Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Rozhlasový moderátor Michal Sabo sa pred parlamentnými voľbami oddal občianskemu aktivizmu, snažil sa mobilizovať ľudí, aby sa zaujímali o veci verejné a išli voliť s rozumom. Využíval k tomu nielen svoje sociálne siete, ale tiež vyrábal podcasty o spoločenskej zodpovednosti. Rozprávali sme sa o tom, ako sa mu podarilo dostať niekoľkých Kotlebových voličov na druhý breh, čo ho dohnalo k otvorenému listu pre Petra Pellegriniho a či nezvažoval vstup do politiky.

Ako vidíš Slovensko po voľbách?

Keď mám hovoriť za seba a za iniciatívu, ktorú som pred voľbami robil, vnímam to ako úspech. Som spokojný, pretože Kotlebovci nevykázali výrazný nárast, ktorý sa pôvodne v prieskumoch črtal. Aktivita ich priaznivcov bola na sociálnych sieťach hlučná, no to, že skončili s porovnateľným výsledkom ako v predchádzajúcich voľbách, je pre mňa veľkým zadosťučinením.

Z tohto hľadiska beriem voľby prínosne. Čo sa týka celkového výsledku, nerád súdim dopredu, keď ešte človek nedostal šancu poriadne sa ukázať.

Narážaš zrejme na Igora Matoviča ako nového premiéra.

Mne je dlhodobo sympatický svojím naturelom, tým, že je enfant terrible, že je neokrôchaný, že si hovorí svoj názor, ktorý je väčšinou relevantný. Aj keď je to hysterické, nie je to afektované. Nebol som nikdy jeho voličom, ale v princípe si myslím, že si ten výsledok vo voľbách zaslúžil. Napriek tomu som ho nevolil, hrdo som zakrúžkoval štyri ženy z PS/Spolu.

Dlho ti trvalo, kým si sa rozhodol, koho budeš voliť?

Áno, predchádzal tomu audit, rozmýšľal som nad tromi subjektmi. Pre mňa sú však environmentálne otázky veľmi dôležité, tak som cítil potrebu podporiť stranu resp. koalíciu, ktorá mala najekologickejší program. Takisto cítim, že pre politickú kultúru na Slovensku by bolo dobré, aby mal hlas žien väčšie zastúpenie. Ten nepomer medzi mužmi a ženami v politike je neadekvátny.

Prečo sú podľa teba ženy v parlamente také dôležité?

Celkovo si myslím, že v spoločenskom dianí je málo počuť hlas žien a radšej by som sa ako na onaniu mužského ega pozeral na cnosť, faktickosť žien, ktoré prídu, povedia a urobia.

Videli sme predvolebné debaty, v ktorých bolo minimum vecného prístupu o programových cieľoch, víziách, riešeniach. Celé to bolo len o tom, kto je väčší idiot.

Ako vnímaš výsledok PS/Spolu? Často sa po voľbách skloňovalo slovo debakel.

Chcel by som vidieť všetkých tých amatérskych politológov a analytikov v praxi. Ako by oni uchopili kampaň, ako by oni viedli stranu, pretože za monitorom je každý kráľ.

Je mi ľúto toho výsledku, no od začiatku som sa pýtal sám seba, či je Slovensko pripravené na tento druh politiky popri tom marazme, ktorý tu posledné roky po vražde Jána a Martiny kraľoval. Takisto po polarizácii, ku ktorej došlo a keď k tomu pridáme ten kotlebovský nenávistný naratív… Stále som kalkuloval a pýtal sa sám seba, či sme my vlastne dozreli na zmierlivý tón, vzájomný rešpekt, otvorenosť, rovnosť a na všetky tie hodnoty, ktoré liberálna demokracia so sebou prináša. Ako sa ukázalo, nie sme.

Sabo rozhovor vonku
Foto: Martina Juríčková

Zmierlivý tón do politiky už priniesla prezidentka.

Jej pozícia sa v tomto momente upevňuje. Už krátko po voľbách ukázala, že chce byť súčinná a aktívna pri formovaní vlády. S perspektívnymi koaličnými partnermi sa stretávala a pýtala si od nich vízie. To je to, čo mi chýba u iných – vecnosť, faktickosť a aktívny prístup, riešenie problémov. Pevne verím, že toto je začiatok novej politickej kultúry na Slovensku, ktorá, ak sa tu ustabilizuje, dáva nám nádej, že sa naša spoločnosť začne rozprávať o reálnych problémoch a hrozbách. Nielen o tých fiktívnych, ktorými nás strašili doteraz.

K tomuto si sa snažil prispieť aj pomocou predvolebného aktivizmu. Čo bolo však tým hlavným cieľom, ktorý si chcel prostredníctvom sociálnych sietí dosiahnuť?

Mojou najväčšou motiváciou bola strana ĽSNS. Prispieť čo najviac k spoločenskej debate a otvárať témy, ktoré so sebou prítomnosť tejto strany v parlamente prináša. Druhou motiváciu bola ukradnutá krajina.

Myslíš si, že sa ti to podarilo?

Pevne verím, že áno. Teším sa, že sa ľudia mobilizovali, pre mňa bolo prioritou využiť osem týždňov pred voľbami na maximum a splniť si svoju domácu úlohu.

Túto domácu úlohu si si dal sám. Ako si si to zmenežoval v rádiu, prišiel si s tým, že chceš robiť rozhovory o politike?

V rádiu sme pred časom nabehli na vlnu podcastov, no ja som na začiatku nevedel, či to chcem robiť, či mi tento formát „pristane“. Bolo to nové a nedalo sa to porovnať s prácou v rádiu, kde vieš, že máš trojminútové vstupy, ktoré musíš naplniť a najlepšie je, ak majú vtipnú pointu. Podcast je záväzok a formát, ktorý musíš držať v napätí, korigovať, vyvíjať. Bola to moja manická túžba, mať všetko perfektné.

Na začiatku som sa toho bál, no nejako som sa vybrúsil na ekologickom podcaste, ktorý som robil ako prvý. Na svojom Instagrame som si po jeho skončení spravil prieskum medzi followermi, do akých tém by som sa mal pustiť. Tak vznikol podcast o spoločenskej zodpovednosti, ktorý som využil na mobilizáciu ľudí k voľbám. Možnosť voliť je podľa mňa tá najväčšia spoločenská zodpovednosť, ktorú máme.

Vydali sme knihu myšlienok, povzbudení, motivácie a inšpirácie z rozhovorov, ktoré vznikli počas troch rokov fungovania Meet the Heroes. Jej kúpou potešíte sami seba, inšpirujete sa a podporíte vznik ďalších rozhovorov. Z každej predanej knihy teraz venujeme 5 € iniciatíve Kto pomôže Slovensku. Kúpiť si ju môžete na www.kniha.heroes.sk. Ďakujeme.

Kedy si sa začal zaujímať o politiku?

Na strednej škole. Vždy som sa politicky názorovo angažoval. Na sociálnych sieťach sa už pomerne dlho a intenzívne vyjadrujem k politike, špeciálne som komentoval odchádzajúcu vládu. Je to súčasť života, ktorá ma aj zaujíma, aj baví.

Ako u človeka vôbec vzniká záujem o politiku?

Určite je to rodičmi, ale navštevoval som súkromné gymnázium, kde sme to mali trochu inak pokryté. Práve stredná škola ma vyformovala a priviedla k spoločenskej zodpovednosti. Mali sme veľa seminárov z občianskej náuky, no venovali sme sa aj ekológii a zodpovednosti za prírodu a životné prostredie.

Hovoril si, že prioritou tvojej predvolebnej angažovanosti bola Kotlebova strana. Ako vnímaš ich voličov?

V princípe rozumiem tomu, že sú nevypočutí, že sa cítia byť frustrovaní. Práve preto na sociálnych sieťach na seba upozorňujú tým ich hlučným kričaním. Chápem to, no my sme to dopustili. Kontinuálne sme živili vládu, ktorá rozobrala krajinu, dovolila vznik priepastných rozdielov medzi regiónmi a pripustila to, že sa ľudia cítia zabudnutí.

Nemajme preto nikomu za zlé, že sa utieka k jednoduchým sloganom a riešeniam. Nie je to vina týchto ľudí.

Sabo interview
Foto: Martina Juríčková

Podarilo sa ti presvedčiť nejakého kotlebovcu?

Podľa referencií od známych, followerov a sčítaní ľudí, ktorí sa mi sami priznali, sa to pohybuje na úrovni dvoch stoviek. Dvesto konvertovaných, no nie je to relevantný údaj.

Pamätám si však prvého, ktorý sa mi priznal, že prešiel na druhú stranu, fakt ma to potešilo. Povedal som si vtedy, že to má zmysel a hecovalo ma to robiť viac a viac.

Veril si tomu, že je možné presvedčiť voliča Kotlebu?

Nie je to nereálne, len sa musia ľudia o to pokúsiť. V spoločnosti existuje utkvelá predstava, že voliči Kotlebu sú hlúpi. Áno, ja som rád využíval momenty tých trollov, ktorí naozaj píšu s caps lockom bez čiarky s gramatickými chybami, lebo to je komické. Ale tí skutoční zabudnutí, nevypočutí a frustrovaní ľudia, to nie sú trollovia.

Často sa stávalo, že ma voliči ĽSNS kontaktovali cez Instagram. Keď mi napísali správu, vedel som, že je to pre mňa hodená rukavica, že sa dotyčný, alebo častejšie dotyčná chce rozprávať, aj keď najskôr písali vyrývačne. O tomto sme sa v podcaste rozprávali aj so Zuzanou Kovačič Hanzelovou a s Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou. Musíte toho človeka vypočuť a baviť sa s ním vecne v správach „medzi štyrmi očami“, nie v komentároch, pri publiku, kde to absolútne nemáte šancu vyhrať. Iba vďaka súkromnému dialógu je ten človek ochotný diskutovať. Síce argumentuje, no keď argumenty opätujete, rozprávate sa vecne a fakticky, dávate otvorené otázky, potom to nie je ťažké uhrať.

Čím konkrétne si ich presvedčil?

Záležalo to od prípadu k prípadu. Veľmi často hovorili o Rómoch a riešili Kotlebovo vyjadrenie, že s Rómami urobí poriadky. Väčšinou som im povedal, nech si predstavia situáciu, že by im štát ponúkol niečo zadarmo a spýtal som sa ich, či by to odmietli. Situácia Rómov sa dlhodobo nerieši, pretože to niekomu vyhovovalo alebo neboli podstatní, alebo sa z tejto témy vytĺkal politický kapitál.

Povedal som im, že Rómovia len čerpajú výhody, ktoré im štát dáva. Potom som sa ich spýtal, prečo sa hnevajú na niekoho, kto čerpá to, čo je legálne. Chyba nie je v nich, ale v tom, že to nik neriešil komplexne a plošne, že tu neexistoval žiaden akčný plán a vôbec vôľa konať.

Vždy, keď sa nám minú migranti, homosexuáli, stále máme Rómov v „zálohe“ a použijeme ich, keď potrebujeme. Teda nie my, ale oni. Aby som bol presný.

Rómsku problematiku nemožno riešiť represívne. Treba robiť reálne kroky, ktoré sa napríklad podarili zaviesť starostovi Vladovi Ledeckému v Spišskom Hrhove. Je to ukážkový projekt a my sme takí hlúpi, že ho neaplikujeme celoplošne. Tu sa naskytá otázka, prečo sme to nechali len tak?

Keď sa rozprávate s ľuďmi, ktorí tieto vedomosti nemajú, kladiete im otázky a uvádzate príklady, pričom to chce, samozrejme, čas, oduševnenie a vytrvalosť, tak postupne vidíte, ako vám dávajú za pravdu. Vo väčšine však platí, že pohodlnejšie je prijať Kotlebovu rétoriku ako zapnúť kritické myslenie.

V akom duchu ste ukončili tieto rozhovory?

Z toho hurónstva, útoku a otázok, prečo som tak proti Kotlebovi, neostalo nič. Videl som v priamom prenose, ako sa mi Kotlebovi voliči roztápali pred očami. Poďakovali mi za to, že som im to vysvetlil, prípadne naznačili, že sa ešte ozvú, keby niečo… Debatu sme ukončili smajlíkmi.

Sabo rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Nie je teda každý volič Kotlebu stopercente oddaný a presvedčený?

Nie všetci. Nezamieňajme si ich s tými, ktorí sú strašne hluční a viditeľní na Facebooku. Tí militantní fanúšikovia možno tvoria jeho voličské jadro, ale to nie sú všetci. Ja neverím tomu, že všetci Kotlebovi voliči sú napríklad schopní poprieť holokaust. Mnohí sú iba smutní, sklamaní systémom, cítia, že sú v neférovej situácii, majú istý problém alebo očakávajú nejaké riešenie. A to nie sú tí najhlučnejší. Kotlebu videli ako alternatívu, ktorá sa im ponúkala, pretože neboli až takí naviazaní na Smer, alebo sa v Smere sklamali, ale neboli zasa ani takí liberálni, že by volili demokratickú opozíciu. Skrátka, vyhrali u nich jednoduché heslá a jednoduché slogany. Kotleba presne vie, čo robí.

Nahral si dosť ostrý otvorený list plný kritiky už bývalému premiérovi Pellegrinimu, ktorý sa stal virálom na slovenskom internete. Ako vznikol?

Sledoval som jeho tlačovku a počas nej mnou prešli všetky možné negatívne emócie. Potom som sa nadýchol, natočil video, no keď som si ho pozrel, tak som si povedal: „Bože, Mišo, nebuď ako Gréta.“ Tak som to nahral druhýkrát a publikoval som až druhú verziu. Musel som si prevetrať hlavu, lebo prvý nástrel bol silnejší ako finále, ktoré ľudia videli.

Ktoré reakcie spomedzi divákov rezonovali?

Písali mi, že to konečne za nich niekto povedal. Spýtal som sa ich preto, či oni sami nemajú hlas. Neskôr som zistil, že niektorí z nich majú síce občiansky preukaz, no nemôžu si povedať nahlas svoj občiansky názor. Mrzelo ma, keď som sa postupne dozvedal, že mnoho jednotlivcov naozaj nemôže verejne vyjadriť svoj názor.

Aký uviedli dôvod?

Kvôli práci. Bol som z toho trošku deprimovaný.

Potom to znamená, že všetci Slováci a Slovenky nežijú v slobodnej krajine.

Nechcel som to riešiť ani v podcastoch, no bolo to pre mňa ťažké vytriezvenie, keď som sa prelúskal všetkými tými správami a dozvedel sa krutú pravdu. Toto je krajina, do ktorej sme sa chceli dostať? Toto je stav, v ktorom sme chceli v roku 2020 existovať? Človek, ktorý by aj niečo chcel povedať, si musí zahryznúť do jazyka, lebo pracuje pre štátnu inštitúciu. Alebo žije v komunite, kde nie je rešpektovaný žiaden iný názor ako ten červený.

Naivne som si myslel, že sme sa po 30 rokoch od revolúcie o kus posunuli, že sme vyspelý štát. Opak je pravdou a máme sa naozaj ešte veľmi veľa čo učiť. Neviem, kde sa stala chyba, či je to tým, že 40 rokov bola naša republika bez názoru, lebo to niekto za nás ošéfoval a povedzme si pravdu, v obdobiach mečiarizmu a ficoizmu takisto nebola inakosť populárna. Toto je pre súčasnú generáciu hodená rukavica, aby nasmerovali demokraciu inou trajektóriou.

Mal si s Petrom Pellegrinim nejaký kontakt po tom videu?

Keď som ho publikoval, napísal som mu, že som sklamaný z jeho vyjadrení a že keď sa stretneme, budem očakávať jeho vysvetlenie, ospravedlnenie a že pevne verím, že sa mi bude vedieť pozrieť do očí. Odpísal, že sa mi to pokúsi vysvetliť, no k tomu stretnutiu nedošlo, pretože keď mal prísť do rádia a mali sme sa stretnúť tvárou v tvár, ochorel, bol v nemocnici a potom odletel do Ruska. Už je to zrejme aj bezpredmetné, vysvedčenie od ľudí dostali.

Nerozmýšľal si, že by si vstúpil do politiky?

Neviem na to teraz odpovedať, je to otvorené. Dlhodobo viem, že mojou cestou je byť súčinný pri formovaní spoločnosti alebo akokoľvek prispieť k tomu, aby sa ľuďom v krajine, v ktorej žijem, žilo lepšie. Ako to svoje publikum, svoju platformu, svoj hlas využijem, to ešte konkrétne neviem.

Neskutočne ma baví moja práca, neviem si predstaviť, že by som opustil túto kreatívnu bázu, aby som išiel robiť niečo, o čom nie som ešte momentálne stále presvedčený. Viem, že chcem robiť tento svet lepším, že chcem pomáhať ľuďom a byť súčasťou zmeny, ale nevidím reálne to, že by som šiel teraz do aktívnej politiky. Ešte je skoro, som príliš mladý, príliš neskúsený.

Dostal si nejakú ponuku?

Áno, dostal som jednu, ale vôbec som nad ňou neuvažoval.

Sabo rozhovor sidlisko
Foto: Martina Juríčková

Čo by politik teda mal mať?

Pre mňa je Angela Merkelová vzor političky, ktorá je rozvážna, vecná, hasí problémy za jazdy, má stratégiu, vystupovanie, kultúru, jazyk, vie reprezentovať. U nás je po tom všetkom, čo sa tu stalo, to vnímanie reprezentanta štátu totálne pošliapané a nabralo to celkom iný smer. Nežiadame, aby boli naši zástupcovia v parlamente vzdelaní, kvalifikovaní ľudia s kultúrou prejavu, kariérnym príbehom, čistým morálnym štítom a jasnou ponukou.

Keď si pozriem zoznam zvolených poslancov, pri všetkej úcte, neviem, čo chcú niektorí ponúknuť. Nechápem, ako sa vôbec niektorí s tým intelektuálnym potenciálom a ich minulosťou, dostali na kandidátky. Kvalifikácia, vedomie a vzdelanosť nehrajú u nás rolu.

Ešte ma znepokojuje aj to, že ľudia nemajú elementárnu znalosť o tom, ako to celé funguje. Napríklad som našiel príspevok, ako sa niekto čudoval, že Zuzana Čaputová nedala pri zostavovaní vlády šancu Kotlebovi, ktorý mal viac percent ako Kiska. Pri takýchto príspevkoch si hovorím, ako my chceme od ľudí bez základných znalostí, aby nominovali do parlamentu schopný „materiál“.

Spomínal si, že sa snažíš brať ohľad aj na prírodu. Ako?

Znížil som produkciu odpadu, mám domáci kompostér s kalifornskými dážďovkami, mám veľmi úsporný šatník, veľa vecí som porozdával alebo daroval sekáčom. Tri dni v týždni nechávam auto doma a využívam MHD, chodím pešo, nepoužívam plastové fľaše, triedim odpad, pravidelne chodím na brigády zbierať odpadky v prírode, nejem mäso.

Ako možno znížiť to množstvo odpadu, ktoré človek produkuje?

Znížením spotreby. Veľmi veľa odpadu tvoria potraviny, ktoré ľudia neskonzumujú. Každému hovorím, že netreba robiť veľké zmeny, revolúciu, ale treba urobiť len malé kozmetické úpravy. Človek keď začne zapájať malé zmeny, tak ich postupne bude robiť viac a viac. Nie je dobré nastaviť sa na radikálne zásahy typu – od zajtra sa stanem asketickým ekológom. To nie je cesta.

Čo robiť s ľuďmi, ktorí ten odpad tvoria ešte aj v prírode?

Chyba je v rodine alebo v školstve. My sme mávali časté branné cvičenia a čistili sme okolie Chorvátskeho ramena. Robiť neporiadok mi je cudzie. To, že to nie je automatické pre všetkých, je poľutovaniahodné.

Zhodou okolností som bol nedávno na Kolibe a stretol som rodinku, ktorá si opekala. Išiel som okolo nich, pozdravil a neodpustil si poznámku, že verím, že si potom po sebe poupratujú. Neodpovedali a po dvoch hodinách, keď som šiel naspäť, našiel som po nich len neporiadok. Pre takéto prípady nosím so sebou vrecko na odpadky.

Vďaka čomu si sa stal tým, kým si? Otvoreným človekom, ktorý si vie povedať svoj názor?

Veľa je vo výchove. Vyrastal som v pomerne zvláštnom modeli. Mám o 14 rokov staršiu sestru, čiže mám technicky dve mamy – starostlivú a pevnú a takú na rozhovory. Celý život som v spoločnosti dospelých ľudí. To, že od 14 rokov som v rozhlasovom prostredí, mediálnom svete, spôsobilo, že som taký, aký som.

Čo by si želal Slovensku?

Veľmi by som si prial, aby keď sa budeme takto o štyri roky rozprávať, nálada v krajine bola iná, aby tu nepanovala nevraživosť, zloba a hejt. Želal by som si, aby sa utlmili vášne a aby sme viedli najmä faktické dialógy. Dúfam, že sa situácia upokojí, nebudeme sa nenávidieť a bojovať spolu. Verím, že o štyri roky bude situácia úplne iná, že sa budeme rozprávať o inej kultúre, o inej krajine.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

aktivizmus michal sabo parlamentne volby rozhlasovy moderator spolocenska zodpovednost voľby