Juraj Koudela: Jednu vypredanú knihu som chcel vlastniť tak veľmi, až som ju ukradol z knižnice

Nebol som dieťa, ktoré rado číta. Neskôr som používal výhovorku, že literatúru čítať nemusím, pretože ju žijem.

31. 10. 2019

Martina Hatňanková

Juraj Koudela je spoluzakladateľ vydavateľstva Absynt, ktoré už od roku 2015 na Slovensko prináša reportážnu literatúru. Pod hlavičku vydavateľstva sa medzičasom k reportážam pridali aj eseje, non-fiction knihy aj svetová beletria.

Hovorí, že všetko, čo dnes prečíta, súvisí s jeho prácou vydavateľa. Pýtali sme sa ho na to, ako sa vyvíjal jeho čitateľský vkus, akú knihu považuje za najdôležitejšiu vo svojom živote alebo aký žáner nečíta vôbec. Podelil sa s nami aj o svojich päť knižných tipov.

Ktorú knihu považuješ za najdôležitejšiu vo svojom živote?

Neviem, či je najdôležitejšia, ale je to jedna z tých, ktoré si dlho pamätáš. Ten príbeh ťa prenasleduje, preniká do každodennej reality, najradšej by si knihu spálila, zbavila sa jej raz navždy, lebo cítiš, ako s každou ďalšou jej stránkou čoraz viac upadáš, chodíš „nasratá“ po meste, kopeš do kameňov, nosíš si ju pod pazuchou a začína ťa ovládať, že fajčíš a popíjaš vtedy, keď sa fajčí a pije v knihe, čo môže byť nebezpečné vzhľadom na rýchlosť deja.  A keď ju dočítaš, tak… veď to poznáš.

Knihu som mal požičanú, v tom čase bol aktuálny náklad vypredaný, a tak veľmi som túžil vlastniť ju, že som sa rozhodol k fatálnemu činu. Ukradol som ju z knižnice. S trasúcimi rukami som si ju strčil za opasok pod kabát. Prvý a poslednýkrát som ukradol knihu. Neskôr som ju požičal a už sa mi nevrátila, avšak k dispozícií už bolo ďalšie vydanie, ktoré som si poctivo kúpil a založil do svojej knižnice. Knihu napísal Jáchym Topol a nesie titul Sestra.

Na ktorú knihu z detstva máš prvú spomienku?

Knihy sa skôr kopili na stole môjho brata, ja som nepatril medzi tie deti, ktoré rady čítajú. Neskôr som používal výhovorku, že literatúru čítať nemusím, pretože ju žijem. Každopádne som mal rád dobrodružné príbehy silných mužských hrdinov.

V tom detskom svete nerozlišujete, či je to Indián, anglický džentlmen alebo komunista. Mojimi detskými hrdinami boli preto kapitán Korkorán, Alexej Meresjev alebo pán Tragáčik. Moje detstvo bolo čiastočne ovplyvnené poľskou komixovou kultúrou, takže miesto v tejto odpovedi si zaslúži Tytus, Romek i Atomek.

Ako sa vyvíjal tvoj čitateľský vkus od detstva až po dnešok?

Keď teraz nad tým rozmýšľam, tak sa veľmi ani nevyvíja. Ešte stále ma držia výrazné postavy, akurát majú iné mená.

Teraz je to Karl Ove Knausgard, Jacek Hugo-Bader, Charlie LeDuff. Literárna reportáž do tohto obrazu ideálne zapadá, všetky tie cesty po Kolymi, Blízkom Východe či Afrike… Všetko sú to dobružné výpravy plné nástrah.

Aký význam hrajú knihy v tvojom súkromnom živote mimo vydavateľstva?

Tým, že som sa stal vydavateľom, už žiaden. Všetko, čo čítam, súvisí s prácou. Buď čítam knihu, nad ktorou uvažujeme, či ju zaradiť do edičného plánu, prípadne hľadáme autorov, ktorí by v našom vydavateľstve mohli debutovať na slovenskom trhu.

Spoľahlivý radca je Filip (Ostrowski, pozd. red.), zásobuje ma väčším množstvom noviniek, než som schopný vstrebať. Čítam aj tvorbu konkurenčných vydavateľstiev. Musíte mať prehlad o tom, čo vychádza a vždy je dobré vedieť, ktorých prekladateľov by sa oplatilo osloviť pre našu produkciu.

A ktorá kniha rozhodla, že budeš vydavateľom?

Predsa tá, ktorú sme vydali ako prvú. Oči zasypané pieskom od Pawła Smoleńského.

Existuje žáner, ktorý nikdy nečítaš?

Je ich viac a neznamená to, že ich podceňujem. Napríklad sci-fi.

Pre koho sú určené knihy v tvojom výbere?

Nie sú to oddychové knihy, takže môj výber je určený asi tým, ktorí si to chcú s knihou užiť. Každá z nich je dosť silná a návyková dávka. Tak pozor, držať mimo dosahu detí. Myslím, že ešte jedna vec spája väčšinu kníh z môjho výberu. Autori používajú individualizovaný jazyk, čiže vedome narúšajú zaužívané pravidlá, vytvárajú vlastný systém a často aj významy slov.

Jáchym Topol – Kloktat dehet

Foto: Martina Juríčková

Literárny jazyk Jáchyma Topola ma fascinuje od prvého dotyku s jeho tvorbou. Pamätám si poznámku jazykovej korektorky v inom Topolovom diele, že mnoho zdanlivo pravopisných „novotvarov“ v texte ponechala, keďže prílišné zásahy do toho unikátneho systému by narušili jeho štýl.

A čo je asi najdôležitejšie, narúšanie pravidiel nie je samoúčelné. Ťahá nás každou stránkou čoraz nižšie do temnoty. V niečom mi pripomína Pomaľované vtáča Jerzyho Kosińského. Hashtagy? svetočamidieťaťa, sirota, vojna, utrpenie. Aj pri čítaní tejto knihy by ste najradšej „odišli z kina“.

Túto knihu si môžete objednať v kníhkupectve Martinus.

Karl Ove Knausgard – Môj boj

Foto: Martina Juríčková

Profesionálny recenzent by dokázal exaktne pomenovať, v čom spočíva čaro tohto rozsiahleho diela. Profesorka Žemberová mi vo štvrtom ročníku štúdia slovenskej filológie odporučila zopakovať si prvý ročník, keďže som nechcel súhlasiť s tým, že literárna veda dokáže s takou presnosťou interpretovať umenie. Ubehlo 20 rokov a stále som na tom istom mieste.

Ak by bol Karl Ove Knasugard bežec, behal by ultramaratóny, keď sa bežec v rytme svojho tempa dostane do stavu meditácie. Hlavne pokojne, dajte si po každej časti pauzu, aby ten príbeh neprerástol a nezačal vám určovať tempo vášho vlastného života.

Aj túto knihu nájdete v online kníhkupectve Martinus.

20 let nového Polska v reportážích podle Mariusze Szczygieła

Foto: Martina Juríčková

V 90. rokoch sa v Poľsku udialo všetko. Áno, aj to, milý priateľ. Aj štyri nuly škrtli na bankovkách a chvíľu ste mohli v obchodoch rovnakú vec kúpiť za 10 000 starých zlotých a 10 nových. Všetko. Lebo Poliaci sú ten najkreatívnejší národ v okolí, akoby postrádali schopnosť akceptovať pravidlá. Vždy sa vynájdu, a nie vždy to dopadne dobre.

Vďaka reportérom aspoň časť prazvláštnych, často bizarných príbehov nebude zabudnutá. Vďaka Mariuszovi Szczygiełovi máme výber tých najlepších. Tu niekde začína aj príbeh vydavateľstva Absynt.

Aj túto knihu si môžete objednať v kníhkupectve Martinus.

Venedikt Jerofejev – Moskva – Petušky

Foto: Martina Juríčková

Kto nikdy nesníval o tom, že cestuje ruskou železnicou, že popíja vodku a zajedá ju sušenou rybou? A teraz zabudnite na všetky svoje romantické predstavy, spomeňte si na svoju najhoršiu opicu z lacného alkoholu s rôznou voltážou, na dych nešoféra, na tú šteklivú predstavu o tom, že sa dá prepiť do triezvosti, na nutkavú chuť zistiť, čo ak pôjdem ešte o krok ďalej. Teraz si pokojne kúpte lístok na vlak Žilina – Čadca.

Aj túto knihu si môžete objednať v kníhkupectve Martinus.

Michel Houellebecq – Sérotonín

Foto: Martina Juríčková

Obul si piate gumy. Tak môj kamarát nazýva vek, keď prekročíš 40-ku. Čaká ťa desať rokov, kým obuješ šieste gumy. Za tých desať rokov s veľkou pravdepodobnosťou prekonáš (alebo neprekonáš) dosť silnú krízu, začneš si uvedomovať, že niektoré veci ti nadobro unikajú, že na splnenie niektorých svojich snov a predstáv o sebe je najvyšší čas, donekonečna si zopakuješ múdrosť, ktorú si počul od svokra, že ak chceš niečo, čo teraz nemáš, musíš začať robiť niečo, čo teraz nerobíš. Ak si teda obul piate gumy, prečítaj si Sérotonín.

Aj túto knihu nájdete v online poličke kníhkupectva Martinus.

S Jurajom sme na „Hírous“ pred časom vydali rozhovor, v ktorom sme sa rozprávali o vydavateľstve Absynt, o vysnívanej práci vydavateľa aj postavení reportáže v slovenskej literatúre. Prečítajte si ho tiež.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

juraj koudela martinus tip na knihu tipy na knihy