Anna Mária Brijaková: Ak dieťa trávi väčšinu voľného času hraním Minecraftu, je to zrejme problém rodičov

Mladý učiteľ nie je garantom toho, že bude zdatnejší v používaní technológií. 

25. 9. 2019

Richard Čermák

Anna Mária je doktorandkou na katedre Knižničnej a Informačnej vedy na Univerzite Komenského v Bratislave. Okrem štúdia riadi projekt vlcata.sk, ktorého cieľom je informovať o zmysluplných hrách a technológiách pre deti. Platforma združuje odborníkov na inovatívne vzdelávanie, organizuje prednášky pre učiteľov, lektorov a rodičov. Rozprávali sme sa o deťoch, hrách a digitálnych technológiách, ktoré dokážeme využívať ako efektívny nástroj pri edukácii.

Pamätáš si na svoj prvý počítač? 

Prvý počítač som dostala asi v siedmich rokoch, kedy som sa zároveň začala na ňom aj hrávať hry. Tie vyzerali úplne inak ako dnes, grafika bola neporovnateľne nižšej kvality, sotva by dnešné deti zaujali. Väčšinou išlo o strieľačky, rada som tiež hrala ale napríklad aj Age of Empires, neskôr klasiky ako SIMS.

Tiež som však mala rada klasické kazetové hry na Nintende. Musím povedať, že som bola ovplyvnená najviac starším bratom, ktorý si neskôr kúpil konzolu Playstation 2, pri ktorej som vedela stráviť hodiny. Asi to moji rodičia mali trochu viac regulovať. Nikdy som sa však nehrala kooperačné hry ako moji spolužiaci, ani som nechodievala do počítačových herní, ktoré boli v tých časoch populárne. 

Kedy si dostala prvý mobil?

Svoj prvý tlačidlový telefón som dostala tiež niekedy na 1. stupni základnej školy, i keď som nebola prvá v triede, ktorá ho vlastnila. Už vtedy som cítila tlak, že ho musím mať, aby som zapadla do kolektívu, takže úplne rozumiem požiadavkám dnešných detí. V šestnástich som už mala svoj prvý smartfón a postupne som sa aj prestala hrávať hry. Samozrejme, s príchodom sociálnych sietí som začala zisťovať, ako veľmi sa zrýchľuje samotná komunikácia. Technológie v tomto ponímaní zmenili môj život celkom zásadne. 

Čo ťa pritiahlo k témam ako technológie, deti, rodičia a vzdelávanie?  

Keďže som k technológiám mala vždy blízko, chcela som sa im nejakým spôsobom venovať. Avšak až na vysokej škole som vďaka projektu Vĺčatá zistila, že existujú edukačné hry a veľmi ma zaujal nápad začať o nich hovoriť, keďže v spoločnosti sa hovorilo viac menej len o negatívach hier.

Téma technológií a vzťahu medzi nimi, deťmi, rodičmi a učiteľmi je veľmi aktuálna a vnímam, že v oblasti vzdelávania je na Slovensku v tomto smere veľa medzier. Preto by som chcela šíriť osvetu o novom prístupe k vzdelávaniu a hovoriť najmä o pozitívnych veciach, ktoré nám technológie prinášajú. 

Rozhovor s Annou Máriou Brijakovou
Foto: Šimon Šiplák

Čomu sa venuje portál Vĺčatá.sk? 

Už viac ako štyri roky píšeme o edukačných hrách a zároveň aj o novinkách v tejto oblasti. Snažíme sa zachytiť vždy najnovšie trendy. Našou primárnou cieľovkou sú najmä rodičia a učitelia, čiže tomu prispôsobujeme aj jazyk, ktorý používame pri písaní článkov a recenzií. Snažíme sa im sprostredkovať návody, ako deti zmysluplne zapájať nielen do interaktívnych hier, písali sme napríklad aj o doskových hrách, ako ich vyberať, ako dlho sa majú deti hrať, aby im to neškodilo a vlastne kedy je zdravé začať s používaním technológií, prípadne kedy a ako ich zapojiť do vyučovacieho procesu. 

Čím ste sa stali práve vy garantom, že v tejto oblasti vzdelávate učiteľov?

V našom tíme sú ľudia, ktorí sa týmto témam dlhé roky venujú. Od herných dizajnérov až po psychológa, ktorý sa na túto oblasť zameriaval aj vo svojom výskume. Zároveň sa, samozrejme, inšpirujeme aj v zahraničí, kde sa tento prístup vzdelávania už niekoľko rokov považuje za úplne bežný. Napríklad našou veľkou inšpiráciou je portál Common Sense Media, kde autori a odborníci píšu o edukačných hrách ale aj o knihách či iných médiách práve v kontexte rodičov a deti. Dokonca sa nám podarilo dohodnúť, že môžeme prekladať ich články, ktoré sú pre nás relevantné. Navyše, na Slovensku nie je zatiaľ žiadny takýto projekt, ktorý by učiteľom hovoril, ako používať hry vo vyučovacom procese. 

V čom konkrétne sa zmenila úloha učiteľa príchodom nových technológií? 

Učitelia sa musia prispôsobiť nielen novým témam, ale aj formám učenia. Celkom zaujímavé je, že na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že starší učitelia budú mať negatívny prístup k používaniu nových technológií, ale vôbec to tak nemusí byť. Mladý učiteľ nie je garantom toho, že bude progresívny alebo zdatnejší v používaní nových technológií. Ide skôr o to, či ten učiteľ vidí pozitívne veci, ktoré môžu technológie priniesť a chce ich zaradiť do vyučovania. Musí si uvedomiť, že hry sa deti hrajú tak či tak a ak im ukáže nejaké, cez ktoré sa môžu niečo naučiť o preberanej téme, pritiahne to možno ich záujem sa jej venovať viac.

Ako sme na tom na Slovensku v rámci využívania nových technológií vo vzdelávacom prostredí? 

Nemyslím si, že školy nemajú prístup alebo možnosti využívať nové technológie. Ak by sme porovnali vyspelé západné krajiny a ich vybavenie škôl, určite v tomto nie sme o míle ďaleko. Problém je skôr v tom, že ich mnohí učitelia nevedia efektívne využívať. Práve toto sa snažíme s projektom Vĺčatá zmeniť.

Chodíme prednášať, školiť a vzdelávať formou, ktorá zaujíma aj samotných učiteľov. Ukazujeme im aplikácie či hry, ktoré môžu využiť ako novú formu vzdelávania, ktorá je atraktívna pre súčasné deti. Samozrejme, sme si vedomí toho, že mnohí učitelia by aj chceli, ale nemajú čas hľadať takéto hry alebo študovať, ako ich môžu používať. Našim cieľom je ísť ďalej, ako len robiť prednášky, chceme im to uľahčiť najviac, ako to pôjde. Napríklad návodmi vo forme videí alebo cez platformu, ktorá bude agregovať všetky takéto hry a rovno ich aj sprístupňovať a vytvárať zároveň nové.

Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Luciou Gallovou, aktivistkou a tvárou protestov Gorila.

Čo to znamená zmysluplná hra? 

Myslím si, že každá hra môže byť zmysluplná. Možno dokonca aj tá, kde sa strieľa. Je to stále len hra, má priniesť potešenie, zábavu a ak je doplnená o vzdelávací rozmer, tak je to len plus. Zmysel jej ale určite prinášajú hlavne rodičia alebo učitelia, ktorí sa s deťmi o nej rozprávajú – a preto sme nedávno zaviedli novú formu recenzií. Pod každou prikladáme námety na diskusiu.

Vieš dať nejaké príklady? 

Najväčším trendom súčasnosti je bezpochyby hra Minecraft. Je veľmi populárna medzi deťmi, učia sa tu stavať vlastné svety či používať veci z reálneho prostredia. Táto hra má dokonca vlastné edukačné rozšírenie pre školy, kde majú prístup napríklad aj učitelia.

Výbornou ukážkou edukačnej hry je aplikácia Duolingo na učenie jazykov, ktorú využívajú aj mnohí naši učitelia. Klasikou je Age of Empires či Civilizácia, kde sa deti učia o chode dejín, ale veľmi peknými sú aj hry pre úplne malé deti, pri ktorých zistia viac napríklad o rastlinkách a zvieratkách v lese.

S hrou Minecraft je často spájaná aj závislosť. 

V tomto prípade je dôležité najskôr definovať závislosť. Na to, aby bol človek závislý, musí spĺňať niekoľko aspektov. Ak ale dieťa trávi väčšinu svojho voľného času hraním Minecraftu, asi veľmi nemá čo iné robiť. A to už je problém v prvom rade rodičov.

Anna Mária Brijaková z projektu Vĺčatá
Foto: Šimon Šiplák

Potvrdzujú nejaké výskumy škodlivosť hier? 

Ešte stále sa stretávam s názormi, že ak niekto hrá “násilné” hry, automaticky to má vplyv na jeho agresivitu alebo správanie, prípadne sa sám automaticky stáva takouto osobou. Nepoznám žiadny výskum, ktorý by túto tézu potvrdil. Ak áno, tak v korelácii s prostredím, v ktorom konkrétne dieťa vyrastá. Hra sama o sebe, aj keď je násilná, nemá žiadny dosah na správanie dieťaťa, ak vyrastá v normálnom prostredí.

Existuje výskum, ktorý potvrdil, že po hraní akčných hier deti reagovali na podnety impulzívnejšie.Trvalo to však len krátku dobu, výskum nepotvrdil širšie súvislosti a odraz na ich normálnom správaní. Nie som psychológ, ale myslím, že podobne to je aj v športe. 

Ako sa zmenil vzťah medzi rodičmi a deťmi s nástupom technológií?

Celkom paradoxne. Myslím si, že sa oslabila komunikácia medzi rodičmi a ich deťmi. Môže to byť, samozrejme, spôsobené rôznymi faktormi, no jedným z nich je určite aj ten, že samotní rodičia nedokážu technológie uchopiť tak, aby ich dokázali efektívne využívať na prirodzenú komunikáciu s deťmi.

Vieme sa rozprávať, čo robili v škole, akých majú kamarátov, čo im hrozí na ulici, ale už nie, čo majú vo svojom telefóne a čo im hrozí v online priestore.

Najmä v ranom veku je veľmi zlé, ak technológie zastávajú priestor, keď je potrebná skôr prirodzená a verbálna komunikácia. 

Aký postoj by teda mali zaujať rodičia vo výchove detí? 

Rodičia by rozhodne nemali deti izolovať od používania technológií. A prakticky to ani nie je možné, veď v škole sa technológie bežne používajú. Čím skôr sa ich naučia zodpovedne používať, tým to bude pre nich osožnejšie neskôr. Samozrejme, že malé deti si ich používanie nebudú regulovať, na to sú rodičia. Ak sú presvedčení o tom, že by telefón v škole ich dieťa mať nemalo, nech sa s ním o tom porozprávajú, aby si uvedomilo, prečo to tak je. Navyše deti si sami uvedomujú, že nadmerné používanie nie je zdravé, keď napríklad ich spolužiak celú prestávku strávi pozeraním sa do telefónu.

O projekte Vĺčatá s Brijakovou
Foto: Šimon Šiplák

Je v tomto prístupe nejaký rozdiel oproti minulosti, keď rodičia posadili deti napríklad pred televízor? 

Principiálne možno nie, no zásadný rozdiel môže byť napríklad v tom, že súčasné mobilné zariadenia môžeme nosiť so sebou kdekoľvek. Okrem toho, dieťa si môže v zásade už od troch rokov, keď dokáže pochopiť základné ovládanie, voliť akýkoľvek obsah, ktorý má v zariadeniach prístupný. Rodič nemá až takú kontrolu v porovnaní s televízorom. 

Vieš si predstaviť, do akej miery budú technológie súčasťou rodín v blízkej budúcnosti? 

Myslím si, že s nástupom inteligentných zariadení v domácnostiach sa vystavíme vplyvu technológií prakticky v každej oblasti. Určite nám to uľahčí život, nebudeme myslieť na to, že sme nechali doma zasvietené svetlo, keďže sa automaticky po našom odchode z miestnosti zhasne. Inteligentní asistenti nám budú pripomínať, kedy máme stretnutie a postupom času sa budeme čoraz viac na ne spoliehať. Viem si predstaviť, že o pár rokov sa s počítačom budeme rozprávať namiesto písania.

Myslíš si, že s tým budú spojené aj nejaké riziká?

Určite áno. Trošku sa obávam, že zabudneme používať vlastný zdravý úsudok a príliš sa spoľahneme na neomylnosť technológií. A už sa to v mnohých prípadoch aj deje. Kamarát mi minule rozprával skúsenosť z detského tábora, keď deti používali pri hľadaní pokladu navigáciu v telefóne. Až tak sa orientovali podľa nej, že keď mali prejsť cez rieku, nevšimli si, že neďaleko od nich je most. 

Kto sú ľudia, organizácie, médiá alebo firmy, ktoré sa týmto témam venujú? 

Existuje obrovské množstvo podobne zameraných projektov a s mnohými aj spolupracujeme. Pekným projektom je napríklad Nimbus, ktorý s podporou Edufactory a neziskovky Edulab organizoval putovné prezentácie vzdelávacích projektov, ktorých sme boli súčasťou. Taktiež na školských krúžkoch ktoré organizuje Hemisféra sa učia deti vytvárať vlastné hry. Vo FIRST LEGO League sa deti učia, ako programovať s robotmi, čo podporuje ich záujem o vedu a technológie. A to je len malý zlomok progresivnych projektov na Slovensku, mohli by sme ich menovať veľmi dlho.

Rozhovor vznikol na tohtoročnom festivale Pohoda v Orange Zóne.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

deti edukacne hry hry minecraft technologie vlcata zavislost