Filip Hajduk: Masa ľudí, ktorá sa zabáva a je šťastná, nerobí zlé veci

Prelomovým momentom pre Filipa Hajduka sa stal festival Pan v Liptovskom Mikuláši. Na ňom stretol zhruba ďalších dvesto ľudí rovnako „mimo“ ako on sám, prišiel do kontaktu s pantomímou, žonglovaním a zachutilo mu to. Dnes sa tým živí profesionálne. Myslí si, že človek má v sebe naprogramované, aby žil s ostatnými a snažil sa nachádzať spoločné, spájajúce prvky.

Hneď v úvode by si mohla napísať: „Tento rozhovor berte s ľahkou mierou nadhľadu“.

Keď sa ťa niekto spýta, čím sa živíš, aká je tvoja odpoveď?

Robím toho viacej. Začínal som ako komediant, neskôr som si k tomu pridal klaun a kaukliar (tomuto slovíčku robím osvetu). Čiže klaun, komediant, kaukliar – KKK. Škoda, že to KKK má aj iné konotácie, ale napokon, aj my si z toho robíme srandu.

My?

Pôsobím na viacerých frontoch. Fungujem ako samostatná jednotka s postavičkou Šaška Fjodora v rámci občianskeho združenia Kaukliar. V spolupráci s organizáciou Červený nos Clowndoctors prinášam smiech a radosť do nemocníc ako Klaun – Sestrička Karol Novinka. Hrám aj v nezávislom divadelnom zoskupení Odivo a Nové Divadlo Nitra.

A v neposlednom rade, naše Duo Kyseli Krastafci sa skladá zo mňa, Ondreja Jakubčáka a Kuba Horničáka. Smejem sa na tom, že väčší šéf ako ja, je už len Oňďo a Kubo. Práve dávame dokopy projekt Show drsňošov, Show Robošov, Show sympošov. Trošku si robíme srandu z maskulinity, stereotypov a hlavne zo samých seba.

Pridáme pravdepodobne aj grambľošov, lebo my síce všetci žonglujeme, ale v bežnom živote nám všetko padá z rúk. Príbor, obrus je vždy okydaný, špagety rozsypané po zemi. To jednoducho musíme spracovať.

Čo znamená slovo kaukliar?

Podľa slovníka je to človek robiaci zdanlivo nemožné kúsky, založené na vysokej obratnosti. Celkom dlho som sa to učil, kým som si zapamätal celú definíciu!

Máš pocit, že na Slovensku rastie záujem o túto oblasť umenia?

Keď niekto desať rokov dozadu povedal „cirkus“, bolo to skôr považované za takzvané „nízke umenie“. Pojem cirkus a nový cirkus, v ktorom sa spájajú do určitej miery aj tie moje tri obľúbené KKK, sa dostáva stále viac do povedomia. Na strednom Slovensku existuje festival Mičinský Pitvor, ktorý je charakterizovaný ako divadelno-hudobno-cirkusový, v Košiciach organizujeme festival Kužel – festival slovenského žonglovania. V Bratislave pôsobí niekoľko organizácií s edukačným zameraním v tejto oblasti a robia cirkusu osvetu. Záujem ľudí stúpa.

Aká je definícia klauna?

Formálny znak je červený nos, ale ja si myslím, že klaun je skôr vnútorné nastavenie človeka. Klaun úplne inak vníma svet. Prijíma úplne všetko. Klaun je dieťa a každé dieťa je klaun. Je to taká pekne znejúca frázička, ale pravdivá. Deti sa totižto hrajú a ešte kým nie sú „pokazené“ spoločenskými konvenciami, prijímajú veci tak, ako k nim prichádzajú a emočne na ne reagujú. Prijatie, to je podstatné slovo. V mojej profesii musím prijať všetko, čo sa okolo mňa deje a pracovať s tým.

Ako prišiel na svet Šašo Fjodor?

Asi pred šiestimi rokmi sa ma známa opýtala, či by som počas hradných slávností mohol ľudí pozabávať ako „historický klaun“. V tom čase som nemal ani kostým, ani konkrétne nápady, ale mal som dosť času, aby som si kostým ušil a nápady – to sa rieši až na mieste. Potreboval som už len meno. Lebo len to, čo má meno, existuje.

Všetko sa to odohralo v čase, keď sme počas štúdií na Akadémii umení skúšali adaptáciu bratov Karamazovovcov. Volala sa Fjodor a bratia, kde som hral postavu Fjodora. Z určitého pohľadu v podstate negatívnu postavu, ktorá o sebe tvrdí: „Ja som len taký Šašo, čo vy mi tu budete. Ja vás mám vlastne v paži.“ A mne sa to prepojilo s tým Šaškom Fjodorom. Je to postavička, ktorej síce záleží na ľuďoch, ktorých zabáva, ale zároveň svoj humor stavia aj na tom, že sú mu formálne akoby ukradnutí. A oni sa zabávajú na tom, že ich “odpálkujem”.

Akou veľkou súčasťou Fjodora je Filip?

To ešte tiež úplne neviem.Všetky tie postavičky, ktoré zosobňujem, si akosi vo mne spolunažívajú. Ja ani neviem, čo je to Filip bez nich. Je to iné ako práca s dramatickou postavou. Postava má daný text, vzťahy, repliky a režijné pripomienky. To všetko prichádza zvonku a mojou úlohou je postavu interpretovať.

Moje postavičky vyšli z môjho vnútra. Sú so mnou nonstop. Je to taká malá vedomá schizofrénia.

Čo si myslíš, že je jednou zo zásadných vecí pri vytváraní humoru?

Humor musí prekročiť nejakú hranicu. Každý jeden vtip musí byť prekvapivý. Spomenul som, že formálne používam napríklad prístup, kde mám svojich divákov akoby v paži. Aj to je prejdenie cez spoločenskú, konvenčnú hranicu, keď niekoho pošlem niekam. Samozrejme, nie vulgárne, ale citlivo a cielene, a vyznie to ako vtip. To je ale iba jeden z príkladov. Bol by som nerád, ak by to vyznievalo, že nie som milý. Byť milý je ale často nuda.

Čo všetko stojí za prípravou výstupu? Ako zostavuješ a cibríš svoje čísla?

Šou, ktorú teraz hrávam, sa volá “Na hran(i)e,” a myslím, že je to absolútne výstižné. Hrám sa niekde na pomyselnej hrane. Každá jedna šou je ale iná a vyvíja sa. Neustále. Nepredstavuj si to tak, že sedím doma a spisujem si krok za krokom, čo budem robiť. Pracujem s tým ako so živým organizmom. Žije to samo a ja tomu venujem pozornosť.

Nevidím svoj proces ako rovnú čiaru, ale skôr ako taký strom, po ktorom leziem a ktorý vyrastá priamo pred mojimi očami. Ja sa len musím vedieť rozhodnúť, po ktorých konároch mám loziť, aby som vyliezol čo najvyššie.

Jednoducho sa v každom okamihu predstavenia plne sústredím, vnímam a pozorujem a počas celej doby na javisku spravím milión malých rozhodnutí, ktoré smerujú celé predstavenie. To je môj neustály tréning.

V zásade sa môžu stať tri veci. To, čo predpokladám, sa aj stane a ja pokračujem tak, ako som si to v hlave „nastavil“. Druhá možnosť je, že sa stane niečo, čo vôbec nepredpokladám. Prekvapí ma to, ale funguje to. Ak moja akcia vyvolá reakciu, ktorú vôbec neočakávam, ale ja to prijmem, spracujem a rozviniem ďalej, to mám absolútne najradšej. To je pre klauna dar.

Tretia možnosť je, že niečo nečakám a nezvládnem to spracovať tak, aby som mohol tvoriť ďalej, nie som schopný rozvinúť daný konár. Vtedy sa vraciam späť a hľadám inú vetvičku, po ktorej by som si poliezol. Každopádne, s ktoroukoľvek možnosťou musím pracovať a šou dokončiť. Neexistuje dobré alebo zlé rozhodnutie. Je to do určitej miery taká metafora na život.

Na čo sa zameriavaš vo svojej profesii?

Cieľ každého jedného predstavenia je dosiahnuť túto štruktúru: zaujať divákov, udržať ich, pobaviť ich a dosiahnuť, aby sa v nich trošku niečo zmenilo. Možno k lepšiemu, drobná vec. Aby si povedali: “Ha! To bola sranda, ale zároveň to aj malo niečo do seba.”

Napríklad máme predstavenie o láske. Volá sa to Kaukliar hľadá ženu. Sme tam dvaja alebo traja v závislosti od rozpočtu akcie. V rámci predstavenia hľadáme medzi divákmi ženu, ktorá nám dokáže svoju lásku. A teraz je otázka, ako to ideme spraviť, aby sme do toho zapojili aj naše žonglérske schopnosti a aby to celé dávalo zmysel.

Predstavenie má niekoľko podkapitoliek, z ktorých každá nesie správu pre diváka.

Je tam napríklad pasáž, kedy požiadame ženu s veľkým Ž, aby nám dala svoju topánku. Niekedy to vypáli dokonca direktívne, keď na ňu kričíme: “Daj nám svoju topánku!“ Lebo láska je aj o dávaní.

Následne si k tej topánke pričuchneme. Lebo predsa láska je aj o prijatí.

Vo finále Žena stojí na chrbte kolegu a v rukách má navyše paličky s roztočenými tanierikmi, lebo láska je, samozrejme, aj o rovnováhe. Aby nám dokázala, že nás naozaj miluje, bezhranične nám dôveruje a prijíma nás takých drbnutých, akí sme. Musí padnúť dozadu a verí, že nedovolíme, aby si ublížila. Lebo láska je o dôvere.

My to chceme vybudovať tak, že nám tá dievčina verí na toľko, že to naozaj urobí. Prestáva to byť „len divadlo“ a „len zábavná šou“, keďže na to, aby to celé fungovalo, musí medzi nami naozaj niečo prebehnúť.

V istom zmysle si vytvoríme vzťah s cudzím človekom v priebehu pol hodinky. A to nás na tom baví, že je to skutočné. Raz za nami po tomto predstavení prišla náhodná diváčka hovoriac: „Ja som normálne plakala!“ My sme sa jej opýtali, či od smiechu, radosti alebo dojatia. Povedala, že vlastne ani nevie.

Humor je jedinečnou príležitosťou, ako odkomunikovať osobný postoj alebo poukázať na aktuálne témy spoločnosti. Využívaš to?

Robím to niekedy vedome, niekedy automaticky. Snažím sa do predstavení vkladať myšlienky, o ktorých si myslím, že sú hodnotné a dôležité. V mojej predstave masa ľudí, ktorá sa zabáva a je šťastná, nerobí zlé veci.

Cieľom však nie je len pobaviť, ale poskytnúť skutočný prežitok, ako sme sa o tom pred chvíľkou bavili. Tu sa dostávame k akémusi môjmu jednoduchému, profesionálno-životnému mottu:  Je to sranda, ale nie je to sranda.

Do čoho zásadne „nezabŕdaš“ a prečo?

Asi nie je nič, do čoho zásadne nezabŕdam, ale tiež nie sú témy, ktorým sa zásadne venujem.

Vyjadruješ sa napríklad k politike?

Ak mi to situácia ponúkne, prečo nie?

Pri jednej z našich ohňových šou, ktoré sú vtipné, veselé a strašne drsné, dávame divákom na záver hlasovať o tom, ako máme horiacu fakľu zahasiť. Po prvé sfúknuť, po druhé prehltnúť oheň alebo po tretie zahasiť v gaťurách.

Chceme od nich, aby vykrikovali číslo, za ktoré hlasujú. Tlačíme ich do toho. Chceme, aby dav trošku zdivočel v zmysle, aby sa trošku uvoľnili. Stáva sa často, že sa neozve celý ručiaci dav aj napriek tomu, že ich šou baví. A tu sa dostávam k pointe. V tejto situácii napríklad krásne padne narážka na voličskú účasť v zmysle: „Takto to na Slovensku chodí. Je nás tu sto a z toho kričia iba dvadsiati. Čo vy ostatní? Nemáte názor?“ Je to vlastne spoločenský odraz. A možno sa stane, že jeden z divákov si spomenie na túto našu hlášku pred voľbami a pôjde tentokrát voliť. To by nadobudol môj život nový rozmer.

A čo sexistické témy? Nepredpokladám, že do nich vstupuješ.

Naopak, sexistické veci mám veľmi rád. Sex, jedlo a strecha nad hlavou sú primárne veci, ktoré poznáme všetci a vieme sa s nimi identifikovať. Z toho sa najlepšie robí humor, nedá sa to nevyužiť. Každopádne, ja tieto situácie nevytváram, len niečo „zakrúžkujem“ a ľudia sa na tom zasmejú.

Sú citlivé témy v každej ľudskej oblasti, ale to je presne to, o čom som rozprával na začiatku. My musíme prekračovať hranice konvencie, ale citlivo. Musíme tých ľudí presvedčiť, že ich neurážame. Nerobím si z vás srandu, ja si robím s vami srandu zo situácie.

Nerobíš si teda srandu konkrétne z človeka?

Môže to tak niekomu vyznievať, ale nikdy sa nesnažím nikoho ponížiť. Je rozdiel niekoho ponížiť a zabávať sa na ňom alebo zabávať sa s ním. Je to ako taká karikatúra. Karikatúra neponižuje konkrétneho človeka, ale humorne poukazuje na to, čo ten človek robí. A tento princíp využívam aj ja. Dotyčný človek sa môže cítiť ponížene, ale to je jeho rozhodnutie. Nerobím to s tým zámerom. Keď vidím a cítim, že sa necíti komfortne a nevníma tú hru na hrane, okamžite robím niečo, aby sa to zmenilo.

Opíš, čo sa v tebe deje, keď nastane absolútne ticho. Ani jeden človek sa nezasmeje. Ako čelíš podobnej situácii?

Je to v poriadku, lebo na tom viem stavať.

My si celkovo zakladáme náš humor na našej totálnej trápnosti. Do istej miery sa v tom vyžívame. Často cielene hovoríme vtipy, ktoré sú nevtipné a predstierame, že čakáme na burácajúci smiech publika, ale vieme, že sa nezasmejú a práve to vytvorí humornú situáciu. Oni vedia, že chceme, aby sa nezasmiali a oni sa nezasmejú a vtedy vieme, že ich máme. Všetkých nás to dostane na spoločnú vlnu. Je to taká hra. Taký ping pong. Trošku matematika.

Osobne si myslím, že profesia zabávača je jednou z najťažších. Predstavujem si to ako taký pravidelný očistec. Vystúpiť pred masu ľudí, ktorá očakáva, že ju pobavíš. Človek má len sám seba. Ako to vnímaš?

Šaško Fjodor ma v tomto ohľade akoby chráni. Tak isto ma v nemocnici chráni červený nos, ktorý mám nasadený. V tej chvíli to nie som ja, kto tam stojí pred všetkými tými ľuďmi. Aj preto je dôležité mať iné meno. Je to obranný mechanizmus, vtedy sa ma to netýka, a to je vlastne tiež súčasťou tej profesionálnej makačky. Dopracovať sa k takej úrovni vnímania situácie, že to viem odstrihnúť. Nedotkne sa ma to.

Reálne emócie tam, samozrejme, stále sú, lebo som predsa živý človek a chemické procesy normálne prebiehajú, ale v tej chvíli ich berie do úvahy len Šaško Fjodor, nie Filip Hajduk.

V angličtine existuje výraz heckler- osoba z publika, ktorá nevhodne vstupuje do výstupu komika. Od nahlas vykríknutých poznámok až po plynulý vodopád kritiky či urážok. Máš s niečím podobným skúsenosť?

Ešte sa mi to nestalo. Celkom verím tomu, že by sa ma zvyšok toho publika zastal. Teda v prípade, že by nezdieľal rovnaký názor ako ten vykrikujúci jedinec. Keby som cítil, že sa ľudia fakt nebavia, tak sa k tomu postavím čelom a vymyslím niečo iné. Asi mu dám za pravdu: „Sorry, máš pravdu, dnes mi veru nejde karta.“ Akonáhle to prijmem, tak sa obnoví to spojenie medzi nami a už to opäť funguje.

Veríš, že slovenské publikum by sa ťa zastalo?

Asi áno. Je to predsa o vzájomnej dôvere, tá láska.

Rozhovory už vydávame aj vo forme podcastov. Vypočujte si Henrietu Holúbekovú, trénerku komunikácie a zakladateľku Životológie.

Čo ti napadne ako prvé, keď ťa požiadam o charakteristiku slovenského humoru? Funguje na Slováka skôr cynizmus alebo dokážeme oceniť aj láskavý humor? A čo si myslíš, že to o nás ako o spoločnosti vypovedá?

Neviem ti odpovedať na túto otázku, lebo ja sa vo všeobecnosti nerád vyjadrujem všeobecne.

Humor funguje vždy. Aj v dávnych dobách boli ľudia rovnako šťastní aj nešťastní ako dnes, len možno z iných príčin a to ten humor odzrkadľoval. Humor ako taký prežije každú spoločnosť.

Konkrétne v rámci Slovenska ma teší, že ľudia akceptujú humor, ktorý naozaj prekračuje hranice. Dobre na to slúžia sociálne siete. Napríklad Cynická obluda alebo Zomri vedia výborne a jednoducho vystihnúť situáciu. Pred tým dávam klobúk dole. Aj keď tam to má, samozrejme, ešte ďalšie vrstvy, o ktorých teraz nie je veľmi čas sa baviť. Hovorím o humore ako takom.

Z osobného hľadiska som šťastný, že sa ľudia vedia zabaviť na mne. Celkom sa mi to darí.

Čo ťa dokáže rozosmiať tak, že ťa bolí brucho?

Minulý týždeň som bol na festivale pantomímy Mime fest, čo je veľmi kvalitný festival. Strávil som tam týždeň a veľmi intenzívne ma rozosmial Benoit Tourjman, francúzsky mím a komik. Bol famózny. Je to neskutočne vtipný profík.

Často sa smejem aj na vlastných šou, ale nie na sebe, že aký som ja vtipný, hoci aj to sa občas stane. Nie tak „egomasturbačne“, ale prekvapivo a radostne. Bavím sa na situáciách, ktoré vyplynú a na reakciách ľudí.

Sofokles, Sokrates alebo niekto už v tých dávnych časoch definoval humor ako niečo, čo prekvapí, ale neublíži a to je ono. To je celé. Na tom sa zasmeješ.

V čom vidíš hodnotu humoru?

Cez smiech si človek naštartuje životnú energiu.

Rád si predstavujem, že keď odídeme ako klauni z červených nosov z nemocničnej izby, majú ľudia väčšiu chuť žiť. To je jeden z cieľov a veľká hodnota humoru.

Dvorní šašovia mohli povedať čokoľvek, ak to bolo šikovne zabalené do rúška vtipu. Vojak Švejk rozprával, čo mu napadlo, ale zároveň zostával v bezpečí, lebo jeho okolie ho považovalo za jednoduchého človeka, z ktorého sa smiali. Humor môže byť silným nástrojom. Ako vo svojej profesii využívaš túto skutočnosť?

Trik je v tom podať pravdu tak, že sa človek neurazí. To je výsada šaša, ale jeho úlohou a zodpovednosťou je byť v tom majstrom. Ja sa to učím a dlho sa to ešte učiť budem.

Ako sa teda z človeka stane šašo?

Pomaly a prirodzene.

Pred pár rokmi keď bol na post župana v Banskej Bystrici zvolený Marián Kotleba, iniciatíva Nie v našom meste zorganizovala pochod, pri ktorom bola na mestský úrad doručená rakva symbolizujúca pochovávanie kultúry. Prišiel si tam vtedy v župane. Prečo táto voľba?

To je super, ako vznikajú mýty a legendy! Ty si pamätáš, že som tam prišiel oblečený v župane, ale v skutočnosti som len išiel okolo a bola potrebná pomocná sila na nesenie tej rakvy. Bolo to v čase, keď župan nepodpísal granty pre Divadlo štúdia tanca. Aktívne som sa hneď podujal, že budem jeden z tých štyroch. Prebiehali tam nejaké príhovory a v jednom momente som sa v tom zoskupení ľudí prihlásil s tým, že chcem povedať len jednu vec, a to, že ja mám doma dva župany a obidva sú kultúrnejšie ako ten náš spoločný.

Jednoznačne som bol hodnotovo nastavený proti činnosti vtedajšieho župana a jednoducho som to vyjadril takto úprimne. Bola to pravda a bolo to vtipné. Ľudia sa zasmiali.

Čo plánuješ v najbližšom období?

Oddýchnuť si. Letná sezóna bola plná, ako to ja nazývam, mega dní. V niektoré víkendy som spravil deväť šou a strávil päť hodín na chodúľoch. Bolo to náročné, ale zároveň neuveriteľne dobíjajúce, lebo keď človek dáva radosť, neprichádza o nič.  Ako sa tak ale pozerám do kalendára, asi sa to neudeje.

Čo si kladieš ako svoju profesionálnu métu?

Ak mám byť konkrétny, tak sa momentálne sústredím na projekt s Duo Kyseli Krastafci. Orientujeme sa na hlboké hlúposti. Krátku, testovaciu šou sme robili práve na Mime feste v Čechách. Prišiel za nami týpek, megastar z Čile, a povedal: „To bola tá najhlúpejšia vec, akú som videl v celom svojom živote!“ a smial sa až tak, že plakal. Výborné! To pre nás znamená, že sme na správnej ceste a chceme to ďalej rozvíjať.

A ešte možno jeden môj megalomanský plán by mohol byť, že raz vstúpim do politiky a na bilboarde budem mať slogan „Prvý naozajstný šašo v politike“. Budem kráľom a šašom zároveň. Potrebujem ešte takých minimálne pätnásť rokov, aby som sa na to nastavil.

Akú, pre teba zásadnú, životnú lekciu si získal vďaka svojmu povolaniu?

Neprplať sa vo svojich rozhodnutiach. Akonáhle klaun vystúpi na pódium, koná. Nemôže donekonečna rozoberať, prečo spravil to, čo spravil. Jednoducho musí prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutie a popasovať sa s tým ďalej.

To sa dá jednoznačne aplikovať na život. Niekto má motivačnú literatúru, niekto chodí do kostola a ja si naplno uvedomím základné životné pravdy počas osemdňového klaunského workshopu, pod vedením mega človeka Sergi Estebanella. Moja profesia je mojou životnou filozofiou.

Rád by som ešte spomenul myšlienku ohľadom našej spoločnosti, ktorá sa mi krásne prepojila s textom od Júliusa Satinského. V Bábkovom divadle na rázcestí som videl predstavenie Európa v korešpondencii. Je tam krátka pasáž, ktorá vychádza práve z Listov Oľge od majstra Satinského. V zásade ponúka zamyslenie sa nad možnosťou, že by sme si z humoru spravili náboženstvo. Čo keby sme všetci chodili na omše, kde by farár bol šašo a my by sme sa spolu smiali? Vedome by sme tam chodili, lebo vieme, že je to pre nás zdravé. To by sa mi veľmi páčilo.

Zatiaľ ma však úplne uspokojuje hrať pre slovenský ľud, hoci by som si chcel vyskúšať aj  zahraničného diváka. Žiť však chcem určite tu.

Prečo?

Lebo je tu pekne.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

cirkus Filip Hajduk humor klaun komediant