Andrea Najvirtová od februára vedie organizáciu Človek v ohrození, ktorá sa venuje humanitárnej pomoci, podpore ľudských práv a globálnemu vzdelávaniu. 10 rokov strávila na Balkáne, pracovala pre medzinárodné organizácie a na Slovensko prišla s cieľom odovzdať svoje skúsenosti a pomôcť menšinám.
Posledných päť rokov viedol Človeka v ohrození Braňo Tichý, ktorý z neho vybudoval najväčšiu humanitárnu organizáciu na Slovensku. Máte už nejaké plány, kde by ste chceli vidieť organizáciu o päť rokov vy?
Ja by som bola rada, aby v Človeku v ohrození zostalo to, čo máme v DNA. Tým myslím pomoc pri zmierňovaní dôsledkov chudoby alebo prírodných katastrof na Slovensku, ale aj v zahraničí; priama pomoc tým, ktorí to potrebujú a ovplyvňovanie názorov slovenskej spoločnosti.
V mojej pozícii som sa ocitla v dobe, keď je spoločnosť ešte viac rozpoltená, polarizovaná, delíme na „slniečkárov“ a konzervatívcov. Chcela by som, aby sme ako organizácia prispievali k stmeľovaniu ľudí a chápali, prečo sa pomoc chudobnejším týka aj nás a prečo to pomáha posúvať spoločnosť ďalej.
Práve v týchto časoch, keď svet zasiahla koronakríza, je veľké riziko, že veľa výsledkov medzinárodného spoločenstva, ktoré zlepšili životnú úroveň chudobnejších ľudí, sa môže stratiť, prípadne vrátiť do stavu pred pár rokmi. Práve preto by sme mali byť solidárnejší aj ku krajinám, ktoré kríza zasiahla v omnoho väčšej sile. Sama som niekoľko rokov žila v zahraničí, pracovala som priamo v teréne a videla na vlastné oči, ako má zmysel pomáhať.
Máte skúsenosti z dobrovoľných táborov v Rusku i Arménsku, pracovali ste v oblasti rozvojovej spolupráce v Srbsku, v Kosove ste sa venovali právam menšín. Prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?
Po siedmich rokoch v Kosove som skúsila sabatikal, ktorý, mimochodom, odporúčam, aby som si rozmyslela, čo ďalej. Roky som vnímala Slovensko ako homogénnu krajinu, ktorá má svoje najväčšie problémy za sebou a nemám tu ako pomôcť.
Na Balkáne som riešila problémy ľudí, ktorí prežili vojnu, zažívajú jej dôsledky a mali úplne iné starosti ako ľudia na Slovensku. Práve počas sabatikalu som si však uvedomila, že by ma bavilo priniesť sem poznatky zo zahraničia a hovoriť o príbehoch ľudí z chudobnejších krajín.
Zároveň som chcela vyskúšať prácu mimo života na zahraničných misiách, čo znamenalo opustiť život typický prechádzaním z jednej krízovej oblasti do druhej. Videla som, že na Slovensku je miesto, kde sa môžem angažovať.
Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej som mala pocit, že som prišla v momente, keď sa začalo veľa vecí diať a ja mám ako pomôcť. Potvrdilo sa mi to po návšteve odľahlejších regiónov, kde niekedy zažívam také absurdné situácie, že mi to pripomína aj Balkán.
S vylúčenými rómskymi komunitami pracujete od roku 2006, čo sa vám za tých 14 rokov podarilo?
V rómskych komunitách začala pracovať ešte slovenská pobočka Člověka v tísni, s ktorou sme sa neskôr spojili. Od začiatku pritom pomáhame vylúčeným skupinám komplexne. V praxi to znamená, že sa nesústredíme len na jednu tému, ale vylúčenie považujeme za dôsledok viacerých faktorov.
Nestačí len pracovať s deťmi v školách, keď po príchode domov nemajú miesto, kde by sa učili a písali si úlohy, nebudú motivovaní. Nebude to fungovať, ak nemajú podporu v rodičoch alebo im cez zimu chýba teplé oblečenie, v ktorom by prišli do školy.
Je potrebné venovať sa deťom, ale aj ich rodičom, ktorí by mali vedieť deti zabezpečiť a viesť ich k hygienickým či pracovným návykom. Je to dlhodobý proces, ale výsledky vidíme, a aj preto tento náš model komunitných centier prevzal štát a dnes už funguje v približne 300 lokalitách.
Hoci sú v tomto prípade úspechy ťažšie merateľné, viditeľné sú v prípadoch, keď deti chodia do školy upravenejšie, rodičia sa zaujímajú o ich prospech, dokonca niektorí plánujú štúdium na strednej škole. Taktiež sa zlepšujú interakcie medzi majoritou a rómskou komunitou. Ukázali sme obom stranám, že veci sa dajú robiť spoločne a vedia si navzájom niečo odovzdať.
V rozhovore s Braňom Tichým boli spomínané komunitné centrá, ktoré ste vďaka organizácii vytvorili v piatich obciach na Slovensku. Ako to s nimi v súčasnosti vyzerá?
Komunitné centrum je priestor, ktorý slúži na stretávanie sa ľudí z jednej komunity, napríklad jednej obce. Ako organizácia vedieme s pomocou sociálnych pracovníkov programy pre deti predškolského veku, školákov, dospelých aj seniorov.
Poskytujeme v ňom rôzne služby, napríklad pomáhame deťom s predškolskou prípravou či domácimi úlohami. Úzko spolupracujeme s miestnymi školami a pedagógmi, od ktorých máme veľmi pozitívne reakcie na našu prácu. Robíme aj aktivity pre spájanie majority s komunitou, obľúbené je dokonca spoločné varenie. Deti z komunít berieme na rôzne výlety, do ZOO alebo akvaparku, ktoré by inak nemohli zažiť.
Pre dospelých robíme sociálne poradenstvo, pomáhame s vypĺňaním tlačív, vytváraním životopisov pre úrad práce, prepájame ľudí na rôznych zamestnávateľov. Naším cieľom je, aby sme posilnili komunitu a aby si ľudia boli vedomí toho, že s právami prichádzajú aj povinnosti.
Aké boli reakcie domácich na tieto komunitné centrá?
Je to rôzne. V niektorých obciach máme vynikajúcu spoluprácu so starostami i obecným zastupiteľstvom, ktorí tieto aktivity podporujú a vidia výsledky. V niektorých obciach bola situácia aj taká, že obecné zastupiteľstvo bolo veľmi kritické voči komunitným centrám. Vtedy sme mali, našťastie, podporu od Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity aj Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, pod ktorými tieto centrá prevádzkujeme. Napríklad v Kojaticiach obecné zastupiteľstvo roky blokovalo výstavbu vodovodu do osady. Sú proti investíciám v tejto časti obce.
Aký je záujem zo strany Rómov?
Myslím, že veľmi dobrý. V centrách sa snažíme robiť také aktivity, aby prinášali osoh a ľudia vnímali benefity. O finančné poradenstvo majú záujem nielen ľudia z osád, ale aj ostatní obyvatelia obce, ktorí potrebujú poradiť. Snažíme sa vytvárať program, ktorý je založený na potrebách komunity.
Majú Rómovia z osád šancu na lepšiu budúcnosť?
Tým, že túto prácu robím, verím, že takáto cesta je možná. Vidíme to na úspešných príkladoch mladých ľudí, ktorí dokončia strednú školu, alebo dokonca idú aj na vysokú a potom motivujú ďalšie deti z ich komunity, aby sa vzdelávali. Alebo na ľuďoch, ktorí nikdy nepracovali a vďaka nášmu pracovnému poradenstvu si nájdu prácu a aj v nej zotrvajú.
Napríklad v Kojaticiach máme najchudobnejšiu komunitu. Rómovia tam žijú v podmienkach, ktoré sme videli v najchudobnejších častiach Kene. Je to až neuveriteľné, že takéto niečo máme na Slovensku. Je to príklad generačnej chudoby, ktorá sa posúva z generácie na generáciu. Ovplyvňuje, ako vyrastáte, aké máte zdravie, pracovné návyky, akú získate vieru v seba. Keď porovnám v akých podmienkach som vyrastala ja a v akých vyrastajú tieto deti, sú to úplne iné svety. Naša práca s komunitou je proces, ktorý sa však nedá zmeniť za mesiac alebo za rok. Sú to dlhé roky. To je na tom to ťažké, keď pracujete s komunitou a výsledky hneď nevidíte. V praxi sú to dva kroky dopredu, potom jeden dozadu a stále dokola.
Na situáciu ohľadom koronavírusu v rómskych komunitách ste promptne reagovali v teréne. Ako vyzerala vaša pomoc?
Pandémia zaskočila všetkých. Myslím si, že nikto neočakával takúto situáciu, aj keď sme už niečo tušili, keď sme videli, čo sa odohráva v Číne. Zo začiatku sme nemohli poslať našich ľudí do osád, aby sme neohrozili seba alebo samotné komunity. Cítili sme však potrebu informovať ich o tom, čo sa deje, ako môžu chrániť seba i svoje rodiny. Snažili sme sa poukázať na potrebu lepšej hygieny, napríklad v spomínaných Kojaticiach majú len vodu, ktorá vyteká z rúrky a využíva ju celá osada. Obyvateľom sme dali bandasky, aby si mohli umývať ruky pravidelnejšie, darovali sme im dezinfekčné prostriedky, spolupracovali sme s učiteľmi, aby sa mohli dostať k deťom, ktoré zo dňa na deň zostali bez kontaktu so školou. Boli sme článok medzi učiteľmi a komunitou.
Tiež sme sa snažili upozorňovať na problémy, ktoré sa často objavovali v teréne. Zo strany štátu chýbala lepšia koordinácia medzi jednotlivými aktérmi, naopak veľmi dobre sa to podarilo medzi neziskovkami a rôznymi expertami zapojenými do rómskej problematiky. Z môjho pohľadu mohla byť lepšia aj spolupráca s krízovým štábom, ktorý nevyužil dostatočne našu pomoc a expertízy, ktoré sme im vedeli poskytnúť. Poukazovali sme na dôležitosť správnej komunikácie opatrení k verejnosti, aby nedošlo k ešte väčšej polarizácii spoločnosti. Napríklad, v jeden deň boli ľudia z komunity vystrašení, pretože počuli, že ich príde testovať armáda.
Posledné týždne zažívajú Spojené štáty americké vlnu protestov proti policajnej brutalite na Afroameričanoch. Myslíte, že máme aj na Slovensku problém s policajnou brutalitou?
Myslím, že policajné zákroky v Moldave nad Bodvou alebo voči chlapcom na Luníku IX. boli nespravodlivé a ešte nespravodlivejšie je, že súdnictvu tak dlho trvá dôjsť k nejakému záveru. To je niečo, čo vysiela signál komunite, že v prípade, ak by chceli bojovať súdnou cestou, budú to mať ťažké. Ja ale verím, že na Slovensku to nie je systematické a v Spojených štátoch majú v tomto omnoho väčší problém.
Viete si predstaviť podobné protesty aj na Slovensku?
Podľa mňa nie sme v situácii, že by tu vzniklo podobné spoločenské hnutie ako v USA. Na príklade Moldavy nad Bodvou vidíme, ako sa zoskupili rôzne mimovládne organizácie, ktoré poukazujú na nesprávnosť tohto konania. Z jednej strany je to preto, lebo naši Rómovia nie sú dobre politicky organizovaní a zároveň je povedomie o rómskych právach a ich diskriminácii ešte veľmi nízke.
Občianske iniciatívy dlhodobo žiadajú opatrenia, ktoré by zabránili opakovaniu situácie ako v Moldave nad Bodvou. Budú stačiť systémové zmeny?
Myslím, že systémové zmeny sú prvým krokom, ale posun musí nastať v širšej spoločnosti. Nestačí len meniť zákony. Spoločnosť musí chápať, prečo sú takéto kroky neakceptovateľné a prečo by sme mali spoločne fungovať.
Videla som to aj v Kosove, kde medzinárodné spoločenstvo vytvorilo výborné zákony pre ochranu menšín, ale na druhej strane ste sa v realite stretávali s nemožnosťou ich implementácie do praxe, s čím súvisela frustrácia obyvateľov a nedôvera v štát. Pre mňa je však policajné násilie len jedným z indikátorov štrukturálneho rasizmu. A ten na Slovensku máme.
Čo tým myslíte?
Napríklad keď naši klienti prejavia záujem o prácu, no pri telefonickom rozhovore ich odmietnu na základe akcentu bez toho, aby preskúmali ich schopnosti. Alebo keď sú deti z rómskych komunít umiestňované do špeciálnych škôl aj keď by tam nemuseli byť.
Podporujeme Rómov, aby si našli prácu, s čím je často spojené aj sťahovanie do iného mesta, no tam majú problém získať prenájom. Toto si veľa ľudí na Slovensku neuvedomuje. Niektorí žijú vedľa osád, kde je správanie komunity disfunkčné a nevidia druhú stranu mince, že ak chcú Rómovia v našej spoločnosti uspieť, musia prekonať množstvo prekážok.
Mali by Rómovia viac upozorniť na diskrimináciu, s ktorou sú konfrontovaní?
Pozitívne vnímam, že máme čoraz viac Rómov, ktorí sa vedia zastať svojej komunity a konfrontovať sa s názormi ostatných ľudí. Verím a dúfam v to, aby spomedzi komunity vyrástlo čo najviac prirodzených lídrov, ktorí budú vedieť bojovať za svoje práva. Momentálne je kolektívna organizovanosť Rómov problémom, no nielen na Slovensku, ale aj v okolitých štátoch. Určite je však iné, keď sa za ochranu svojich práv postaví aj samotná komunita.
V dobe, keď sa stretávame s prípadmi porušovania ľudských práv u menšín, sa niektorí poslanci rozhodli nepodporiť výročnú správu ombudsmanky Márie Patakyovej. Aký signál to môže vyvolať v spoločnosti?
V prvom rade to vyslalo signál pre ich voličov. Verejná ochrankyňa upozorňuje na práva, ktoré boli porušené zo strany inštitúcií a títo ľudia sú taktiež voliči. Som smutná a rozčarovaná z toho, že sa nechceme pozerať, ako sa náš štát zachoval nefér voči zákonom ku všetkým občanom.
Sama som navštívila krajiny, kde sa hrubo porušujú ľudské práva. Bola som v štátoch, kde je obmedzený pohyb, problém vzdelávať sa vo svojom jazyku, zamestnať sa. My to vnímame ako samozrejmosť, ale je to veľmi citlivé a treba sa starať o ich dodržiavanie. Vtedy si uvedomíte, ako je dobre, keď ich máme. Táto cesta je veľmi nebezpečný trend. Bojím sa, aby sme sa ako spoločnosť nespamätali až príliš neskoro, až vtedy, keď to bude mať vplyv na náš vlastný život.
Myslíte, že sa v našej krajine môže každý cítiť slobodne?
Nemôžu sa slobodne cítiť ľudia, ktorí žijú v chudobe, a tým myslím každého, nielen vylúčené komunity. Nemôžete sa cítiť slobodne, keď neviete, čo budete jesť na druhý deň alebo ako sa postaráte o svoju rodinu. Nemôžu sa cítiť slobodne ľudia, ktorí prišli žiť na Slovensko zo zahraničia, vizuálne sa odlišujú a musia byť viac ostražití počas večerných prechádzok mestom. Úplnú slobodu necítia ani príslušníci rôznych menšín, ktoré nie sú akceptované, ako napríklad LGBT.
Chcela by som, aby sme aj my ako organizácia prispievali k tomu, aby sa všetci cítili slobodne. Či už sú to matky samoživiteľky, ľudia so zdravotným ochorením, zo slabých sociálnych pomerov alebo menšiny. Len tak môžeme posúvať naše Slovensko ďalej.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Andrea Najvirtová Človek v ohrození neziskovka policajná brutalita Rómovia