Ria Valovičová: Naše hospodárske zvieratá nechcem zatvárať. Naučili ma nelipnúť na veciach a poriadku

Dnes si neviem predstaviť márniť čas vysedávaním v bare. Niekomu mestský život vyhovuje, ja som to tak necítila.

4. 7. 2021

Dagmar Brucková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Ria Szedély Valovičová je zakladateľkou jedného z prvých azylov pre hospodárske zvieratá na Slovensku. Odísť z vidieka do mesta, za lepším zárobkom a sociálnym vyžitím dnes už nie je žiadna frajerina. Ria sa vydala opačným smerom. Opustila veľkomesto a mestský život, aby našla pokoj a domov v prírode. Nielen pre seba. Načas odložila svoje umelecké “ja”. Celú svoju energiu venuje zvieratkám a budovaniu terapeutického centra, so zameraním na arteterapiu a animoterapiu. Okrem zvierat tak chce pomáhať aj ľuďom. Jej projekt Home_regained, alebo Domov znovu nájdený, nám má pomôcť objaviť stratený domov v nás.

Kedy vznikol nápad odísť z hlavného mesta na samotu?

Žiť v lese „mimo civilizácie“ som túžila už niekedy na strednej škole, ale možno to bolo v mojich snoch stále. Nevedela som však, ako to dosiahnuť a kedy sa mi to podarí. Dá sa povedať, že to bol jeden z mojich životných cieľov. Potom som v Bratislave stretla Davida, svojho terajšieho manžela, ktorý mal rovnaký sen. S Davidom sme boli spolu pol roka, keď sme sa z Bratislavy odsťahovali na vidiek.  To „dokonalé“ miesto sme hľadali relatívne dlho.

Ako ste ho našli?

Finálnemu rozhodnutiu predchádzali mnohé obhliadky usadlostí na samotách po celom Slovensku, ale až v Hornom Tisovníku nám doslova poskočilo srdce. Okamžite sme vedeli, že tam chceme stráviť zvyšok života. Náš realiťák nás tam bral s malou dušičkou a videl viac prekážok ako pozitív. Ešte stále tam nebývame, ale pracujeme na tom. 

Popritom sme potrebovali niekde bývať, a tak sme si našli prerobený vidiecky domček s rozľahlým a nádherným pozemkom v obci Sucháň. Nachádza sa v relatívnej blízkosti usadlosti a teraz gazdujeme na dvoch miestach. Vtedy sme ani netušili, do čoho sa vlastne púšťame.

Ako sa dá uživiť na dedine?

Zamestnať sa v malej obci je ťažké alebo je potrebné dochádzať do mesta. My sme sa od začiatku sťahovali z mesta s tým, že vieme pracovať z domu. Pandémia ukázala, že home office je dnes možný pre mnoho ľudí. 

Mesačná splátka za hypotéku na dom s obrovským pozemkom je tu často oveľa nižšia ako podnájom izby vo väčšom meste. Za cenu našej obrovskej usadlosti s piatimi budovami by ste si v Bratislave nekúpili ani jednoizbák na okraji mesta. Možno ešte parkovacie miesto. 

Veľa ľudí odchádza do miest za vidinou vyššieho zárobku, ale zároveň ho tam aj veľmi rýchlo minú. Na vidieku má zas človek väčšiu spojitosť s prírodou a aj sa ňou riadi. Mne napríklad moje zvieratá dali režim. Sú ako švajčiarske hodinky a vždy vedia, na čo je práve čas. Keď s niečím meškám, na minútu presne mi to vybliakajú.

Z usadlosti sa stal projekt Home regained. Prečo taký názov?

V preklade to znamená “Domov znovu nájdený”. K názvu nás inšpirovalo dielo Johna Miltona ’’Stratený raj a Raj znovu nájdený”. Je taký, lebo naša cesta bola presne o nájdení strateného raja a zároveň ho takto pomáhame nájsť aj iným ľuďom a zvieratám. 

Predtým som sa doma necítila nikde na svete, dokonca ani s vlastnou rodinou. Cítila som sa ako bezdomovec, hoci som mala strechu nad hlavou. Potom som sa rozhodla adoptovať si samú seba a nájsť stratený domov vo svojom vnútri. Myslím, že toto mnohým ľuďom chýba. Ak im to môžem pomôcť znovu objaviť alebo im k tomu poskytnúť aspoň priestor, budem to robiť rada.

Ria Valovičová v rozhovore pre Heroes
Foto: Šimon Šiplák

O čom je váš projekt?

Projekt bol pôvodne cielený na pomoc ľuďom. Na usadlosti plánujeme vybudovať arteterapeutické centrum. Kedysi som sa sama liečila prostredníctvom arteterapie a uvedomujem si, že je mnoho ľudí, ktorým by mohla pomôcť. 

Dnes sa k nám pridali aj zvieratká a náš projekt nadobudol nový rozmer. Starám sa o capkov, kozičku, barančekov, ovečky, králiky, psíkov, kohútov a dúfam, že k nám raz pribudnú kravy, prasiatka a iné zvieratá. Keďže som si vymyslela, že zo starých stodôl na Hornom Tisovníku budú ateliéry, jedáleň, komunitná kuchyňa a divadelná sála, budeme im musieť pribudovať aj nové maštale. Preto neustále hľadáme spôsoby, ako získať potrebné financie. Home regained je aj o domove a azyle pre zvieratá.

Prečo práve arteterapeutické centrum?

Sama som arteterapiu navštevovala ako pacient. Liečila som sa na Zmiešanú úzkostnú a depresívnu poruchu. Poznám mnoho ľudí s rovnakou či inou diagnózou alebo takých, ktorí trpia syndrómom vyhorenia. Chcela by som im pomáhať, lebo priestoru na liečbu je u nás na Slovensku málo.  

Úplne ma však vyliečili až naše zvieratá. Milujú ľudí. Napríklad baranček Muco v objatí vydrží hodiny a každý, kto príde, sa od neho nevie odtrhnúť. Sama nie som arteterapeut, ale chcela by som spolupracovať s odborníkmi, napríklad aj s animoterapeutmi.

Koľko času zaberá starostlivosť o hospodárske zvieratá?

Záleží to od toho, koľko zvierat máte a koľko druhov. My berieme nechcené zvieratá, ktoré sú často choré. Veľa času nás stálo vybudovať ohrádky, maštale a s pribúdajúcimi zvieratami potrebujeme aj viac priestoru. 

Maštale im čístíme každý deň, rovnako aj suchý výbeh, kde sú veľké zvieratá, až kým nepreschne tráva. To je okolo obeda a v tom čase ich berieme na pašu. 

Niekoľkokrát denne zametám. Zajačie klietky čistíme dvakrát denne. S pribúdajúcimi zvieratami prišlo aj viac kopýtok, o ktoré sa treba starať. Ovečkám musíme strihať vlnu. Ak niekto ochorie, ako nedávno ovečka Ejka, čaká nás nepretržitá starostlivosť. Ejku sme museli vziať k nám do domu.

Ovečka v dome? To znie ako z rozprávky.

Nemali sme oddelenú maštaľ, ale aj keby sme mali, nechcela by som, aby bola sama. Ostatné zvieratá na ňu začali byť zlé a kvôli kašľu a vysokým horúčkam nemohla spať. Vyzeralo to s ňou veľmi zle. Veterinár na nej vystriedal mnohé antibiotiká, posledné našťastie zabrali. Liečila som ju aj prírodne, keďže sa roky venujem liečivým bylinkám. Ejka si o mňa oprela hlavičku a ja som jej spievala. Strávili sme dlhé hodiny, dni v objatí. Dnes už je naštastie zdravá. 

Podobne to bolo aj s malými jahniatkami, tie sme tiež mali v dome. Žiaľ, nie všetky to zvládli. Staručká kozička Pipuša dostáva kúpele kvôli kožným problémom. Na klasickej farme by tieto zvieratá už dávno nežili.

Si vegánka. Môže za to tvoja oddanosť zvieratám?

Dá sa povedať, že vegánstvo u mňa spustila primárne láska ku zvieratám a hneď za ňou ekológia. Zvieratá som milovala už odmalička a niekoľko rokov som vyrastala v domácnosti so starkými, ktorí chovali zvieratá na mäso a vajcia. Boli pre mňa tými najlepšími priateľmi a veľmi som trpela, keď končili pod nožom. 

Vyštudovala som gymnázium s ekologickým zameraním a mám aj maturitu z ekológie. Ekológia  a udržateľnosť boli pre mňa vždy dôležité, a je to u mňa dôvod číslo dva, prečo som sa pred desiatimi rokmi rozhodla prejsť na čisto rastlinnú stravu.

Je pre teba vegánstvo limitujúce?

Vôbec. Pre mňa je to absolútne prirodzená a zároveň jediná schodná cesta. Na našej planéte rastú desaťtisíce jedlých a liečivých rastlín, ktoré nám na obživu bohato vystačia. Navyše, odkedy žijeme na vidieku, spoznala som mnoho malých farmárov a chovateľov, ktorí našu vegánsku stravu prijímajú prekvapivo lepšie ako tí, čo živé zviera pomaly ani nevideli a mäso nakupujú v supermarkete. 

Jedným z najsilnejších momentov bolo, keď sa pred nami rozplakal asi šesťdesiatročný poľovník, chovateľ, po tom, ako sme trikrát odmietli smotanový zákusok a priznali sa, že sme vegáni. On sa nám zdôveril, že nedokáže zabiť zviera, ktoré pozná a jeho zvieratá chodí zabíjať sused a on potom ide zabiť susedove. Bolo mi ho ľúto. Boli sme možno prví, komu sa s tým priznal, pretože vo svojom okolí by bol považovaný za slabocha. Robiť to musí, lebo iným spôsobom by sa už vo svojom veku a regióne neuživil. Vraj ak by mal rovnaké dotácie na rastlinnú výrobu, bez váhania by miesto chovu začal pestovať zeleninu. Podobných príbehov a priznaní sme tu počuli mnoho.

Ria Valovičová na vidieku
Foto: Šimon Šiplák

Kedysi mal takmer každý dom na dedine zopár domácich zvierat. Ako je to dnes?

To závisí podľa toho, kde sa tá dedina nachádza. V satelitných dedinkách okolo Bratislavy budeme zvieratá hľadať iba ťažko. Tiež si nepamätám, že by niekto choval väčšie hospodárske zvieratá okolo Zlatých Moraviec, kde som vyrastala. Tu, na strednom Slovensku, kde žijeme, je tých chovateľov stále dosť. Dediny majú svoje družstvá a tie zamestnávajú ľudí. 

Začína byť moderné zaobstarať si ovečky na spásanie záhrady. V praxi to ale vyzerá tak, že na jar si ľudia zaobstarajú zvieratá, maximálne im zabezpečia vodu, pastvinu a na jeseň zoženú niekoho, kto ich zareže. 

Narastá tiež popularita výroby syrov a mnoho mladých sa o to zaujíma. Problém však nastáva, keď zistia, že na to, aby mohli zvieratá dojiť, musia mať najskôr mladé a to minimálne raz za dva roky. Navyše, aj tie mladé potrebujú mlieko, ktoré patrí prioritne im a aby sa dostalo k ľuďom, musia sa mláďat zbaviť. Na to nemá každý žalúdok a tak to riešia predajom mláďat niekomu, kto si ich sám zabije na mäso.

Ako by podľa teba mala vyzerať zmena v spôsobe zaobchádzania s hospodárskymi zvieratami?

Myslím, že najdôležitejšie je vzdelávanie a šírenie osvety. V prvom rade je preto potrebné preškoliť ľudí vo funkciách, ktorí majú skutočnú moc zmeniť životy zvierat, aby im na ich blahu a dôstojných životných podmienkach začalo viac záležať. Kontroly z veterinárnej správy sa nahlasujú vopred a farmári majú čas sa ne nachystať. 

Zmena tiež musí prísť aj od spotrebiteľov, ktorí budú volať po férovejších podmienkach a odmietnu nakupovať produkty z veľkochovov, kde sa so zvieratami zaobchádza nehumánne. Jedine tak my spotrebitelia donútime výrobcov, aby niečo zmenili.  

Skutočne účinná však bude iba zmena a sprísnenie zákonov. Mnohí chovatelia by prešli na rastlinnú výrobu, ak by bola rovnako alebo lepšie dotovaná ako živočíšna. My sa snažíme byť pozitívnym príkladom a inšpiráciou pre chovateľov zvierat na úžitok. Mnohokrát im návšteva u nás a interakcia s našimi zvieratami úplne zmení pohľad a donúti ich zamyslieť sa bez toho, aby sme im akokoľvek dohovárali.

Kniha, ktorá nesmie chýbať vo vašej knižnici

Ak radi čítate naše rozhovory, túto knihu si zamilujete.
Je určená všetkým, ktorým záleží na slobode, zdravých hodnotách
a ktorým nie je osud našej krajiny ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

V akom časovom horizonte si myslíš, že by ste mohli privítať prvých návštevníkov z mesta?

Pomáhať k nám chodia ľudia už teraz. Už je to takmer rok, čo sa u nás striedajú rôzni pomocníci a dobrovoľníci, ktorí nám za stravu a ubytovanie pomáhajú a pár týždňov u nás pobudnú, ale prichádzajú aj krátkodobejší, víkendoví pomocníci. Ideálne by však bolo mať tu niekoho na stálo. 

Boli už u nás ľudia s rôznymi životnými príbehmi, aj takí, ktorí sa týmto spôsobom života liečia. Kedy však bude hotové naše terapeutické centrum na samote, je otázne. Posledný rok bol pre nás čisto o zvieratách a to nám narušilo pôvodné plány. Ale to nevadí. Máme čas. Chcela som zorganizovať prvé víkendové pobyty už tu v Sucháni, avšak skomplikovala to pandémia, keďže terapeuti, s ktorými riešime spolupráce, si doháňajú resty u svojich klientov. Ak toto číta náhodou nejaký terapeut, arteterapeut, animoterapeut, ktorému by sa u nás páčilo raz za čas robiť víkendové terapeutické sebaspoznávacie pobyty, nech sa nám určite ozve.

Myslíš, že vaše komunitné centrum na samote má potenciál navrátiť ľuďom stratený pokoj?

Som o tom presvedčená a budem pre to robiť všetko. Verím, že ľudia, s ktorými chcem spolupracovať, takisto prehĺbia svoj potenciál a dostanú priestor pre rozvíjanie svojich vlastných liečebných postupov a nápadov. Areál tiež chceme prenajímať firmám na teambulding alebo na svadobné hostiny či detské tábory. Toto je spôsob, ktorý nám môže pomôcť s financovaním centra a sústrediť sa na našu hlavnú tému, ktorá pre nás nie je primárne o generovaní zisku, ale skôr o poslaní a pomoci ľuďom a zvieratám.

Ria Valovičová - vegánstvo
Foto: Šimon Šiplák

Prečo je podľa teba návrat k prírode dôležitý?

Lebo je to prirodzené. Odpojenie od prírody nám všetkým ubližuje, pretože sme z nej vzišli a nosíme ju v sebe. Kým ju budeme v sebe popierať, nikdy nenájdeme pokoj a harmóniu.

Máš nejaké odporúčania, ako by sa dal žiť život v meste v hlbšom napojení na prírodu?

Počúvať prírodu v nás, stretávať sa menej s ľuďmi a nechať si viac času pre seba, to je najlepšia škola. Začať tráviť čas naozaj sám so sebou. 

V mestách je viac bezobalových či zdravých obchodov, takže ak žijete v meste, kde sa takýto obchod nachádza, už len tým máličkom, ktorým ušetríte prírodu, sa k nej približujete. Existujú už aj online zero waste obchody. Dnes je možností naozaj veľa a myslím, že ekologicky myslieť a konať je možné v každej sfére života. 

Mesto je zároveň plné reklám, ktoré na ľudí vyskakujú z každej strany. Ďalšia vec je teda naučiť sa ich ignorovať a nenakupovať zbytočnosti. Nekupovať novú elektroniku, kým stará slúži alebo je opraviteľná. Nakupovať veci zo second handu. 

Vegánstvo je zatiaľ najekologickejší životný štýl. Ak niekoho zaujíma planéta, mal by zvážiť aspoň čiastočný prechod na rastlinnú stravu, aj keď to nebude hneď sto percent.

Ako svoje rozhodnutie odísť na vidiek vnímaš s odstupom času?

Bol to príchod domov a veľmi šťastné rozhodnutie. Je mi tu dobre. S mojimi zvieratkami sa cítim ako v rozprávke. Mám tu svoj priestor budovať svet taký, aký ho chcem ja. Hoci je to veľká drina a často sa nezastavím od rána do noci.

Ako vyzerá tvoj pracovný deň?

Najprv sa musím sústrediť na starostlivosť o zvieratá a hospodárstvo, až potom sa môžem venovať iným aktivitám, ako napríklad rozvíjať náš projekt, podnikanie či občas písať alebo maľovať. 

Na našom dvore je rušno. Kohút Coco kikiríka celý deň, hlavne, keď ma nevidí. A keď ho nevidím ja, nájdem ho na kuchynskom stole zobať z hrnca alebo ako si robí hniezdo v našej posteli. Do toho začne bliakať ovečka Eja, že už je čas, aby som ich vzala do záhrady na pašu. Psy sa naháňajú krížom krážom, štekajú. Zajačiky vyskočia na parapet a zjedia kvety či priesady. Malý rohatý baran Viliam prevráti fúriky plné hnoja, zožerie to, čo nestihli zajace. Capkovia obžerú všetky mladé stromčeky. 

A ja sa učím nehnevať sa, a oni ma zas učia nelipnúť na veciach, na poriadku, na ktorom mi kedysi tak veľmi záležalo. Nechcem zvieratá zatvárať. Musím si starostlivo určovať priority a upravený dvor, muškáty na oknách a čistučký dom to nie sú. A tento rok, žiaľ, ani záhrada. Nemáme dovolenku ani žiadne voľno. Z domu nemôžem odísť na viac ako šesť hodín, jedine že tu mám pomocníkov, a aj to len v prípade, že sú všetci v poriadku a zdraví.

Ria Valovičová o azyle pre zvieratá
Foto: Šimon Šiplák

Zišla by sa vám pomoc aj na plný úväzok?

Sami s Davidom na všetko nestačíme. Niekoľkokrát do mesiaca mi niekto napíše, či nemôžeme vziať nejaké zvieratko. A, bohužiaľ, vždy nemôžeme. Doteraz sme boli na všetko sami, ale už máme občianske združenie, podporovateľov a snáď sa nám čoskoro podarí nájsť aj stáleho zamestnanca, aby sme mohli so všetkým napredovať a prijímať aj ďalšie zvieratá. Hľadáme tiež pomoc s písaním grantov či manažovaním fundraisingových kampaní.

Ako by si s odstupom času porovnala život v meste a mimo mesta?

Kedysi som skutočne bola taký ten archetypálny mestský človek, ktorý si užíval kávičky, kultúru a večerné bary. Potrebovala som vyjsť medzi ľudí a nevynechať žiadnu kultúrnu akciu. Nikdy som nebola typ človeka, ktorý by úplne nemal čo robiť, ale vtedy som mala rozhodne oveľa viac voľného času ako teraz. 

Dnes si už neviem predstaviť márniť čas vysedávaním v bare filozofovaním o živote. Jediné, čím som sa mohla ušpiniť, bol rozliaty pohár vína. Teraz som špinavá takmer stále. Hnojom či blatom. Životom. Niekomu mestský život vyhovuje a cíti sa tam doma. Ja som to tak necítila.

Stratila si niečo odchodom z mesta?

Nemám ten pocit. Snáď iba možnosť kultúrneho vyžitia. Ale aj to si vieme doma vytvoriť. Máme projektor a na stenu si premietneme záznamy z predstavení alebo filmy. Ak niekto nemá toľko zvierat ako my, pokojne môže občas za kultúrou vycestovať. My sme sa odsťahovali do kraja, kde sme nikoho nepoznali a keď niekam musíme ísť, potrebujeme si dva mesiace dopredu zariadiť stráženie zvierat. Okolo statku je nesmierne veľa roboty a s tým človek musí rátať alebo sa tomu za pochodu prispôsobiť.

A čo si tým získala?

To, čo som získala odchodom z mesta, sa nedá celkom vyjadriť slovami, ale najviac to vystihuje jedno slovo – pokoj. Aj napriek tomu, že niekedy musím celé dni naháňať zvieratá po dvore, kričať na psov a prakticky sa celý deň nezastavím. S Davidom, našimi zvieratkami a prírodou okolo som prvýkrát pocítila, čo domov skutočne znamená. Je to miesto vnútri vo mne, splnený sen, pokoj, ktorý s nimi môžem zdieľať. Tu, na vidieku sme sa našli. Dopĺňame jeden druhého, skladáme si mozaiku nášho spoločného domova.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

animoterapia arteterapia azyl pre zvierata ekológia terapeuticke centrum veganstvo vidiek