Ela Tolstová: Nikto nemá toľko času a možností ako študenti

Slovensko je plné neprebádaných príležitostí. Skúšajme čokoľvek, čo by nás mohlo baviť.

Katarína Milová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Ela Tolstová už v 16 napísala svoju prvú skladbu, o niečo neskôr založila kapelu Tolstoys, aby mohla na odovzdávaní cien LEAF Awards spievať s doprovodom živej hudby. Tolstoys odvtedy získali cenu za album roka 2017 na Rádiohlavách, zahrali si na Pohode, Grape, a boli predskokanmi tunajších i zahraničných kapiel. Ela sa vymyká stereotypu o generácii pohodlných mileniálov aj tým, že spoluorganizovala Dobrý trh a bola súčasťou mestského parlamentu mladých. Chcú sa mladí spoločensky angažovať a prekračovať svoju komfortnú zónu? O tom, ako môžu prispieť k pozitívnej zmene na Slovensku, sme sa s Elou rozprávali na festivale Grape.

Okrem zakladatelky Tolstoys si aj absolventka LEAF TalentGuide programu, bola si spoluorganizátorka Dobrého trhu, študovala si na VŠMU, bola si v rebríčku FORBES 30 pod 30. Čo si musela obetovať, aby si sa realizovala v toľkých smeroch?

Pre mňa to už ani nie je obeta, skôr to vnímam ako svoj život. Je to vlastne naopak – nie kapela sa prispôsobuje nášmu životu, vo väčšine času sa my prispôsobujeme kapele. Môj priateľ a člen kapely Michal študuje v Prahe a pravidelne dochádza, ja na tom budem čoskoro rovnako, väčšina z nás už pracuje. Kapela je najväčší zdroj mojej sebarealizácie, teraz už môžem povedať, že to je z časti naša profesia .

Dá sa povedať, že si výnimka medzi študentami stredných škôl v tvojom veku? Hovorí sa totiž, že vychádzajú zo školy nepripravení a spoliehajú sa len na vedomosti zo školy.

Toto som u seba asi nikdy nevnímala. Už na strednej škole som dúfala, že sa raz budem venovať umeniu, a vždy som bola hyperaktívna. Mojou prioritou neboli známky v škole, ale krúžky, dobrovoľníctvo a brigády. Mala som vždy veľa aktivít, a myslím si, že tak je to správne, minimálne pre mňa to bola tá správna cesta.

Nikto nemá viac času a možností ako študenti stredných škôl. Môžu skúsiť veľmi veľa vecí, často úplne zadarmo, lebo ešte nie sú závislí na tom, aby už zarábali. Môžeš vyskúšať čokoľvek od športu cez umenie a dobrovoľníctvo až po SOČ-ku v labáku. Na to, aby si mladý človek vybral, a nemal ten problém, že skončí stredná škola a zrazu nevie, čo má robiť, by mal čo najviac skúšať, aby si našiel to, čo ho baví.

Ela z kapely Tolstoys
Foto: Šimon Šiplák

Aj napriek tomu mnohí mladí ľudia neskúšajú.

Asi im chýba chuť niečo robiť. Ja som nikdy neobsedela. Stále som chodila na nejaké akcie, koncerty, bola som vonku s kamarátmi, vždy som niekde pracovala. Okolie, v ktorom sa človek pohybuje, veľmi zaváži. Ja som sa točila v umeleckých kruhoch a vyhľadávala som to. Robila som vo filharmónii uvádzačku či predavačku v Slávici (pozn. obchode s výrobkami slovenských a českých dizajnérov). Vždy to tam žilo, diali sa tam veci, chodili tam umelci. A ja som s nimi prichádzala do priameho kontaktu. To na mňa vplývalo a bolo to veľmi zaujímavé. Takto sa človek môže nájsť v čomkoľvek.

No ako sa v tých všetkých možnostiach nájsť a nestratiť?

To úplne neviem. Mne samej sa zopárkrát stalo, že som mieru v mimoškolských aktivitách prepískla a mala som problémy v škole, pretože som sa viac venovala tomu, čo ma zaujímalo.

No nad to sa treba povzniesť a prosto robiť, to, čo človeka baví. Ja som od malička žila v umeleckej rodine, takže moja cesta k umeniu bola veľmi plynulá a prirodzená.

Vo viacerých rozhovoroch si spomínala, že ti pri rozbehu na ceste k umeniu pomohla mentorka.

Áno, je to tak. K mentoringu som sa dostala tak, že som veľmi chcela dostať štipendium a študovať strednú školu v zahraničí. Prihlásila som sa o všetky štipendiá, ktoré boli dostupné, a neuvedomila som si, že v tomto konkrétnom prípade šlo len o mentoring v Bratislave. To mi došlo, až keď som bola prijatá. Nevedela som si predstaviť, v čom by mi mohol taký mentoring pomôcť.

Potom som sa dozvedela, že mojou mentorkou bude Ester, ktorá vtedy študovala Berkeley College of Music, čo je asi najlepšia hudobná škola vôbec. Povedala som si, že by mi to mohlo niečo dať a že sa to oplatí skúsiť. Hudba ma zaujímala už dávno pred tým, no mentoring bolo to, čo ma nakoplo k písaniu vlastných pesničiek.

Čo najcennejšie ti mentoring dal?

V tom období som veľmi túžila byť interpretkou a hľadala som cestu, ako sa k tomu dostať a písať vlastné piesne. Veľmi som sa toho bála. Neovládala som hudobnú teóriu, nevedela som, ako písať texty, pretože dovtedy som písala maximálne slohové práce počas strednej školy.

Ester mi poradila, aby som si tri týždne zapisovala svoje myšlienky a veci, ktoré vnímam okolo seba, a že na konci z toho možno vypadne nejaký text. A presne to sa stalo. Sama neviem, ako to zafungovalo, možno to bolo niečo, čo ju naučili v škole a ona mi to posunula. Bol to začiatok toho, ako som začala písať vlastné piesne, začala ich spájať s hudbou a zároveň to bol prvý náznak Tolstoys.

Ela Tolstova rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Boli chvíle, keď si si neverila ty sama alebo ti neverili ostatní?

Nikdy som sa nestretla s predsudkom, že by som na to bola príliš mladá. Vždy si o mne ľudia mysleli, že som staršia, vždy som pracovala so staršími ľuďmi v tíme, a bolo to úplne normálne. Nikto ma nevnímal ako 15-ročného človeka. Vedela som, ako komunikovať, pracovať a správala som sa zodpovedne. Skôr som zápasila s vlastnými pochybnosťami. Svoje pesničky som veľmi dlho neukazovala nikomu, ani rodičom. Chcela som si najprv overiť, či to je naozaj to, čo chcem, a či stojí za to to vôbec ukazovať ľuďom.

Dajú sa tie pochybnosti prekonať?

Mladí ľudia by si mali začať veriť. Každý z nás je schopný spraviť niečo úžasné, len sa toho netreba báť. Viem, že je to klišé, no verím tomu. U mňa to fungovalo. Mala som ohromný strach, no lusknutím prsta som to skúsila a zrazu to nebolo nič ťažké.

Bola si prijatá na svoju vysnívanú univerzitu, no rozhodla si sa tam neísť.

To je presne to, o čom som hovorila. Kapela je totálnou súčasťou nášho života a mojou prioritou. Bolo to obrovské rozhodnutie. Dostala som sa na školu, na ktorú som si myslela, že sa nikdy nedostanem, pretože mala náročné kritériá. Snívala som o nej od pätnástich.

Keď som sa dozvedela, že som sa tam dostala, boli sme práve v procese vydávania CD. Finišovali sme album, mal byť krst, turné. Nedokázala som si predstaviť, že by som sa na to vykašľala a odišla by som, prišlo mi to strašne nezodpovedné voči spoluhráčom, vydavateľstvu, fanúšikom, ale aj voči mne samej.

Vtedy som si uvedomila, že Tolstoys už asi nie je len moje hobby, ale je to moja súčasť, môj srdcový projekt, a že mi na tom veľmi záleží. Preto som sa rozhodla, že ostanem. Na školu môžem ísť ešte hocikedy, ale kapela by sa už len tak ľahko nevrátila, keby som ju vtedy opustila.

Takže to bolo správne rozhodnutie?

Ja si za ním stále stojím. Som rada, že som ostala, vydali sme album, mali turné, že koncertujeme a že sme koncertovali aj v zahraničí. Je to super a stále to ide veľkou rýchlosťou, a ja len čakám, či sa to zastaví. Akoby som bola v nejakom sne, kde sa stále všetko darí. Je to zvláštne, no aj preto neľutujem, že som neodišla.

Ela Tolstová na Grape
Foto: Šimon Šiplák

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Plánuješ na Slovensku ostať?

To je veľmi ťažká otázka. Vždy som bola rozhodnutá, že treba ostať na Slovensku, že ja tu určite ostanem pracovať a žiť. Že si možno len odskočím na školu do Česka alebo Anglicka. No teraz študujem v Prahe a som na pochybách, či by som tam radšej nechcela ostať aj žiť.

Slovensko je plné príležitostí a veľa z nich je neprebádaných. Nechcem, aby to vyznelo namyslene, no nie je tu až taká veľká konkurencia. Samozrejme, je ťažké robiť veci na vysokej úrovni, no dá sa tu ľahšie prebojovať so svojím projektom ako, povedzme, v Londýne, kde je tých projektov násobne viac a scéna je oveľa väčšia.

Slovensko poskytuje úžasnú platformu na nové projekty, no pre svoj osobný posun cítim, že to musím skúsiť v Prahe. Mám pocit, že Slovensko mi dalo veľa, už tu chvíľu pôsobím a teraz sa chcem posunúť. Práve to očakávam od zahraničia. Neviem, či ma to bude potom ťahať ďalej preč alebo sa vrátim. Práve teraz som v období života, keď o tom trochu pochybujem.

Veľa ľudí v mojom veku je na tom podobne. Študujú v zahraničí, v Brne, Prahe, Londýne či Holandsku a taktiež pochybujú, či sa chcú vrátiť.

Zároveň si myslím, že je neskutočne potrebné, aby mladí ľudia prichádzali späť na Slovensko, vracali mu niečo, čo im dalo a snažili sa robiť pre svoju krajinu nové dobré veci.

Čo konkrétne by si ty mohla cez hudbu Slovensku vrátiť?

Keď sme začínali, hudobná scéna k nám bola veľmi prívetivá a zobrala si nás pod svoje krídla. Skúsenejšie kapely nám pomáhali, volali nás s nimi hrať, a to aj keď sme sa nepoznali, neboli sme kamaráti. To isté by som chcela robiť aj ja. Keď raz budeme veľká kapela, chcela by som zobrať nejakých mladých začínajúcich hudobníkov na turné, aby ich ľudia spoznali, a aby získali nové príležitosti.

Už teraz sa stáva, že mi niektoré z kapiel, ktoré na Slovensku začínajú, napíšu a pýtajú sa, ako niečo vybaviť, ako niečo funguje, posielajú mi svoju hudbu pred vydaním a pýtajú sa na názor. Vždy rada poradím. Je prirodzené, že keď niečo dostaneme, mali by sme to dať ďalej.

Tolstoys Ela Tolstova
Foto: Šimon Šiplák

No predsa mnohí šikovní ľudia odchádzajú. Čo chýba Slovensku k tomu, aby si ich dokázalo udržať?

Slovensko by potrebovalo viac ľudí, ktorí sú vyučení odborníci v konkrétnych odvetviach. Keď som chcela študovať pop music, dalo sa to len v Londýne. Nebolo to možné nikde na Slovensku ani v Česku, a jediná škola, ktorá sa tomu ako-tak približovala, bolo jazzové konzervatórium v Prahe. Ak chce človek na Slovensku študovať hudbu, môže študovať len klasiku, a to je obmedzujúce a je to strašná škoda.

Chodím na VŠMU v Bratislave a sú to samí úžasní profesori, kapacity a veľmi múdri ľudia. No nie je ich dosť. Je úplne bežné, že jeden človek učí napríklad hudobné informačné softvéry, teóriu, dejiny hudby, právo v hudbe, psychológiu v hudbe – predmety, ktoré vôbec nie sú prepojené. Toto všetko robí jeden človek. Je to, žiaľ, dôsledok toho, že nie je dostatok vyučujúcich.

Je skutočným riešením len odísť za lepšími možnosťami, a nechať zmenu na iných? Nie je efektívnejšie začať tú zmenu tu na Slovensku?

Samozrejme, je lepšie to, keď sa niekto vráti, a pre tú zmenu niečo robí. Poviem príklad. Moji kamaráti vrátane mojej mentorky Ester Wiesnerovej a iní ľudia, ktorí študovali v zahraničí na prestížnych univerzitách, su ľudia, ktorí majú za sebou plno skúseností. Vrátili sa na Slovensko a spravili týždenný letný workshop. Robili pre účastníkov prednášky, semináre a prihlásiť sa mohol hocikto.

Presne toto by sa malo diať. Ľudia by sa mali vracať a odovzdávať svoje skúsenosti. Vzdelávanie aj krajina by sa tak mohli zlepšovať.

Rozhovor s Elou
Foto: Šimon Šiplák

Ako podľa teba môžeme krajinu meniť k lepšiemu v každodennom živote?

Napríklad snažiť sa byť k ľuďom milý. Bez pretvárky.

Túto zodpovednosť vnímam aj vo vzťahu k fanúšikom. Keď mám zlú náladu, niečo sa mi nedarí alebo ma niečo hnevá, nemôžem to dať najavo, lebo to nie je problém fanúšikov, je len môj. Bolo by zbytočné na nich prenášať zlú energiu. Na koncerte chcem dať vždy ľuďom to najlepšie, čo dokážem, byť čo najviac úprimná, milá, baviť sa s nimi, hoci som unavená. Oni sú tí, vďaka ktorým fungujeme, oni nás počúvajú a vďaka nim môžeme existovať. Veľmi si to vážim a snažím sa podľa toho aj správať.

Pomôže to k tomu, aby sme spolu vychádzali lepšie?

Každý z nás by mal byť slušný a správať sa tak, ako by chcel, aby sa k nemu správali ostatní. Každý by sa mal angažovať vo svojom prostredí, aby pomáhal svojmu mestu, zaujímal sa, čo sa deje okolo neho, aby sa do toho zapájal a snažil sa pomôcť.

Napríklad, ak treba na Kamennom námestí vysadiť kvetiny, lebo to tam vyzerá otrasne, tak ísť a vysadiť. To isté platí vtedy, keď treba ísť na pochod vyjadriť svoj názor, ktorému verím. Robiť veci tak, aby sme sa nehanbili za to, ako sme žili a boli spokojní s tým, čo sme spravili. Myslím si, že je úplne normálne byť dobrý.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

mladí slováci v zahraničí