Juraj Kemka: Trápia ma veci, ktoré Slovensko brzdia a dostávajú do slepých uličiek

Štartér spojený s potrebou rozprávať je preto veľmi jednoduchý.

6. 9. 2022

Kristína Babicová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Juraj Kemka je herec, ktorý pôsobí v divadle Astorka Korzo ’90. Venuje sa tiež filmu a dabingu. Okrem toho sa snaží šíriť ozdravné myšlienky a moderuje Ľahký podcast o ťažkej korupcii. So svojimi hosťami v ňom približuje jednotlivé korupčné kauzy a ďalšie nečestné praktiky nielen politických predstaviteľov Slovenska. V rozhovore pomenúva najväčšie slabiny našej krajiny a hovorí tiež o tom, čo pre neho znamená zodpovednosť.

Mnoho ľudí si ťa spája s humorom. Menej z nich možno vie, že otváraš aj pomerne náročné témy. Čo ťa k tomu podnietilo?

Nie som len herec, ale aj občan tejto republiky. Aj napriek tomu, že som mal iba štrnásť rokov, som celkom intenzívne prežíval osemdesiaty deviaty rok a bol rád, že sa udial. Pred revolúciou som vnímal, že žijem v niečom úplne „chorom“. Vo filmoch som videl, ako ľudia žijú na západe. S rodičmi sme chodievali do Maďarska cez niekoľko hraničných kontrol, a tak som vedel, že niečo nie je v poriadku. Keď sme sa do toho Maďarska dostali, videl som, že svet je ďaleko bohatší a farebnejší ako u nás.

Ani ako tínedžerovi mi nebolo jedno v akej spoločnosti a v akom štáte žijem. Prirodzene mi začalo prekážať veľa vecí a prekážajú mi doteraz. Ide o veci, ktoré Slovensko brzdia, dostávajú do slepých uličiek. Trápi ma to, a tým pádom je ten štartér, spojený s potrebou vyjadriť sa, veľmi jednoduchý.

Čo pre teba znamená byť zodpovedný?

To je zaujímavá otázka. Zodpovednosť si asi najviac spájam s narodením našich detí. Mať ich je skvelé. Nikto nedostal patent na to, ako svojich potomkov „vychovávať“. Ja si často uvedomujem, že je to naopak a tí moji päť a osem roční chlapci vychovávajú mňa. Byť v spoločnosti takýchto malých ľudí je úžasné. Vo svete je to veľmi dobre zariadené. Neraz si uvedomím, že nie som práve ukážkový a že ma tie deti nútia byť lepším a tolerantnejším.

Zodpovednosti sme sa ale učili tiež počas školy, keď sme napríklad museli byť v správnom čase na skúške, a potom som si ju veľmi začal spájať aj s mojím zamestnaním. To, že sa vyjadrujem k dianiu na Slovensku, takisto vnímam ako zodpovedné. Treba verejne rozprávať o tom, čo nie je dobré. Vidím v tom kus zodpovednosti.

Ako teda k zodpovednosti vediete svojich synov?

Nie je to úplne jednoduché. Veľa sa však doma rozprávame, spomíname na históriu, míľniky… Napríklad aj na komunizmus. Hovoríme im, ako sme žili pred revolúciou, že sme nemohli cestovať, nevedia si to vysvetliť a nerozumejú tomu, čo je skvelé, pretože je to zároveň znamením toho, že vyrastajú v slobode. Debatujeme o tom, čo v spoločnosti nefunguje. Veľa sa pýtajú a zaujímajú. Často sa rozprávame aj o vojne a som rád, že sa ňou zaoberajú aj v škole.

Chodia do nej s nimi ukrajinské deti, ktoré pred konfliktom utiekli. Verím, že to zachytávajú, že sa im to dostáva pod kožu. Zároveň ich ale zatiaľ nechávame žiť voľne. Brať ich ako rovnocenných parťákov je cesta. Medzi vychovávaním, „mentorovaním“ a ponechávaním priestoru na vlastný rozvoj je občas tenká hranica, ktorú je hrozne ťažké hľadať.

juraj-kemka-rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Vo všeobecnosti sa nám na Slovensku darí byť zodpovednými?

Nedarí. Teraz v politickej garnitúre vidíme plagiátorov, ktorí zodpovední nie sú, majú v paži a popritom nám riadia krajinu. Predtým takisto vládli iní nezodpovední politici. Niektorí z nich sa dnes už zodpovedajú. Niektorí, žiaľ, ešte nie. Zodpovednosť na Slovensku, nanešťastie, výrazne pokrivkáva. Podľa mňa to súvisí s tým, že počas komunizmu ľudia nemuseli byť za nič zodpovední, museli byť len ticho a žiť v totálnom klame.

Štyridsať rokov tu panovala hrôza. Nemali sme sa to zrejme kde naučiť a veľa ďalších generácií na tom ešte bude musieť pracovať. Vnímam to teda ako pozostatok komunistickej diktatúry. Hoci je to len slabé ospravedlnenie.

Herectvo vie byť neraz vyčerpávajúce a časovo náročné. Prečo napriek tomu považuješ za dôležité nachádzať energiu a odhodlanie na otváranie ťažkých tém, ako je napríklad korupcia?

Asi musím odpovedať rovnako. Dennodenne ma to trápi. Aj keď si poviem, že už nebudem otvárať všetky tie články, že sa pokúsim žiť bez zaujímania sa o politiku, vydrží mi to dva až tri dni. Maximálne týždeň. Nie je to teda o hľadaní nejakej energie, ale skôr o tom, že ma to úprimne štve. Pri tvorbe však zároveň vypnem. Divadlo ma od toho všetkého oslobodzuje. Na javisku na všetky tieto nedostatky v našej krajine zabúdam.

Zároveň sa o hercoch, už trochu stereotypne, hovorí, že sa radi oddávajú bohémskemu životu. Aký záujem o celospoločenské dianie prejavujú tvoji kolegovia – umelci?

Každý je, chvalabohu, slobodný človek, ktorý sa k dianiu v krajine môže a nemusí vyjadrovať. Ak to niekto nerobí, ja ho za to, samozrejme, neodsudzujem. Záujem o celospoločenské dianie však podľa mňa určite majú a vždy mali. Sme citlivé duše, veľa vecí sa nás dotkne. Emočne sa niekedy možno naštartujeme rýchlejšie ako pán alebo pani v banke. Umelci v sebe vždy nachádzali silu meniť veci. Bolo to vidieť aj počas osemdesiateho deviateho. Za tou revolúciou vo veľkej miere stáli umelci a herci obzvlášť. Myslím si, že umelci dnes nie sú ticho. Aj moji kolegovia sa vyjadrujú k dôležitým témam. V situáciách, keď je potrebné ich počuť, sa na nich dá spoľahnúť.

A čo bežná populácia – zaujímame sa o dianie okolo seba dostatočne?

Myslím si, že nie. Toto má zrejme na svedomí ruská propaganda, to že vplyv z ruskej strany je veľmi veľký. Ide tu o navodenie pocitu, že správy nemôžu byť čiernobiele, že ničomu sa vlastne nedá veriť. V dôsledku toho akoby ľudia postupne strácali zdravý úsudok. O množstve vecí začnú pochybovať. Štatistiky o tom, koľko ľudí dôveruje kvalitným médiám a koľko vyhľadáva alternatívne a konšpiračné plátky, sú šialené. Desí a prekvapuje ma, ako je to možné.

My sa stretávame s ľuďmi, ktorí zdieľajú naše názory. Veľa cestujeme, máme množstvo zájazdov, a preto máme kontakt so slovenským publikom. Do hľadiska však zväčša prichádzajú ľudia, ktorí zmýšľajú podobne ako my. Sú ale v menšine. Tie štatistiky sú potom pre mňa smutným ukazovateľom. Opäť je to o školstve, vzdelávaní, učiteľoch. Tu je ten pes zakopaný. Akoby nebolo v záujme vlád dať školstvo na piedestál, rozvíjať a posilňovať ho. Vzdelávanie je ale najdôležitejšie a keď sa mladí ľudia nebudú vzdelávať a zaujímať o to, ako to tu vyzeralo a prečo, bude to takto vyzerať aj naďalej.

juraj-kemka-rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Mal si nejakého učiteľa, ktorého prístup v tebe rezonuje doteraz?

Áno, doteraz som v kontakte s učiteľom Petrom Mäčkom z martinského gymnázia. Bol to taký náš kamarát, tak to má byť. V interakcii s mladými je predsa dôležité aj to, aby učiteľ nebol nejaký strašiak. Spomínam na neho s láskou a rovnako aj na Petra Mankoveckého, ktorý ma učil počas vysokej školy. Bohužiaľ, už nie je medzi nami, no bol to fantastický pedagóg.

Nie je jednoduché učiť a viesť herecký ročník, ale on mal na to úžasný talent. Vlastne to neviem ani presne pomenovať, no viedol nás naozaj skvele. Jeho poznatky a pripomienky boli veľmi presné, adresné a rozumel som tomu, čo od nás chcel. S veľkou láskou spomínam aj na Martina Hubu a Emíliu Vášáryovú.

Aj v súvislosti s vašou sférou sa zvyknú skloňovať nečestné praktiky – rodinkárstvo, roly získané vďaka intímnym pomerom. Je to len ďalší stereotyp alebo niečo, čo je v herectve skutočne prítomné? 

Ľudia, ktorí sa do školy alebo divadla dostanú takýmto pokútnym spôsobom, sú potom podľa mňa v živote nešťastní a nezostanú pri tom zamestnaní. Herectvo človek musí robiť s vášňou, to nejde protekčne. Videl som ľudí, ktorí sa niekam chceli dostať a aj to, aký je to nezmysel. Každý podvod sa človeku vráti a v tomto smere desaťnásobne.

Je prostredníctvom umenia možné šíriť ozdravné myšlienky tak, aby ich spoločnosť dokázala prijať a následne žiť alebo je to utopistická predstava?

Nie, nie je. Uvedomil som si to aj pri vojne na Ukrajine, keď Bono z U2 spieval v kyjevskom metre alebo keď sa k tejto situácii na svojom Instagrame vyjadroval David Gilmour a naspieval tiež pieseň. Umelcov bolo veľmi počuť. Som presvedčený o tom, že umenie mení svet k lepšiemu a krajšiemu. Teraz som si to len potvrdil. Aj vtedy, keď som videl Bena Stillera, ktorý prišiel za Zelenskym. Bolo to dojímavé. Alebo keď za ním prišiel Sean Penn, ktorý tam zároveň natáčal dokument. Čo iné má svet zmeniť ak nie umenie?

juraj-kemka-rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako sa vám v našej krajine tvorí?

Od pádu komunizmu sa tvorí dobre a veľa. Keď ľudia získali slobodu, otvoril sa im svet. Ak mám hovoriť za seba – u nás v Astorke sa tvoria fantastické inscenácie.

Veľa hovoríš o dianí na Slovensku, no bývaš v Rakúsku. Zvyknú ti to ľudia vyčítať?

Áno, ale je to niečo, čo absolútne neriešim. Vôbec nemám pocit, že bývam za hranicou. Chvalabohu žijem v slobodnej Európe. V divadle som autom niekedy omnoho skôr ako iný kolega, ktorý žije v nejakej časti pri Bratislave. Vôbec si neuvedomujem, že dennodenne jazdím cez hranicu. Beriem to ako súčasť Bratislavy, aj keď je možno zvláštne povedať to. Medzi Slovenskom a Rakúskom nevidím nijaké priepastné rozdiely. Pred niekoľkými rokmi sme predsa tvorili spoločný štát.

Kde vidíš naše najväčšie medzery?

Máme v sebe nejak zvláštne zakódované, že si nepamätáme veci. Keď si napríklad porovnám nás s Poliakmi – oni vedia, čo je to ruský plyn, odmietajú ho a sú v tom konzistentní. Slováci akoby zabúdali na šesťdesiaty ôsmy. V tomto vidím závažný problém. Asi je to opäť o vzdelávaní a o pripomínaní dôležitých faktov, to je ten kameň úrazu.

Čo robíme, naopak, dobre?

Máme tu množstvo talentovaných ľudí. Teší ma, keď vidím video s Paľkom Čekanom, ktorý je múdry a vzdelaný človek. Založil si firmu, ktorá prosperuje a pomáha celému svetu. Na Slovensku máme veľa ľudí, ktorí našli zmysel svojho bytia a sú tak zároveň osožní pre ostatných.

Humor a Kemka sú azda synonymá. V akých chvíľach však sranda končí?

Ja dúfam, že nikdy, do palice, lebo keď skončí sranda, tak je hotovo. Humor je bytostne dôležitý a nehovorím, že žijeme v ťažších časoch ako napríklad naše staré mamy, ale obzvlášť dnes je potrebný. Bohužiaľ, mám pocit, že hrozne veľa ľudí, ktorí sú vo vrcholovej politike, humor v sebe nemajú. Alebo ho možno len stratia, berú sa nesmierne vážne. Dotyční si tiež niekedy myslia, že sú humorní, no s humorom to v skutočnosti nemá nič spoločné. Počas ruskej invázie som ho, priznám sa, stratil aj ja. Tam sa humor, prirodzene, vytráca.

juraj-kemka-rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Čo z toho, o čom sme sa dnes rozprávali, považuješ za najdôležitejšie?

Najväčší dôraz kladiem na vzdelávanie, školstvo. Na všetko to, čo sa deje od prvého ročníka základnej školy, ako žiakov učitelia vedú a čo za učitelia to vlastne sú. Často počujem, že na dejepise pedagógovia prekrúcajú fakty. Česť všetkým tým, ktorí hovoria pravdu. Vzdelávanie je alfou a omegou, dôležitým pilierom skvalitňovania spoločnosti.

 

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Astorka Korzo ' 90 Juraj Kemka Ľahký podcast o ťažkej korupcii zodpovednost