Branči Kováč: Vo vážnych veciach sa nemá kalkulovať

Branči Kováč (Vec) je neodmysliteľnou súčasťou slovenskej hudobnej scény už od roku 1992. Jeho hudobnú kariéru asi netreba zvlášť predstavovať, keďže mnohí z vás ju dobre poznáte. Za svoje najnovšie EP Domáce potreby získal len nedávno ocenenie Radiohead Award a my sme sa s ním rozprávali o hudbe, inšpirácii, ale aj o extrémizme a neznášanlivosti.

Kto je Branči Kováč?

Týpek pochádzajúci zo Zlatých Moraviec, ktorý ešte v štyridsiatke rapuje.

Hudbu robíš už od roku 1992, čo je fakt dlhá doba. Mnoho hudobníkov by za takú dlhú dobu zapadlo prachom, no ty si stále tu. Je to šťastie, náhoda či tvrdá drina a sebazapieranie?

Tvrdou drinou by som to nenazval. Ešte donedávna som používal rétoriku typu “Som rád, že nemusím chodiť do roboty a tak je mi super”. Povedal by som, že je to skôr mať talent na to dávať dokopy beaty so slovami a melódiami, čiže viac než len klasický rap o dvoch šestnástkach a refréne.

Prečo donedávna? Zmenilo sa niečo?

Je to nedospelý pohľad, myslieť, že niečo nemusieť je cieľom.

Zmenil sa len pohľad alebo cieľ? Čo je teraz tým tvojím pravým aktuálnym cieľom?

Bežím túto trať bez jasného cieľa. Je to tak trochu krátkozraké, ale najbližší cieľ je vždy najbližší release.

Keď si s hudbou začínal, predstavoval si si, že o 25 rokov to bude stále tvoje živobytie? Aký je rozdiel medzi vtedy a teraz?

Kedysi som si myslel, že v roku 2000 budem mať ženu a dve deti… To z výpisu mojich predstáv o budúcnosti stačí, aby bol zjavný môj odhad a čítanie z krištáľovej gule. Stále som človek s fantáziou, ale aj občasnou chrípkou a hudobná scéna je stále ten kolos so svojimi kladmi a neduhmi a stále morfuje.

Je nejaká skladba, ktorú považuješ za svoju najsilnejšiu, najlepšiu pre fanúšikov a verejnosť?

Napríklad „Tozmemi“ za to, aká bola na tú dobu na úrovni. „Zakázané uvoľnenie“ ako výpoveď 20-ročného týpka z malomesta o tom, ako sa miesi depka s nádejou a zároveň je to rozumne podaný manifest za užívanie konope.

„S vlkmi žijem, s vlkmi vyjem“ kvôli tomu, ako sa dá len na MPC urobiť beat z jazzového samplu, ktorý nikto nikdy neobjaví a ako to dokáže aj po desaťročí vyvolať zimomriavky. „Pohár vína“ za to, aké to je na tému, ale pritom je to univerzálne a hitové, a s krásnou štruktúrou.

A z aktuálneho EP? Je tam nejaký top?

Všetky sú top, no každá inak. Holubí magnet je až taká “popina”, ale nie taká, z ktorej ti je na vracanie. Celý bez seba je zas skvelá, že znie najviac aktuálne zo všetkých, pritom je tam nosný sample zo 70. rokov a všetky slohy sú napísané na jeden rým Á-O (spánok, dávno, čávo, nárok, Pán Boh, fáro atď.) Stále v hlavách je zas dosť mrazivá (najviac pre tých, čo poznali Adama) a pritom je skutočná.

Z viacerých strán som počula, že najsilnejšia je Šapitó. Hlavne z toho hľadiska, že je brutálne aktuálna a hovorí to, čo niektorí ľudia neradi počúvajú.

Takú ešte len budeš počuť, čo hovorí to, čo ľudia neradi vidia a počujú. Ale rozumiem ti, každý očakáva od hudby niečo iné. Niekto chce tvrdosť, niekto pohodu, niekto jasný postoj k dianiu v spoločnosti. Som rád za každú relevantnú pochvalu.

Čo od hudby očakávaš ty?

Zimomriavky. Alebo pozitívne krútenie hlavou: “to nie je normálne!” Alebo smiech, v tom ma naposledy uspokojil MC Gey, ten je top blázon.

Prečo?

Lebo sa smejem, keď počúvam album Rap life. Znie to ako dno, ale pritom je to vrchol dnešného českého rapu.

A zimomriavky si naposledy zažil pri počúvaní čoho?

Počkaj, pozriem sa do playlistu…Redbone od Childish Gambino alebo 10A – The One, Monte Booker – Baby ft. Ravyn Lenae. Má to emócie.

Zimomriavky, pozitívne krútenie hlavou a smiech – to sú všetko pozitívne emócie. Je podľa teba ok, ak niekto hľadá v hudbe liek na depku?

Myslím, že je to super. Vždy lepšie, ako brať tabletky. Alebo piť.

Prednedávnom si získal Rádiohlavu za Domáce potreby ako hip-hopovú nahrávku roka. Sú pre teba takéto ocenenia len symbolické alebo ťa to reálne dokáže povzbudiť a posunúť ďalej?

Je to pre mňa veľká pocta, či už o tom rozhodnú ľudia alebo vybraná skupina fundovaných ľudí. Ako by som niečím takým, ako je seriózna cena, akou RHA je, mohol opovrhovať? Ľudí, čo hlasujú v RHA (nemyslím len za mňa) považujem za svojich potenciálnych fanúšikov. Všetky kapely a interpreti, čo tam hrajú alebo sú nominovaní, patria v podstate do jednej skupiny ľudí a vždy mám pocit spolupatričnosti. Ako keby som bol na nejakom evente školy, do ktorej sám chodím.

Shina z Longitalu nedávno v rozhovore u nás povedala, že niekedy je hudby okolo nej priveľa a potrebuje od nej vypnúť. Mávaš také stavy aj ty?

Ona je vydavateľ, má to ako prácu a v taktom prípade ti môže liezť krkom. Ale keď ju môžeš vypnúť, keď sa ti zachce, tak myslím, že to nepripadá do úvahy. Treba mať správny filter na zbytočnú hudbu a počúvať tých správnych umelcov, aby si nestrácal čas.

Umelci, speváci alebo herci, boli vždy významnými hlasmi pri hodnotení spoločnosti a aj dnes sú silnými názorovými lídrami. Ako to berieš ty?

Dnes by to nemalo byť inak. Tí, čo sa stránia hodnotenia spoločenských javov, sú buď nezodpovední, alebo vychcaní, alebo oboje. Nevedia rozmýšľať dopredu alebo ak vedia, tak iba čo sa týka ich osoby, a to je smutné.

Spája sa to podľa teba aj s tým, že sa boja, že urazia alebo stratia svojich fanúšikov?

Jasné, bohužiaľ.

Čiže ty s tým problém nemáš? Máš nejaké vnútorné hranice, ktoré by si neprekročil v súvislosti s tým, aby si neurazil niektorých fanúšikov?

Neviem si predstaviť takú situáciu, takže neviem odpovedať. Tiež ale nechcem komentovať všetko a do všetkého pchať nos. Predsa len, som hudobník. Jasné, že rozmýšľaš o tom, ako zareagujú ľudia a aby si neprestrelil, ale vo vážnych veciach, ktoré je treba povedať, sa nemá kalkulovať.

Odsudzuješ extrémizmus a neznášanlivosť, čo sa prirodzene odráža aj v tvojej hudbe. Keď sa napr. vrátime k Šapitó z tvojho posledného EP. Registruješ nejaké reakcie aj od skupín, ktoré kritizuješ?

Takí sa už so mnou do debaty moc často nepúšťajú. Lebo vedia, že so mnou to nevyhádajú. Vlastne týmto spôsobom už roky celkom úspešne odháňam mojich fanúšikov, ale keď sa nestotožňujú s tým, čo vravím a štve ich to, nech idú kade ľahšie. Nemám problém im to zopakovať alebo vysvetliť viackrát. Ale nikoho nevyháňam ani nelákam “poďte, počúvajte, možno vás to nalomí”.

Mali by sa podľa teba umelci v otázkach extrémizmu viac prihovárať mladým ľuďom? Veď práve v tejto vekovej kategórii nebezpečne narastajú preferencie.

Určite áno, no bohužiaľ tí, ktorých počúvajú deti, sa k tomu väčšinou stavajú tak isto: ako deti.

Má Slovensko dostatok hrdinov alebo inšpiratívnych ľudí, ktorí majú potenciál, aby nás ako spoločnosť posunuli ďalej? Kto je pre teba z tohto hľadiska top osobnosť?

Hvorecký ide húževnato a rozumne. Kiska je tiež parádna osobnosť, na takého prezidenta sme čakali dlho. A prečo? Lebo ľudskosť je ich hlavná výsada a sú veľkou vzpruhou pre normálne a zdravo zmýšľajúcich ľudí, ktorí sú dnes (a nielen na Slovensku) obklopení ambicióznymi hlupákmi a mohlo by sa veľakrát zdať, že majú naklonenú väčšinu národa. Ale práve títo ľudia sú to, čo najviac potrebujeme – pokoj a rozvahu.

O čom sa ti ľahšie tvorí, skladá, rapuje. O týchto spoločenských témach alebo sa jednoduchšie rodia tie osobnejšie skladby, kde prezentuješ seba ako otca, partnera či syna?

Domáce potreby je koncept. Tam sú limity, čo sa týka tém a to ostatné je hocičo iné, pokiaľ to nemá koncept.

Máš malého syna. Ako si kvôli nemu upravil svoj “verejný biorytmus”?

Vstávanie je skoré, deň je viac kúskovaný a jazyk je bez vulgarizmov.

Kto je hrdinom pre teba?

Andy Dufferson z filmu Shawshank Redemption a to, ako svojim spoluväzňom na streche vybaví pivo, to ma vždy rozreve. To je ale fiktívna postava. Z reálnych ľudí neviem, ale rád budem niekoho uznávať ako hrdinu. Rád vyzdvihnem hocikoho, kto za to stojí.

A v hudbe? Kedysi, keď som trávil veľa času nad gramcami a stále som scratchoval, bol mojím vzorom DJ QBert. Čo sa týka interpretov, je príliš veľa kvalitných MCs, spevákov a beatmakerov na to, aby som mohol vybrať jedného-dvoch. Zo slovenských umelčekov mi napadá Čeky. On je naozaj komplexná hudobnícka osobnosť, navyše s obrovským humorom a charizmou. Som rád, ze sme kamaráti.

Vďaka, Branči!

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

branci kovac domace potreby meet the heroes rozhovor vec