Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Učiteľka Jana Trnovcová po záhrade túžila najmä kvôli vlastným a zdravým potravinám. Tento priestor jej však ponúkol obrovský rad výhod a prostredie, v ktorom sa deti vychovávajú akosi ľahšie. Ukázalo sa, že vidiecky životný štýl blahodarne pôsobí na každého člena mladej rodiny. Jedným z jej snov je vrátiť do škôl viac manuálnej práce a pohybu. Tvrdí, že je dôležité, aby deti videli seba a svoje ruky ako nástroj zmeny.

Okrem toho, že zvládaš prácu na statku, máš cit aj pre písanie. Tieto dve schopnosti spájaš vo svojom novovzniknutom blogu „Mama na statku“. Kedy to stíhaš?

Vďaka, že to tak vnímaš. Možnosťami, ktoré súčasné storočie ponúka, sa mi podarilo skĺbiť do blogu dve moje záľuby – záhradu a literatúru. Našla som si tak svoj osobný priestor, ktorému sa venujem po nociach, mnohokrát na úkor spánku.

Čo ti písanie prináša?

Na materskej dovolenke som pocítila potrebu vložiť sa aj do niečoho iného, ako je len výchova. Život matky je v tomto období náročný z hľadiska zachovania si samej seba a priestoru pre seba. Presne ten mi dáva môj blog. Keď kráčam statkom, nachádzam veľa inšpirácie a tém na písanie. Nedalo sa nepodeliť o to všetko. Dlhé roky si píšem denník a toto nie je nič iné ako taká verejná forma mojich denníkových zápiskov. Je to moja očista alebo inak, vnútorná katarzia. 

Čo by mal tvoj blog priniesť verejnosti?

Mojím zámerom je predstaviť záhradu ako priestor, ktorý je pre človeka prirodzený, pomáha mu a lieči. Odkedy som spoznala benefity, ktoré ľuďom ponúka, nevedela som sa uspokojiť s tým, že by som tieto myšlienky nešírila ďalej.

Mrzí ma, že záhrada pomaličky mizne z ľudských obydlí. Stráca sa aj z miest, kde je na ňu priestor. Nahrádzame ju „golfovými trávnikmi“ či betónovými plochami, a tak sa v mnohých prípadoch ochudobňujeme o veci, ktoré by boli pre nás prospešnejšie.

Záhrada má psychohygienický charakter. Prináša aktívny životný štýl pre celú rodinu, združuje ľudí, zlepšuje vzťahy a toto sú veci, ktoré v nej intenzívne vnímame a prežívame. Môj blog nie je súbor faktov, postupov alebo návodov. Je to skôr náš osobný príbeh, ktorý možno niekoho inšpiruje k zmenám. Mne mnohokrát stačil zaujímavý článok alebo dobrá kniha a spustila sa vo mne lavína nápadov a predstáv. Ktovie, možno niekoho môj blog presvedčí o tom, že sa niektoré veci dajú robiť inak.

Foto: Lucia Hausknechtová

Keď sledujem fotky tvojich detí, väčšinou na niečom pracujú. Ako sa ti podarilo vzbudiť v nich pozitívny prístup k práci?

Nie je v tom žiadny špeciálny fígeľ a nie je to ani žiadne výchovné tajomstvo. Deti sú našim zrkadlom a robia to, čo vidia u svojich rodičov. My sa s mužom z toho, že niečo vytvárame a budujeme, naozaj tešíme a ony to vidia. Vidia radosť z práce. Po vydarenom diele si doprajeme oslavu a radujeme sa zo spoločných úspechov.

Prečo si sa rozhodla viesť svojich potomkov k fyzickej aktivite?

Toto nikdy nebolo nejaké rozhodovanie alebo premýšľanie o tom, ako budem vychovávať. Presťahovali sme sa na miesto, ktoré si vyžadovalo náš vklad, prácu a energiu. Deti sú v tom s nami, spontánne a prirodzene. Nezvykneme ich niekde „odkladať“. Svojmu synovi a dcére nepoviem, aby sa išli hrať na pieskovisko, kým ja zasadím stromček. Nehovorím im, že mám kopu práce a ony musia zatiaľ ísť k babke. Takto to u nás vôbec nefunguje. Keď varím, deti nepozerajú zábavné videá. Opýtam sa ich, čo chcú robiť. Klepú mäso, šúpu mrkvu alebo zemiaky. Do všetkého, čo sa u nás deje, sú pozvaní. Nezáleží na tom, či ide o upratovanie, varenie, prácu v záhrade alebo stolárskej dielni môjho muža. Nehovorím však, že sa vždy zapoja.

Vyzerá to ako dobre zorganizovaný idylický život.

Nežijeme v zázračnom priestore, ku ktorému si trápenia, choroby, krik či plač nenašli cestu. Samozrejme, že niekedy sú dni ťažké, samozrejme, že sú dni, keď sú deti mrzuté a nedarí sa nám nájsť spoločnú reč, sú chvíle, kedy ma prepadne beznádej a nervozita. Takto by som mohla pokračovať dlho. Žijeme obyčajný život so svojimi starosťami a radosťami. Keď je dlho príliš dobre, priam čakám, čo nepríjemné sa prihodí a vždy sa niečo prihodí. Taký je skrátka život. Vo všeobecnosti však platí, že sme šťastní ľudia, život nás baví, nejdeme proti vlastnému vnútornému presvedčeniu.

Odpoveď, že žiješ šťastný život, sa počúva dobre. Bolo to tak od začiatku?

Večer, keď dom stíchne, zvykneme si s mužom sadnúť k stolu a podebatovať. V jeden takýto večer som mu povedala: „Už by som nemenila.“ Bolo to zhruba pol roka po sťahovaní. Takže nejaký čas na zžitie s novou situáciou som potrebovala. Možno preto, že som vyrastala na dedine, som neutrpela žiadny zásadný šok.

Vydali sme knihu s útržkami tých najlepších myšlienok z rozhovorov, ktoré vznikli počas troch rokov fungovania Meet the Heroes. Jej kúpou potešíte sami seba, inšpirujete sa a podporíte vznik ďalších rozhovorov. Kúpiť si ju môžete na www.kniha.heroes.sk. Ďakujeme.

Čoho si sa pri sťahovaní musela vzdať?

Istôt. Človek, ktorý sa sťahuje, opúšťa všetko, čo pozná, na čo je zvyknutý. Snívali sme o idylke na vidieku, ale nikde nebolo napísané, že sme sa rozhodli správne.

A ako to zatiaľ vyzerá? Rozhodli ste sa správne?

Keď si sadneme k večernej debate teraz, po dvoch rokoch od sťahovania, poviem: „Z celého srdca ďakujem za tvoj nápad sťahovať sa.” Milujem to tu. Tento životný štýl nám jednoducho sadol.

V čom je váš životný štýl iný, zaujímavý?

Ja osobne náš život vnímam do istej miery oslobodený od systému. Našim cieľom nie je definitívne sa od neho odstrihnúť, to vôbec nie, ale platí, že sme do vlastných rúk prevzali značnú časť zodpovednosti za naše životy. Niektoré plodiny už vôbec nemusíme kupovať, pečieme si kváskový chlieb, vyrábame domáci syr, celé leto takmer denne zaváram, varím džemy a výživy. V súčasnosti chystáme priestor pre malé hospodárske zvieratá a chceme docieliť to, že úplne prestaneme nakupovať mäso v obchodných reťazcoch.  

To neznie úplne pohodlne.

Ak to človeka nebaví, pravdepodobne to nepôjde. Pre niekoho veľa zbytočnej práce, pre mňa akási forma umenia.

Hospodárstvo ako forma umenia?

Zadovážili sme si kus zeme, nie práve v najlepšej kondícii. Teraz hľadáme spôsoby, ako na nej ekologicky pestovať, pripravujeme si vlastné plánty, vysádzame rôznorodý ovocný sad, na jar chceme vysiať lúčne plochy, na ktoré nalákame užitočný hmyz, učíme sa, čo s čím sadiť tak, aby rastliny prosperovali aj bez chémie, nastúpili sme na cestu ustavičného vzdelávania, pretože si myslím, že kopírovať moderné poľnohospodárske postupy nie je múdre. Je to tvorivý proces, je to postupná zmena fádnej plochy na životodarnú krajinu plnú rozmanitosti. Je to niečo iné ako striedanie kukurice a pšenice od nevidím do nevidím. Je to umenie. 

A to všetko po boku s deťmi. Aké práce si na statku obľúbili najviac?

Kým dcéru najviac baví opatrné vkladanie drobných semienok do zeme, syn sa stará o ich zavlažovanie. Ale v obľube majú aj kŕmenie zajacov, nepohrdnú jazdou na traktore, či účasťou pri varení. Jasné, že nie vždy ich baví to, čo sa práve deje a nájdu si vlastnú zábavu, ale väčšinou chcú robiť to, čo mama a tato.

Foto: Lucia Hausknechtová

Čím to je, že predmety ako hrable, lopaty, vrecia či škrabky na zemiaky sú pre ne atraktívne?

Odjakživa ich skôr rozčuľovala nejaká napodobenina niečoho reálneho. Keď sa mali hrať, že „akože“ krájajú alebo polievajú kvety, videla som, že boli z toho demotivovaní. Nevidím dôvod na to, aby sa deti hrali na „akože“, keď veci môžu robiť naozaj. Ony skutočne môžu polievať kvety, krájať alebo presýpať, len to musíme vedieť správne usmerňovať. Tým, že deťom zveríme do rúk reálne predmety, rozvíjame v nich tiež zodpovednosť, pretože ak napríklad niečo nepolejú, tak to, jednoducho, zahynie. Vidia teda reálne fungovanie sveta.

Mám pocit, že dnes ľudia uprednostňujú bývanie v meste, ale vy ste sa rozhodli pre vidiek a statok. Prečo?

Nehľadali sme statok. Hľadali sme pozemok, na ktorý sa zmestí záhrada a dielňa. Túžili sme hlavne po vlastných, zdravších potravinách. Máme šťastie a vnímame ako dar, že sme našli práve tento konkrétny kus zeme, ktorý veľkolepo oslovujeme statok. Na sťahovaní do vidieckeho prostredia sme sa zhodli, ale bolo to najmä manželovo volanie po zmene. Predtým sme mali k dispozícii príliš málo metrov štvorcových na uskutočňovanie jeho snov. Teraz ich je podstatne viac, a tak som v snívaní odvážnejšia už aj ja. Obaja sme za toto rozhodnutie vďační, a to najmä odkedy sme rodičmi.

Vidíš nejaký citeľný rozdiel, čo sa týka výchovy v mestách a na vidieku?

Sú to odlišné prostredia, ale nemôžem tvrdiť, že deti vyrastajúce v mestách nemožno vychovať k láske a úcte k prírode. Mešťan, ktorý chce takýmto spôsobom viesť svojich potomkov, má možno o niečo náročnejšiu úlohu, pretože musí byť tvorivejší, no nehovorím, že je to nemožné.

Poznám paneláky, ktorých chodby sú zaplavené zeleňou. Nikto vám nemôže zakázať vysadiť si pred bytovkou tulipán a starať sa oň. Aj v meste sa dá kŕmiť vtáčiky na balkóne. Môžete na parapete pestovať mikrobylinky či klíčky, ísť k starým rodičom, nazbierať černice a spraviť si hoci aj v byte domáci sirup. V mestách sa tiež zakladajú komunitné záhrady. Alebo je snáď problém vziať deti do nejakej dediny na bazu?

Myslíš si, že je potrebné, aby školy aj dnes viedli žiakov k manuálnej práci?

Som učiteľka a toto je môj sen. Keby som mala moc a kompetenciu, chcela by som do škôl vrátiť viac manuálnej práce a pohybu. Prináša to obrovské výhody. Už dnes existuje mnoho úžasných projektov. Na školských dvoroch sa vysádzajú ovocné stromy, zeleninové záhony, vytvárajú sa prírodné jazierka a práve toto je to, čo by v žiadnej škole nemalo chýbať.

Školský dvor by mal byť prostredím, kde sa deti učia veci, ako je sadenie plodín, kvetov či starostlivosť o stromčeky. Dielo, ku ktorého vzniku deti prispejú a sú jeho súčasťou, vnímajú inak. Zrazu skôr chránia ako ničia. Zaviedla by som pracovné vyučovanie a dala by som si veľmi záležať na tom, aby bol potenciál tohto predmetu maximálne využitý. Nenútiť, ale viesť. Zohľadniť individuálne nadanie či potreby, vstať zo stoličiek a ísť do terénu. Je dôležité, aby deti videli seba a svoje ruky ako nástroj zmeny. Žiaci by si mali byť vedomí toho, že sú schopní niečo vytvoriť a dokázať.

Ako by sme mohli takéto činnosti zaviesť v typických mestských školách, ktorým chýba záhrada alebo zelený areál?

V takom prípade nevidím inú možnosť, ako ísť do terénu. Napadá mi niekoľko rôznych alternatív, ako by sa to dalo a malo spraviť tak, aby to nedopadlo ako fajn príležitosť uliať sa z vyučovania. Stojí za to posnažiť sa, aby sa žiaci nedostali len do pozície pozorovateľov, i keď aj to má význam.

Skôr však treba vytvoriť podmienky na akciu, zapojenie svalov, rúk, mozgu a srdca. Gumáky lákajú málokoho, ale ja si myslím, že je to len preto, že mladým ľuďom chýba reálna skúsenosť, kontakt s prírodou, tvorením a budovaním. Možno som naivná, ale myslím, že viem, kde hľadať mužnosť, ktorej stratu toto storočie toľko oplakáva. Keby sa mladí muži pod vedením múdreho učiteľa naučili niečo zostrojiť, opraviť, stĺcť vyvýšený záhon, opraviť pokazenú lopatu, prešmirgľovať a natrieť školskú bránu, verím, že by získali komplexnejší pohľad na seba aj svet. Viem, že to nie je pre každého, ale viem aj to, že mnohým by prospelo uvedomiť si, že jeho ruky sú dar, že má na to, aby sa v budúcnosti staral o svoju rodinu aj iným spôsobom, ako výplatnou páskou s vysokými číslami. Známka z písomky by nemala byť jediná spätná väzba pre žiaka.

Takže si myslíš, že nejaký produkt či vlastné dielo majú potenciál poskytnúť žiakom spätnú väzbu?

Foto: Lucia Hausknechtová

Myslím, že nie je na škodu pouvažovať o tom. Tak sa zas dostávame k tomu, aké užitočné je dopriať deťom aktivitu v záhrade. Výsledkom je hneď niekoľko hmatateľných výsledkov. Okrem toho si myslím, že popri všetkom tom memorovaní a drile môže práve záhrada otvoriť dvere k užitočným a praktickým skúsenostiam. Zdá sa mi, že sme v dnešnej spoločnosti príliš zameraní na výkon, na dosahovanie výsledkov, že žiaci sa musia drilovať predmety, na ktoré často vôbec nemajú bunky a považujem za paradox, že veci, ktoré by mali byť absolútne prirodzené a normálne dnes nevedia nielen deti, ale ani niektorí dospelí.  

Do akej miery je podľa teba vhodné tolerovať kontakt detí s technológiami?

Žijeme v 21. storočí a bolo by nelogické a nerozumné, keby sme deti od technológií separovali alebo im ich zakazovali. Je nutné, aby sa vedeli v tomto smere pohybovať. Dôležité je naučiť ich psychohygiene.

U nás to funguje tak, že po poobednom spánku, keď sa naolovrantujeme, jedno video, ktoré sa bude pozerať, vyberá syn, jedno dcéra a jedno ja. Stáva sa, že nás zaujme nejaká problematika a potom ideme o nej niečo zisťovať na internet, ale tu náš kontakt s technológiami končí.

Uvedomujem si, že televízia a internet sú rýchlou a efektívnou pomocou, keď sa mama cíti unavená. Veľmi ľahko však môžeme skĺznuť k tomu, že si na to zvykneme a vytvoríme tak veľmi nezdravý návyk v našich rodinách.

Je teda manuálna práca u detí prospešnejšia viac ako tá s technológiami? 

Dnes musíme naučiť deti pracovať s technológiami, no to, že budú vedieť niečo vytvoriť vlastnými rukami, zvýši ich sebadôveru. Dieťaťu to dodá pocit, že sa nestratí a dokáže sa o seba postarať. Manuálna práca tiež posilní schopnosť spolupracovať a pomáhať si a to sú vlastnosti, ktoré nie sú v praktickom živote na zahodenie.

Na svojom blogu si písala o diagnóze NDD (Nature Deficit Disorder – Porucha nedostatku pobytu v prírode), ktorá je čoraz častejšie diagnostikovaná psychológmi. Ako sa prejavuje?

Na fyzickej úrovni je to obezita, rednutie kostí, nedostatok vitamínu D, alergie a na psychickej úrovni rôzne poruchy správania, koncentrácie, sklon k agresivite alebo naopak úzkosti či nízkemu sebavedomiu. Ak vychádzame z toho, že sme súčasťou prírody, že ju máme zapísanú v DNA, potom sa niekde musí odzrkadliť to, že deti do školy odvezieme autom, celý deň sú zavreté v nejakej budove, poobede idú na krúžky a večer ich opäť privezieme domov. V uzavretom priestore, v ktorom navyše striehneme na každý detský krok, ich oberáme o kreativitu, predstavivosť, odvahu a istú dávku potrebnej slobody.

Čo s tým?

Myslím, že každý si musí hľadať tú najlepšiu možnosť pre seba a svoju rodinu sám.

Máš overený recept, ako deti motivovať k práci už od malička, namiesto toho, aby pozerali do tabletu?

Foto: Lucia Hausknechtová

Myslím, že v tvojej otázke je hneď aj odpoveď. Čím sú deti mladšie, tým menej ich je potrebné presviedčať. Asi to je cesta. Nečakať, kým zmúdrejú, zosilnejú, budú šikovnejší a zatiaľ robiť veci za nich, ony nech si medzitým niečo pozrú. Naopak, dať dôveru a varechu aj ročnému dieťaťu. Ale nech nemieša akože, nech mieša naozaj. Čím skôr začneme deti zapájať do všetkého, tým jednoduchšie vytvoríme zvyk, prirodzený stav, že aj dieťa je schopné plnohodnotne sa podieľať na chode rodinného života. Je fajn mať presný čas vyhradený na pozeranie do tabletu. Ak niečo pozerajú, je dobré sledovať to s nimi, vedieť, na čo sa pozerajú a rozprávať sa o tom s nimi. Nevnímať tablet ako pestúnku.

Prezradíš nám tvoje plány do budúcna?

Ja radšej plánujem a snívam nenápadne a potichu, avšak tak intenzívne, že mám problémy so zaspávaním. Mám pocit, že keď to poviem nahlas, už dávam záväzok hlavne sama sebe a človek nikdy nevie, čo bude. Moje plány sú však spojené s deťmi, nielen s tými našimi. Čaká nás ešte veľa práce, aby sme pripravili také prostredie, v ktorom by mohli pestovať, majstrovať, bádať, objavovať, prebúdzať zmysly, starať sa o zvieratá a naplno sa oddávať slobodnej a spontánnej hre.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

bloger Jana Trnovcová rodičovstvo vidiek