Barbora Hrínová: Aj ten najvšednejší človek je pri hlbšom pohľade „jednorožec”

Problémy, ktorým čelíme, možno nie sú až také veľké, ale prežívame ich intenzívnejšie ako generácie pred nami.

18. 11. 2021

Lucia Trubačíková

Scenáristka, spisovateľka a pedagogička Barbora Hrínová je čerstvou víťazkou literárnej ceny Anasoft litera 2021. V ocenenej zbierke poviedok Jednorožce prenikla do sveta generácie tridsiatnikov, ktorí túžia po láske i akceptácii spoločnosťou. Avšak ich inakosť im túto túžbu komplikuje. 

S autorkou knižného debutu sme sa rozprávali o spoločenských stereotypoch, spisovateľoch s atypickým štýlom písania, ale aj o obľúbenej knižnej postave z Timravinej novely Všetko za národ. 

Postavy v ocenenej zbierke poviedok označujete za jednorožcov, teda ľudí istým spôsobom odlišných. Vnímate aj seba za odlišnú?

Myslím, že každý človek sa vo svojom vnútri cíti odlišný od ostatných, jedinečný. Nemám príliš rada vonkajškovo zdôrazňovanú odlišnosť, v tomto zmysle sa necítim byť iná. Moje postavy za odlišné označuje ich okolie, nezapadajú z hľadiska spoločenských stereotypov. Z môjho pohľadu sú to skôr „veční hľadači“, ktorým trvá dlhšie, kým dosiahnu základné hodnoty ako lásku alebo prijatie. Myslím, že aj ten najvšednejší človek je pri hlbšom pohľade „jednorožec”.

Predstavujú títo „veční hľadači” odraz života dnešnej spoločnosti?

Áno, tým, že žijeme „tekutú dobu“, ktorá je v istom zmysle chaotická alebo náročná, viac ľudí v nej narazí na svoju vlastnú neistotu, problém zapadnúť, ustáliť sa. V inej dobe s pevnejšími štruktúrami by sa našli možno ľahšie alebo by ich nepokoj nemal takú šancu prepuknúť. Takže skôr ako odraz života spoločnosti mi to pripadá ako odraz vnútra tých ľudí. Žijeme dobu, ktorá vyniesla na povrch či zdôraznila našu krehkosť. Problémy, ktorým čelíme, možno nie sú až také veľké, ale prežívame ich intenzívnejšie ako generácie pred nami.

Téma neistoty spája všetky poviedky v knihe. Je nájdenie istoty v živote hrdinov ich vytúženým cieľom?

Zažívanie istoty je určite veľmi príjemný pocit aj pre moje postavy. Usilujú sa o lásku, prijatie, akceptáciu, čo sú vlastne všetko formy istoty. Zažívajú ju však iba chvíľkovo, len čo sa k nej priblížia, zmizne. Ale zároveň by chceli veriť, že v živote nemusia byť istotou iba smrť a dane. V podstate aj dospievajú k niečomu peknému. Dávam im nádej, ale pozornosť skôr venujem procesu hľadania.

Porota Anasoft litera ocenila váš spôsob podania aktuálnych spoločenských tém, akými sú aj rôzne formy sexuálnej orientácie bez expresivity. Citujem „Píše o inakosti, neexotizuje ju však ani neexploatuje, a práve preto nám umožňuje prijať rozličné spôsoby života či hľadania identity.“ Myslíte si, že kniha pomôže k lepšiemu porozumeniu medzi ľuďmi bez ohľadu na sexuálnu orientáciu?

To by bolo skvelé, neviem však, či má literatúra až takú veľkú moc. Skôr o tom pochybujem. Ale tým, že som vykreslila rôzne zlyhania či formy inakosti mojich postáv, možno som dala priestor aj čitateľom a čitateľkám, aby sa s tým mohli stotožniť, a prijať niečo také aj u seba, alebo vo svojom okolí. Aby boli menej príkri pri posudzovaní rôznych malých zvláštností a zlyhaní vo svojom okolí, lebo veľkým čudom a čímsi neprijateľným ich robí iba naše nastavenie a konvencie.

Existujú podľa vás aj „literárni jednorožci“? Autori, ktorí sa svojím štýlom či témami výraznejšie odlišujú od ostatných?

Určite, v literatúre nie je žiadna funkčná odlišnosť na škodu. Niektorí autori a autorky majú vyhranenejší štýl ako ostatní. Minulý rok bola pre mňa veľkým objavom brazílska spisovateľka Clarice Lispector, ktorej štýl písania pre mňa nanovo zadefinoval magický realizmus. Inak tento štýl písania nemám príliš rada, lebo u nás sa každý naňho nadmerne odvoláva, ale Lispector to robí inak, zvnútra. 

Je, respektíve bola, skutočnou čarodejnicou. Tiež sa mi páči americká spisovateľka Lucia Berlin, jej poviedky sú veľmi živé, vyskladané z detailov. Píše o sebe, je veľmi úprimná a cez toto sa vie prihovoriť aj iným. Teraz objavujem nemeckú spisovateľku Judith Hermann. Priznám sa, že jej poviedky ma na niektorých miestach aj nudia, ale úplne jej to odpúšťam, pretože ma priťahujú svojim minimalizmom a intimitou.

Ako spisovateľka a scenáristka radšej príbehy čítate alebo ich píšete?

To sú dve dosť odlišné veci, neviem povedať, ktorú z nich mám radšej. S písaním často aj zápasím, je to práca, ku ktorej sa musím niekedy nútiť. Oveľa radšej mám počiatočné fázy, keď prichádzajú nápady a predstavujem si, čo budem písať. Čítanie je príjemná aktivita, ktorej by som sa vedela venovať asi stále. Myslím, že zaujímavých kníh je toľko, že by mohla vzniknúť aj práca akýchsi profesionálnych čitateľov, ktorí by len zostavovali, čo má skutočne hodnotu, akési kreatívne čítanie. Rada by som ju vykonávala, ale písanie je pre mňa asi primárnejšie.

Kto je váš najobľúbenejší knižný hrdina?

Mala som veľmi rada Vieru z Timravinej novely Všetko za národ. Je to mladá začínajúca spisovateľka uprostred patriarchálnej rodiny a dobových národno-emancipačných tendencií. Voči všetkému sa vymedzuje, vidí to skepticky, no zároveň je plná neistoty, neverí si. Taký nepokojný charakter. Timrava ju napísala ako takmer 60-ročná, je to taký spätný pohľad na jej formatívne roky, plný irónie a nadhľadu. Keď človek prekročí obdobie mladej dospelosti, je ťažké nájsť literárnu postavu, s ktorou by sa úplne stotožnil. Mám však rada viaceré.

Lettipark (Autorka: Judith Hermann)

Kniha Lettipark
Foto: Martina Juríčková

Poviedky Judith Hermann som si hneď obľúbila pre jej schopnosť dostať ma veľmi blízko k svojim postavám. Som na ne zvedavá a chcem sa k nim vracať, napriek tomu, že sa im nič výnimočné nedeje. Jej poviedky sú ako čriepky zlata, ktoré zostali na dne, keď sa odplavilo veľa balastu. Sú vzácne najmä tým, čo v nich vynechala. Posvätná atmosféra okolo chlapca, ktorému zomrela matka alebo napätie medzi ženami, ktoré spojila psychoanalýza si ma podmanili nenápadným pomenovaním konštánt života.

Túto knihu si môžete kúpiť online.

O príjemných pocitoch (Autorka: Eva Maliti Fraňová)

Kniha O príjemných pocitoch
Foto: Martina Juríčková

Francúzska spisovateľka a scenáristka Louise Lévêque de Vilmorin prežila po boku grófa Pavla Pálffyho de Erdöd v kaštieli v Budmericiach najkrajšie roky svojho života. Kniha je rozprávaním o láske a zároveň úvahou o práve na šťastie vychádzajúcou z diela francúzskeho osvietenca Louis-Jean Lévesque de Poullyho o Príjemných pocitoch. Ku knihe v peknej fialovej obálke som sa opakovane vracala, aby som prežila niekoľko príjemných chvíľ. Je to oddychové čítanie, v ktorom sa však dejová a úvahová vrstva zaujímavo prepojili, aby ponúkli zážitok podobný vychutnaniu si najlepšej kolekcii belgických praliniek.

Túto knihu si môžete kúpiť online.

Vilkovia (Autor: Ivan Medeši)

Kniha Vilkovia
Foto: Martina Juríčková

„Naozaj som bol plne odhodlaný stať sa človekom.“ Vilko ani Teštvir z Medešiho próz nemajú zlé úmysly, ale valcuje ich život. Príbehy o snahe udržať sa nad vodou a prežiť v systéme, do ktorého presakuje zlo. Brutálna obžaloba dneška, ktorá sa nedá nazvať inak ako zjavením. Medešiho poetika hnusu nie je samoúčelná, je výnimkou, pri ktorej platí, že čím vulgárnejšie, tým vtipnejšie. Repliky z knihy sa mi vynárajú v hlave tesne pred spaním a slúžia ako akýsi psychický detox. Situácia sa síce zmeniť nedá, ale som rada, že aspoň niekto mal odvahu ju takto trefne pomenovať.

Túto knihu si môžete kúpiť online.

Krv je len voda (Autorka: Jana Micenková)

Kniha Krv je len voda
Foto: Martina Juríčková

Rozprávanie o dysfunkčnej rodine, ktoré na vyše 400 stranách udržalo moju pozornosť. Micenková prináša niečo v našej literatúre veľmi vzácne – pútavý, dobre vystavaný príbeh. Matka, Otec a Klára sú tri originálne postavy, ktorým autorka do hĺbky rozumie a zároveň od nich má potrebný odstup. Cez postavu frustrovanej herečky ukazuje, aké peklo nastane, keď sa v človeku usídli jediná myšlienka na vlastnú slávu. Micenková je skvelá pozorovateľka, s ktorou najväčšiu drámu zažijete v hlavách postáv a v kulisách obyčajného sídliskového sveta.

Túto knihu si môžete kúpiť online.

Místo snení (Autor: David Lynch)

Kniha Místo snení
Foto: Martina Juríčková

600 stranová knižka sa dá prečítať od začiatku do konca alebo otvoriť na ľubovoľnej strane. David Lynch v nej popisuje peripetie vzniku svojich kultových filmov ako Sloní muž, Mazacia hlava, Lost Highway, Modrý zamat nebo Mullholland Drive. Tam, kde sa mnohí dostali len s pomocou drog, Davidovi Lynchovi stačila meditácia. Čakanie na nápady prirovnáva k rybačke – je potrebné ticho čakať a buď zaberú, alebo nie. Vo svete, v ktorom by sme chceli poznať presné know-how všetkého, vymedzuje a obhajuje niečo neuchopiteľné – místo snění.

Túto knihu si môžete kúpiť online.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Barbora Hrínová knihy martinus tipy na knihy