Juraj "Manik" Čiba: Dobré sa šíri samo. A bezplatne

Rozhodol sa opustiť IT biznis, lebo sa chcel naplno venovať vlastným projektom. Zakladateľ spoločného komunitného Projektu Život spájajúceho neformálnu skupinu ľudí, ktorí uprednostňujú prirodzený životný štýl v súlade s prírodou, organizátor mnohých akcií, kde sa stretávajú tvoriví ľudia, hlava projektu Zóna bez peňazí, ktorý pomáha ľuďom v hmotnej núdzi, zakladateľ prvej bratislavskej komunitnej záhrady. Juraj Čiba, ktorého nikto neosloví inak ako Manik, tvrdí, že ho baví rozdávať radosť a pomáhať druhým ľuďom.

Ako vyzerá tvoj bežný deň?

Snažím sa, aby každý deň bol pre mňa kreatívny, niečím zaujímavý. Veľakrát však svoj program prispôsobujem počasiu. Keď je pekne, idem do lesa, dám si raňajky, potom do záhrady, prebehnem sa po lese alebo sa bicyklujem. Keď je škaredo, sedím za počítačom, venujem sa projektom a pripravujem akcie. Keďže počas roka priebežne riešim viacero projektov, tak tých príprav, organizačných vecí a vybavovania je viac než dosť. A ďalšia vec je, že na stretnutia, keďže mám rád pivo, chodím skoro stále pešo. Pohyb mi dodáva energiu, ktorá je pre mňa nevyhnutná rovnako ako pobyt v prírode.

Striedaš príjemné veci s povinnosťami, to znie fajn.

Tento systém je nastavený tak, že každý človek, hneď ako sa zobudí, by mal ísť do práce, aby mohol platiť hypotéky, faktúry či účty a jeho život by sa mal točiť okolo toho. A cez víkend je rád, že pasívne odpočíva a konečne má od tohto kolotoča pokoj. Čím menej sa však človek hýbe, tým viac pociťuje únavu. Videl som to na svojich bývalých kolegoch, keď som chodil do práce. Síce prichádzali na deviatu alebo neskôr, ale neprebudení, akoby ešte len pred chvíľou vstali z postele. Ja som už mal za sebou niekoľkokilometrovú prechádzku a raňajky v prírode.

Je fajn, ak človek zistí, že deň môže začať aj inak. A je jedno, či je zamestnaný v korporácii alebo na voľnej nohe. Keď sa dívam na ľudí okolo seba, tak mám občas pocit, akoby zabúdali na úprimnú radosť zo života. A pritom netreba veľa. Stačí dodať životu to správne korenie, tešiť sa z maličkostí a robiť si radosť drobnosťami.

Prečo si sa rozhodol opustiť zamestnanie?

Moja práca mi postupne prestávala dávať zmysel. Dlhé roky som pracoval v IT biznise v médiách na online divízii. V tých časoch sa začal hon za webovou návštevnosťou. Médiá boli čím ďalej, tým viac zaplavené obrovským negativizmom, násilnosťami, kauzami či vraždami skoro na dennej báze. Už som nechcel byť súčasťou tohto kolotoča a podieľať sa na ňom. Tak som jedného dňa odišiel.

Toto rozhodnutie vo mne dozrievalo dlhšie a čakal som na príhodný čas. Na nič som netlačil, nechal som veciam voľný priebeh, nechal som dozrieť projekty, ktoré som rozbehol a videl v nich čím ďalej, tým väčší zmysel.

Keď si začal so svojimi projektmi, mal si okolo seba dosť ľudí, ktorí ťa podporovali?

Zo začiatku menej. Lebo dlhé roky tvorili okruh mojich blízkych hlavne ľudia z online médií, ktorí nemajú príliš potrebu či chuť sa zapájať ako dobrovoľníci. Ale viedol som pomerne bohatý spoločenský život aj mimo práce – s kamarátmi sme mali rôzne recesistické spolky ako Priaznivci nepriaznivého počasia či Potulky naprieč prírodou. S ľuďmi som sa stretával na mnohých akciách ako napríklad šarkaniáda či majstrovstvá zemegule v hode do diaľky papierovým lietadielkom. Okruh nadšencov sa tak postupne prirodzene zväčšoval.

A čo dnes? Sú ľudia viac naklonení pomáhať?

Myslím, že áno. Zdá sa mi, že teraz je to taký boom, ale je to možno aj tým, že takýchto ľudí mám okolo seba omnoho viac. Aj keď podľa mňa potreba pomáhať je v ľuďoch stále, len až donedávna v tom možno nevideli hlbší zmysel alebo možno nevedeli ako. A zrazu, keď sa už niečo v ich okolí rozbehne, tak sa ozvú, že by sa radi pridali. Sem-tam za mnou aj niekto príde s nejakým nápadom alebo ideou, že by chcel urobiť niečo vlastné, ale že nevie, ako na to.

Čo takým ľuďom radíš?

Že svojmu nápadu musia v prvom rade veriť oni sami. Aby o ňom premýšľali a pozreli sa naň zhora, zdola, zboku, až kým všetky tie jednotlivé dieliky nezapadanú do jedného celku, do jednej veľkej mozaiky. A tiež to, aby boli trpezliví, aby svojmu nápadu dali čas. Teraz chcú mať ľudia všetko hneď, vidím to aj na niektorých startupoch, ktoré majú síce výborný marketing, na prvý pohľad vyzerajú super, ale sú to skôr krásne obaly na nedotiahnutý obsah. Podľa mňa je dôležité nerobiť veci len pre efekt, treba ísť viac do hĺbky.

Projekt Život, ktorý mnohé projekty zastrešuje, nerobí skoro žiaden marketing. Stačí, keď urobíme jeden event na Facebooku. Oveľa lepšiu reklamu nám robí to, že si ľudia o projektoch medzi sebou hovoria. Dobré sa šíri samo. A bezplatne.

Ktorý z projektov je ti najbližší?

Všetky projekty sú mi blízke rovnako. Či už tie, vďaka ktorým ľuďom pomáhame, alebo tie, kde sa môžu ľudia prezentovať, ako napríklad Dúbravský jarmok, remeselné prezentácie či najväčšie stretnutie v prírode na Drienku, kde spájame ľudí, ktorí majú blízko k prírode a radi tvoria. A je jedno, či maľujú, háčkujú alebo stavajú slamené domy. Sú to ľudia, čo tvoria srdcom, hlavou a rukami dokopy.

S mnohými z nich máme priateľské vzťahy a opakovane ich pozývame na naše akcie. To, odkiaľ sú, akú majú víziu, prečo tvoria, je pre nás dôležitejšie ako ich biznis model. Lebo práve ľudskosť spája naše projekty. Byť s ľuďmi vo fyzickom kontakte bolo pre mňa samého odjakživa doplnením rozrastajúceho sa online sveta.

Také sú aj naše projekty. Dávame ľuďom priestor, aby reálne vyšli zo svojich bytov a stretávali sa, komunikovali, sledovali mimiku, objímali sa. Lebo čím väčšmi bude bežný život ľudí preplnený rôznymi modernými vychytávkami, ako napríklad že ti chladnička oznámi, že tí chýba maslo či reďkovka, tým dôležitejší bude ľudský kontakt. Tieto technológie ti síce uľahčia život, no človek prestáva kvôli nim používať vlastný rozum. A to, podľa mňa, nie je dobré.

A čo ďalšie projekty? Je nejaký, ktorý, ako si spomínal, musí ešte dozrieť?

Áno, mám ešte v zálohe jeden projekt, o ktorom zatiaľ nerozprávam. Môžem však načrtnúť, že pôjde o prepojenie výchovy, ekologického pohľadu na svet a vzdelávania.

Je nevyhnutné učiť ľudí správať sa ekologickejšie?

Nenazval by som to ekologickejšie, ale šetrnejšie. Lebo zemeguľa, na ktorej žijeme, má svoje limity. Za posledných sto rokov sme kvôli technologickému vývoju zničili planétu tak, ako nikdy predtým v histórii. Abnormálne veľa sa plytvá, konzumný spôsob života rastie so zvyšujúcou sa životnou úrovňou, ale pritom si podľa mňa dostatočne neuvedomujeme, že si pod sebou pílime konáre. Nemáme to šancu zmeniť, na to majú kompetencie iní, ale môžeme to aspoň sami trocha ovplyvniť a inšpirovať svojimi činmi druhých. Nechcem nikomu hovoriť, čo má robiť, ale môžem svojím príkladom ukázať, že sa to dá aj inak.

Záleží podľa teba aj na výchove ďalších generácií?

Ja si nemyslím, že deti treba vychovávať. Deťom treba ukazovať príklady. Netreba im nič prikazovať, ani ich okrikovať. Samé sa pridajú, keď im rodičia ukážu, že to má zmysel.

Viacero ľudí, ktorí robili dobročinné projekty, neskôr prejavili záujem vstúpiť do politiky. Teba to nikdy nelákalo?

Nikdy. Lebo časom ten systém zomelie každého, nech sa snaží akokoľvek. V tomto som radikál, politikom neverím ani len písmená v ich menách. V minulosti totiž samosprávy v dôsledku rôznych kamarátskych dohôd uzatvorili mnoho nevýhodných zmlúv. Tieto zmluvy, tá sorta ľudí a vôbec ich zmýšľanie je niečo, s čím apriori nesúhlasím.

Bol som odjakživa pankáč, ktorému to trocha myslelo, nemusel som rozkopávať smetiaky či rozbíjať telefónne búdky. Vo mne je ten punk silno zakorenený, nesúhlasím s týmto systémom. A ten nezmeníš. Jedine, že by sa celý rozsypal a začalo by sa úplne odznova. S novými ľuďmi, ktorí majú nielen čistý štít, ale hlavne úplne iné myslenie. Ľuďmi, ktorí si nebudú masírovať svoje ego a nebudú myslieť len na svoju budúcnosť. Jednoducho ľuďmi, ktorí budú na svoje rozhodnutia nielen hrdí, ale dokážu nimi ľuďom pozitívne ovplyvniť život v tejto krajine.

Nechcel sa niekto priživiť na obľube aktivít Projektu Život?

Samozrejme, snahy tam boli. Ale my sme apolitické občianske združenie. Bol by to pre nás čierny bod, ktorého by sme sa nikdy nezbavili. Od prvého momentu ľudia vedia, že u nás s týmto nepochodia. Spolupráci napríklad s mestskou časťou sa však nebránime, bez toho by sme niektoré veci nerobili tak, ako robíme, a zároveň nám vychádzajú v ústrety.

Uvediem príklad. V rámci tradičného Dúbravského jarmoku nám tamojší starosta dáva v podstate voľné ruky, pretože vie, že takáto akcia dopadne dobre. Nielen úrad, ale i on sám je rád, pretože ohlasy na takéto akcie sú viac než dobré. Podobne je to aj so stretnutím na Drienku. Nielen združíme mnoho ľudí “pod jednu strechu”, prinesieme bohatý program, ale zároveň podporujeme turistický ruch v regióne. V čase, keď sa naša akcia koná, sú vybookované všetky ubytovacie kapacity mnoho kilometrov okolo. A pritom športovo/rekreačný areál, ktorý si prenajímame, roky nenapredoval či dokonca stagnoval.

Stíhaš viacero aktivít cez rok. Existujú ale nejaké hranice, aby človek v rámci dobročinných akcií nešiel na úkor seba?

Neexistuje žiadna hranica. Akonáhle by som si ju stanovil, tak by som už ďalej nemohol svoje projekty rozvíjať a nechať vykvasiť podľa potreby a podľa okolností. Pri pomáhaní druhým tiež neexistujú hranice. Nemôžeš si povedať, že dnes od 10:00 do 18:00 pomáham a potom mi „padla“. To jednoducho v tebe je alebo nie je. A ak áno, robíš to prirodzene bez ohľadu na to, aký je deň či koľko je hodín.

Neprepadne ťa občas pocit, že to, čo robíš, je stále málo?

Nie. Na pomoc druhým sa totiž nemožno pozerať optikou jedného dňa, ale dlhodobejšie. Jeden deň pomôžeš tak, že rozvážaš veci po Zóne bez peňazí do chudobných regiónov, inokedy kúpiš teplú kávu ľuďom bez domova alebo im pre zmenu navaríš kapustnicu.

A potom príde ďalší deň, keď zase treba niečo urobiť. Nápadov je dosť, tak hádam budem mať dostatočne dlhý život, aby som ich stihol zrealizovať.

Ďakujem za rozhovor. 

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

juraj ciba manik neziskovka projekt zivot zona bez penazi