Ivo Ladižinský, známy ako Ladižo, vystupuje ako komik v drsnej Stand up Comedy show Temné Kecy, ktorú založil spolu s Jerrym Sabom. Svoju profesijnú kariéru však začínal ako choreograf a v minulosti stál aj za projektom Miss Slovensko.
Predpokladám, že vás ľudia na ulici občas spoznávajú. Aký je to pre vás pocit?
Je to príjemne. Napríklad, ak niekde platím alebo stretnem policajtov a vidím, že sú na mňa milší. Mnohí sa chcú so mnou aj odfotiť. V mojom veku mi to je o to viac sympatické, ak za mnou prídu napríklad aj mladí ľudia, stredoškoláci, u ktorých vidím, že rozumejú humoru, ktorý robíme a tomu, ako to robíme. Poteší to aj povzbudí.
To znie, že máte s vašimi fanúšikmi skôr pozitívne stretnutia. Váš stand up je ale vnímaný ako drsný humor plný vulgarizmov. Nevnímajú takto ľudia aj vašu osobnosť?
Neviem a nejako to neriešim. Niekto ma tak vníma a niekto nie. Ale podľa mňa je nezmysel spojiť si moju osobnosť s typom humoru na pódiu. To by bolo, ako keby svojho času ľudia na ulici stretávali pána Chudíka a čakali, že im bude operovať koleno, pretože bol v očiach národa zafixovaný ako chirurg.
Napríklad keď sa bavíte pracovne s Rytmusom, vidíte, že je špičkový vizionár a obchodník, ktorý sa s vami rozpráva bez vulgarizmov a ktorý má jasnú a väčšinou aj geniálnu víziu. A pritom má na javisku taký prejav, aký má, pretože ten mu urobil meno a je to žáner hudby, ktorý je drsný a zarába mu peniaze.
Ľudia si musia uvedomiť, že to, čo hovorím na javisku, je divadelné predstavenie a má to dosť ďaleko odo mňa. Mám rád drsný humor a v 21. storočí vôbec neriešim nejaké vulgarizmy. Samozrejme ma mrzí, ak to niekto tak berie a nerozumie rozdielu medzi javiskom a skutočným životom. Ale to je problém tých ľudí a mňa to netrápi.
Sú ľudia potom prekvapení, ak sa s vami rozprávajú v súkromí a vidia, že ste iný ako na pódiu?
U mňa to je tak 50 na 50. Polovica publika to vždy chápe a druhá polovica ma považuje za niekoho iného. Takže potom, keď sa so mnou niekde bavia, tak mi hovoria, že si mysleli, že som stále taký vulgárny alebo arogantný.
Aký teda ste v skutočnosti?
Normálny. Taký v rámci možností. Kto z umelcov vám povie pravdu, keď sa ich opýtate, akí sú v skutočnosti? Som ako hocikto iný. Mám svoje plusy, mínusy, mám vlastné starosti. Ale inak som milý, zlatý, slušný, milujem mier, deti, psíky, holubice.
Takže o názory ľudí, ktorí vás vnímajú negatívne, sa nezaujímate?
Nie, to nemá význam. Nemá význam sa týmto zaoberať v akomkoľvek biznise. Lebo človek môže byť najlepší hráč v akejkoľvek sfére a aj tak sa vždy nájde percento ľudí, ktorým neulahodí. Ak bude nejaký kuchár s Michelinskou hviezdou pripravovať reláciu o varení, tak si myslím, že bude mať rovnako veľa priaznivých ako nepriaznivých fanúšikov.
Je preto potrebné robiť svoju prácu tak, ako chcete a ako to cítite. A o to viac, keď to má úspech, keď ste s tým niečo dokázali, robíte niečo nadštandardné a živí vás to. Áno, niektorí ľudia mi občas napíšu “hejt” len z nenávisti, niektorí sú zamindrákovaní, niektorí sú konkurencia, ale to netreba vôbec riešiť.
Museli ste sa naučiť tieto “hejty” ignorovať? Alebo ste to mal vždy v sebe?
Musel som sa to učiť. Jerry ma to stále učí tým, že mi hovorí, že sa nemám zapájať do diskusií a podobne. Takže časom som si uvedomil, že to nemá význam. Hlavne sa treba naučiť, že nikdy sa nezavďačíte všetkým. To je utópia. A ja to ani nerobím preto, aby som sa ľuďom zavďačil.
Dokážete brať veci vážne alebo obraciate všetko na humor?
Najlepšie je v živote všetko obracať na humor. Keď nejde o život, tak nejde o nič. Netreba sa brať príliš vážne, netreba súdiť alebo všetko príliš prežívať. Veď sa nič také nedeje. Všetky životné situácie sa dajú zvládnuť lepšie s humorom alebo aspoň s úsmevom. Nemá zmysel byť znechutený a naštvaný na celý svet. A ak si človek dokáže urobiť srandu zo seba, tak má právo si robiť srandu aj z iných.
U vás to vyzerá tak, že vy skutočne v rámci humoru nemáte žiadne hranice.
Nemám hranice, netreba ich mať. Samozrejme, ak je nejaká veľká tragédia, nie je to úplne vhodné. Ale akonáhle si začnete dávať v humore hranice, tak trochu končíte. Keď mi niekto začne rozprávať: „Milujem váš humor, ale…“, tak ho po tom slove “ale” prestávam počúvať. Keď sa ozývajú ľudia s tým, že by som si nemal robiť srandu z Boha, zo starých ľudí a zo zvieratiek, tak ja neviem… z čoho si mám potom robiť srandu? Potom sa mi budú ozývať policajti a blondýny, že si nemám robiť srandu ani z nich a potom by som skončil.
Humor sa dá robiť zo všetkého, pretože každý sa smeje na niečom inom. Poznám mnohých standupistov, ktorí podľa mňa nie sú vtipní, ale majú svoje publikum a niekto sa na ich humore smeje a to je v poriadku. Každý z nás rozosmievame ľudí iným slovníkom a iným prejavom.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Ako charakterizujete váš humor?
Absolútne bez cenzúry, bez hraníc, natvrdo a po slovensky.
Ako ste si tento štýl vyformovali?
Vychádza z mojej povahy a z mojich životných skúseností. Každý humor vychádza z toho, v akom prostredí sa človek pohyboval, akí ľudia ho ovplyvnili a aký humor baví jeho samého. Ale nikdy som to nejak neanalyzoval, prečo hovorím toto takto alebo takto. Zo začiatku sme neboli až takí drsní, ale postupne sme videli, na čo naše publikum reaguje. Pritom nemáme jednu špecifickú skupinu divákov, pretože k nám chodí mnoho rôznych ľudí – šoféri, učitelia, podnikatelia aj politici.
Nepríde vám, že sú vaše vtipy až veľmi primitívne, jednoduché?
A čo je vlastne jednoduché? Nechcem to porovnávať, ale poznám ľudí, ktorí robia inteligentnejší humor alebo humor na zamyslenie, ale na tom sa publikum zase až tak nezasmeje.
Čo to podľa vás hovorí o našej kultúre, že sa viac bavíme na vulgarizmoch a na jednoduchom humore?
Je mi jedno, na čom sa bavíme. Myslím si, že mnohé naše najvulgárnejšie stand upy alebo stand upy, ktoré sú obsahovo vulgárne, sú často úplné nič oproti komunikácii, ktorú majú medzi sebou napríklad politici. Veď vyjadrovanie politikov, vládnych predstaviteľov, ktorí žijú z našich peňazí, je také, že my sa na to ani nechytáme. Oni dávajú niekedy oveľa drsnejšie stand upy ako my.
Alebo to, čo občas napíše bulvár alebo čo vidíte aj v televízii. Dnes sú tie mantinely fakt veľmi ďaleko. Veď jedna z najpopulárnejších televíznych zabávačiek rozprávala minulý rok v televízii o tom, ako si balí vložku do titulky s jej portrétom. Klobúk dole. To by som ani ja nepovedal takto v televízii.
Rozhovor vznikol v spolupráci s Profesia days. Iva môžete naživo stretnúť 15. mája na Profesia days v Žiline.
Takže hranice predsa len nejaké máte. Rozlišujete humor podľa toho, či ste na pódiu alebo napríklad v televízii.
Jasné, to musíte rozlišovať podľa toho, pre koho to robíte. Robili sme stand upy napríklad aj v obchodných domoch a tam sme išli dve hodiny bez akéhokoľvek vulgarizmu. Som profesionál a prispôsobujem sa požiadavkám toho, kto ma za to vystúpenie platí.
Nevadí vám, ak vám niekto kecá do toho, ako máte robiť svoju prácu?
V týchto prípadoch nie, lebo mi to naozaj veľmi dobre zaplatia.
Tohto roku už budete mať za sebou 700 predstavení a na Youtube máte niečo cez 20 miliónov pozretí. Máte dosah na skutočne široké publikum divákov. Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste do svojich stand upov viac zapojili širšie spoločenské témy? Či už politiku, LGBT, ekológiu? Predsa len máte možnosť veľa ľudí prostredníctvom týchto tém ovplyvniť.
Nie som veľký fanúšik spájania humoru a politiky. Samozrejme, existuje kategória politického humoru – tej sa veľmi dobre venuje napríklad Jano Gordulič v Ťažkom týždni. Ale mne to príde už skôr ako politická angažovanosť za niekoho. A ja chcem ľudí baviť. Akonáhle by som sa priklonil k nejakému politikovi, tak strácam časť priaznivcov, lebo si povedia, že “Aha, on volí toho a podporuje toho. On je fašista alebo slniečkár.” A mne je v podstate úplne jedno, aký typ ľudí sa na mojich predstaveniach baví.
Samozrejme, keď pán Danko niečo zaperlí, tak tomu rád venujem nejaký menší vtip v troch vetách, lebo to sa ani nedá opomenúť, ale inak nie som nejaký veľký revolucionár, aby som mal potrebu dávať do svojich stand upov politiku.
Čo ostatné spoločenské témy? Ekológia, LGBT a podobne?
Väčšina stand up komikov podľa mňa aj vychádza z týchto spoločensko-sociálnych tém. Akurát sa do toho pridávajú napríklad vulgarizmy a vieme to povedať tak, že si ľudia ani neuvedomujú, na čo sme narážali. Až potom po skončení show sa zamyslia, že sme rozoberali tému, nad ktorou by sme mali skôr plakať, ale pritom sme sa na tom všetci smiali. Takže stand up je určite dosť o pohľade na nejakú problematiku a často sú to témy, ktoré rezonujú v spoločnosti.
Takže možnosť ovplyvniť publikum máte, ale cielene to nerobíte.
Nikdy som nad tým takto nerozmýšľal. Ja totiž nikoho nechcem ovplyvňovať. Sme v 21. storočí a každý nech si myslí, čo chce. Samozrejme, páči sa mi, akým štýlom to robí napríklad Sajfa. Ako sa tomu hovorí? Influencer? U neho vidno, že sa vyslovene angažuje vo voľbách a je vidieť, za koho kope. A takých ľudí ako on je veľa. Ale my sme touto cestou nikdy nešli a vlastne ňou ani nikdy nepôjdeme.
Čo je teda cieľom vašich predstavení? Kedy si poviete, že dané predstavenie bolo úspešné?
Keď sa ľudia dve hodiny smiali. Stand up comedy je najdrsnejšia forma humoru, takže ak sa publikum smeje, som šťastný a je mi úplne jedno, aký divák sedí v publiku. Pretože on si zaplatil za to, aby som ho rozosmial. Nikoho nechcem uraziť svojimi vtipmi, aj keď niekedy sa to stane, ale diváci sa smejú a uvedomujú si, že to je drsnejšia forma zábavy. Oni vďaka tomu na dve hodiny zabudnú na hypotéku, na blbého šéfa, na choroby, súdy, nepríjemného suseda, na neveru.
Ja sa napríklad aj vždy ľudí pýtam, ako sa k nám dostali. A jeden pán, na ktorého nikdy v živote nezabudnem, mi povedal, že má syna autistu, ktorého vozí v aute, kde si môže pozerať filmy, Youtube a podobne. A vraj si nás jeho syn na Youtube nejak našiel a po niekoľkých rokoch sa prvýkrát v živote začal smiať.
Vy ste v jednom rozhovore povedal vetu: „Slováci sa radi smejú, lebo v realite nemajú dôvod na smiech“. To mi znie až tak smutne. Je to s nami až také zlé?
Slováci nie sú smutní, sú veselí, šikovní, pracovití a veľmi remeselne zruční. Ale keď vidia, aké dôchodky majú ich rodičia, alebo keď si platia zdravotné a sociálne poistenie a potom prídu do nemocnice, kde to vyzerá, ako to vyzerá… Nemajú poriadne zaplatené za prácu a uvedomujú si, že ak pôjdu hoci len o 60 kilometrov ďalej, tak za tú istú prácu s rovnakým nasadením dostanú aj dvojnásobný plat. V tomto zmysle to je teda smutné.
Potom si človek pozrie správy a vidí, že politici za jeho peniaze riešia svoje žabomyšie vojny medzi sebou a neriešia to, aby sa mali ľudia lepšie a mali lepšiu životnú úroveň. Ceny potravín, oblečenia a nehnuteľností sú už porovnateľné so západom, ale platy a dôchodky ostali v socializme.
A potom všetky tie kauzy – Kuciak, Kočner a podobne. Pomaly každý týždeň je niečo nové a to nie sú veci na smiech. A aj napriek tomu mnoho ľudí ostáva pracovať na Slovensku a v týchto podmienkach. Jediné, čo môžem urobiť, je to, že prídem a na dve hodiny ich rozosmejem.
Máme na Slovensku dosť stand up komikov, ktorí by nás mohli rozosmievať?
Sú tu dve najznámejšie partie – Silné reči, ktoré už fungujú dlhšie a my, Temné kecy. My sme na trhu už viac ako štyri a pol roka. Každý z nás má svoje publikum a tie sa nám asi veľmi nemiešajú.
A čo nejaké menšie stand upy? Je tu pre nich ešte priestor?
Asi nejaké vznikajú, ale nie je to jednoduché. Stand up komik musí vedieť rozosmiať cudzích ľudí a na pódium ide s vlastnou kožou, dáva do toho vlastnú tvár a meno. To skúša, samozrejme, všelikto a niektorým to ide lepšie a niektorým vyslovene zle. V súčasnosti je podľa mňa na Slovensku niečo cez 30 ľudí, ktorí si hovoria stand up komici. A to si myslím, že tak akurát stačí. Čas potom ukáže, kto zostane v hre a na koľko rokov.
Viete posúdiť, či medzi Slovákmi rastie záujem o stand up zábavu? Alebo o akúkoľvek zábavu tohto typu, za ktorou si musia vyraziť von, než aby sedeli doma pred telkou?
Posledné dva – tri roky mi príde, že klubová zábava ide skutočne nahor. Okrem stand upov je aj veľa rôznych talk show a podobne. Napríklad Lujza s Didianou majú skvelú stand up show pre ženy a podobne.
Vo všeobecnosti mám ale pocit, že je medzi stand up komikmi výrazne menej žien ako mužov. Prečo to tak podľa vás je?
Žien bolo vždycky menej, lebo oni nemajú veľmi radi, keď si z nich niekto robí srandu. Keď si len námatkovo vybavíte nejaké komické dvojice, tak väčšinou sú to muži, lebo aj ten humor je často založený na tom, že jeden je hlúpy a druhý je hlúpejší.
Ženy by sa, naopak, predbiehali v tom, ktorá je krajšia, múdrejšia a už by bolo po dvojici. Takže pár žien máme na scéne aj na Slovensku, ale je ich málo. Mňa napríklad mrzí, že Evelyn sa angažuje viac v televízii, lebo tie jej stand upy na začiatku boli skvelé. Ale prilákal ju svet telky, čo dáva zmysel, lebo tam sa predsa len točia väčšie peniaze.
Avšak sloboda tvorby a prejavu musí ísť bokom, pretože tam zároveň existujú dramaturgovia a prísne pravidlá.
Vám “slobodnejší” klubový svet vyhovuje viac než televízny?
Určite, sloboda je pre mňa dôležitá. Ja by som robil stand up tak či tak, aj keby mi to nezarábalo. Hoci len raz mesačne pre pár kamarátov, lebo je to taká dobrá psychoočista. Zároveň je stand up dobrý ukazovateľ slobody prejavu v krajine. Keď je všetko v poriadku, tak sa nemusíme báť toho, že by nás niekto dával na súd alebo chcel odškodné, pretože sme si z neho urobili srandu.
Ako dlho si myslíte, že vás to ešte bude baviť robiť?
Nič iné by som už nechcel do konca života robiť. Pre mňa je to práca snov. Dá sa tým uživiť, je to zaujímavé, chodím po celom Slovensku, čím troška vypadnem z tej našej bratislavskej bubliny, dostanem sa do reality, spoznávam kopec ľudí a počúvam skvelé príbehy. Celé je to veľmi inšpiratívne. Okrem toho dostávam každý večer veľa pozitívnej energie v potlesku a v smiechu od divákov.
Ak to pôjde takto ďalej a bude to ľudí v týchto objemoch baviť, tak to nemám v pláne meniť. A myslím, že to takto ďalej pôjde. Veď napríklad to je vidieť aj v Čechách. Tam prvá vlna komikov začala oveľa skôr než na Slovensku. Na stojáka začalo niekedy v roku 2004 a stále sa tým živia a už to nezmizne. Je to určitý žáner javiskovej zábavy a už len divák musí určiť, ktoré mená sa v hre udržia. Ale stand up ako taký, funguje na celom svete roky a ďalšie roky fungovať bude – aj u nás na Slovensku.
Za priestory na fotenie ďakujeme Hotelu Bratislava.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
