Júlia Kozáková: Na vlastnej koži som zažila, akú traumu spôsobuje rasizmus deťom

Predsudky sa dedia a ja verím, že postoje sa dajú meniť najmä prostredníctvom zážitkov.

18. 1. 2022

Ivana Ščuroková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Ako jediná Nerómka pôsobila osem rokov v rómskom speváckom zbore. V detstve trávila letné prázdniny v osadách, stala sa prirodzenou súčasťou vylúčených komunít a na vlastnej koži zažila rasizmus. Hudobníčka Júlia Kozáková dnes interpretuje tradičné rómske piesne a prostredníctvom občianskeho združenia Čalado medzipriestor prepája majoritu s minoritou. Prečítajte si rozhovor o zážitkoch z osád i mimo nich aj o tom, čo by sme mali robiť, aby sme si navzájom rozumeli lepšie. 

Ako si sa v trinástich rokoch dostala k rómskemu speváckemu zboru? 

Zbor Čhavorenge vedie známa speváčka Ida Kelarová. Organizuje aj workshopy pre ľudí, ktorí sa spevu venujú alebo by chceli začať. Vyrástla som v slovenskom folklórnom súbore a v tom čase som aj sama začínala tvoriť. Rodina mi venovala workshop s Idou, po jeho skončení sme zostali v kontakte a ona ma pozvala na letnú školu s tým, že spoznám nadané deti a navzájom sa obohatíme. Prišla som tam, pocítila silu rómskej piesne a zostala ďalších osem rokov. Dovtedy som s rómskou kultúrou nemala nič spoločné.

Naším verejným výstupom boli mladí spievajúci ľudia, no pre mňa osobne to malo oveľa hlbší komunitný rozmer. Škola u Idy nebola len o pesničkách a tanci, ale aj o sebarozvoji a zoceľovaní osobností. Fungovali sme ako rodina a ja som rómsku mládež zažívala zvnútra s ich radosťami i strachmi.

Ako ťa prijali medzi seba?

Od samého začiatku veľmi dobre. Pri prvom stretnutí ma zahrnuli otázkami, ktoré boli veľmi osobné, ale v štrnástich som okolo seba nemala veľké bariéry. Pýtali sa, koľko mám rokov, či mám frajera i aké mám veľké prsia. Nebrala som to zle. Naladila som sa na ich vlnu a boli ku mne presne takí, ako ja k nim. Ak by som sa ich stránila, chvíľu by bol rozruch, že pribudol niekto nový, ale na konci by sa so mnou nikto nekamarátil. Ja som sa otvorila im a oni mne.

V zbore vystupovali deti z rôznych kútov Slovenska. Ako ste sa na to pripravovali?

Talentované deti z osád sa stretávali v letnej škole. To, čo sme tam zažívali, však neboli len cvičenia, piesne a aktivity. Všetci sme museli odhodiť masky a prekonať vlastné strachy i diskomfort. Keď Ida videla, že prišiel nejaký mladý frajer, rozložila ho na kúsky. Musel ísť do hĺbky seba a prestať sa na čokoľvek hrať. Stmelilo nás to a podobne na nás vplývali aj spoločné spievania. Na ich konci sme cítili, že sme spolu. 

Júlia Kozáková rozhovor
Foto: Martina Juríčková

V čom podľa teba spočíva sila rómskej piesne? 

Pre mňa osobne sú tieto piesne emotívnejšie v prejave a v hĺbke. Halgaty sú pomalé piesne, ktorými sa vyjadruje smútok a bolesť. Ich slová sú skutočne veľmi smutné a v porovnaní s našimi ľudovými piesňami oveľa melancholickejšie.

Veľmi dôležitý je aj spôsob podania. Moja skúsenosť je taká, že čím horšie životné podmienky ľudia z vylúčených komunít mali, tým dôveryhodnejšia bola ich interpretácia piesne. Boli to čisté duše, nepopísané papiere. Spievali presne to, čo žili a čo sa im dialo. S veselými piesňami to u nich fungovalo rovnako. Vyžarovali najčistejšiu radosť.

Naučili ma tiež, že na smútku a smutných piesňach nie je nič zlé. Je to bežná súčasť života. Keď som teraz smutná, neznamená to, že budem mať zlý celý deň alebo život. Smútok musíš dať von, pretože inak zomrieš. V ďalšej minúte môžeš mať bašavel, akoby mal nastať koniec sveta, pretože to prešlo, pretože si ma vypočuli a trápenie je vonku. Protipól smútku a radosti je v rómskej hudbe oveľa vzdialenejší. Keď smútok, tak poriadny. Keď radosť, tak tiež poriadna.

Letné školy často prebiehali v Čechách a so zborom ste veľa cestovali. Ako vás vnímalo okolie?

Z našich ciest mám veľa pozitívnych aj negatívnych zážitkov. Stávalo sa, že nás nechceli pustiť do reštaurácie, alebo že niektorí ľudia sa zdvihli a odišli, keď sme sa usadili k vedľajšiemu stolu. Na vlastnej koži som zažila, ako to pôsobí na deti a čo to v nich vzbudzuje.

Preto sa našou hlavnou témou stala myšlienka, že musíme reprezentovať. Naše činy musia byť pozitívne, naše vystúpenie musí byť veľkolepé a keď odchádzame z reštaurácie alebo z hotela, nesmie tam zostať nič, čo by nám mohol ktokoľvek vyčítať. Preto vznikali významné spolupráce, vystupovali sme s Českou filharmóniou a boli detailisti. Ida bola veľmi prísna, ale malo to požadovaný efekt. Napriek tomu som niekoľkokrát bola súčasťou otvoreného rasizmu i útokov.

Aké je zažiť rasizmus na vlastnej koži? 

Veľmi emotívnym zážitkom pre mňa bolo, keď sme sa jeden večer v Hodoníne vracali späť do hotela. Mali sme dobrú náladu, pospevovali sme si, ale neboli sme hluční. Chlapcov v našej skupine vtedy napadli skíni. Malé deti začali plakať a utekať, dievčatá hlasno kričali, a potom si chlapcov začali brániť. Zomlelo sa to veľmi rýchlo a našťastie sa nikomu nestalo nič vážne. Riešili sme to aj s políciou, ale útočníci sa nedali identifikovať, takže incident sa nikdy nevyriešil.

V deťoch som videla pocit nespravodlivosti. V hoteli o zážitku všetkým veľmi emotívne rozprávali, ale nesadli si a neľutovali sa, že ich napadli, pretože sú Rómovia. Bolo vidieť, že sú zvyknutí. Nerómsky svet na nich niekedy reagoval aj takto. Trauma v ich vnútri je nepochybná, ale navonok nemali potrebu rozoberať to.

Júlia Kozáková rozhovor
Foto: Martina Juríčková

To bol tvoj najhorší zážitok?

Nie, ale tri najhoršie rasistické útoky, ktorých som bola súčasťou, sa udiali v Čechách. Horší bol, keď sme sa vracali z celodenného hľadania pokladu a začuli výstrel. Mysleli sme si, že ide o nejaké petardy. Na rannej rozcvičke zaznela zo susedného dvora rovnaká rana a následne prišiel do nášho areálu sused, ktorý rasisticky a vulgárne provokoval Idinho manžela Deža. Muselo ho stáť veľmi veľa energie, aby nedošlo k fyzickému konfliktu. Dežo vedel, že ak by mu ublížil, uberalo by sa to jasným smerom.

Ida zavolala políciu. Povedala im, že sused strieľal a prosila ich, aby to prišli vyriešiť. Polícia neprišla. Prítomní boli aj zástupcovia Českej filharmónie a niekoľkí sa napokon na polícii doprosili, aby mohli vypovedať. Proces sa ťahal hádam aj celý rok. Sused dostal podmienečný trest za ohrozenie, ktoré nebolo rasisticky motivované.

Ida to vtedy veľmi intenzívne riešila aj na sociálnych sieťach. Chcela nám ukázať, že to ideme vyhrať, že si zaslúžime spravodlivosť a chceme niečo dokázať. Rómski rodičia nie sú zvyknutí brániť svoje práva. Najčastejšie nevedia ako, ani na koho sa obrátiť a vo výsledku sa im to ani neoplatí, pretože najčastejšie sa nič nezmení.

Aká bola budúcnosť týchto detí?

Rôzna. Mnohé moje rovesníčky dnes majú rodiny. Iní išli študovať na strednú školu a ďalší aj na vysokú. Nebola záruka, že ak prejdeš zborom Čhavorenge, budeš mať nejaký iný život. Tí, ktorí dnes majú deti a rodiny, môžu byť šťastnejší ako ja, ktorá som v permanentnom zhone a strese.

Do života vylúčených komunít si prenikla až tak, že ako dieťa si v osadách trávila letné prázdniny. Ako vyzerali prázdniny na Poštárke v Bardejove, Plaveckom Štvrtku alebo v Hlbokom pri Liptovskom Mikuláši?

Mala som 16 rokov a žila som prázdninami v osade. Bola som fascinovaná, pozorovala som tamojší život a nasávala hodnoty, ktoré v nich prevládali. Vďaka tomu dnes môžem povedať, že niektorým veciam rozumiem lepšie.

Aspoň šesťkrát denne sme boli v supermarkete. Mama poslala deti po múku, a potom ich poslala po chlieb, a potom zase po niečo. Na múku im dala gastráč v hodnote 3,50 eur, pretože to bolo prvé, čo mala. V obchode rátali, čo všetko si ešte môžu kúpiť. Najčastejšie to boli sladkosti.

V osadách funguje spontánnosť. Ak nepotrebujem chlieb v tejto chvíli, tak ho nepotrebujem. Ak ho budem potrebovať o hodinu, tak poň niekoho pošlem. Ale hovorím len o určitej skupine ľudí a o vlastných zážitkoch. Veľa času sme trávili vonku a počúvali hudbu. Ako sme prechádzali osadou, všetko tam koexistovalo a všetko sme robili spolu. Niekedy mi dievčatá požičali svoje oblečenie a šli sme do nákupného centra, kde sme si dali pizzu. Bol to výlet.

Vnímala som, že veľmi dôležité je nájsť si dobrého muža a mať deti. Počuť aj hlas, ktorý hovorí, že štúdium im zaručí lepší život, ale na pocitovej úrovni má rodina vždy prednosť. Keď už máš frajera, musí byť dobrý a musí byť u nás doma, pretože už je náš, hoci máš 16 rokov. Oni vedia, že by mali študovať, ale keď príde na lámanie chleba, rodina je najviac. Dievčatá doma vždy pomáhali mame a mužsko-ženské rozdelenie prác bolo úplne jasné.

Júlia Kozáková rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Čo ťa v osadách prekvapilo?

Prekvapila ma miera toho, čo všetko dokážu urobiť jeden pre druhého. Keď som robila projekt v Plaveckom Štvrtku, prišlo tam dievča v nových teniskách. Pýtali sa jej, odkiaľ ich má. Odpovedala, že jej ich kúpil brat za peniaze z brigády. Nebol oveľa starší. Oni neriešia osobné vlastníctvo. Ak má v osade niekto peniaze, nie je to jeho vec. Je to vec všetkých. Osobný priestor prakticky neexistuje.

Ak sa na to človek pozrie tak, že všetko riešia spoločne a komunitne, dáva to zmysel. Ak by chcel niekto ich komunitný život zmeniť, bolo by to veľmi náročné.

Dnes už v zbore nepôsobíš, no naďalej spievaš rómske piesne, vystupuješ, máš dve kapely a čoskoro aj prvý album. Ako reagovala komunita na sólovú dráhu Nerómky s rómskym repertoárom?

Keď som začala spievať mimo zboru, mala som obavy, pretože už som nebola krytá skupinou, ktorá mi dávala legitimitu. Zrazu som bola na očiach oveľa širšiemu rómskemu svetu. Veľká väčšina reakcií na moju tvorbu je pozitívna, ale niekedy sa stane, že si pod videom nájdem komentár, ako je môj gadžovský hlas počuť a ako by som sa mala uberať iným smerom.

Vnímam to ako individuálne emócie. Niekto mi povie, že spievam úplne ako Rómka. Výborne, ak je to tak, ale najradšej by som spievala ako ja. Iní nechcú veriť, že skutočne nemám rómske korene.

Čo by sme mali urobiť, aby sme si vzájomne lepšie rozumeli?

Pýtať sa a počúvať navzájom. Učím sa to aj na osobnej rovine, nielen v komunitách. To, že ja si myslím, čo je dobré, je len moja vec a tam to končí. Nastavujeme, ako by spoločnosť mala vyzerať a aké hodnoty by v nej mali vládnuť. Hlavný prúd ide proti komunitnému. Študujem v Londýne, životná úroveň je tam skvelá, ale vnímam, že anonymita, individualizmus a extrémne pracovné tempo nie sú zárukou lepšieho a šťastnejšieho života.

Vždy sa treba opýtať prečo a nehovoriť hneď, že to by tak nemalo byť. Opýtajme sa, prečo je pre nich lepšie mať rodinu. Oni nemajú inú vidinu bohatstva ani majetku. Žijú na okraji spoločnosti a ich jediným bohatstvom a cieľom je rodina. Celý ich život sa točí okolo detí, preto ich majú toľko. Keď sa do toho človek vcíti, porozumie.

Pýtanie a počúvanie platí aj opačne. Ja nie som stopercentne za komunitný život. Predsudky existujú aj z tej druhej strany a je tu viditeľná apatia, nedôvera a presvedčenie, že nerómsky svet nemá pre Rómov miesto.

Aké zmeny vnímaš v prístupe majority k minorite za celé tie roky na Slovensku?

Vzniká tu veľa skvelých, dôležitých a zaujímavých projektov. Páči sa mi, že už aj v politike máme rómskych zástupcov a zástupkyne, ktorí sú ochotní prispieť k pozitívnej zmene. Niečo sa udialo, ale stále pred sebou máme dlhú cestu. Rasizmus na Slovensku nevymizol.

Predsudky sú jedna vec. Máme ich v hlavách. Ak si niekto o Rómoch začne myslieť krajšie veci, je to skvelý dôsledok eliminácie predsudkov. Na druhej strane sú priepastné rozdiely a prehlbujúca sa chudoba. Ide o hmatateľné životy ľudí. V tej kaši už reálne niekto je. Niekto v nej žije a len veľmi ťažko sa môže dostať von.

Júlia Kozáková rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Založila si občianske združenie Čalado medzipriestor, zamerané na prepájanie komunít cez umenie a vzdelávanie. V tejto téme sa niesol aj tvoj projekt v Sokratovom inštitúte. Čo nové to prinieslo do tvojho života?

Kombinovaním umeleckej tvorby vzdelávame a realizujeme rôzne projekty. Napríklad v Plaveckom Štvrtku išlo o divadlo s mládežou z osady a z Bratislavy. Každý druhý víkend sme v Bratislave skúšali a napriek tomu, koľko skúsenosti som s vylúčenými komunitami už mala, poučila som sa aj na vlastných chybách. Na začiatku som v osade rozdala prihlášky s rozpisom skúšok na najbližšie tri mesiace a myslela som si, že deti budú podľa nich pravidelne dochádzať. Bolo to absolútne zbytočné. Pred každým nácvikom som musela osobne navštíviť všetky rodiny a opäť im vysvetliť, prečo majú prísť a čo budeme robiť.

Veľa ma to naučilo a prišli aj pochybnosti. Sama seba som sa pýtala, načo im reálne bude nejaké divadlo. Ich situáciu nijako neriešilo. Výsledok bol napokon skvelý a strávili sme spolu krásny čas. Premiéra bola v Modrom salóne v SND a najväčšou odmenou pre mňa bola kombinácia ľudí v hľadisku – polovica bratislavskej kaviarne a polovica rodín, sesterníc a bratrancov z Plaveckého Štvrtku. Spoločne sa smiali na komédii, ktorú sme hrali. Videla som, že máme niečo spoločné, že sa to dá. Je to ťažké, vyžaduje si to osobné zanietenie, životnú energiu a vnútornú silu jednotlivca, nedá sa to robiť od počítača, vyhláškami ani dotáciami, len ľuďmi, ktorí chcú niečo urobiť a spájať.

Prečo má zmysel robiť veci, ktoré neriešia ich situáciu?

Je to dôležité pre obe strany. Predsudky sa dedia, nebývajú založené na reálnom ani konkrétnom. Ja verím, že ľudské postoje sa dajú meniť najmä prostredníctvom zážitkov. Naše divadlo nezmenilo nič zásadné, ale na oboch stranách zapálilo svetielko, ktoré hovorí, že sa to dá. Uložilo sa to v človeku, ktorý predstavenie odohral aj v človeku, ktorý ho sledoval a verím, že keď príde čas alebo nastane konkrétna situácia, v mysli si na to spomenú.

Pre naše životy to nebolo hmatateľné, ale niečo v našom vnútri sa na chvíľu posunulo na lepšiu stranu, a to má zmysel.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

aktivizmus Rómovia rozhovor spoločnosť