Jakub Gulík: Dobrý politik je pre mňa človek, ktorý je nudný a ponúkne mi na riešenie situácie dáta a nie emócie

Uvedomil som si, že občianska aktivita je dôležitá, preto sa politike v stand-upoch nevyhýbam.

16. 8. 2020

Barbora Váradyová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Vo svojich vtipoch často odkazuje na politických predstaviteľov či súčasnú situáciu v spoločnosti. Jakub Gulík je stand-up komik zo Silných rečí. Už sedem rokov chodí svojím humorom zabávať ľudí nielen po slovenských mestách. Humor mu ale nestačí, preto sa zapája do iniciatív Pohni hlavou alebo konferencií TEDx. Našimi témami bola politika, občianska aktivita a konšpiračné teórie.

Ako sa z človeka stane profesionálny komik?

Nie je na to jeden patent, ale čo sa týka Silných rečí, tak si to môže prísť každý vyskúšať. Volá sa to Open Mic, kde človek dostane tri minúty počas regulérnej show a môže vyskúšať svoje vtipy a zabaviť ľudí. Keď sa mu to podarí, je to fajn, ale neznamená to hneď, že príde medzi nás, lebo každý dokáže byť vtipný s jednou vecou. Musí sa osvedčiť štyri až päťkrát s novým materiálom a keď vidíme, že to funguje a človek je dobrý, tak vtedy má šancu stať sa riadnym členom Silných rečí. Začína s nami vystupovať za polovičný honorár a nie tak často, ale postupne sa do toho dostane.

Je to už iné, ako keď som začínal ja. Vtedy sme vystupovali v Bratislave raz do mesiaca. Začínajúci sa mohol osvedčiť až po pol roku. Teraz, keď vystupujeme častejšie a v rôznych mestách, si človek môže konkrétny materiál ešte brúsiť. Môže ho skúšať v jednom, druhom, treťom meste a má zrazu fungujúce vtipy.

Ja som na začiatku prišiel do Bratislavy raz za mesiac, zistil som, čo fungovalo či nefungovalo a ďalší mesiac som musel prísť s niečím novým, lebo väčšina divákov bola tých istých. Takže keď dostane človek riadne zaplatené, vtedy je profesionál.

Dá sa humor cibriť?

Dá. Podľa mňa je to o návyku rozmýšľania. Komik rozmýšľa a pozerá sa na veci inak. Tým, že sa častejšie núti rozmýšľať odlišne, si vytvára nové cestičky a spoje v mozgu, a potom už robí niektoré veci automaticky. Samozrejme, určitá dávka talentu tam musí byť, ale keď človek pochopí princíp a techniku vtipu, a cibrí to, môže sa zlepšovať.

Druhá stránka veci je vystupovanie. Predsa len, človek môže byť vtipný, môže dobre napísať vtip, skvele ho podať medzi kamarátmi, ale príde na pódium a nevie to predať, lebo nie je zvyknutý vystupovať pred ľuďmi. Javiskový prejav sa naňho ale praxou nalepí.

Jakub Gulík rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako sa píše set?

U každého je to inak. Ja sa snažím priebežne si písať vtipy, čo mi napadajú a potom si to skladám dokopy. Tým, že sa venujem témam ako politika a aktuálne dianie, som nútený o to častejšie písať niečo nové. Taký humor vie byť údernejší a štiplavejší, viem dostať od publika väčšiu reakciu, ale zároveň nie je dlhodobý. Keby teraz vytiahnem napríklad niečo na Plavčana, tak si už nikto nespomenie, kto to bol. Na druhú stranu, keď urobím stand-up o tom, aké je to bývať so susedmi a aké sú typy susedov, tak s tým môžem vystupovať aj 10 rokov.

Niekedy mávame tematické Silné reči, napríklad policajné. Vtedy si musím sadnúť a hľadať asociácie, stereotypy, pozrieť sa na to inak a zosmiešniť to. Hlavná pointa je diváka prekvapiť, aby neočakával pointu.

Na pódiu aj sociálnych sieťach sa často vyjadruješ k politickej situácii. Čo ťa k tomu vedie?

Povedal by som, že je to moje hobby. Chápem, že niekto nechodí voliť, pre iného je celá politika nechutná a že je hriech si v nedeľu zapnúť Na telo alebo O 5 minút 12, ale mňa to istým spôsobom baví.

Tiež som tomu nebol odjakživa naklonený, politika bola pre mňa nudná, ale pamätám si, že už ako dieťa, keď bežali správy alebo politická relácia, tak som prosto sedel a čumel na to. Ničomu som síce nerozumel, poznal som nejakých politikov, vedel som, že Mečiar je zlý, ale niečo ma pri tej telke držalo.

Postupom času som si začal uvedomovať, že občianska aktivita a záujem o verejné dianie sú dôležité. Nemám problém sa v tom špárať, či už už ide o našu politiku alebo zahraničnú. Beriem to ako moje hobby a aj ako povinnosť.

Mali by sa všetci vyjadrovať nahlas k politike?

Rýchla odpoveď by bola áno, ale keď sa nad tým zamyslíme, nemôžeme to vyžadovať od každého. Niekoho to nebaví a nemôže to robiť proti svojej vôli.

Na druhej strane, politika sa týka všetkých a je to svojím spôsobom ignorantské. Nie je nutné sa vyjadrovať, ale nech ten človek ide aspoň voliť. Niekto si síce môže vsugerovať, že štát ho neovplyvňuje, ale to nie je pravda. Aj korona to teraz dokázala. Štát povedal, že nebudú žiadne vystúpenia, nebude sa točiť, nebude sa nahrávať, tak ten človek skončil.

Jakub Gulík rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Prečo je dôležité, aby sa komici vyjadrovali aj k vážnym témam?

Nemyslím si, že len my komici by sme sa mali vyjadrovať, ale mal by to robiť každý, kto má nejaký dosah na sociálnych sieťach. Určite je plus, ak človek svojich fanúšikov nasmeruje, ukáže im, aké hodnoty vyznáva, a ten, kto na to doteraz nemal názor, si odrazu povie, že mu to dáva zmysel a zrazu niečo objaví.

Veľakrát sa stane, že niekto sa roky k vážny témam nevyjadruje vôbec a potom zrazu vyjadrí svoj názor a 15 – 20 % jeho fanúšikov je prekvapených, že táto ich obľúbená postavička má svoj pohľad na vec. Prevláda názor, že herci by sa nemali vyjadrovať, nech len hrajú, ale faktom je, že sú to takí istí občania a majú právo sa vyjadriť.

Myslím si, že zvlášť v dobe internetu, keď sú rôzne informácie, je dôležité, aby sme aj my komici dali najavo svoj názor. Chcem, aby tí, čo ma sledujú, vedeli, aké hodnoty si ctím. Nechcem, aby som šiel do dôchodku s tým, že ma sledovali náckovia, pretože mali radi môj humor a nevedeli, čo si o nich myslím.

Dostávaš za to veľa hejtu?

Neviem, čo je veľa hejtu. Záleží od toho, koľko sledovateľov má človek na sociálnych sieťach. S mojimi pár tisíckami fanúšikov na Instagrame toho nie je až tak veľa, ale záleží od príspevku alebo videa, ktoré vyjde von.

V komentároch na Youtube, keď si niečo natočím, viem schytať hejt. Čím je to citlivejšia téma, tým je hejt väčší, ale je to v normálnej miere. Najväčší hejt som dostal, keď som sa vulgárne vyjadroval k Lívií z Kultúrblogu. Vtedy mi prišli aj všelijaké fyzické vyhrážky.

Internet je ale iný, preto beriem inak aj vyhrážky typu “nabudúce, keď ťa stretnem osobne, tak ti poviem, čo si o tebe myslím”. Prešlo pol roka a furt nič.

Oni za to ani nemôžu, to je akoby evolučná záležitosť, že zoči voči nepriateľovi či nebezpečenstvu stuhneme. Na internete to chýba, tam toho nepriateľa nevidíme, je imaginárny. Takže preto sú tam hustejší.

V čase rozhovoru máme za sebou 100 dní novej vlády, ako vnímaš súčasnú situáciu v politike?

Pred voľbami som verejne prezentoval, že budem voliť PS/Spolu, takže som nebol spokojný už čerstvo po voľbách, pretože sa moja strana do parlamentu nedostala.

Bol som však rád za dve veci. Prvá, že Smer nebol schopný zostaviť vládu, aj keď to malo horkú príchuť, lebo mali 18 %, čo je stále dosť. Druhá vec bola, že sa tam nedostal Andrej Danko. To bola jedna z top udalostí, v ktoré som dúfal. Síce nie je žiadna výhra, keď je teraz Boris Kollár predseda parlamentu, ale Danko bol obrovská hanba. Na pódiu som si z neho robil srandu, ale doma mi bolo smutno.

A potom prišla tá horšia časť, Matovič sa stal lídrom, z čoho som bol už pred voľbami nervózny. Ľudia mi niekedy vytýkajú, že či chcem späť Smer, ale to nie je o dvoch voľbách, že buď Smer alebo Matovič. Matovič je prosto pre mňa šašo, ktorý nepatrí na premiérsku pozíciu.

Ešte sa aj odmieta akokoľvek posúvať. Politickí predstavitelia chodia ku koučom, ktorí ich učia rétorike, ako gestikulovať a podobne, a keď sa ho nejaký moderátor pýtal, či nad tým uvažuje, povedal, že nie, pretože Igor to robí inak a ľudia ma majú radi takého, aký som.

Na druhej strane mal nezávideniahodnú pozíciu v tom, že prišiel rovno do korony. Každý by vtedy urobil chyby, takže nemôžeme kritizovať, že urobil všetko zle. Prvé mesiace mal naozaj ťažké, ale to nič nemení na tom, že tam podľa mňa nepatrí.

Tretia vec, ktorá ma trápi, je, že tu máme jednu z najkonzervatívnejších vlád, aké sme tu kedy mali.

V dnešnej dobe riešime koronu a to, že sme absolútne nepripravení na 21. storočie, na digitálnu dobu a ani na to, čo sa týka vzdelávania a pracovnej sily. Máme veľa chýb v zdravotníctve aj školstve, ale my namiesto toho uprednostňujeme hodnotové otázky a potraty. Takže Slovensko v 21. storočí má v parlamente ľudí, ktorí rozprávajú, akoby boli zo 17. storočia. Je to taký pekný stroj času do minulosti.

Čo by mal podľa teba politik predstavovať?

Politik alebo premiér by mal byť suchý, nezaujímavý človek, ktorý aj keby sa rozčuľoval nad hocičím, tak vo mne nevyvolá žiadnu emóciu.

Prosto človek, ktorý keď príde na tlačovú konferenciu, vyjadrí sa k aktuálnej téme, dá k tomu dáta, navrhne možné riešenia a povie, čo sa plánuje a kedy nás bude informovať o ďalších krokoch. Nepredstavujem si žiadne vykynoženie hnusoby, žiadne heslá, hashtagy a statusy na Facebooku. Jednoducho od neho chcem dáta a riešenie, nepotrebujem vedieť, čo robí doma, nechcem fotky jeho detí. Je to premiér, môže sa pekne usmievať, môže byť milý, to je len plus, ale chcem ho len z tej nezaujímavej stránky.

Pre mňa by bola najlepšia taká vláda, o ktorej ani neviem, pretože vďaka nej veci fungujú. Tak ako nepotrebujem každý deň kontrolovať, či je každá súčiastka v televízore v poriadku.

Pre mňa je svetielko nádeje Zuzana Čaputová. Všetko čo povie, má hĺbku, zasiahne aj emócie, ale tak, že ich nezneužíva a povie to k veci. Aj počas predvolebných debát, keď na ňu útočili, sa nenechala vyprovokovať a to sa mi páčilo. Povedala, čo chce, čo si myslí, čo zastáva a vybavené.

Jakub Gulík rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Zapojil si sa do projektu Pohni hlavou, čo bola séria diskusno-zábavných relácií o kritickom myslení. Prečo?

Zavolal ma Tomáš Hudák, lebo vie, že sa o tieto veci zaujímam. Projekt sa mi páčil hneď, keď mi ho Tomáš predstavil. Išiel som do toho, pretože robiť len humor mi nestačí. To, že na pódiu a sociálnych sieťach rozprávam, čo si myslím, a ukazujem ľuďom, ako ich ťahajú za nos, je pre mňa stále málo.

S Tomášom sme rozprávali o tom, ako funguje ľudská myseľ a ako sme mali príliš málo času z hľadiska evolúcie, aby sa náš mozog adaptoval na dnešný svet.

Dnešný svet je veľmi rýchly a stále sa zrýchľuje. Kedysi pre lovca zberača zohrávali hlavnú úlohu inštinkt a pudy, no my potrebujeme zapájať logiku. Marketéri a politickí lídri vedia, ako funguje myseľ a tieto vedomosti využívajú proti ľuďom, ktorí tomu nerozumejú. Aj preto hovorím, že pre mňa by bol dobrý taký premiér, ktorý by mi ponúkol dáta a zaťažil iba moje rozmýšľanie, nie moju dušu.

Lídri a rôzni marketéri dnes využívajú emócie ľudí pomocou nadpisov článkov, na billboardoch a v rôznych videách vytrhnutých z konceptu. Chcú vzbudiť emóciu a podráždiť pud, aby človek začal cítiť strach. Strach je totiž tá najsilnejšia emócia, ktorou dokážeme ľudí ovládať a prinútiť k takým veciam, ktoré si často ani nedokážeme predstaviť.

Kvôli tomuto si myslím, že je to dôležité. Viem, že tým nezmeníme celý svet, ale ak sa nám podarí aspoň u jedného, dvoch ľudí rozsvietiť žiarovku, alebo to pochopili, tak je to pre mňa splnená misia.

Čo si zistil týmito diskusiami?

Niektorí sa prišli pozrieť, lebo nás poznali. Niektorí dorazili preto, že sa niečo deje v meste a je to zadarmo. A potom tam boli určite aj takí, ktorí sú presvedčení o svojej pravde, prišli si nás vypočuť a ostali ďalej v rovnakom nastavení, ale takí sa k tomu nepriznávajú. Nakoniec som bol veľmi príjemne prekvapený, lebo som očakával, že v nejakom meste nás bude niekto konfrontovať.

Stali sa nám príjemné veci. Napríklad v Banskej Bystrici prišiel za nami muž so svojou ženou, ktorí sa s nami chceli odfotiť. Muž sa priznal, že ho tam zobrala manželka a keďže očakával, že budeme nejaká sekta, tak si naschvál sadli iba na kraj, aby mohli po nejakej chvíli odísť. Nakoniec zostali celý čas a hovoril nám, že sa mu to veľmi páčilo.

Chodili sme aj po mestách, kde minulé voľby vyhral Smer alebo Kotlebovci a zistili sme, že v každom meste sú nejakí ľudia, ktorí boli z našej bubliny. Boli sme príjemne prekvapení, keď nás potom volali na rôzne udalosti, či by sme prišli do ich školy alebo na festival. Som spokojný s tým, ako to nakoniec dopadlo.

Chystáte sa tomu venovať aj po voľbách?

Išlo nám o to robiť to pred voľbami, aby mal človek aspoň nejaký návod, ako rozoznať dezinformáciu. Mali sme hostí ako Ján Markoš, autor knihy Manuál kritického myslenia, ktorý rozprával o tom, ako funguje mozog, prečo niekto robí to a to počas kampane a podobne.

Projekt je ale nastavený tak, že veci, ktoré tam rozprávame, môžeme povedať hocikedy a dá sa to aplikovať na čokoľvek. Rátame teda s tým, že s ním budeme pokračovať. Veď v podstate sme aj tak stále pred nejakými voľbami.

Jakub Gulík rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Prečo ťa tak oslovujú konšpiračné teórie?

Baví ma, čo všetko sa dá na konšpiračnej scéne vymyslieť. Baví ma pôvod tých teórií aj fakt, že sa pri nich často dopátrame k trolom v Petrohrade, ktorých náplňou práce je písať na internete hlúposti či programovať nejakých botov. Fascinuje ma, čo všetko ľudia dokážu využiť a spraviť kvôli moci a svojim osobným záujmom.

Čo bolo prvou konšpiráciou, s ktorou si sa stretol?

Moja prvá konšpiračná teória sa datuje asi 15 rokov dozadu, keď som ešte nevedel, že niečo také existuje. Niekde na internete som sa dočítal, že 2Pac, americký rapper, ktorého zastrelili v roku 1996, možno žije niekde na Kube. Vraj na fotke z jeho pitvy chýbalo nejaké tetovanie. Vtedy to bolo pre mňa zaujímavé a chvíľku som mal v hlave reálnu myšlienku, či to náhodou nemôže byť pravda.

Časom mi racionálne došlo, že sa síce hocikde analyzujú jeho vraj posmrtné pesničky nahrané na Kube, no jeho kamaráti a rodina o ničom takom nehovoria.

Neskôr som začal objavovať pojem konšpiračná teória. S príchodom sociálnych sietí a internetu v každej domácnosti a v každom mobile sa to začalo rozrastať a vtedy som pochopil, aká je to hovadina. Fascinuje ma, čomu všetkému sú ľudia schopní uveriť a čo dokážu vymyslieť.

Aj ja som si síce ulietaval na ezoterike a motivačnej literatúre, v ktorej som hľadal životné odpovede, ale nikdy to pre mňa nebolo uspokojivé. Až vďaka fyzike a vede som začal upúšťať od ezoteriky, pretože som videl, že sa to navzájom bije.

Začal som si všímať vzorec, že ezoterika sa výrazne prekrýva s konšpiračnými teóriami aj so skupinou ľudí, ktorí sú náchylní na extrémizmus a ktorí sú ochotní voliť Kotlebu. To ma pred voľbami 2016 skutočne vystrašilo.

Teraz prišiel Covid a ja sa stretávam s ľuďmi, ktorí mi hovoria, že sa nedajú zaočkovať, že sme len ovce a za všetko môže Čína, Američania a 5G. Na jednej strane som z toho smutný, na druhej strane ma to fascinuje. Dnes si už prečítam knihu alebo pozriem film na ezoterickú tému len preto, aby som sa utvrdil v tom, aká je to blbosť.

Môžeme nejako formovať ľudí, ktorí k tomu inklinujú?

Z krátkodobého hľadiska som pesimista. Z mojej osobnej skúsenosti musí mať človek určitým spôsobom vyvinuté myslenie alebo charakter, aby si časom uvedomil, že niečo je blbosť. Ja sám som bol napríklad kedysi presvedčený, že existuje prekyslenie organizmu a všetci sa musíme detoxikovať. Myslel som si, že poznám fakty a bolo veľmi ťažké ma presvedčiť. Až neskôr, keď som prestal byť tvrdohlavý a začal si o tom zisťovať viac, preorientoval som sa.

Úplne zarytých ľudí asi nepresvedčíme, ale u ľudí, ktorí majú pochybnosti, je to možné. Z dlhodobého hľadiska si myslím, že je to o vzdelávaní, a to nielen v škole, ale aj v komunite. Keď budú ľudia okolo nás vzdelaní a racionálni, vieme si to podávať medzi sebou. V tomto som optimista a aj z hľadiska evolúcie je to vec, ktorú treba očakávať. A či sa niečo zmení hneď, povedzme do roku 2025? Za to budem bojovať, aby som mal čisté svedomie.

Aké by si si predstavoval Slovensko?

Racionálne a logicky uvažujúce. Predstavujem si krajinu, kde robíme veci preto, aby systémovo fungovali. Bol by som rád, keby sme opustili od toho povestného socialistického hesla, že kto si nezoberie, okráda svoju rodinu. Chcel by som, aby sme začali myslieť jeden na druhého, podporovať sa navzájom a pochopíme, že svet sa mení a už sme v 21. storočí. A veľmi by som prial, keby zo sveta vymizol nacionalizmus a rasizmus.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

občianske aktivity politika stand-up comedy