Najprv ho zaujímali skôr komunistické režimy, až kým sa po voľbách v roku 2016 nedostali do parlamentu fašisti. Rozhodol sa vytvoriť niečo, čím by reflektoval na danú situáciu. Z písania článkov a príspevkov na Facebooku sa stal úspešný projekt Mladí proti fašizmu, vďaka ktorému Marek získal už množstvo ocenení. V občianskom združení Mladí pracuje spolu s ďalšími šikovnými ľuďmi aj na projektoch Správy Mladí, Mladí za klímu a Dúhy.sk. V rozhovore porozprával o tom, čo je podľa neho najväčší problém Slovenska, v čom tkvejú najväčšie nedostatky nášho vzdelávacieho systému a aj o tom, kedy je najlepší čas začať deti učiť kriticky myslieť.
Ako dlho ti trvalo dať dokopy Mladí proti fašizmu?
Myšlienku som dostal na prelome mája a júna roku 2016, cez prázdniny som na nej začal pracovať. Vytvoril som web, napísal prvé články a pripravil sociálne siete, v tom čase teda ešte len Facebook. Spomenúť musím tiež občianske združenie Equity, ktoré ma na začiatku toho celého finančne podporilo a umožnilo mi spustiť všetko potrebné.
Ako na teba reaguje okolie?
Politiku sa snažím neťahať do osobných konverzácií s kamarátmi a známymi, čiže moje aktivity riešime spravidla len minimálne. Stalo sa mi však napríklad, že som stretol chalana, ktorý je volič Kotlebu a ktorý mi povedal, že sa mu veľmi páči, čo robím a že mi drží palce.
Vedel ti vysvetliť, prečo ho volí?
Všetci ho volia viac menej z toho istého dôvodu, pretože si myslia, že narobí poriadky.
Ako sa brániť proti dezinformátorom, konšpirátorom, fašistom a im podobným?
Čo sa dezinformácií týka, tam je naozaj dôležité dodržiavať základné veci ako napríklad overovanie zdrojov, kritické zmýšľanie a podobne. V prípade eliminácie fašistov zastávam skôr menšinový názor, a síce, že treba s nimi verejne diskutovať. Je ale dôležité, aby s nimi nešiel do diskusie každý. Oponent by mal vedieť v prvom rade presvedčivo diskutovať a predpokladať, na čo sa budú zameriavať, čo je ich cieľom, a pripraviť sa tak, aby im znemožnil dosiahnuť ho. Niekedy sa totiž stane, že v zle pripravenej diskusii vyzerajú ako tí, ktorí chcú zachrániť Slovensko a to rozhodne nie je správne.
Máš niekedy o seba strach?
Nemám. Ľudia sa mi občas vyhrážajú a sú aj takí, ktorí sú mnou posadnutí. Avšak to čo chcú dosiahnuť je, aby som sa bál. Bolo by správne, ak by som im pomohol v naplnení ich cieľa?
Ako reaguješ, ak ti niekto napíše nepekné veci?
Záleží to od obsahu tej danej veci. Ak vidím, že to má zmysel, snažím sa diskutovať. Kladiem otázky, aby si ten človek sám odpovedal na to, čo tvrdí. V opačnom prípade skrátka nereagujem, alebo im len pošlem srdiečko ako odpoveď.
Bol si súčasťou protestov. Aký to bol pocit stáť pred toľkými ľuďmi?
Jednoznačne to bola zaujímavá a pozitívna skúsenosť. Zároveň si ale uvedomujem, že vďaka predošlým, i keď menším, vystúpeniam, to našťastie nebolo až také náročné.
Koľko trvalo, kým si ľudia začali všímať, čo robíš?
Prvý rok to celé nemalo žiadny vizuál. Bolo to viac menej o tom, že na stránke boli nejaké články a na Facebook som pridával základné informácie o tom, čo sa deje. V januári minulého roka dostal projekt svoju tvár, získal som grant od Nadácie Slovenskej sporiteľne, ktorý mi to pomohol rozšíriť. Vtedy sa začalo hovoriť o tom, že za tým stojím ja a vyvrcholilo to diskusiou s Líviou z Kulturblogu. Z vtedajších 15 000 sledovateľov začala celá iniciatíva naozaj veľmi rýchlo stúpať nahor a v spoločnosti sa o nej začalo oveľa viac hovoriť.
Keď si spomenul Kulturblog, napadá mi v spojitosti s tým otázka, ktorá skupina je pre podobné “projekty” najľahšie manipulovateľnejšia a ako to môžeme zmeniť?
To, čo považujem za najdôležitejšie, je smerovať príspevky a informácie predovšetkým na mladých ľudí, ideálne dokonca predposledné ročníky základných škôl. Dôležité je začať žiakom posúvať kvalitné a overené informácie už v zárodkoch ich vnímania politiky, pretože keď človek nesleduje dianie a nerozumie mu, veľmi rýchlo sa môže stať, že politiku začne vnímať práve cez spomínané dezinformácie a konšpiračné teórie. Nevyhnutné je komunikovať tieto témy spôsobom, ktorý im je blízky a smerovať ho tak, aby sa vytvoril priestor, ktorý ich zaujme a bude ich edukovať.
Problém je, že väčšinou nedokážeme mladých ľudí zaujať tým, že im budeme posúvať holé fakty. Preto sú aj príspevky na Mladí proti fašizmu rozdelené. Jedna skupina je informatívna, druhá je skôr heslovitá a na veci poukazuje menej zložitejším spôsobom. Tie druhé príspevky sú zamerané práve na to, aby mladých zaujali. Keď sa to podarí, a začnú sledovať stránku, postupne sa ponoria aj do faktických príspevkov, ktoré pomáhajú rozvíjať kritické myslenie a vytvárať určitý názor na danú situáciu.
Je za tým aj výchova? Dá sa žiak formovať v škole alebo na sociálnych sieťach, keď doma deti počúvajú reči o tom, ktorý politik je aký?
Je to aj o prostredí, v ktorom človek vyrastá, no nie je to pravidlo. Stretávam sa s mladými ľuďmi, ktorých rodičia sú napríklad homofóbni a podobne, no ich deti sú pravým opakom. Nedá sa to zovšeobecniť tak, že by to vychádzalo výhradne z rodinného prostredia, ale je to jednoznačne významný faktor, ktorý celú situáciu do značnej miery ovplyvňuje. Podobných faktorov je, samozrejme, viac, a preto je dôležité začať sa mladým venovať skôr, než si začnú vytvárať názor na základe nepravdivých informácií. Vtedy to môže byť nebezpečné.
Mali by dospelí ľudia brať deti na Pride pochod? Objavujú sa názory, že tieto deti sa nevedia rozhodovať, že to nie je správne a podobne.
Vždy je dôležité vnímať podobné situácie v určitom kontexte. Koľko rokov má to dané dieťa? Chce tam ísť? Rozumie danej problematike? Tých faktorov je jednoznačne viacero. Netrúfam si však bližšie hodnotiť danú situáciu nakoľko v tomto smere určite nie som odborník a zároveň ani nepoznám bližší kontext.
Čo robiť s tým, ak deti vzdelávajú ľudia, ktorí prezentujú svoje vlastné politické názory?
To je problém. Záleží však na tom, akým spôsobom to ten učiteľ vie podať. Pokiaľ je debata v rovine, že ho zaujíma názor žiakov bez toho, že by im podsúval ten svoj, je to podľa mňa v poriadku. Ak je to o tom, že učiteľ niekomu vtláča do hlavy svoje presvedčenie, je to zlé.
Ako tomu zabrániť?
To je ťažká otázka. Pokiaľ ide o učiteľa, ktorý žiakom vsúva svoje politické názory nepriamo a vie hovoriť dostatočne všeobecne, škola ho z vlastného rozhodnutia nemôže vyhodiť. Potom môže byť naozaj ťažké zabrániť tomu, aby v tom pokračoval naďalej.
Na občianskej náuke a na dejepise sa žiaci veľmi málo venujú tomu, čo sa dialo počas a po druhej svetovej vojne na Slovensku. Veľmi málo času sa venuje aj ľudským právam.
Čo sa týka dejepisu, hodiny, najmä na základných školách, sú častokrát o tom, že učiteľ diktuje žiakom, čo si majú podčiarknuť. To si potom doma prepíšu do zošita a neskôr, keď prídu na hodinu, majú za úlohu presne tak, ako to majú napísané v zošite, zopakovať dané učivo. Na hodinách sa vo veľa prípadoch naozaj málo diskutuje a nerozvíja sa kritické myslenie. Môžeme do nekonečna pridávať hodiny dejepisu a občianskej náuky navyše a robiť nové osnovy, keď samotný systém a proces výučby je nastavený zle. To je podľa môjho názoru ten najväčší problém.
A potom sú aj takí, ktorí hodiny vedú podľa seba.
My sme za štyri roky na strednej ani raz neotvorili učebnicu dejepisu. Môj učiteľ všetko vedel, o všetkom s nami diskutoval. Zároveň bol otvorený diskusii. Tým, že systém ako celok je nastavený zle, to mal veľmi zložité. Avšak aj napriek tomu, že jeho výučba bola zaujímavá, v konečnom dôsledku sa aj tak nemohla veľmi odlišovať od celkového systému, ktorý je nastavený tak, ako je nastavený.
Má význam meniť osnovy a spôsob vyučovania, keď dieťa ovplyvňuje prostredie, v ktorom vyrastá?
To dieťa nemôže byť ovplyvnené odjakživa. Tým, ako sa vyvíja, určité témy začína vnímať až postupne v určitom veku. Je preto veľmi dôležité, aby škola prestala fungovať na princípe, že deti musia niečo počúvať, a presne tak, ako im to niekto povie, to musia zopakovať a posunúť ďalej. Podľa môjho názoru by deti mali počúvať, zamýšľať sa a následne veci interpretovať tak, ako ich pochopili, nie od slova do slova tak, ako im boli povedané. Ak sa nám toto podarí, verím, že náchylnosť uveriť veciam, ktoré sa nezakladajú na pravde, bude klesať.
Aké sú podľa teba najväčšie problémy Slovenska?
Problémov máme jednoznačne veľa. Za jeden z najdôležitejších však považujem angažovanosť občianskej spoločnosti. Pretože keď nie je verejnosť dostatočne angažovaná, vytvárajú sa len ďalšie a ďalšie problémy. Čo sa budúcnosti týka, tak sa bojím, že môže nastať situácia, kedy sa naša spoločnosť začne príliš radikalizovať na obe strany a postupne zanikne akákoľvek rozumná diskusia. Čiže problémom sme my. Nechceme homosexuálov, imigrantov, interrupcie, mešity. Ako vysvetliť ľuďom, že to nie je tá najväčšia hrozba, ktorá sa na nás valí? Problém podľa môjho názoru je, že, ako som už spomínal, na školách sa nepodporuje kritické myslenie a nesnažíme sa rozvíjať ho. Ľudia často nemajú na veci vytvorený názor, až do momentu, kým im niekto nevtlčie ten ich. A keď sa to stane, je náročné vysvetliť im, že veci môžu byť v skutočnosti nastavené inak.
Môžu za to sociálne siete, ktoré nie sú v tomto smere dostatočne kontrolované, aby mohli zabrániť šíreniu nenávistných komentárov a príspevkov?
Jednoznačne na tom majú svoj podiel viny.
Čo s tým?
Predpokladať, že Facebook sa k téme začne v blízkej dobe dobrovoľne stavať zodpovedne je podľa mňa skôr nereálne. Preto považujem za naozaj dôležité vytvárať a podporovať aktivity, ktoré situáciu na sociálnych sieťach minimálne vyvažujú. Samozrejme platí, že ak by sa Facebook prestal tváriť, že problém neexistuje, resp. že ho rieši dostatočne a viac netreba, situácia by sa podľa môjho názoru oveľa zlepšila.
Ale čo potom so slobodou prejavu a názoru?
Každý môže byť slobodný len tak, aby svojou slobodou neobmedzoval slobodu druhých. Každý má právo na slobodu prejavu. To bezpochyby. Sloboda ale končí momentom, keď ohrozuje niekoho iného.
Si spoluzakladateľom portálu Dúhy.sk. Prečo ste sa rozhodli venovať práve LGBTI komunite?
Štatisticky má každý z nás vo svojom okolí zhruba 30 ľudí, ktorí patria do LGBT komunity. Len málokedy však skutočne vieme, o koho sa jedná. V prípade, ak by to bolo spôsobené tým, že podobné veci sa skrátka neriešia a každý by žil svoj život bez obmedzení, nepredstavovalo by to problém. Realita je však taká, že ľudia z komunity sa častokrát boja zdôveriť druhým kvôli strachu z diskriminácie a odmietnutia. Presne preto sme sa rozhodli vytvoriť sociálnu sieť Dúhy.sk, na ktorej majú možnosť lepšie spoznať ostatných ľudí z komunity aj v prípade, ak ešte neprešli comming outom.
Prečo máme na Slovensku taký problém s touto komunitou?
Pretože ich domienky sa nezakladajú na pravdivých a relevantných veciach.
Ako to zmeniť?
Kampaňami, diskusiami, vecnou argumentáciou, zmysluplnými projektami a podporou tej časti spoločnosti, ktorá nestratila nádej, že situácia sa môže zlepšiť. Zároveň si myslím, že by mali byť trestaní ľudia, ktorí úmyselne šíria dokázateľné klamstvá a dezinformácie.
Veľká časť ľudí nemá problém s LGBTI komunitou, majú však problém s tým, že by si mali adoptovať deti.
Ja osobne ako jeden z problémov v súčasnosti vidím aj to, že namiesto toho, aby sme riešili, ako sa dostať z bodu A, ktorý predstavuje súčasnú situáciu, do bodu B, ktorý predstavuje registrované partnerstvá pre ľudí rovnakého pohlavia, sa rozprávame skôr o tom, čo by možno teoreticky mohlo nastať v bode F a aký by to mohlo mať dopad na bod Y. V dôsledku toho ľudia častokrát nechcú pristúpiť ani na úplne základné minimum, akým sú spomínané registrované partnerstvá, pretože majú strach z toho, čo by mohlo nastať neskôr. Tá otázka však teraz vôbec nie je na stole.
Blížiace sa časy vianočných svetielok a medovníkov nás naladili na vlnu štedrosti, a preto každý týždeň do Vianoc venujeme jednému z odberateľov nášho newslettra knihu Meet the Heroes. Ak ste nás doposiaľ nepozvali do vašej mailovej schránky, teraz je správny čas tak spraviť. Ďakujeme, že nás čítate.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
