostať pri nich a neodsudzovať ich. Ako spoločnosť môžeme podporovať organizácie, ktoré týmto ženám pomáhajú. Pomôcť sa dá tisícimi spôsobmi, stačí si nájsť ten, ktorý je nám najbližší.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

interview násilie na ženách rozhovory spoločnosť