Pracoval v korporátnej sfére a vďaka blogovaniu sa dostal k práci v denníku SME, kde osem rokov pripravoval rozhovory a reportáže. Osemkrát bol nominovaný na Novinársku cenu, štyrikrát ju vyhral v kategórii Najlepší rozhovor v printových médiách. Napísal knihu rozhovorov s Fedorom Gálom a píše pre Denník N od jeho vzniku. Rozprávali sme sa o jeho rozhovoroch, ale aj adopcii syna.  

Ako sa ti žije ako novinárovi?

V korporátnom svete sa dá relatívne dobre zarobiť, rozhodne lepšie ako v novinách, a po pracovnom čase môžeš pokojne vypnúť mozog. Novinár musí sledovať svet okolo aj mimo práce – veľa čítať, študovať, sledovať iné médiá, inak stratí prehľad. Pre mňa je to náročnejšie, ale zaujímavejšie a kreatívnejšie, navyše, nikdy som nebol technický typ a je mi záhadou, ako som mohol takmer osem rokov prežiť v automobilkách. Po tridsiatke som pochopil, že práca ma musí aj baviť, inak v nej nevydržím. Novinára robím dvanásty rok a ešte stále ma to baví.

Bežný je skôr prístup, že radšej dám prednosť dobrému zárobku a pohodliu…

Keďže mám rodinu, samozrejme, že ju musím uživiť. Ale to sa dá aj pri nižšom plate, než by som mal v korporátnej sfére. A hoci je to šialené klišé, čím som starší, tým menej ma zaujímajú majetky. Máme 18-ročné auto bez klimatizácie, a kým funguje, nevidíme dôvod vymieňať ho za komfortnejšie.

Aby sme nemali na krku hypotéku na celý život, odsťahovali sme sa do Veľkého Krtíša, kde sú ceny bytov v centre na úrovni parkovacieho miesta v Bratislave, a neskôr na neďalekú dedinu, kde sme kúpili starý dom s obrovským pozemkom za cenu malého auta. Jasné, mohli sme si to dovoliť, lebo ja aj manželka pracujeme z domu a túto výhodu nemá každý. Jediný komfort, ktorý si naozaj doprajeme, sú knihy. Na ne míňame asi najviac.

Dlhé roky robíš rozhovory s rôznymi respondentmi. V čom je podľa teba tento formát silný?

Formát rozhovoru je silný z viacerých dôvodov. Veľa zohráva fakt, že na tvorbe textu sa podieľajú minimálne dvaja – novinár a respondent. Ak máš dobrého „spoluhráča“, rozhovor príliš nepokazíš, jednoducho ťa jeho odpovede zachránia. Okrem toho, ľudí zaujímajú subjektívne osobné pohľady ľudí na svet a rozhovory sú práve o nich.

Pamätám si časy, keď rozhovory v novinách zvykli byť najmä s populárnymi ľuďmi. Keď som do Sme priniesol svoj prvý rozhovor s 90-ročnou neznámou paňou, šéf bol skeptický. Keď potom videl reakcie čitateľov pod článkom, povedal, aby som s takými ľuďmi pokračoval. Odvtedy neznámych ľudí so zaujímavým osobným príbehom vyhľadávam a prinášam pravidelne, a obvykle majú čítanosť vyššiu, než debaty s verejne známymi ľuďmi. Čítať rozhovor s neznámou babkou spod Poľany je jednoducho atraktívnejšie ako čítať tisíci rozhovor so známou speváčkou. Ľudia sú celebrít presýtení a majú hlad po reálnych osobnostiach, s ktorými sa dokážu viac stotožniť.

Karol Sudor - DenníkN
Foto: Andrea Škvareninová

I tak, mohol si spokojne zarábať peniaze v korporáte, o nič sa nestarať.

Novinárčina ma uživí, lebo som si prispôsobil náklady. Určite nehladujem a nemusím v obchode premýšľať, či si kúpiť lacnejší alebo drahší jogurt, prípadne či sa môžeme ísť najesť do reštaurácie a objednať si čučo alebo kvalitné víno.

Rozhovory, ktoré prinášam, majú pre mňa okrem zaplatených faktúr aj iný benefit – keďže si od začiatku sám slobodne vyberám, s kým a kedy urobím rozhovor, môžem si zvoliť najmä múdrejších, empatickejších a schopnejších odo mňa. Počúvam ich a sám sa pri nich učím. Je skvelé niekoľko hodín počúvať vedca, historika, lekára, učiteľa, rehoľnú sestru, trénera, spisovateľa, režiséra, herca, sociálneho pracovníka, dokonca občas aj politika. A keďže to veľa dáva mne, je nádej, že to dá niečo aj čitateľom. Lepšie to vysvetliť neviem. Navyše, rád si vyberám aj názorových protivníkov. Chcem pochopiť ich zmýšľanie a mentálny svet.

Vnímaš svoju prácu aj ako spoločensky prospešnú? Keď robíš v korporátnej sfére, s veľkou pravdepodobnosťou dobre zarobíš a mnoho takých ľudí potom nemusia zaujímať problémy bežných ľudí. Nemusia byť spoločensky aktívni, pretože sú, ako sa povie, za vodou a strácajú kontakt s bežnými problémami.

Som spokojný, ak príbeh človeka z rozhovoru niekoho inšpiruje, ak ho posunie ďalej. V tom, či žurnalistika reálne dokáže meniť spoločnosť, som trochu skeptický, veď príčetné médiá vytrvale kritizovali Mečiara aj Fica, ale voliči na to nereflektovali.

Žijem na dedine, kde väčšina mojich susedov buď nemá prácu, zarába minimálnu mzdu, prípadne ich firmy zamestnávajú načierno, aby ušetrili na odvodoch, kde si ľudia na aký-taký komfort musia dochovať vlastné zvieratá a dopestovať vlastnú zeleninu a ovocie. Mne sa teda kontakt s bežnými ľuďmi stratiť nepodarí. Poznám ľudí, ktorí nikdy neboli ani len v Bratislave.

Sused mi vravel, že za posledných dvadsať rokov si mohli s rodinou dovoliť jedinú dovolenku – víkend na nejakom slovenskom kúpalisku. Títo ľudia riešia úplne iné veci ako my, napríklad nerozumejú, prečo sa v Bratislave smejeme na Andrejovi Dankovi, netušia, čo je Denník N. Veľmi by som chcel, aby sa tieto dva svety viac poznali, rozumeli si, inšpirovali sa.

Karol Sudor o adopcii syna
Foto: Andrea Škvareninová

Akú najdôležitejšiu vec ti priniesla novinárčina?

Nebude to vec. Jednoznačne mi napadne syn Jurko, ktorého sme si adoptovali. Dlho sme nad tým krokom z rôznych dôvodov váhali, ale keď sme s manželkou robili reportáž u našich kamarátov práve o adopcii, pochopili sme, že máme spraviť to isté. Okrem toho, novinárčina mi umožnila spoznať neuveriteľné množstvo múdrych ľudí, ale to je už druhá vec a chcel si len jednu.

O adopcii si napísal silnú osobnú výpoveď. Skvelý rozhovor s tebou urobila aj Monika Tódová. Ako táto udalosť a jej medializácia zmenila tvoj život?

Medializácia pomohla tomu, aby sa príbehom adopcie inšpirovali aj ďalšie páry, nielen tie, ktoré sa rozhodli na základe príspevkov na mojom Facebooku. Z toho mám najväčšiu radosť, lebo ak priamo aj nepriamo prispejem k tomu, že sa viaceré nechcené deti dostanú do rodín, nič väčšie v živote už asi nevykonám. Kamaráti inšpirovali rôznych svojich známych vrátane nás, my ďalšie páry a jeden z nich mi už písal, že sa im ozvalo 21 ďalších párov.

Množstvo ľudí nám písalo a volalo, že sa prestali báť adopcie rómskeho dieťaťa. V osobnej rovine je to jednoduché – príchodom Jurka sa mi úplne zmenil život ako asi každému otcovi. Poprehadzovali sa mi priority, nastúpil ochranársky inštinkt, pribudla zodpovednosť a neskutočne veľa radosti. Sledovať, ako sa malé dieťa vyvíja, mení, ako testuje naše hranice a trpezlivosť, ako sa teší, blázni, je nádherné. Je tam však aj istý strach, či dokážem byť dobrým otcom. Sú veci, ktoré sa nedajú naučiť.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Napriek tomu čítam o prieskumoch, ktoré hovoria, že trend je opačný a čoraz menej Slovákov si chce adoptovať dieťa a nad rómskym ani len neuvažujú. Čo bolo dôvodom váhania?

My sme s rómskym dieťaťom problém nemali. Váhali sme len preto, že sme počuli priveľa odstrašujúcich príbehov o arogantných úradníkoch, kontrolách sociálky v domácnostiach, byrokracii a podobne z dávnejšieho obdobia. Zrejme sme potrebovali počuť konkrétny príbeh od ľudí, ktorým dôverujeme a ktorí si tým prešli nedávno, lebo aj prístup úradov sa síce pomaly, ale predsa mení k lepšiemu. Povedali nám, že ten proces nie je ani zďaleka taký strašný, ako si myslíme, a dnes to môžeme potvrdiť.

Samozrejme, papierovačkám a súdnym konaniam sa pri adopcii vyhnúť nedá, ale čo je to v porovnaní s tým, že budete mať doma nádherné dieťa? Nenerazili sme na jediného nepríjemného úradníka či úradníčku a pár dní po tom, čo sme Jurka uvideli prvýkrát, sme si ho viezli domov. Ak niekto nad adopciou premýšľa, nech si pokojne vyplní a pošle žiadosť – jednak ten proces môže kedykoľvek zastaviť a všetky pochybnosti si bude mať možnosť vyjasniť počas povinnej psychologickej prípravy, kde sa s odborníkmi aj inými pármi preberá všetko podstatné.

Poznám desiatky párov s adoptovanými deťmi, niektoré sú už dokonca dospelé, a ani jeden tento krok neoľutoval. Tým nechcem tvrdiť, že všetko je idylické, že človek sa nemôže sklamať, že všetko vždy ide dokonale hladko. Je to podobné ako pri vlastných biologických deťoch – nikdy vopred neviete, ako dopadnú, môžete sa len snažiť vychovať ich tak, aby ste riziko ich pádu minimalizovali.

Sú podľa teba obavy ľudí z adopcie najmä o predsudkoch?

Z debát s ľuďmi, ktorým sa nedarí mať vlastné deti, som nadobudol pocit, že sa obávajú iného – že nedokážu adoptované dieťa milovať rovnakou láskou ako vlastné, a to ich odrádza. Kamaráti, ktorí nás inšpirovali, nám na margo tejto obavy povedali, že najskôr sa ti to dieťa zapáči, potom si ho zamiluješ, a nakoniec by si zaňho položil život. Je to tak, pričom tá tretia fáza prichádza veľmi skoro.

Karol Sudor otvorene o adopcii
Foto: Andrea Škvareninová

V detských domovoch je stále veľa detí. Mohol by podľa teba štát urobiť viac pre zvýšenie povedomia a snahu o integráciu detí do rodín?

Súhlasím s tým, že štát by mal byť aktívnejší – množstvo ľudí na Slovensku netuší, že adoptovať dieťa si nemusia len manželia, ale aj jednotlivci – vdovci, rozvedení či slobodní a bez partnera. V tomto by mal štát zapracovať na informovanosti.

Úradníci z úradov práce tiež adoptívnym rodičom bežne nevedia povedať, na čo majú nárok, napríklad na 500 eur pre dieťa, čo je ekvivalent príspevku pri narodení dieťaťa. Že je o viac ako 300 eur menší ako pri biologickom dieťati, je síce diskriminácia adoptovaných detí, ale aspoň niečo, a úradníci to obvykle zatajujú, alebo to ani nevedia. Pamätám si, ako od nás úradníčka úradu práce na vyplatenie tohto príspevku žiadala potvrdenie od Jurkovej lekárky, že sa dožil aspoň 28 dní. Bol tam pritom s nami a bolo jasné, že už má niekoľko mesiacov. V skutočnosti sme nič také nepotrebovali a úradníčku sme to museli naučiť my.

Podobných vecí je viac, štát sa v tejto otázke neaktivizuje a, naopak, ako bolo medializované, pokojne dokáže vytrhnúť dieťa profesionálnej matke, u ktorej žilo roky a ktorá si ho chcela adoptovať, a poslať ho na Maltu. Štandardom je aj meškanie súdov pri rozhodovaní o adopciách, keď sa prekračujú stanovené lehoty, hoci my sme v tomto mali šťastie a súdy konali promptne. Na štát sa v tomto spoliehať nedá, preto odporúčam v týchto témach komunikovať buď s organizáciou Návrat, alebo s Úsmevom ako dar. Vedia poradiť najviac.

Podobne ako ty s manželkou si rómske dieťa adoptovala aj Lucia Piussi. Ak by sa v informovanosti viac aktivizoval štát, mohlo by to pomôcť pri integrovaní rómskych detí do spoločnosti?  

Jasné, že by to pomohlo. Ľudia sa neraz desia rómskych detí, akoby to hneď po pôrode automaticky boli nezvládnuteľní a nevychovateľní zlodeji a násilníci, ktorí sa v dospelosti určite budú vyhýbať práci a žmýkať dávky od štátu. Že je to tak, tak trochu naznačuje aj náš príbeh – Jurka odmietli všetky páry v kraji, v ktorom sa narodil, lebo chceli len biele dieťa. Preto bol posunutý do ponuky v našom kraji. A hoci sme boli v poradovníku až kdesi na 35. mieste, oslovili rovno nás, lebo všetky páry pred nami tiež v dotazníku uviedli, že chcú len biele dieťa. Podotýkam, že na také v niektorých krajoch čaká štyri až päť rokov, my sme mali doma Jurka šesť mesiacov po podaní žiadosti.

Necítim však potrebu moralizovať nad preferenciami ľudí, tobôž, ak majú záujem vziať si dieťa, ktoré odmietli vlastní rodičia. Ak trvajú na bielom, nech na to majú akékoľvek dôvody, je to v poriadku a treba to rešpektovať. Nezabúdajme, že vôbec nemusí ísť o xenofóbov či rasistov, neraz ich od toho odradia ich rodiny, kamaráti a známi, prípadne majú obavy, či zvládnu všetky tie predsudky okolia, ktoré s rómskym dieťaťom nepochybne prídu. A mnohým chýba len banálna vec – osobná skúsenosť alebo pozitívny prípad z okolia.

Oslovujú vás páry s otázkami ohľadom adopcie rómskeho dieťaťa?

Veľa párov nám volalo s tým, že roky čakajú na biele dieťa, a až teraz, keď sledujú Jurkov prípad, zmenili názor. Preto veľmi oceňujem, že aj Lucia Piussi veľa píše o adopcii Róma, aj preto ma teší, že Katka a Maťo Gálikovci, ktorí inšpirovali nás, prehovorili nielen v mojej reportáži, ale aj v RTVS. Osobná skúsenosť je totiž ako inšpirácia pre iných najsilnejšia.

Mimochodom, ten stereotyp, ktorý som o Rómoch spomínal vyššie, je mimoriadne hlúpy. A nielen preto, že na Slovensku nás všetkých oveľa viac okrádajú bašternákovia, kočnerovia a im podobní ľudia z majority, pričom všetci zo svojho okolia nepochybne poznáme prípady grázlov, ktorí sa okolo rómskych génov ani neobtreli.

Áno, aj pred pár dňami si zverejnil status, že svoj byt dávate do prenájmu rómskemu páru.

Mimochodom, aj pri rekonštrukcii nášho domu sa nám tu premleli desiatky Rómov – všetko schopní a kvalitní majstri. Pri prenájme bytu nemáme najmenšie obavy, hoci susedia nám už svoj negatívny názor naznačili. Poznám dokonca rómsku rodinu, voči ktorej susedia v bytovke spisovali petíciu ešte pred jej nasťahovaním. Keď ju spoznali, pochopili, ako veľmi sa mýlili.

Politici by mali prestať podporovať hlúpe predsudky – nielen Fico roky tára o Rómoch a udiera na tie najspodnejšie pudy. Ak sa takto správajú údajné elity, ako môžeme od bežných ľudí očakávať iné postoje? Dlhodobo sa tu vytvára atmosféra, že Rómom sa nechce robiť. Keď som si dával inzeráty na brigádnikov a rôznych majstrov, najviac sa hlásili práve Rómovia. Viacerí sa rovno v telefóne spýtali, či neprekáža, že sú Rómovia, lebo majú skúsenosti, že najskôr im prácu sľúbia, ale keď ich uvidia naživo, odmietnu ich, zrazu je všetko obsadené. Chápeš, ako veľmi ponižujúco to znie? Farba pleti ako diskvalifikačné kritérium pre prácu, na prenájom bytu?

Keď sme hľadali sťahovákov, opäť prišiel Róm a bol neskutočne slušný a pracovitý. Na konci mi povedal – takýto som, lebo chcem, aby ste si ma zavolali aj nabudúce.

Karol Sudor s dieťaťom
Foto: Andrea Škvareninová

Stereotypy o Rómoch úspešne a dlhodobo boria aj vo vyspelých západných krajinách.

Áno, nedávna reportáž .týždňa, na ktorú zrejme narážaš, je silná a dokazuje, ako veľa robí naša malosť a komplexy, že my, bieli, sme viac ako Rómovia. U nás ich pcháme do špeciálnych škôl, lebo vraj na viac nemajú, a potom v Anglicku v cudzom jazyku pokojne vyštudujú a uplatnia sa.

Ako často sa ocitáš v situácii, že nedokážeš argumentovať pri témach o rómskej mentalite?

V reálnom živote málokedy, lebo malé deti rýchlo búrajú predsudky. Mám viac známych, o ktorých viem, že Rómov nemusia, ale pri Jurkovi sú ako vymenení. Veľmi verím, že osobná skúsenosť v nich čosi zanechá. Niekedy ma pobavia reči typu – Cigáni sú hrozní, ale ten váš syn je úplne iný. Nie je. Je to cigoš, navždy to bude súčasť jeho identity a vždy sa nájde niekto, kto mu to bude pripomínať.

Preto sa ho aj s manželkou snažíme viesť k tomu, aby sa s tým v prípade útokov dokázal vyrovnať. A tých, čo sú už presvedčení, dávno nepresviedčam rečami. Keď potrebujú majstra alebo brigádnika, pošlem im toho, kto sa osvedčil na našom dome. A že ich nebolo málo. Ako som už viackrát spomenul – viac ako naše reči dokáže zmeniť osobná skúsenosť.

Čo ti robí osobne najväčšiu radosť?

To, že mám skvelú manželku, ktorá ma miluje napriek mojej komplikovanej povahe a ktorá so mnou ostala, hoci vedela, že nebudeme môcť mať spolu biologické dieťa a že máme spolu nádherného syna. To, že napriek rakovine v 27 rokoch a jej recidíve v 38 rokoch som stále ako 43-ročný tu.

Že som v kríze počas choroby spoznal, čo je to empatia od ľudí, ktorí pri mne nemuseli až tak stáť. Nikdy som to verejne nepovedal, tak to urobím teraz – šéfovia v Sme, ktorí sú mi dnes šéfmi v Denníku N, mi dávali výplatu aj počas chemoterapie, keď som toho fakt veľa neurobil. Tisícky ľudí v tejto krajine by totiž mohli hovoriť svoje príbehy o tom, ako ich dlhodobá choroba finančne zruinovala. Mám šťastie na prácu, ktorá ma baví, na kolegov, šéfov, na rodinu. Viac nepotrebujem.

Niečo normálne do inboxu