Grafik na Slovenskej technickej univerzite a veľký sympaťák. Ivo Páleník je však najmä aktivista, ktorý bojuje proti architektonickým bariéram sťažujúcim život zdravotne postihnutým ľuďom. Je autorom portálu go-ok, ale aj mobilnej aplikácie na hľadanie parkovacích miest parking4disabled.eu

Je obdivuhodné, že človek so zdravotným postihnutím pomáha tam, kde to nedokážu kompetentní. Kde sa v tebe berie tá energia a vôľa?

Často nad tým rozmýšľam. Dávam si túto otázku dokonca skoro denne. Raz si hore, keď máš ten skvostný pocit užitočnosti, uznania, ba až hrdinu, a inokedy si na dne, keď máš chuť to všetko zabaliť. Práve pre to, že tí kompetentní ti často nielenže nepomôžu, ale ešte ti to sťažujú. Akoby sa v tom vyžívali. Paradoxne, vtedy nastupuje tá sila, ktorá ťa odrazí hore. Obávam sa však, že to nejde donekonečna.

Je v tom istý vnútorný hnev či frustrácia?

Je to zmes ingrediencií. Niekedy je to hnev, bezradnosť, sudca, egoista, Dr. Jekyll and Mr. Hyde, matka Tereza, Superman, učiteľ, exibicionista, stratég alebo idiot. A niekedy toto všetko naraz, pričom sa to vo mne prebudí pri istej situácii. Myslím si však, že prevláda pocit, že si ma nevšímajú a bagatelizujú moje/naše potreby. Niekto sa s tým dokáže vysporiadať viac, niekto menej.

Skúsim to hneď v úvode rozhovoru, ale existuje nejaká oblasť, s ktorou si v rámci služieb pre ľudí so zdravotným postihnutím spokojný?

Ešte kým ti odpoviem, použijem na prvý pohľad jedno klišé. Nie som ten typ, ktorý sa večne sťažuje, nevie sa vžiť do kože „ne-hendikepovaných“ a všetko hejtuje. A ani väčšina z nás taká nie je, i keď sa to tak na prvý pohľad môže zdať.

Problémov (s úradmi, bariérami a ignoráciou) máme naozaj veľa. Nie je správne myslieť si, že nás (zdravotne postihnutých) frustruje, že nemáme napríklad niektorú z končatín a “máme my to ale zlý život!”. To je dôležité si uvedomiť.

Sú to skôr frustrácie z toho, že na úrade mi opäť nepomohli, nedostal som sa do reštaurácie, nemám rovnaké podmienky ako ostatní, musím sa stále prispôsobovať a ustupovať. V každom prípade je naozaj veľmi ťažké hľadať pozitívne príklady. Tých problémov je fakticky veľa, a s niektorými človek bojuje denne. Práve to je vyčerpávajúce. Ale sú aj pozitívne veci, to určite. Teraz si ale nespomínam (smiech).

Kedysi sme na našom portáli urobili taký pokus. Jedna bývalá novinárka dostala v rámci spolupráce za úlohu napísať 2+1 článkov o bezbariérovosti. Ten jeden mal byť pozitívny. Poviem ti, bolo to brutálne ťažké, aj keď snaha naozaj bola.

A čo tu u nás funguje? Podľa mňa komunity. Ľudia a jednotlivci. Lebo sa chápeme, máme spoločnú tému, možno zlosť (alebo nazvime to radšej vnútorné nutkanie), ktoré som spomínal vyššie. To je vidno aj v iných sférach, nielen v tej našej.

Ivo Páleník
Foto: Martina Juríčková

Funguje teda medzi zdravotne postihnutými niečo ako ucelená komunita?

Existujú viaceré – fungujúce a nefungujúce zároveň. Predstav si príklad Slovenska, ibaže v malom. Nájdeš tu jednotlivcov, ktorí makajú, ale aj takých, ktorí robia hanbu, zvážajú sa na výhodách iných, takých, ktorí vyslovene škodia alebo sa boja niečo spraviť, či vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Logicky by si očakával, že ľudia sa budú snažiť urobiť pre Slovensko len to najlepšie, keďže tu žijú, ale ani tu to nie je ružové. Ľudia riešia problémy až vtedy, keď sami cítia nátlak na vlastnej koži.

Je tu však ešte jeden prúser: Sme nejednotní. Predpokladám, že každý svoj vlastný problém vníma ako najväčší (i tak ho zamestnáva), a preto tu už nie je priestor na pomoc ostatným. Keď na to príde, a niekto sa ozve, spoločnosť to berie ako problém toho jednotlivca.

Niečo je dané aj minulým režimom – neozývať sa, nevytŕčať z davu, držať ústa. Otázka znie, nemali by sme všetci skončiť s vyhováraním? Ja vravím že áno, už dávno sme mali.

Prijal by si, ak by bolo viac ľudí z vašej komunity aktivistami?

Áno, bol by som rád a samozrejme by to pomohlo. Stačí sa pozrieť na aktivity cyklistov, aktivistov pracujúcich v oblasti životného prostredia, mestských zásahov a pod… U nás také niečo neexistuje.

Aktivista Ivo Páleník
Foto: Martina Juríčková

Aj v parlamente sa už objavili nové tváre, ktorým nie je táto problematika ľahostajná. Sú povzbudením a nádejou?

Určite áno. A malo by byť takých viac, ak nie všetci politici. Trochu do toho vidím, sám som robil odborného asistenta jednej pani poslankyni (S. Shahzad, pozn. autora). Myslí to „s nami“ naozaj úprimne a bojuje zubami nechtami (+ zopár ďalších). Tiež to tam ale nemá ľahké.

Precestoval si kus sveta. Kde sa nachádza Slovensko v bezbariérovosti?

Na túto otázku sa trochu ťažšie odpovedá, i keď viem, ako to myslíš. Väčšie mesta sú ako tak zabezpečené a bezbariérové. Ak vycestuješ niekam, kde je iný než mestský svet, začína to rapídne klesať.

Na druhú stranu, napríklad vo Švédsku nájdeš bezbariérové WC pokojne aj uprostred močarísk. Ak by som to mal zovšeobecniť, tak Švédsko a ostatné severské krajiny vedú. Rád by som spoznal napr. Kanadu, tam som ešte nebol, a vraj je taká tiež. Slovensko je podľa mňa ten horší stred.

Ako je to u nás s tolerantnosťou obyvateľov voči ľudom so zdravotným znevýhodnením?

O pozitívnych správach sa dozvieš ťažšie. Skôr sa človek dočíta o tom, ako vodič MHD nechal schválne zdravotne postihnutú dievčinu na zastávke, lebo sa mu nechcelo spúšťať plošinu, susedia na domovej schôdzi zamietli rampu do domu človeku, ktorému po cukrovke odrezali nohy, šéf pizzerie vyhodil vozíčkára, aby mu neobil stoly, mafiánko necháva parkovať svoje auto na vyhradenom parkovacom mieste, aby… už ani neviem prečo všetko. Podobné historky viem vysypať z rukáva na počkanie. Áno, toto sa deje. Tie pozitívne veci sa však s určitosťou dejú tiež. Nemám však najlepší pocit z toho, že by sme boli nejako extra tolerantní. Sme holubičí národ a toto mi na ňom asi fakt najviac prekáža. Veď, pozri čo prežívajú také menšiny.

Ivo Páleník - Parking4Disabled
Foto: Martina Juríčková

Chápem, že je to ťažká otázka, ale máš aspoň zopár tipov na to, ako by mali ľudia zmeniť pohľad na svet a žilo sa nám tu lepšie a tolerovali sa?

Mali by veľa cestovať. To hovorím vždy. Otvoriť myseľ a vidieť ďalej ako po koniec vlastného nosa. Cestovanie je oslobodzujúce a poučné. Mňa osobne veľmi zmenilo. Nemyslieť na seba, ale i na druhých. Konieckoncov, raz tú pomoc bude potrebovať každý (veľmi nerád používam túto vetu).

S cestovaním súvisí aj sloboda. Čo to pre teba znamená?

Ak ochorieš alebo sa ti niečo stane, pocítiš obmedzenie. Ale dá sa to riešiť. Keď niekto v spoločnosti poruší pravidlá, ide do väzenia. Obmedzia ho. A to je ten trest. Žiť svoj život naplno a bez obmedzení je teda na nezaplatenie.

A ešte niečo:
Nie je správne myslieť si, že keď je niekto na vozíku, trpí tým konkrétnym zdravotným postihnutím. Už dávno sa s tým naučil žiť. Skutočný problém preňho nastáva vtedy, keď natrafí na nezmyselnú bariéru alebo na netoleranciu ľudí. Vlastne to je to isté.

Moja sloboda začína a končí práve u tých ľudí. Dokážu ťa preniesť cez bariéry, spraviť ti život plnohodnotným a potom sú tu tí druhí, ktorí ťa zastavia nezmyselným zákonom, kašlú na potreby tých slabších, a tak ďalej. Umožniť prekonávať bariéry je podľa mňa otázkou chcenia a nechcenia ľudí.

Parking4Disabled-go-ok
Foto: Martina Juríčková

Uvedomuješ si, že svojou prácou inšpiruješ nielen ľudí so zdravotným postihnutím?

Bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď ma napríklad oslovila Profesia, aby som spravil motivačnú prednášku na Profesia Days. Trochu som protestoval, pretože moju prácu nerobím kvôli motivácii. Ale tí ľudia ma počúvali. Tým mi odštartovali moju spíkerskú kariéru a okrem PD už spíkrujem o bariérach a diverzitách na školách, vo firmách, a vlastne pre tých, ktorých to zaujíma. Ak tým aj motivujem, teší ma to.

Existuje niečo, čo sa môžu ľudia naučiť od zdravotne postihnutých?

Byť “inšpirovaný zdravotne postihnutými” zaváňa trefným termínom vymysleným Stelou Young (pozrite si jej prednášku na TEDx, odporúčam): Ide o tzv. inšpiračné porno. My nie sme inšpiráciou, lebo sme zdravotne postihnutí.

Sme rovnakí a zároveň takí rôzni, jedineční. Všetci bez rozdielu. Ale ak to mám rozdeliť kvôli chápaniu, tak obe strany si majú čo dať. Vieme, že zaoberať sa bezvýznamnými maličkosťami v živote význam nemá. Sú dôležitejšie: zdravie, hodnoty, rešpekt, vzťahy.

Vďaka za tvoj čas, Ivo. 

Niečo normálne do inboxu