Barbora Kuchárová: Koronakríza nám rozbila koncept zlatej klietky. Máme jedinečnú možnosť nácviku pokory

Dostali sme bejzbalkou, lebo sme sa príliš rozbehli. Celé je to ale veľmi fér hra.

13. 5. 2020

Alena Kurajdová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

V uliciach Bratislavy rozdáva čisté injekčné striekačky. Je tam pre ľudí, ktorí sú mnohokrát spoločnosťou prehliadaní. Po dvadsiatke sa rozhodla, že už bude robiť len to, čo ju baví a odvtedy si za tým vytrvalo ide. S Barborou Kuchárovou, klinickou psychologičkou a výkonnou riaditeľkou občianskeho združenia Prima, sme rozjímali nad pojmami ako je odvaha, empatia či túžba po posilnení kritického myslenia.

Kým sa pustíte do čítania tohto rozhovoru, podporte objavovanie ďalších zaujímavých osobností. Kúpte si krásnu knihu z našej dielne. 

Ako prežívaš tieto dni?

Robím štrnásť hodín denne, keďže som riaditeľkou v OZ Prima. HIV, žltačka či syfilis si nevedia zobrať homeoffice. Teraz lietam, aby bolo všetko zabezpečené tak, aby naša činnosť mohla bežať či už na ulici, alebo v kontaktnom centre. Vymieňame striekačky, naviac k tomu pridávame rúška. Teraz som odovzdala jednu várku a večer o deviatej idem po ďalšie. Oddýchnem si po korone.

Ako to, že nemáš súkromnú prax, pohodlný gauč a pracovnú dobu od deviatej do tretej?

Mám pohodlný gauč a súkromnú prax. OZ Prima nie je komerčne orientované občianske združenie. Kebyže nemám súkromných klientov, tak si luxus v zmysle, že ma v živote baví šíriť dobro, asi neviem dovoliť.

Nemám žiadne dedičstvá, podielové fondy a každé euro si odrobím ako živnostníčka, a to investujem do Primy, keď je potrebné ju finančne podržať. To sa mi aj potom dobre vyhadzuje papalášom do ksichtu, keď sa vyjadrujú k podpore tretieho sektora na Slovensku. Vždy im rada poviem, že napríklad za ten a ten mesiac som to bola ja, kto ho finančne podporil.

Vidím zmysel v tom, čo robím a vtedy sa človeku dobre žije. V dvadsiatich ôsmich rokoch som sa rozhodla, že budem robiť v živote už len to, čo ma baví. A tak to je. Samotný proces ma obohacuje. Prima mi priniesla veľa benefitov, zážitkov, ale aj kariérneho rastu, tak len vraciam. Mám však aj pohodlný gauč a platiacich klientov, neboj nič.

Kde ešte pôsobíš?

Momentálne mám tak štyri až päť pilierov. Okrem Primy a súkromnej praxe učím na vysokej škole psychoterapiu a sociálnu prácu so závislými. Nesedím však na katedre. Odučím, vyskúšam a idem preč. Učím zásadne to, s čím mám empíriu.

Ďalej robím veľa supervízií pre detské domovy, sociálno-právne oddelenia pre deti a mládež, sociálnu kuratelu a pre terénne tímy. Robím aj supervízie pre Clown doctors. V tom vidím obrovský zmysel, pomáhať ľuďom, ktorí robia s ľuďmi.

Prečo ťa to pritiahlo práve k tomuto druhu práce?

Dôvod nie je vôbec poetický. Študovala som psychológiu v rokoch 1990 – 95 a rozhodovala som sa, čo chcem robiť. Hľadala som, kde je to pole ešte neorané, lebo tie orané sú väčšinou už také zaprdené.

Od tretieho ročníka som robila aj veľa praktickej psychológie, lebo som chcela vedieť, čo to vlastne študujem a potom som si robila diplomovku o drogách. Začínala som s harm reduction a drogami. Psychoterapeutická práca prichádza v mojom životopise asi tak o desať rokov neskôr.

Na čo sa zameriava OZ Prima?

Harm reduction, teda znižovanie negatívnych dopadov užívania drog. Máme tri cieľovky.  Prvá sú užívatelia drog. Najčastejšie tí, čo si pichajú priamo do žily hocičo, teda intravenózni užívatelia drog nemotivovaní pre liečbu, keď to chceme nazvať sexi.

Potom sú to ľudia pracujúci v pouličnom sex biznise. Veľmi dôležité je slovíčko ľudia, lebo sexuálne služby poskytujú aj muži aj osoby tretieho pohlavia.

Tretia cieľovka sú ľudia bez domova. Väčšinou robíme s tými mladšími, ktorí sa v dôsledku závislosti prefetovali na ulicu.

Foto: Martina Juríčková

Predpokladám, že väčšinou jedno vedie k druhému a ťažko sa to oddeľuje.

My sa mnohokrát uchechtávame, že štátne orgány nám krájajú klientov. Predstav si to tak, že máš na ulici Marienku, ktorá má tridsaťdva rokov. Má štyri deti v detských domovoch, užíva drogy, má infekčnú hepatitídu typu C, robí v sex biznise a je obchodovaná. Každé ministerstvo z nej chce odhryznúť kúsok.

Niekoho zaujíma ako obchodovaná, iného ako drogovo závislá. Ale na ulici existuje len jedna jediná sociálna patológia človeka s nánosom komplikácií. Okrem toho, že žije ako ty alebo ja, nesie na svojom chrbte ešte horský ruksak plný sračiek.

Prečo je dôležité, aby spoločnosť venovala pozornosť, a myslím tým skutočnú pozornosť, nielen vyčlenené peniaze na projekty, ktoré niekto niekde uskutoční, drogovo závislým ľuďom a ľuďom pôsobiacim v prostitúcii?

Na toto ti ako svoju odpoveď ponúknem tri uhly pohľadu. Prvý je ten, že to má vplyv na naše spoločné verejné zdravie. Ľudia zo zraniteľných skupín nežijú na Marse, ale žijú v prostredí, kde aj my. Chodia do tej istej kaviarne. Predstavy o tom, ako vyzerá užívateľ drog alebo človek pracujúci v sex biznise, sú naozaj iba predsudky. Vyzerá ako ktokoľvek z nás.

Druhý uhol pohľadu je o ekonomike. Je omnoho ekonomicky výhodnejšie starať sa o ľudí v problémoch, než potom riešiť trvalé následky, akými môže byť napríklad doživotná invalidita.

A ten tretí rozmer, pre mňa najdôležitejší, je, že existujú také „hlúpe” slová ako ľudskosť a solidarita. Dokonca mainstreamové náboženstvo hovorí „Miluj blížneho svojho“ a to hneď v prvej vete. Sú to ľudia ako my a pozajtra môže byť niekoho sesternica v takej istej šlamastike.

Narazila som na tvoje vyhlásenie v jednom rozhovore, budem parafrázovať, že Slovák sa rád hrá na sudcu. Rád hovorí ostatným, ako majú žiť a čo majú robiť. A to je, podľa tvojich slov, fatálny omyl. Aké sú najväčšie dogmy či domnienky v danej oblasti, o ktorých je spoločnosť presvedčená a sú absolútnym omylom?

Obľúbená hra slovenskej spoločnosti je rozdeľovanie viny. Kto si za čo môže. Ja na to reagujem, že tomu dobrému pánovi, ktorý v šesťdesiatke zomrel na infarkt len preto, že do seba natlačil pol kila slaniny každý deň, ľudia mu vraveli, že by nemal, všetci prídu na pohreb a poplačú.

Potom je veľmi časté zamieňať si kvalitu ochorenia s kvalitou morálnych hodnôt. To znamená, že nemorálni ľudia pijú, fetujú a predávajú sa. Ďalší pekný predsudok je, že závislosť je problém intelektu. Na to je krásne cvičenie:

-Myslíš si, že viem čítať?

-Áno

-A myslíš si, že mám aspoň priemerné IQ?

-Áno

(Podrží krabičku cigariet v ruke)

-Ja si to viem aj prečítať, aj tomu rozumiem, čiže tá závislosť asi musí byť niekde inde ako v intelekte.

Gabor Maté, psychológ zameriavajúci sa na prácu s drogovo závislými, vo svojej fantastickej prednáške na TED talks definuje závislosť ako únik, ktorý má z dlhodobého hľadiska negatívne dopady a ktorého sa aj napriek tomu nevieme vzdať. Snaha zaplniť prázdnotu vo vnútri zvonku. Mne osobne to znie ako definícia aplikovateľná na väčšinu ľudí. Niekto je závislý na heroíne, alkohole, videohrách. Ďalší na pozornosti okolia, moci, fyzickej dokonalosti. Ľuďom často uniká, čo máme všetci spoločné.

Existuje krásna knižka v českom preklade od Christiny Grof – Žízeň po celistvosti. Ona sama je úspešná psychologička rovnako ako aj jej manžel, ktorému veľmi fandila, ale zároveň cítila obrovskú osamelosť, lebo on bol stále niekde preč a prednášal. Celistvosť jej teda doplnil alkohol. Ľudia, ktorým sa rozbieha závislosť, sa s ním cítia akoby kompletnejší.

Keby sme to zobrali z pohľadu psychológie, tak je to rané narcistické zranenie. To znamená, že niekde vznikol nedostatok lásky. Pomyselné dno kotlíka na guláš sa nezalepilo dostatočne.

To je celá generácia, tvoja a moja prichádzajúca na svet v mega pôrodniciach, kde nás okamžite zobrali od matky a položili na nejaký vozík pätnástich plačúcich bábätiek. Na dne nášho osobného kotlíka sa spravila dieročka, naše vlastné rané narcistické zranenie, čo je tá neustála túžba byť milovaný, počuť to tisíckrát, neistota vo vzťahoch, sebaspochybňovanie. A tu sa dostávam k tomu, že taký pervitín sa môže stať fantastickým štuplíkom na tú dieročku. Syntetická láska matky. On ťa miluje vždy, keď ty chceš.

Foto: Martina Juríčková

Maté ponúka fantastickú paralelu. Na bežne vyslovovanú otázku „Ako si môže človek do seba pichať látky, o ktorých vie, že ho zabíjajú?” reaguje úvahou o tom, ako vypúšťame jedovaté látky do vzduchu a vody s vedomím, že zabíjajú planétu, na ktorej žijeme. Naša závislosť na komforte, výdobytkoch doby, rope je podobná závislosti na droge. Vidí celkové ozdravenie a liečenie v láskavosti. Ak dokážeme byť láskaví sami k sebe, prejaví sa to aj na našom vzťahu k planéte. Táto dlhá úvaha ma privádza k slovám „prijatie” a „podpora”, ktoré presadzuješ. Dajú sa brať ako akési heslovité návody ozdravnej kúry z tvojej strany?

Prijatie a podpora úzko súvisia s Rogeriánskym psychologickým prístupom. Ja som Rogeriánsky psychoterapeut a celá OZ Prima je postavená na Rogeriánskom prístupe, čo je prístup zameraný na klienta. Odtiaľ pochádzajú tri základné slovíčka empatia, kongruencia a bezpodmienečné prijatie. Od tejto teórie, pretože už mám trošku viac rokov, som v praxi kúsoček odstúpila. Ak povieme, že láskavosť predstavuje bod jedna, tak ja som zostúpila do bodu nula a začínam otázkami: „Čoho sa bojíte? V čom je to ohrozenie?”

Keď prednášam svojim študentom, ponúkam im na pochopenie tento príklad. Predstavte si, že sa narodíte a ste takí nič moc. Rodičia sú nič moc a ani nijako nič moc nevyzeráte. Chodíte do školy a aj tam ste takí nič moc. Máte trojky a chceli ste hrať aj futbal, ale nič moc to nevyšlo.

Máte sedemnásť a chcete mať frajerku. Tie pekné sú však zadané, tak si nájdete partnerku, ktorá sa vám vlastne až tak nepáči. Je taká nič moc. Neskôr si v živote postavíte taký nič moc domček a splodíte také nič moc deti a chodíte do takej nič moc práce. Vy však musíte mať niečo, čo potrebuje každý a to je pilier bytia. Máte po tridsiatke, sedíte vo svojom nič moc dome so svojou nič moc rodinou a uvažujete: „Do čerta! Na čom si ja postavím to svoje bytie?!“ Rozmýšľate, čo také máte v tom svojom nič moc živote a zrazu si uvedomíte: „Mám predsa status otec a to už by čo bolo, aby nejaký feťák bol otcom ako ja?!“ A máte pilier bytia.

Zdravé je mať viac ako jeden pilier bytia. Napríklad sa súčasne prežívať ako dobrý vo svojom zamestnaní, dobrý partner, dobrý človek, ktorý vie fantasticky variť. Ak však máte len jeden jediný pilier, cez ktorý sa prežívate a niekto vám do neho ťukne a ohrozí ho, človek to neustojí.

Vždy sa pýtam, ktorý pilier je v ohrození, keď človek reaguje sudcovstvom a strachom a prečo ho má postavený práve na tomto?

Máš niekedy chuť to vzdať?

Ja sa nevzdávam. Viem sa veľmi naštvať. Žijem podľa známeho ping-pongového pravidla keď nie na stôl, aspoň do protihráča. Mám pocit, že rozmýšľať o vzdaní sa by bol začiatok môjho konca. Ani za Boha!

Ako psychoterapeutka musím povedať, že sebaľútosť, lebo vzdať to je sebaľútosť, je najparadoxnejšia ľudská emócia. Je to ako keby sme chceli vystúpiť na vrchol hory a k tomu si objednáme dve cisterny bahna a vody, aby nám to naliali na jej úpätie. Čiže ste ešte ani nezačali stúpať a už ste v prdeli.

Hovoríš o role obete?

Nie úplne. Rola obete je pre mňa sýtená aj vonkajším prostredím. Približne od roku 2000 robím aj s obeťami domáceho násilia. Mám tri agendy – drogy, domáce násilie a utečenci – kde sa profesionálne hýbem. Aj na základe toho a s veľkou úctou tvrdím, že rola obete je spoluvytváraná aj vonkajším prostredím. Sebaľútosť je však náš vlastný masochistický akt.

Dosť je to ťažké, čo si idem ešte ubližovať? Pre všetky prípady však mám plán B. Ak ma všetci absolútne dopália, budem na Miletičke predávať zemiaky. 

Ako sa človek vykopne zo svojej sebaľútosti?

Použijem príbeh o troch sestrách Únava, Úzkosť a Depresia. V prvom kroku musím zistiť, ktorá sestra na mne sedí. Na základe toho sú tu tri rozdielne scenáre, ako sa s tým vysporiadať. Krásnu vetu som počula od klientky – Vlastnému strachu sa treba vysmiať – čo je veľmi krátka a veľmi pravdivá veta, a také mám rada.

Na Facebooku si v krátkom príspevku vyzývala k odvahe. Čo presne si tým myslela? Ako by to malo vyzerať?

Lasica, myslím, veľmi pekne povedal: „Žite tak, aby keď korona skončí, ste sa mohli pozrieť ľuďom do tváre.”

Prima funguje na princípe N plus 1, čiže N striekačiek plus vždy dostaneš jednu naviac. Motivačnú. Ak môžeš urobiť o krok viac, tak ho urob. Ak všetci urobili päť, ty urob šiesty. Odvaha je vyjsť z vlastnej zóny komfortu. Ja rozumiem ľudskému strachu, najviac na svete, som predsa človek. Ale je sexi, keď sa bojíš, a urobíš ešte jeden krok naviac. N plus jedna. Tak sa skladajú drobné čriepky odvahy.

Foto: Martina Juríčková

Čítala som o tebe, že rada tancuješ a spievaš. Je to tvoj spôsob, ako sa dobiť?

A ešte ďalších milión vecí. Rada vypadnem alebo mám intelektuálne rozhovory typu za jednu kávu zmeníš zemeguľu. Svoju osobnú psychohygienu volám „pojašená pišina“. Doprajme si byť hraví a detskí a chvíľu neriešiť. Dokumentárny film Oľgy Sommerovej o Jiřím Suchom má názov Lehce s životem se prát, a to sa mi páči. Ten názov mi príde ako dokonalé heslo.

Keď si predstavíš, že tvoj život je ako TV seriál a každý diel má tematickú hudbu, ktorá podporuje dej, čiže vyzdvihuje tvoje vnútorné rozpoloženie, aké piesne by boli na tomto tvojom osobnom soundtracku?

To ti poviem presne, a som z toho úplne nadšená. Existuje stránka, kde podľa tvojho dátumu narodenia vieš zistiť, ktorá pesnička bola na vrchole rebríčka hitparád v deň, keď si sa narodila. Moja pieseň je „I can see clearly now“ a to som celá ja.

Nedávno som zachytila psychologickú teóriu, ktorá hovorí, že človek sa bojí najmä troch aspektov – smrti, iných ľudí a samého seba. Mám pocit, že posledné týždne nás všetkých dotlačili k tomu, že stojíme týmto aspektom tvárou v tvár. V tvojej profesii im ty čelíš bežne. Ako s nimi pracuješ?

Myslím si, že strach zo smrti je príznačný hlavne tejto dobe. Sme rozmaznaní. Generácie pred nami žili vo vojnách. Dospelosti sa dožili dvaja súrodenci z dvanástich. V Afrike tak žijú ľudia bežne. Smrť je neoddeliteľnou súčasťou života, o tom nám nikto nikdy neklamal.

Ja mám so smrťou celkom potykané. Bojím sa utrpenia. Pokiaľ ľudia môžu zomierať v čo najmenších bolestiach a v čo najlepšej starostlivosti, tak je to pre mňa prijateľné.

Objavujte s nami skutočné osobnosti Slovenska

Aj vďaka vám dávame priestor tým najaktívnejšim ľudom,
ktorí pozitívne ovplyvňujú spoločenské dianie alebo
verejný priestor naprieč našou krajinou.
Pošlite nám váš tip s krátkym popisom.

POŠLITE VÁŠ TIP

Strach byť so sebou samým?

Ľudia sú úplne odvyknutí byť sami so sebou. Momentálna situácia podčiarkuje fenomén samoregulácie. To teraz vidíš, keď majú ľudia home office. Máme inštitucionalizovaný voľný čas – tamten tréner ťa cvičí, tamten lektor doučuje. Vziať si svoj čas a nejako si ho rozložiť, to je katastrofa. Pritom byť sám so sebou je podstata bytia, lebo aj keď máš aj dvanásť detí, najviac svojho životného času stráviš sama so sebou.

Nedá sa nič robiť, konfrontácia so súčasnou situáciou je nevyhnutná.

Čo nie je veľmi terapeutické. Človek môže byť menený, až keď je na zmeny pripravený. Nepripravení ľudia, keď sú konfrontovaní, tak veľmi ľahko a rýchlo môžu ísť do dekompenzácie. Nie že naučiť sa, ale rozsypať sa. Každý má iný ťah na bránku v schopnosti a možnosti ustáť to, čo sa deje. Máš predpísané zostať doma s ľuďmi, ktorí by ti mali byť formálne blízki a ty sa hrozne hanbíš, že s nimi tú blízkosť necítiš. Ja mám normálne profesiu ako patológ – hromadná nehoda, bude čo pitvať. Tak ja vravím – korona, budem mať päť rokov čo robiť.

Tak ako budhisti hovoria, ak teda chceme byť ezoterickí, do života nám nechodia dobré a zlé veci, len výzvy. Moja rada by bola, aby ľudia túto výzvu prijali. Keď to zametú pod koberec, ono sa im to zase niekde vráti ako nespracovaná téma. Neutekať od toho. Môžeš aj sedieť a strašne utekať. My ľudia vieme bežať na tisíc spôsobov.

Ako definuješ empatiu?

Ona už je definovaná. Je to hlboké porozumenie prežívania druhého človeka. Terminologicky sa to skrátilo do slovného spojenia „vcítenie sa”, a tým sa ľudia domotali. Ja predsa nedokážem cítiť tvoje pocity. Tie sú len tvoje. Môžem však rozumieť tomu, čo cítiš. Keď učím policajtov vstupný level do empatie, vysvetľujem im to takto: „Chaloši, empatia je to, keď vám napadne, že s tebou by som si to nevymenil. Keď to dokážete povedať, tak začínate empatizovať.”

Ale pozor, rozdiel je medzi empatickou pomocou a očakávaním vďaky. Napríklad, môžeš človeku na ulici priniesť teplé jedlo. Z tvojej strany to bolo vykonané, lebo empatia je tvoj proces. A že to on odmietol? Má na to kongurentné právo. Základná filozofia je, že skutočná pomoc je pomoc nezištná. Napríklad, ak sa v mojej profesii nastavíš na vďačnosť, tak si v tom momente skončila.

Na svete žije viac ako sedem miliárd ľudí a aj napriek tomu sa, paradoxne, často spomína ľudská osamelosť ako choroba doby. Hovorí sa, že na samotu umrie viac ľudí ako na vírusy. Prečo to tak je?

Máme päť fenoménov súčastnej doby. Konzum. Ak nevieš ponúknuť konzum, tak sa sama knockoutuješ alebo ťa knockoutujú blízki a spoločnosť. Výkon. Pokiaľ ty nevieš pre druhého niečo urobiť, tak ani nesmrď. Podľa tohto hesla sa správame, napríklad, k seniorom. Kult tela. Kult tabletky. Ľudia už žijú viac s tabletkami ako s ľuďmi. A žijeme raný kapitalizmus. Klondike. Zlatú horúčku.

Tento šum, stály tlak na dostatočnosť spôsobuje, že mnohí ľudia sa prežívajú ako nedostatoční a radšej ani nezavolajú kamarátom, pretože by im nič neponúkli. Dogma ľudí uzavrie, lebo ju nevedia naplniť. Nastavujeme sa na to, aby sme boli neustále usmiati, fit, bezproblémoví. Vlastne nemáme mať city. Mala som krásnu diskusiu o tom, ako si hľadáme životných partnerov. Hľadáme k sebe úprimných ľudí a robíme to veľmi neúprimným spôsobom. To sú osamelosti.

Každý sme iný a je to paráda. Každý vzťah, každý vek niečo ponúka, ale my máme jednoducho strašné schémy. To vidíš aj teraz pri korone. Rúška nás spasia. Hľadáme dogmu.

Sigmund Freud vravel, že človek je tvor konštituovaný na princípe úzkosti. To, akí sme vystrašení, nás dostalo tam, kde sme dnes. Keď si to tak zoberieš, my sme vlastne genetický odpad. V porovnaní s inými živočíšnymi druhmi sme poloslepí a polohluchí. Keď sa rozbehneme, väčšina cicavcov, asi okrem leňochoda, nás predbehne. To nás poháňalo k tomu, aby sme objavili oheň, vynašli zbrane na lov atď.

A máme iPhony. Vytvorili sme dokonalý svet na liečbu úzkosti, len v ňom vôbec nevieme žiť.

Čo by bolo ozdravujúce?

Spoločensky rušiť koncepty schém.

Starí filozofi hovorili, že demokracia je najťažšie zriadenie. S tým sa namakáš. Je s tým spojených veľa emócií a všetko trvá dlho, ale sú to potom dobré rozhodnutia. Alebo vidíš, ako slovenský národ s láskou prijal dogmu. Je ti povedané „dva týždne“ a ty už nekonfrontuješ, ako a na základe čoho sa k tomu nariadeniu pristúpilo. Teraz je glorifikácia rúška a poviem ti vetu, ktorú mám k tomu ako paralelu. Keby všetci nosili kondómy tak, ako teraz nosia rúška, tiež by sme mali na svete menej problémov, však?!

Čiže ty máš pocit, že sme to spoločensky opäť prehnali. Odporúčania sme premenili na dogmy? Starajme sa o zdravie iných sa preklopilo do toho, že sa udávame, keď nemá niekto rúško?

Máme k tomu sklony. Keď to vezmeš úplne formálne, socializmus bol filozoficky veľmi krásny koncept. Akonáhle sa to preklopilo do spoločenského zriadenia, tak amen tma. Nevieme to regulovať, pretože tam napcháme vlastné egá.

So zaujatím sledujem postoj mojich starých rodičov, ktorí, prekvapivo, neprepadajú panike. Vysvetľujem si to tak, že ich generácia bola narodená v časoch druhej svetovej vojny a počas života prešli niekoľkými spoločenskými zmenami a sú schopní sa im bez väčšej paniky prispôsobiť. Generácia našich rodičov a naša si prechádza celosvetovou krízou či zmenou práve teraz. Po prvýkrát. Ak berieme do úvahy jeden z tvojich výrokov o tom, že dnešná generácia má nízku frustračnú toleranciu, ako si myslíš, že dokážeme tento prechod spracovať?

Pozitívne v živote je, a to hovorí aj budhizmus, keď nám padnú ilúzie. A súčasná situácia nám rozbila koncept zlatej klietky. Narušila sa predstava, že sa nám nič nemôže stať, lebo máme médiá, techniku, veci, veci, veci, veci. Je to pre nás možnosť nácviku pokory. Taký malý vírusík a ako nás zaháňa?

Deťom na výške hovorím, že na svete sa cyklicky opakuje tento príbeh. Dobre oblečený týpek v šiltovke sa na plné obrátky rozbehne v Bratislave na ulici. Jeho motivácia, prečo sa tak rozbehol je, že sa rozhodol vybabrať so životom a tak beží. A ten život, hajzel, sa postaví s bejzbalkou za najbližší roh a poriadne ho udrie. Dostali sme bejzbalkou, lebo sme sa príliš rozbehli. Celé je to ale veľmi fér hra.

Foto: Martina Juríčková

Opäť sa v tejto chvíli vrátim už k vyššie spomínanej prednáške Gabora Maté, kde poskytuje zamyslenie sa o ľudskej rase. O ľudstve sa neraz hovorí ako o prospechárskom, drancujúcom a bezohľadnom. Mate však upozorňuje, že ľudská rasa vie byť aj neuveriteľne vynaliezavá, tvorí spoločenstvá a vie byť láskavá. Dalo by sa povedať, že sme sa raz a opäť ocitli na historickej križovatke ako už niekoľkokrát predtým a môžeme si vybrať, ako budeme konať a čo o tomto období bude história hovoriť o sto rokov. Ako to vnímaš ty? Vkladáš dôveru do našej spoločnosti alebo máš svoje pochybnosti?

Ja to očami sučasníka pomenovávam ako narcistickú šlehu. Kam nás to posunie, uvidíme o stopäťdesiat rokov. Pripúšťam aj možnosť, že sa neudeje žiadny posun. My tie prahy prekračujeme ťažko. Obávam sa, že tá radosť z pominutia vírusu zruší všetky možnosti posunu, lebo ľudia sa vrátia do plánovanej schémy. Zase ich požerie konzum. To je totiž bezpečná schéma, ktorú vedia žiť.

Čo mňa desí na tejto dobe, je, ako sociálne siete obsiahnu vždy jednu hlavnú tému. Dvakrát som bola na Ukrajine učiť krízovú intervenciu. Vykašlali sme sa na nich. Všetci sme mali v statusoch zachráňme Ukrajinu a potom začal horieť Paríž a teraz je tu korona. A kde je ekológia? Kam sa hádžu tie gumené rukavice? Zrazu tu nemáme tému utečenci a ja sa vážne obávam, že takto to pôjde ďalej. Jedna téma odplaví tú ďalšiu. My nie sme konsekventní, nedržíme súvislosť, nedoťahujeme veci.

Veľmi by som ti chcela povedať, že láska a pravda zvíťazí nad nenávisťou, lebo o nič iné mi v živote nejde, ale je to veľmi menšinový koncept a on dosť často nevyhráva.

Poďme si načrtnúť takú malú role play. Aby som sa vrátila k scenáru uvedenému na začiatku rozhovoru – predstav si, že na tvoj gauč sa ti v tieto dni posadí pacient, ktorým je naša spoločnosť. Aká by bola tvoja diagnóza a v čom by spočívala „terapia“ ktorú by si mu navrhla?

Povedala by som panická porucha. A terapia by bola emocionálno-racionálna. Trochu nám zomiera kritické myslenie. Začíname mať strach. Terapiu by som nastavila spôsobom: „Tak toto je nazeranie na veci toxickými, nafetovanými očami a teraz mi povedzte, ako to vyzerá, keď vytriezviete.“

Prečo ste si kúpili deväť chlebov? Snažíte sa prečkať do ďalšej zimy? Alebo máte pocit, že už nebudete mať nikdy prístup k pitnej vode? Ak na súčasnú situáciu nahliadneme pomocou kritického myslenia, ešte stále sa rozprávame o kvapôčkovej infekcii a bodka. My tu nemáme vojnu. Máme elektrinu, teplú vodu, otvorené obchody, nemáme toxický vzduch, no mnohí ľudia sa správajú, ako by sme prežívali opak.

Keď ku mne v týchto dňoch prichádzajú klienti, hovorím: „Ak mi dnes, na rozdiel od iných terapií, nemáte chuť napľuť do očí, tak pravdepodobne budeme v tomto priestore fungovať bezpečne. Treba byť zodpovedný, to áno, ale nesmieme byť neustále v záchvate úzkosti.

Majme trochu odolnosti, ešte tu nikto na nikoho nestrieľa.

Nasadzujem si rúško a idem na autobus. Dnes ešte robím tri terapie. Idem sa trošku tešiť s ľudským nešťastím, ako to ja hovorím. Ďalšia z výhod vedenia psychoterapií je, že si to zreálňuješ a je ešte stále dobre.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Barbora Kuchárová humanizmus kritické myslenie OZ Prima psychológia