Katarína Strýčková: Reči o mužoch ako hlavách rodiny a ženách ako krkoch, ktoré nimi hýbu, sú prekonaná anekdota

Ženy majú čo povedať a ak nehovoria alebo majú zábrany rozprávať, musím zistiť prečo.

22. 6. 2020

Barbora Váradyová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Katarína Strýčková je odborníčka na diplomatický a kráľovský protokol. Spolupracovala na príprave návštevy kráľovnej Alžbety II. a pomáhala prezidentke Zuzane Čaputovej počas jej politických začiatkov. Založila a vedie občianske združenie Klub železných matiek. V súčasnosti sa venuje najmä podcastu V ženskom rode, kde zviditeľnuje inšpiratívne ženy z rôznych oblastí. 

Aká je náplň práce odborníčky na diplomatický a kráľovský protokol?

Protokol a etiketa sú len jednou, a musím povedať, že dnes už menšou časťou môjho profesionálneho života. Zväčša ide o individuálne poradenstvo pre klientky a klientov, ktorí sa z nejakého dôvodu potrebujú cítiť sebaistejšie práve v oblasti spoločenskej etikety a protokolu. Buď sa chcú naučiť niečo, čo doteraz nevedeli, alebo potrebujú poradiť v súvislosti s konkrétnou výzvou, ktorá ich čaká.

Niektorí majitelia firiem sa, napríklad, ocitli v situácii, keď častejšie prichádzajú do styku so zahraničnými partnermi alebo reprezentantmi štátu. Potrebujú nadobudnúť istotu v spoločenskom styku, aby neurobili nejaké spoločenské faux pas. Vedúci úradov chcú mať v službe slušných a kultivovaných úradníkov.

Mala som klientky, ktoré sa chceli naučiť nové zručnosti v neverbálnej komunikácii cielene v rámci plánovania svojej kariéry.

Patria k tomu aj rôzne mediálne vystúpenia, rozhovory a konzultácie, a príležitostne aj moderovanie udalostí, akými boli napríklad kráľovské svadby princov Williama a Harryho či prezidentskej inaugurácie Zuzany Čaputovej, ktoré som robila pre televíziu Markíza.

Niektorí ľudia by možno povedali, že v dnešnej dobe sú nám takéto tzv. panské huncútstva zbytočné. Prečo je aj dnes dôležité udržiavať si etiketu a protokol?

Spoločenská etiketa nie je ani prežitok, ani zastaralá pompéznosť, ani umelé pravidlá o používaní príborov a podávaní rúk, a tobôž nie panské huncútstvo. Sú to naše dobré spôsoby. Pomáhajú nám v každodennom živote, robia ho ľudsky kvalitným, ohľaduplným a slušným.

Posledné mesiace vynútenej sociálnej izolácie ukázali, že nám najviac chýba práve vľúdny, pozorný a láskavý ľudský kontakt. K nemu dobré spôsoby neoddeliteľne patria.

rozhovor katka stryckova
Foto: Šimon Šiplák

S akými faux pas etikety sa najviac stretávate v bežnom živote?

Najslabšou oblasťou, ktorú by sme, paradoxne, mali ovládať všetci, je, bohužiaľ, práve jedenie príborom a správanie sa pri jedle všeobecne. Druhou oblasťou, kde ľudia tápajú, je vedieť sa správne a adekvátne obliecť k danej oficiálnej alebo pracovnej príležitosti.

Spolupracovali ste aj na príprave návštevy kráľovnej Alžbety II. Ako prebiehala príprava na takúto udalosť?

Počas príprav na oficiálnu návštevu Jej Veličenstva kráľovnej Alžbety II. na Slovensku som pracovala na Britskom veľvyslanectve. V tíme veľvyslanca som bola zodpovedná za koordináciu medzi britskou a slovenskou stranou najmä v súvislosti s prvým dňom pobytu kráľovského páru v Bratislave. Ako lokálna sila som mala na starosti aj dennú komunikáciu medzi protokolom prezidentského paláca v Bratislave a britskou stranou.

Aby ste si vedeli predstaviť komplexnosť celého procesu a to, ako príprava štátnej návštevy zhruba prebieha, musím povedať, že o návšteve sa „v zákulisí“ začalo hovoriť približne dva roky pred jej aktuálnym dátumom. Asi pol roka pred termínom sa, napríklad, moja každodenná práca týkala takmer výlučne iba štátnej návštevy. Zhruba tri mesiace vopred už boli denné prípravy neutíchajúce.

Pracovali sme v Bratislave, no často sme cestovali aj do tatranského regiónu, ktorý kráľovná navštívila na druhý deň. Pred príchodom kráľovského páru sa urobili tisíce úkonov a uskutočnili mnohé desiatky pracovných stretnutí vrátane prípravnej návštevy ľudí z Buckinghamského paláca z najbližšieho okolia kráľovnej. Celý náš tím neúnavne pracoval na tom, aby táto historicky prvá návšteva dopadla čo najlepšie pre obe strany.

Čo vám z tohto stretnutia najviac utkvelo v pamäti?

Bolo tam mnoho významných a nezabudnuteľných momentov. Alžbeta II. je najdlhšie vládnucou predstaviteľkou monarchie v histórii Británie aj sveta a pre mňa osobne je obdivuhodným vzorom pokojnej noblesy, húževnatosti a odhodlania. Navyše, z profesionálneho hľadiska to bol pre mňa akýsi doktorát z protokolu.

Najradšej asi spomínam na návštevu Devína, kde sa kráľovná stretla so Sirom Nicholasom Wintonom, ktorý pred 2. svetovou vojnou zachránil 669 detí z bývalého Československa. Mala som česť ich zoznamovať. Prítomné boli aj niektoré zo zachránených detí, v tom čase to boli už ľudia v pokročilom veku. Bolo to veľmi dojemné stretnutie.

Veľmi ma tiež zasiahlo vidieť britskú kráľovnú v rozhovore s bývalým kňazom Antonom Srholcom. Bolo to pri odhaľovaní pamätníka obetiam Železnej opony na sútoku Moravy a Dunaja, kadiaľ viedol ostnatý drôt, a kde mnohí ľudia pri pokuse o útek z totalitného Československa prišli o život.

Krásny bol aj moment návštevy na Hrebienku vo Vysokých Tatrách. Dovtedy hustá hmla sa zrazu rozplynula a vyšlo slnko. Fotografia, na ktorej sa kráľovná v klobúku s pierkom a s kvetmi v rukách pozerá na tatranské štíty a modrú oblohu, sa dokonca ocitla v publikácii, v ktorej som pred rokom náhodou listovala v Kensingtonskom paláci.

Asi najnezabudnuteľnejšia bola však moja osobná audiencia u kráľovského páru. Fotografiu, ktorú som od Alžbety II. vtedy dostala, mám dodnes v pracovni na stole.

rozhovor katka stryckova
Foto: Šimon Šiplák

Boli ste pri začiatkoch prezidentky Čaputovej. Akým výzvam, ktoré napríklad jej mužskí predchodcovia nemuseli riešiť, ste čelili?

Na zovňajšok žien na očiach verejnosti sú kladené veľké nároky. Oveľa väčšie ako na mužov. Mužskú vizáž médiá komentujú málokedy, hoci aj to sa stáva. Jedným z príkladov je americký prezident Donald Trump.

Pri ženách mnohí novinári a novinárky automaticky riešia, čo majú oblečené, akú dĺžku šiat alebo sukne zvolili, či majú nadváhu, široké boky, aký majú zadok, ako majú upravené vlasy, či si ich farbia alebo či majú šediny. Pokiaľ ich nezaujme nič výrazne symbolické alebo niečo vo verbálnom prejave týchto žien, bohužiaľ často zjednodušene ostanú pri tom, že sa sústredia len na „módu“.

Málokedy sa posunú hlbšie na úroveň prípadných neverbálnych symbolov. To je podľa mňa veľká škoda, lebo tie sa pri ženách a ženskom šatníku dajú vynikajúco využívať. O to som sa snažila počas prvých troch mesiacov úradovania prezidentky, keď som mala príležitosť s ňou spolupracovať. Symboly bolo v jej šatníku vidieť celkom jasne napríklad počas návštev v Paríži, Varšave, Budapešti či Berlíne.

Osobne prikladám neverbálnej komunikácii veľký význam. Nejde o povrchný imidž, slovo komunikácia používam zámerne. Oblečením a zovňajškom vie štátnička povedať za malý čas veľmi veľa aj tým ľuďom, s ktorými sa rozprávať nestihne alebo nemôže. To je často práve pri slávnostných ceremóniách, samitoch či štátnych návštevách.

Záujemcov o stretnutie je veľa, času veľmi málo. Navyše, treba otvorene priznať, že len veľmi málo ľudí si v médiách prečíta alebo vypočuje akýkoľvek oficiálny prejav. Vizuál človeka pritom povie jasné posolstvo každému, kto sa pozerá na fotku alebo televízny záber.

Stačí si, napríklad, spomenúť, ako svojimi brošňami dokázala komunikovať americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albright. Sama otvorene potvrdila, že ich používala na podporu svojich verejných stanovísk alebo na neverbálnu komunikáciu toho, čo z rôznych dôvodov nezaznelo alebo nemohlo zaznieť verbálne.

Kniha, ktorá nesmie chýbať vo vašej knižnici

Ak radi čítate naše rozhovory, túto knihu si zamilujete.
Je určená všetkým, ktorým záleží na slobode, zdravých hodnotách
a ktorým nie je osud našej krajiny ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

Aký signál dáva ženám a dievčatám na Slovensku fakt, že máme za prezidentku ženu?

Podľa mňa nejde len o ženy a dievčatá. Ide o signál pre nás všetkých vrátane mužov a chlapcov, že prezidentkou krajiny môže byť aj žena. Je to normálne a v poriadku. Som veľmi rada, že sa Zuzane Čaputovej podarilo prelomiť toto tabu.

Osobne by som, napríklad, ocenila aj to, keby sa v súčasnej verejnej debate a v médiách prestalo hovoriť výlučne o „novom generálnom prokurátorovi“, ale pridalo by sa k tomu aj „alebo novej generálnej prokurátorke“. Nie sme zvyknutí na rodovo citlivý slovník. Východzí tvar názvov významných pozícií a funkcií býva automaticky v mužskom rode. Nie je to správne, pretože to nášmu podvedomiu podsúva obraz, že v akejkoľvek významnej a zodpovednej pozícii musí byť automaticky muž.

Týmito mojimi slovami nebojujem proti mužom. Chcem tým povedať, že dôležitých a zodpovedných funkcií v krajine sa rovnako dobre dokáže zhostiť aj žena. Byť ženou nie je a nesmie byť nevýhoda. Naša prezidentka to jasne dokazuje. Kompetentných žien vo vysokých pozíciách potrebujeme viac.

Je reálne, aby žena na takto dôležitom poste spustila vlnu podpory rodovej rovnosti v spoločnosti?

Samotný fakt, že máme v prezidentskom paláci ženu, k väčšej podpore žien a k rodovej rovnosti neprispeje. Bez toho, aby vysokopostavené kompetentné ženy vedome a cielene pomáhali ostatným ženám aj svojimi verejnými vystúpeniami, to jednoducho nepôjde. Spoločenské zmeny sa nedejú ani ľahko, ani automaticky samy od seba. V prospech žien treba hovoriť, treba sa za ne postaviť. Treba vysvetľovať, prečo je to dôležité.

Nejde o žiadne činy „proti mužom“, ani o žiadne ohrozovanie rodiny. Ide o to, dať mužom aj ženám rovnaký priestor na realizáciu ich schopností a talentov. Osobne nepovažujem za správne, ak sa ženy nemôžu dostať do funkcií alebo pracovných pozícií, na ktoré majú vzdelanie, kvalifikáciu aj predpoklady, alebo ak sa niektorí ľudia snažia pre svoje náboženské názory všeobecne obmedziť slobodu voľby žien.

rozhovor katka stryckova
Foto: Šimon Šiplák

Posledné dva roky sa venujete svojmu podcastu V ženskom rode, kde spovedáte odborníčky z rôznych oblastí. Prečo ste sa rozhodli zamerať čisto na ženy?

Skúsiť robiť podcast bol vlastne nápad môjho kamaráta. Že to budú práve rozhovory so ženami, vyplynulo z mojej dlhodobej frustrácie, keď sa vo väčšine prípadov k mnohým témam v médiách vyjadrovali muži, a len veľmi málo žien.

Cítila som to tak, že ženy majú čo povedať, a ak nehovoria alebo majú zábrany hovoriť, tak musím zistiť prečo. Dať im priestor a presvedčiť ich, aby prehovorili. Chcela som, aby v spoločnom rozhovore zazneli ženské názory, pohľady, odbornosť aj životné skúsenosti. Mnohé ženy mi rozpovedali svoje príbehy, ktoré napriek tragédiám alebo veľkým ťažkostiam dokázali dojať aj inšpirovať ostatných.

Podcast vysielam už takmer dva roky, dnes už v spolupráci s Denníkom N. Každý týždeň sa v nových dieloch snažím ukázať, že ženy našu spoločnosť obohacujú jedinečným spôsobom. Nehľadám len odborníčky, ani nevyhnutne ženy, ktoré sú intelektuálky alebo akademičky. Ide mi o to ukázať úžasnú a motivujúcu ľudskú rôznorodosť a rozmanitosť „v ženskom rode“. Momentálne pripravujem novú sériu a osobne ma to veľmi napĺňa a teší.

Čo ste doteraz o ženách z rozhovorov zistili?

Že ženy sú na seba veľmi prísne. Až vekom sa učia odpúšťať si, že nie sú dokonalé. Veľakrát sa spochybňujú viac, ako by mali. A dokážu oveľa viac, ako si myslia.

Prečo sa ženy stále stretávajú s predsudkami a zažitými stereotypmi?

Pretože podľa istých častí našej spoločnosti (a nejde nevyhnutne len o mužov) ženy nie sú celkom rovnocenné mužom. Niektorí ľudia by ženu najradšej postavili nie mužovi po boku, ale pol metra zaňho. Vydávajú to za akúsi prirodzenú ochranu či starostlivosť o nežné pohlavie.

Podľa mňa je to ale snaha udržať mocenskú nerovnováhu v spoločnosti, keď o všetkom podstatnom mali právo rozhodovať len muži. Reči o mužoch ako hlavách rodiny a ženách ako krkoch, ktoré nimi hýbu, sú podľa mňa trápna a prekonaná anekdota.

Ženy, ktoré majú možnosť študovať, pracovať a zarábať, majú svoju ekonomickú silu. Prispievajú nielen do rodinných rozpočtov, ale aj ku ekonomickému rozvoju krajín, v ktorých žijú. S tým sa, prirodzene, spájajú aj opodstatnené požiadavky tých žien, ktoré sa chcú aktívne podieľať na výkone moci a správe krajiny, na riadení inštitúcií a firiem.

Aj ženy, ktoré zarábajú a prispievajú k rastu ekonomiky štátu, ale rozhodne nielen tie, majú mať právo rozhodovať o tom, kde a na čo sa budú míňať verejné peniaze. Majú mať svoj hlas v procese rozhodovania o tom, koľko peňazí sa minie, povedzme, na priemyselné parky, diaľnice a tunely a koľko na predškolskú starostlivosť, kultúru, vzdelávanie alebo starostlivosť o hendikepovaných a seniorov.

Znie to logicky. Kde je potom problém?

Toto sa, samozrejme, mnohým tradične zmýšľajúcim ľuďom – mužom aj ženám – nepáči. Niektorým ženám sa takéto ambície iných žien zdajú nenáležité. Odsudzujú a hanebne napádajú ženské kandidátky, ktoré sa chcú zapojiť do politiky alebo verejného života. Pre príklad netreba chodiť ďaleko, stačí si spomenúť, ako mnohé ženy útočili na Zuzanu Čaputovú počas jej kampane a spochybňovali jej materstvo. Pritom bola, podľa mňa, jej odvaha ísť do služby našej krajine výborným príkladom pre jej dve dcéry, aj pre ostatné ženy.

Niektorým mužom prekážajú ženy, ktoré majú ambície podieľať sa na moci. Vyhovovalo by im udržať ženy pri sporákoch a umývačkách riadu, pri výchove detí v domácnosti. Rozhodovať o veciach chcú sami. Takíto muži sa zvyknú cítiť ohrození, akoby ambície a schopnosti žien podkopávali ich mužnosť. Ich vnútorné sebavedomie je veľmi nízke, hoci navonok vyzerajú veľmi sebaisto. Našťastie sú aj osvietení muži, ktorí si uvedomujú, že ženy aj muži majú talenty a schopnosti, ktoré spoločne vieme využiť pre dobro nás všetkých.

Potrebujú dnes ženy ešte podporu v ich emancipácii?

Rozhodne áno.

rozhovor katka stryckova
Foto: Šimon Šiplák

Ako vnímate zavedenie povinných kvót pomeru mužov a žien na pracoviskách či vedúcich pozíciách?

Kvóta je v tomto kontexte sprofanovaný pojem, ktorý sa tak ako slovo feminizmus používa v diskusii na rozpútanie vášní a nikam nevedúcich hádok. Nazvime preto tento koncept radšej neutrálnejším pojmom „systém dočasných vyrovnávacích opatrení“.

Kedysi ma tento koncept urážal, pretože som ho chápala len povrchne, nerozumela som mu. Bola som presvedčená, že žene stačí ukázať, že je dosť dobrá a úspech má zaručený, na jeho dosiahnutie nepotrebuje žiadne výhody ani žiadnu „protekciu“. Bohužiaľ, život mi ukázal, že to tak nie je.

Pri kvótach nejde o to, aby neschopná žena dostala funkciu alebo pracovné miesto na úkor skvelého mužského kandidáta. Tento systém hovorí, že v prípade dvoch rovnocenných kandidátov – z ktorých jeden je muž a druhý žena – ktorí sa ocitnú v poslednom kole výberového konania s rovnakým počtom bodov, sa dá prednosť žene. Inak povedané, ženskú kandidátku nebude diskvalifikovať alebo znevýhodňovať to, že je žena.

Naopak, bude ju to favorizovať. Prechodné obdobie bude trvať tak dlho, kým sa nedosiahne čo najrovnovážnejšie zastúpenie mužov aj žien v danej pracovnej oblasti. S tým som osobne stotožnená a nepovažujem to za nefér. Opakujem ale, že obaja kandidáti vo finálnom výbere, žena aj muž, sú rovnako dobrí. Lepší muž nestráca na úkor horšej alebo slabšej ženy.

Nejedna žena by vám vedela opísať príbehy, ako vo finále výberového konania ťahala za kratší koniec práve preto, lebo bola vyhodnotená ako slabšia len svojím pohlavím a tradičným pohľadom na jej nepísané povinnosti mimo práce.

Proti žene hrá automatický predpoklad, že po čase otehotnie a odíde na materskú, alebo že sa bude pričasto starať o choré deti. Na muža sa tradične pozerá ako na toho, kto finančne zabezpečuje rodinu. Preto veľakrát dostane vo finále prednosť alebo lepšie finančné ohodnotenie ako jeho kolegyňa v rovnakej pracovnej pozícii veľakrát s lepším pracovným výkonom.

Prečo niektoré ženy tak prísne hodnotia ostatné ženy?

Odpoveď na túto otázku sama stále hľadám. Akoby sme niekedy mali pocit, že keď druhej žene doprajeme, nám ostane málo. Prípadne, že nám ostane niečo horšie, menej kvalitné.

Súťažíme o priazeň mužov, lebo sme mylne presvedčené, že len vďaka nim môžeme spoločensky uspieť. Občas závidíme, lebo si myslíme, že úspech inej ženy zvýrazní všetko to, čo sa nám v živote nepodarilo alebo na čo sme nenabrali odvahu, aj keď sme chceli.

Byť na iné ženy menej prísna je podľa mňa jediná šanca, ako sa my ženy môžeme mať lepšie. To neznamená, že nemáme byť náročné pri posudzovaní ich skutočných kompetencií a schopností. Pracovné pozície a verejné funkcie by mali zastávať kompetentné, odborne zdatné a skúsené osoby, či už ide o ženy alebo o mužov.

Po rozhovoroch so ženami, ktoré už všeličo zažili, a ktoré už nemajú pocit, že musia čokoľvek dokazovať svetu alebo sebe samým, mám ale nádej, že sa vekom aj okolnosťami mnoho mení. Súťaženie medzi ženami v istom veku ustáva. Prichádza zmierenie, upokojenie aj uspokojenie. Vyrovnanosť, a s tým spojená väčšia prajnosť iným ženám.

Neprajnosťou totiž neprajeme najmä sebe samým. To treba zmeniť. Kľúčom k všetkému dobrému je vľúdnosť, láskavosť a prijatie seba samých takých, aké sme. Lebo práve také sme najlepšie, aké môžeme byť.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

diplomacia katarina stryckova protokol rovnopravnost