Zuzana Kovačič Hanzelová je reportérka verejnoprávnej televízie. Venuje sa najmä politickým témam a tiež Rómom. Za reportáže s rómskou problematikou je nominovaná na ocenenie Roma Spirit 2017.  Rozprávali sme sa o jej práci, o médiách a o spoločnosti.

Čo ťa priviedlo k žurnalistike?

Už odmalička som s otcom zvykla v nedeľu sledovať politické diskusie. To bolo ešte v divokých 90-tych rokoch. Dokonca si živo pamätám, ako Vladimír Mečiar spieval S pánom Bohom na záver relácie a môj otec sa pravidelne doma rozčuľoval. Politika ma vždy zaujímala a uvedomovala som si, že ovplyvňuje – či volíte, či nie – všetky oblasti života. V kombinácii s písaním, ktoré ma tiež bavilo, a zvedavosťou, to bola jasná voľba už počas celej strednej.

Ako sa rozhoduje o tom, čo sa dostane večer do správ?

Začíname ráno o deviatej. Všetci si sadneme na poradu a každý z reportérov prinesie tému, ktorú by chcel spracovať. Chvíľu sa o tom pobavíme, podiskutujeme a ak je to dobrá téma, ideme do toho. Posudzuje sa hlavne to, či je to aktuálne, aký veľký okruh ľudí to zasiahne, aké je to dôležité a prečo.

Potom sa všetci rozídeme, každý pracuje na svojej téme, obtelefonuje a obehá si respondentov. Večer sa postupne vraciame do redakcie a píšeme text, ktorý prechádza ešte cez editora. Potom ide každý do strižne a pred siedmou posielame finálnu postrihanú verziu reportáže, ktorú tiež musí vidieť editor aj režisér. 

Zuzana Hanzelová v štúdiu
Foto: Šimon Šiplák

Podľa čoho si vyberáš témy na reportáže?

Moje hlavné zameranie je politika. Tam sa stále niečo deje, takže o témy nie je núdza. Novinár musí mať veľa zákulisných informácií, pri politike s tým však treba byť opatrný. Aj v parlamente sú klebety a treba sa zorientovať v tom, čo je pravda a čo nie. Stáva sa aj to, že sa k nám dostane bombastická informácia, ktorá je kompletne vymyslená.

Pomedzi politiku sa venujem ešte Rómom. Vlastne ani neviem, čo bol pred rokmi prvý impulz, aby som sa tomu začala venovať. Téma chudoby je pre mňa dôležitá aj preto, že ja som mala šťastie a nikdy som ju nezažila. Veľa chodím po osadách, často je to mimoriadne smutný pohľad. Ja som, na rozdiel od tých detí, ktoré tam behajú bosé, mala šťastie a narodila som sa do pomerne bohatej rodiny. Ak by som sa narodila do osady, som si takmer istá, že by sme sa my dve dnes spolu nerozprávali. Považujem preto za svoju povinnosť upozorňovať na tých najchudobnejších a na to, aby sme na nich v spoločnosti úplne nezabudli. 

Na celom svete, ale aj na Slovensku narastá nedôvera voči médiám. Ako to ovplyvňuje tvoju prácu?

Paradoxne, my v RTVS zažívame posledné roky presný opak – dôveruje nám stále viac ľudí. Celkovo je však kľúč iba poctivá práca. Ak má divák pochybnosti a otázky, je potrebné mu otvorene odpovedať a vysvetliť, prečo sme niečo spracovali tak, ako sme spracovali a prečo nie inak. Niektoré svetové redakcie zverejňujú dokonca zápisky z ranných porád. Podľa mňa je cesta aj to, aby reportér alebo moderátor komunikoval na sociálnych sieťach.

Zuzana Hanzelová pri práci
Foto: Šimon Šiplák

Pod tvojimi príspevkami na sociálnych sieťach sa však občas spustí vlna hnevu až nenávisti. Ako to vnímaš?

Práve mi píplo niekoľko príspevkov pod mojím statusom, kde mi nadávajú. Od špinavej handry až po nadávky, ktoré sa nedajú publikovať. Nestáva sa to často. Asi raz za dva mesiace sa na konšpiračných alebo extrémistických stránkach objaví môj status, potom sa fanúšikovia nahrnú ku mne a začnú mi vulgárne nadávať.

Včera mi jedna dievčina napísala, že ak budem obhajovať černochov, bude sa každý deň modliť v kostole, aby ubližovali mojim blízkym a deťom. K tomu pripojila nejaké video násilného incidentu, ani som si ho nepozrela. Keď sa to stalo prvý raz, bolo to pre mňa zdrvujúce, únavné a smutné. Keď sa to niekoľkýkrát zopakuje, človek si zvykne a jednoducho to ignoruje. Mám stratégiu, že tým, čo mi vulgárne nadávajú, posielam srdiečka. Aby mali aspoň trocha lásky v živote. Navyše komunita followerov, ktorú mám, je vďakabohu inteligentná a často to vybojujú za mňa veľmi kultivovaným spôsobom. Neznamená to, že so mnou vždy súhlasia, len im vadí tá tupota a vulgárnosť. 

Minulý rok ste s Monikou Tódovou zorganizovali niekoľko diskusií pre študentov stredných škôl a venovali ste sa práve nedôvere voči médiám. Čo si si z tohto projektu odniesla?

Veľa vecí. Boli sme aj na takých školách, kde som zostala v šoku. Počuli sme od mladých aj to, že koncentračné tábory boli pracovné tábory. To, našťastie, zachránila Monika, pretože ja som ostala bez slov.

Čítala som teraz, že INEKO robilo prieskum na stredných školách, a ak by volili len mladí, na Slovensku by sme už zrejme nemali demokraciu. Podobný pocit som z toho mala aj ja. Neviem, ako sme sa do tohto bodu dostali, ani na to nemám žiadne riešenie. Ja som tam len prišla a porozprávala im o svojej práci. Nič viac, nič menej.

Musím však povedať, že najviac ma zasiahli ani nie tí, ktorí hovorili a diskutovali, ale tá mlčiaca väčšina. To ticho. Vždy si potom spomeniem na učiteľku, ktorú šikanovali niekoľkí chlapci v triede v Prahe. Kolovalo na internete také video z ich triedy, kde učiteľka nevedela ako ďalej a väčšina detí sedela v triede a bola ticho. Tá pani nakoniec zomrela, aj keď nie priamo kvôli šikane. Bol to strašný príbeh, na ktorý si často spomínam.

Zuzana Hanzelová portrét
Foto: Šimon Šiplák

Vidíš paralelu k mlčiacej väčšine aj v celej spoločnosti?

Vidím to aj na veľa svojich známych. Nechcú sa zaoberať spoločenským dianím. Lenže podľa mňa sa dá demokracia budovať len vtedy, ak sa zaujímame. Nie oni, ale my. Človek sa nemusí zaujímať o vysokú politiku, stačí, keď začne domovými schôdzami. Tam vidno priamu demokraciu. Každý, kto vlastní byt, vie, o čom hovorím. Príde tretina majiteľov, každý vie, prečo je ten a onen nápad zlý, ale nikto nemá lepší. Začnime teda domovými schôdzami, to na začiatok stačí.

Stretávaš sa so širokým spektrom ľudí od tých najchudobnejších až po politické špičky. Aké sú podľa teba najväčšie problémy Slovenska?

Tí najchudobnejší majú, logicky, hlavný zmysel života prežiť. A to teraz nežartujem. Ľudia v osadách často netušia, čo dajú na druhý deň svojim deťom na tanier. Je to v podstate každodenný boj o prežitie. Bohatí niečo podobné neprežívajú, ale riešia úplne iné veci. Chcú tiež to najlepšie pre svoje deti, rovnako ako v osadách, ale pre nich to znamená skôr lepšie vzdelanie, bezpečné ulice.

Nedá sa povedať, že je jeden univerzálny problém naprieč všetkými sociálnymi vrstvami. My by sme sa ale mali snažiť vytvoriť Slovensko pre všetkých – bohatých aj chudobných, hendikepovaných, fyzicky aj mentálne, ale aj pre matky s deťmi či dôchodcov.Dobrý štát si predstavujem tak, že sa nikto z týchto skupín necíti ako nepotrebný, vylúčený a zabudnutý.

Zuzana Hanzelová rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Blížime sa k tejto definícii dobrého štátu?

Nevidela by som to až tak čierno. Ešte tam nie sme, ale verím, že tam smerujeme. Stále sa snažím pripomínať si, že sme veľmi mladý štát, a že každý vývoj niečo trvá. Je dobré porovnávať sa s lepšími, vyspelejšími krajinami, ale ani my nechceme od 20-ročného človeka, aby mal životné skúsenosti svojich rodičov. Som v tomto optimista.

V lete ste s manželom strávili dva mesiace v Mexiku a Nikarague. Aké je Slovensko v porovnaní s nimi?

Veľmi bohaté. Nemyslím teraz kultúrne, ale finančne. Myslím, že ľudia by viac mali cestovať, aby zistili, že sa máme veľmi dobre. Trávili sme čas s deťmi, ktoré chodili každý deň pešo osem kilometrov do školy a ďalších osem späť. Deti v Nikarague, s ktorými sme strávili mesiac, boli neuveriteľné – dobroprajné, srdečné, nerozmaznané a neuveriteľne si pomáhali. Ak má jeden bicykel, naloží ďalších dvoch kamarátov a vezie ich, aby nemuseli šliapať domov peši. Ich komunitný život im môžeme závidieť. Často som rozmýšľala, či musia byť ľudia chudobní, aby si tak pomáhali.

V Mexiku zas každý, kto sa dal s nami do reči a vedel, čo robíme (pozn. red.: Zuzanin manžel Michal Kovačič je tiež televízny reportér), skonštatoval, že v Mexiku novinárov vraždia. Viac novinárov zomrelo tento rok len v Sýrii a v Iraku – tam však zomreli kvôli streľbe a bombám. V Mexiku ich vraždia cielene, pre ich prácu. My žijeme, našťastie, už v slobodnej krajine. A máme tu pre nás aj tak banálne veci ako plyn, kúrenie, kanalizáciu či pitnú vodu. Po dvoch mesiacoch mimo Slovenska sa vrátite a cítite sa ako vo Švajčiarsku.

Zuzana Hanzelová portrét
Foto: Šimon Šiplák

Kto sú tvoji hrdinovia?

Pre mňa sú to takí každodenní ľudia, ktorí sú hrdinami vlastných životov a majú pocit, že nerobia nič svetové, ale každý deň menia svoje okolie k lepšiemu. Je jedno, či je to dôchodca, ktorý okopáva predzahrádku pred panelákom alebo slobodná pracujúca matka, ktorá nemá peniaze ani čas na kávu s kamoškou, ale každý deň kúpi susede na vozíčku čerstvé mlieko. Na to, aby bol človek hrdina, nepotrebuje nič špeciálne, len charakter.

Vďaka za rozhovor!

Niečo normálne do inboxu