Radomír Masaryk sa vo svojom výskume venuje sociálnej psychológii, psychológii zdravia a psychológii marketingu. Pracuje ako docent na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK, je prorektorom Univerzity Komenského pre vonkajšie vzťahy a v rokoch 2017 – 2020 na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK viedol Ústav aplikovanej psychológie. S docentom Masarykom sme sa rozprávali o vplyve koronakrízy na mládež, kritickom myslení, ako aj úlohe médií počas krízy.
Posledný rok bol mimoriadnou výzvou pre každého. Čo znamenal pre vás ako vysokoškolského pedagóga a člena vedenia univerzity?
Vedenie Univerzity Komenského v marci čelilo náročnej situácii. Nevedeli sme, čo sa bude diať, ale bolo zrejmé, že univerzita je vhodným prostredím pre šírenie vírusu. Väčšina študentov chodí vo štvrtok a v piatok domov a potom sa všetci vracajú v pondelok na internáty. To sú pre šírenie vírusu ideálne podmienky. Museli sme rýchlo reagovať. Boli sme jednými z prvých, ktorí prešli na dištančnú výučbu.
Každý deň sme spracovávali množstvo informácií. Po vydaní prvej správy o prechode na dištančnú výučbu nám padol server, takú záťaž sme dovtedy nezažili. Študenti mali množstvo otázok, museli sme vysvetľovať, čo sa deje.
Samozrejme, mali sme aj študentov, ktorí sa vďaka pandémii dostali do komplikovaných situácií. Či už boli zaseknutí niekde na Erasme a nemali sa ako vrátiť, alebo zostali odstrihnutí od štipendií. Niektorí ľudia zostali v tretích krajinách a potrebovali konzulárnu pomoc. Veľa ľudí nemalo kde bývať alebo mali rodičov, o ktorých sa báli kvôli zdravotným problémom. Ďalší si na internátoch nechali dôležité študijné materiály, alebo povedzme lekárske oblečenie. Vybavovali sme stovky e-mailov, správ a telefonátov, prvé mesiace sme takmer nespávali.
Zmenila sa aj moja rola prednášajúceho. Snažil som sa byť študentom oporou, sprevádzať ich náročnou situáciou. Pre mladých ľudí bola izolácia veľmi náročným zážitkom.
Ako riešite psychohygienu vy? Predsa len, táto situácia určite vplýva aj na vás.
Začal som viac behávať. Momentálne je to pre mňa najlepšia psychohygiena. Začínajúci bežec už po pár kilometroch zažíva stavy, keď sa mu zdajú všetky ostatné problémy malicherné. A potom príde euforický stav či radosť z prekonávania sa. Nikdy som nebol športový typ, ale tento nový koníček si celkom užívam.
Veľa ľudí začalo počas pandémie pracovať z domu. Pre nás, ktorí sme zvyknutí pracovať s počítačom, ten rozdiel taký zásadný nie je. Vaša práca je však aj o interakcii so študentmi. Ako toto zvládajú pedagógovia?
Prednášať do prázdnej steny je veľmi ťažké. Pri živej prednáške vidím v tvárach študentov, či sú stratení alebo či ich téma zaujala. Pri online prednáške spätná väzba chýba. Trochu nám pomáha funkcia smajlíkov v Microsoft Teams, študenti vďaka nim môžu v reálnom čase reagovať. Ale je to pre nás náročné, cítime sa ako divadelní herci bez publika a bez technického štábu. Len ja, notebook a pohár s vodou.
Chýbali aj osobné konzultácie, to je veľmi dôležité pri záverečných prácach. Prišli sme aj o konferencie. Tie sa síce dajú robiť online, ale nie je to ono. Sledovať celé hodiny online stream je úplne iné ako stretnúť naživo výskumníkov, ktorí ma inšpirujú, a neformálne sa s nimi porozprávať.
Čo prežívajú mladí ľudia?
Toto obdobie je zásadné pre vývoj sociálnych väzieb. Pre mladých ľudí je dôležitým krokom, odpútavajú sa od svojej rodiny a budujú si nové vzťahy s rovesníkmi. Či už sú to partnerské zväzky, komunity alebo malé skupinky. Izoláciu preto znášajú ťažko.
Na univerzite sme realizovali výskum mentálneho zdravia a zistili sme, že psychické problémy mladých sa zhoršili. Predstavte si mladého človeka, ktorý býva na internáte, je pánom svojho času, chodí na brigády alebo má prácu na čiastočný úväzok, má partnerku, koníčky, zábavu. A zrazu je späť u rodičov vo svojej detskej izbe. A rodičia sa niekedy k nemu opäť správajú ako keď bol stredoškolákom. Pre mnohých to bolo frustrujúce.
Akým spôsobom by to mohli riešiť, ak cítia úzkosti či depresívne stavy?
Dôležité bolo udržiavať sociálne vzťahy, napriek izolácii. Byť kreatívny. Využívať technológie, telefonovať, písať si správy, zdieľať fotografie. Paradoxne, toto je ťažšie pre introvertov. Introverti sú zvyknutí sociálne ponuky odmietať, nikdy nemuseli sami vyvinúť aktivitu.
Ak už niekto má úzkosti a depresie, treba o tom hovoriť s ľuďmi, ktorí sú okolo, s rodičmi, s učiteľmi, kamarátmi. Je potrebné hľadať niekoho, kto bude počúvať. A uvedomiť si, že náročné stavy zažívajú skoro všetci. Podstatné je nedusiť to v sebe a nájsť si spojencov. Keď to prerastie do fázy, že človek nedokáže vstať z postele, vtedy je dôležité vyhľadať odbornú pomoc a osloviť psychológa alebo psychiatra.
Ako vaši študenti pracujú s úzkostnými stavmi?
Mnohí sa naučili o svojich úzkostiach hovoriť, veľa sme o nich diskutovali na cvičeniach po prednáškach. Zistili, že nie sú sami.
U mladších ľudí je to podobne alebo ako sa na nich podpisuje táto kríza?
Stredoškoláci nemali až takú traumu z ohrozenia nezávislosti a samostatnosti, pre nich je skôr dôležité bezpečné odpútavanie sa od rodiny. Rodina je prístav, z ktorého môže 15 – 16 ročný mladý človek odbehnúť, vyskúšať si dospelácku rolu a zasa sa vrátiť. Teraz nemali kam odchádzať.
Aké dôsledky bude mať koronakríza na dnešných študentov?
Často čítam komentáre, ktoré situáciu vykresľujú priam katastroficky. Kríza vraj napácha nenapraviteľné škody. Nemyslím si to. Moji starí rodičia prežili v mladosti druhú svetovú vojnu, moji rodičia zas inváziu v roku 1968 a následnú normalizáciu. Ja som ako trinásťročný zažil pád socializmu a zmenu spoločenského systému. Každá generácia má svoje výzvy a náročné situácie. My ľudia sme na planéte dominantným druhom preto, že sa vieme adaptovať meniacim sa podmienkam.
Počas izolácie sme zistili, aká dôležitá je každodenná socializácia. Nielen s rodinou a najbližšími kolegami, ale s náhodnými ľuďmi či letmými známymi. Drobné interakcie, keď sa na nás niekto usmeje na ulici, čašníčka popraje pekný deň.
Nemyslím si, že by toto obdobie zanechalo v našej generácii nejaké veľké rany. Samozrejme, že je časť ľudí, ktorých sa to dotklo viac. Finančne, emočne, psychicky. Ale pre nich to zas bola šanca zmeniť priority či viac si vážiť drobné radosti života. A my na univerzitách sme urobili obrovský skok k väčšiemu prepojeniu so svetom. Možnosť pripojiť k prednáške experta z britskej univerzity či požiadať kolegyňu z Izraela o oponovanie dizertačnej práce sa ešte začiatkom roka 2000 zdali na mnohých odboroch ako sci-fi, dnes je to bežné.
A čo mladšie deti?
Krízu veľmi dobre zvládli adaptovaní ľudia v strednej a vyššej ekonomickej vrstve. Dieťa, ktoré má dvoch rodičov s priemerným či nadpriemerným platom až tak netrpelo. Školu im často suploval napríklad vysokoškolák, ktorému rodičia zaplatili za doučovanie. Pre vysokoškoláka to bol zdroj príjmov a dieťa sa nestratilo v učive.
Tu sa však začali roztvárať nožnice medzi takýmito deťmi a deťmi z horších sociálnych pomerov. Chudobnejším deťom sa nikto nevenoval, nemohli si dovoliť zaplatiť doučovanie, mnohé nemali vlastný počítač či tablet, aby sa mohli pripojiť na vyučovanie. Toto je skupina, o ktorú by sme sa mali zaujímať najviac a vyvinúť kroky, ako im pomôcť. Aby sa nestalo, že tú priepasť už nebudú mať šancu preklenúť. Tu môže pandémia zanechať vážne dôsledky. Myslím si, že väčšina ľudí zo strednej a vyššej ekonomickej vrstvy sa otrepe veľmi rýchlo, aj ich deti.
Veľa vysokoškolákov chodí domov, kde ich rodičia majú často iné názory než oni sami a často veria rôznym konšpiračným teóriám. Napríklad, že korona neexistuje, vakcíny nás majú zabiť, majú čipy a podobne. Ako zvládať takéto situácie a nerozhádať si celú rodinu?
Dôležité je prijať názory, aj keď sú odlišné. Veľmi často zvykneme reagovať podráždene a povýšenecky z nadradenej pozície. Ale viera v konšpirácie neznamená nevyhnutne, že tí ľudia sú hlúpi. Často je za tým strach a bezmocnosť. Konšpirácia dáva istú ilúziu kontroly nad situáciou: ak vakcíny odmietnem en bloc, vyhnem sa potrebe spracovať veľmi komplikované a kontraintuitívne koncepty.
Mnohí ľudia sú z informácií zmätení. Majú pocit, že im niekto niečo zatajuje a štát sa k nim nespráva úplne otvorene. Nuž, a v tomto majú pravdu. Pandémia nebola zo strany štátu dobre odkomunikovaná, opatrenia boli neprehľadné a často nesystémové. V čase, keď bolo treba konať a vysvetľovať sa politici venovali vzájomným mocenským bojom.
Keď sa bavíme s ľuďmi, ktorí sa uchyľujú ku konšpiráciám a odmietajú vakcináciu či dokonca neveria pandémii, tak to neberme ako prejavy hlúposti. Ale skôr ako prejav strachu. A skúsme ich ubezpečiť, že je v poriadku cítiť sa v takejto situácii zmätene a báť sa.
Čo robiť, ak sa starý rodič alebo rodič vyslovene vystavuje riziku, porušuje pravidlá, nechce sa dať očkovať? Kde je hranica medzi legitimizovaním ich obáv a pomknutím k tomu, aby si na seba dávali pozor?
To, že validujem emócie druhého človeka, neznamená, že s ním súhlasím. Ale je to prvý krok k otvoreniu sa. Potom môže prísť diskusia s argumentmi a s podpornými stanoviskami. Musíme mať trpezlivosť vysvetľovať.
Napríklad pre mojich rodičov bol dôležitý moment uvedomenie si, koľko vakcín už za svoj život absolvovali. Ľudia sú prístupní argumentom. V tieto dni sa väčšina ľudí stavia k vakcinácii ešte rezervovane, ale verím, že sa to zmení. Podstatné je nevysmievať sa, a pochopiť, že orientovať sa v mori informácií a dezinformácií nie je ľahké. Musíme byť trpezliví.
Vieme, čo sú dezinformačné médiá zač a čo spôsobujú. Zvládajú ale podľa vás aj štandardné média dobre svoju úlohu? Veď každý deň dostávame množstvo informácií, často bez kontextu.
Dostali sme sa do doby, keď musíme robiť veľmi veľa rozhodnutí, a k tomu spracovať veľa informácií. A nie vždy nám to ide. V jednom výskume dali ľuďom dve informácie a spýtali sa ich, či by absolvovali operáciu. Jednej skupine povedali, že na 80 % sa operácia podarí a prežijú, a druhej skupine, že pri tejto operácii pätina ľudí umrie. Je to tá istá informácia, len inak podaná, no v prvej skupine bola ochota podstúpiť operáciu vyššia. Teraz je otázka, či niekto ľuďom klamal, ak im povedal len tú prvú informáciu alebo je etické im povedať aj prvú, aj druhú časť. Experti odporúčajú povedať obe. Potom je to informácia, ktorá je férová.
No a médiá samozrejme referujú o tom, čo je zaujímavé, a tak sa napríklad úmrtiam po vakcíne venuje veľa pozornosti. A nastáva podobný efekt ako pri cestovaní: ľudia sa boja lietať, aj keď cesta autom je štatisticky nebezpečnejšia. Ale letecká katastrofa je dráma, ktorá bude v správach ešte dlho, kým autonehoda je banalita.
Ale ťažko povedať, či to médiám vyčítať. Nie sú to experti na zdravotnícke informovanie. Píšu články tak, aby sme ich čítali. Skôr si myslím, že by v tomto mohlo viac urobiť Ministerstvo zdravotníctva. Nie hovoriť, že vakcíny sú skvelé, ale otvorene komunikovať o výhodách a rizikách, viesť ku kritickej diskusii, strážiť kvalitu odbornej diskusie. Komunikovať s ľuďmi férovo, priamo a nezakrývať ani negatívne veci.
Myslíte si, že ľudia, ktorí sú proti vakcínam na covid, budú mať problém aj vakcinovať svoje deti s povinnými vakcínami?
Ja by som tieto dve skupiny nehádzal do jedného vreca. Je veľmi málo tvrdých antivaxerov, ktorí odmietajú vakcináciu ako takú. Skôr odmietajú vakcíny selektívne. Nechcú dať dieťa zaočkovať proti osýpkam, mumpsu, rubeole, ale zároveň nemajú problém sa zaočkovať napríklad proti žltačke alebo brušnému týfu, ak cestujú do exotickej krajiny. Potom je tam veľká časť ľudí, ktorí majú len obavy a potrebujú, aby sa s nimi komunikovalo ako s partermi.
Nemyslím si, že pri covide to bude až taký problém. Hneď ako sa ukáže, že toto je spôsob, ako sa vrátiť do normálu, a že pravdepodobnosť ťažkých vedľajších účinkov je porovnateľná s pravdepodobnosťou výhry v lotérii, veľa ľudí zmení názor.
Na vyhodnotenie všetkých týchto informácií potrebujeme aj kritické myslenie. Akým spôsobom si ho môžeme pestovať?
Na univerzite aktuálne pracujeme na viacerých projektoch, kde sa snažíme pracovať s vedeckou gramotnosťou. Snažíme sa mladým ľuďom vysvetľovať, ako informácie vznikajú a čo sa s nimi deje do momentu, kým sa ku nám dostanú. Čo všetko sa musí stať od zberu dát po publikáciu vo vedeckom časopise. A kde všade môže nastať zlyhanie.
Raz som cestou do práce zachytil správu, že čokoláda nám pomôže schudnúť. Samozrejme, že išlo o vymyslený článok a vedec, ktorý túto hlúposť vydal si chcel len overiť, kam až to zájde. Upozornil na chyby v systéme. Je dobré, že o nich vieme.
Stane sa, že aj autori v renomovaných médiách ako The New York Times alebo Guardian prečítajú vyhodnotenie vo vedeckej štúdii a spravia podľa toho článok, ktorý ale neberie do úvahy metodiku výskumu alebo kontext. Ako to má vedieť vyhodnotiť obyčajný človek, keď aj naozaj kvalitné svetové médiá to niekedy nedokážu?
Mnohé zahraničné a už aj niektoré slovenské médiá začali uvádzať linky na konkrétne vedecké štúdie. Na Slovensku s tým, myslím, začal Otakar Horák z Denníka N. Človek nemusí poznať všetky nuansy v štatistike, ale základné veci ako veľkosť vzorky alebo to, či bola súčasťou štúdie aj kontrolná skupina, vyhodnotiť dokáže. A to je niečo, v čom by sme sa mali zlepšovať.
Mali by sme vyžadovať aj od médií, aby vedecké poznatky komunikovali takto. Nestačí, aby napísali, že “vedci dokázali, že jedenie citrónov pomáha proti nákaze”. Chceme vedieť, či to bola dvojito zaslepená štúdia, na akej vzorke a akým spôsobom ju urobili. Alebo to mohol byť len dotazník s otázkou, či si myslíme, že by citróny mohli byť efektívne proti covidu – hneď je jasné, že takýto záver by mal úplne inú váhu. Takéto články by sme si mali overovať a tlačiť médiá do toho, aby publikovali viac informácií o výskumoch. Zároveň by sme mali ignorovať médiá, ktoré nám opakovane klamú.
Ak ste niekedy používali aplikácie na prehrávanie hudby ako Spotify či Deezer, viete, že si ich musíte “vychovať” – istý čas jasne označovať, čo sa mi páči a čo nepáči. Umelá inteligencia sa chytí. Podobne by sme si mali “vychovať” aplikácie, ktoré nám prinášajú informácie či správy. Ak budeme niektoré médiá konzistentne ignorovať, dostanú sa na okraj záujmu a sociálne siete či rôzne systémy ich prestanú ponúkať.
Vedecké informácie nám okrem médií prinášajú aj influenceri cez spolupráce s rôznymi firmami. Veľa z nich, samozrejme, nemá dostatočné vzdelanie na to, aby naozaj dokázalo prejsť príslušné štúdie a vyhodnotiť ich. Sebavedomo však informujú o účinkoch rôznych látok podľa informácií, ktoré im dodá firma. Aká je zodpovednosť firiem a influencerov v tejto oblasti?
Na influencerov zo sociálnych médií by sa mal vzťahovať podobný regulačný rámec ako na štandardné médiá. Aspoň pokiaľ ide o výživové doplnky, vitamíny, zdravotné poradenstvo. Je paradoxné, že liek s reálnou účinnou látkou sa oficiálne propagovať nemôže. Naopak, pri vitamínoch alebo výživových doplnkoch je reklama prípustná. Nie je to férové voči farmaceutickým firmám, ktoré vyrábajú skutočné lieky. Oni do verejného priestoru ísť nemôžu, zatiaľ čo výrobcovia výživových doplnkov môžu propagovať svoje výrobky aj napriek tomu, že nemajú povinnosť testovať ich účinnosť.
Influencerov by sme vedeli nejakým spôsobom regulovať, čo ale s firmami, ktoré tieto informácie púšťajú von. Ako riešiť ich zodpovednosť?
Neostáva nič iné ako uplatňovať kombináciu regulácie a zdravého rozumu, teda nenechať sa oblbnúť.
Vy ste sa stali členom predstavenstva Nadácie Orange, kde sa zaoberáte aj kritickým myslením. Čo vás motivovalo k tomu angažovať sa aj v rámci firemnej spoločenskej zodpovednosti?
Zaujali ma témy, ktoré chcela Nadácia Orange riešiť, teda kritické myslenie a duševné zdravie. Obe tieto témy sú mi veľmi blízke. Robil som výskumy aj o práci s digitálnymi technológiami a ako si ich mladí ľudia osvojujú, aj ako posudzujú dôveryhodnosť rôznych správ.
Pre mňa to je navyše návrat k časom, keď som so spoločnosťou Orange spolupracoval v prvých rokoch vývoja programu korporátnej zodpovednosti. Teší ma smer, akým sa Orange uberá a verím, že pôjde príkladom ďalším veľkým firmám.
Prečo by firmy mali riešiť podporu vzdelávania?
Keď som študoval na strednej škole v USA, tak všetky lokálne podniky a reštaurácie podporovali svoju strednú školu. Či už išlo o voľnočasové aktivity, šport, umenie a tak ďalej. Uvedomovali si, že toto sú ich potenciálni zákazníci, ale aj to, že keď robia biznis v komunite, je pre nich dôležité časť ziskov vracať späť do sektora, ktorý sám profit nevytvára.
Keď zastupujem univerzitu pri stretnutiach so zástupcami komerčnej sféry, často dostávame dobré rady, čo všetko by sme mali na univerzitách robiť inak. Pozorne počúvam, ale vždy kladiem spätnú otázku, ako nám s tým vedia pomôcť oni. Rozvoj vzdelávania nemôžeme nechať len na nás akademikov. Spolupráca s komerčným sektorom by ale nemala byť len o sponzoringu, ale aj o vzájomnej podpore a komunikácii. Mali by sme jeden druhého viac počúvať. Verím, že iniciatívy Nadácie Orange k tomu prispejú.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
