Katarzia je unikátnym zjavom slovenskej hudobnej scény. Jej textovo i hudobne svojrázna tvorba na jeseň vyústila do mimoriadne sviežeho albumu Agnostika. Vo svojich piesňach otvára témy vzťahov, ľudských hodnôt či spoločnosti.

V istej talkshow si načrtla koncept “girl power”, ktorý má odstrániť súťaživosť medzi ženami v hudbe a presadiť myšlienku, že by si mali viac pomáhať. Darí sa ti v tom?

Stretávam sa s ostatnými speváčkami a muzikantkami, máme si čo povedať a odovzdať si skúsenosti. Som rada, ak si navzájom pomáhame. Nie som v tom sama, mám pocit, že aj ony to vnímajú rovnako a sú voči ostatným prajné. Nazvime to teda, že sa darí.

Panuje v alternatívnej hudobnej scéne rivalita?

Neviem, podľa toho, v koho hlave.

Aký názor máš na svojich komerčných kolegov – umelcov?

V poslednej dobe mám dojem, že každý, hlavne na internete a v diskusiách, musí prejavovať svoj názor a vyhradzuje si na neho väčšie právo než na základnú slušnosť a empatiu voči ostatným. To ma v rámci slobody slova znepokojuje. Ľudia si myslia, že známi ľudia sú ich majetok a môžu si k nim dovoliť čokoľvek.

Mojim komerčným kolegom držím palce, niektorých poznám a vážim si ich, a tvorba niektorých ma nebaví (ale to ani hokej). Neplánujem však na nikoho ukazovať prstom preto, že mám rada niečo iné. Ja počúvam hudbu skôr na Deezeri a v iTunes, nemám telku, nezapínam rádio, „nesjíždím“ YouTube a nesledujem médiá okrem Denníka N a Respektu, takže úprimne až tak neviem, čo sa dnes v komerčnom svete deje. Nemám rada elitárske delenie komercie a „alternatívy“.  Na slovo alternatíva mám alergiu a bola by som rada, ak by sa tieto svety na Slovensku prestali hrať na to, kto má alebo nemá právo byť muzikant.

Katarzia na schodoch
Foto: Šimon Šiplák

Je niečo, čo by si zo svojej minulosti vymazala?

Nie. Len pár zlých rozhodnutí, pri ktorých som nepočúvala intuíciu.

Znášaš ťažšie kritiku svojej osoby alebo produkcie?

Podľa toho, akú kritiku. Konštruktívnu potrebuje každý.

Často spomínaš výlet do Vietnamu a to, ako ti zmenil vnímanie Európy a Slovenska a vytvoril pokoru k tomu, čo tu máme. Vydržalo ti tvoje pozmenené vnímanie?

Všetci by mali cestovať, lieči to obmedzenosť a rezervovanosť.

Z čoho podľa teba pramení, že sú Slováci uzavretejší a menej prívetiví?

Ako ktorí. Tento dojem z mentality Slovákov vyplýva aj z toho, že nemajú prostriedky na to, aby cestovali a prijímali diverzitu a inakosť. Zároveň si myslím, že to zlyháva už v školstve.

Naša postsocialistická a postmečiarovská politika a ekonomika dohnala veľkú časť obyvateľstva na biely rožok s paštétou a všetci vieme o korupcii. Vládna strana je novodobá mafia a v celej Európskej únii začína zlyhávať demokracia. Dôveryhodnosť politikov zničil populizmus a tzv. “prekariát” je zo svojho života na pokraji spoločnosti dotlačený ku dnu, tým pádom vidí mylnú nádej v náckoch.

Nemyslím si, že ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť ani učebnice pre deti, majú na to, aby sa po večeroch venovali osobnému rastu a návštevám opery, takže sú obeťami produktov komerčnej televízie a nebezpečnej internetovej dezinformácie, ktorá racionálnemu osvietenstvu naozaj nepomáha. O to viac som rada, že je tu aj veľa šikovných, múdrych, vzdelaných a akčných osobností, ktoré ťahajú Slovensko hore. Poznám skôr otvorených a prívetivých Slovákov.

Katarzia most SNP
Foto: Šimon Šiplák

Sama máš skúsenosť s iným systémom školstva vďaka študijnému pobytu v Amerike. Funguje tam niečo, z čoho by sme si mali zobrať príklad?

Bolo to dávno. Každý štvrťrok sme mali len štyri dvojhodinové predmety, takže napríklad prvý štvrťrok som mala telesnú, literatúru, históriu a španielčinu. Keď tento štvrťrok skončil, pribrala som 12 kíl. Na ich výchove sa mi páči, že sa deti a ich predispozície skôr podporujú, než demotivujú. Americké školstvo ale tiež nie je ideálne. Čo sa týka požiadaviek na študentov, sme na tom lepšie. Dalo by sa tvrdiť, že ich college sú na úrovni našich gymnázií.

Spomenieš si na moment, keď si bola hrdá, že si Slovenka?

Zažívam to často. Napríklad som mimoriadne hrdá na našich študentov Dávida, Karolínu a ich tím, ktorí zorganizovali protest proti korupcii.

Cítiš rozdiel medzi slovenským a českým publikom?

Nie.

Si obdivovateľkou Václava Havla a bojovníčkou za myšlienky slobody. Akým spôsobom si sa k tomuto postoju dopracovala?

Neviem, či som veľkou obdivovateľkou a bojovníčkou. Každý vzdelaný človek, ktorý číta relevantné texty o histórii, vie, prečo je Václav Havel dôležitou postavou v dejinách a symbolom. Príčetných ľudí je veľmi veľa, aj keď sa to pri výsledkoch volieb a názorčekoch na Facebooku možno nezdá.

Ako by sa dal rovnaký postoj docieliť u mladých ľudí?

Mnohí z nich tento postoj majú. A tých, čo ešte neboli „osvietení“, by sme mohli zachrániť silnejšou informovanosťou a väčším počtom vzdelávacích kampaní so súčasným jazykom, rétorikou a dizajnom zacielených na mladú planétu internetu, blogerov, cool oblečenia a fresh repu. V skutočnosti netuším ako, ale verím, že vedia veľa a budú ešte silnejší než my.

Katarzia na lavicke
Foto: Šimon Šiplák

V minulosti si kritizovala nábožensky založených ľudí, ktorí hlásajú vieru, no nesprávajú sa podľa nej. V akej viere si vyrastala ty?

Je to nedorozumenie. Dosť nerada rozprávam, pretože sa dokážem oveľa lepšie vyjadrovať v písanom slove a môj verbálny prejav sa nestotožňuje ani s mojou predstavou o sebe samej.

Nechcela som kritizovať veriacich, iba dezinterpretáciu náboženstiev, či už kresťanských alebo akýchkoľvek iných. Takú, v ktorej si ľudia mýlia podstatu náboženstva a ospravedlňujú svoju neempatiu a správanie voči ostatným ľuďom a živým bytostiam alebo nesprávnym výkladom Boha, Biblie, Koránu, Talmudu a podobných učení, na ktorých stoja celé naše civilizácie a spoločnosť.

To, v akého Boha kto verí, by som si nedovolila kritizovať. Mám voči kresťanstvu rešpekt, pretože aj ja som vyrástla a bola vychovaná v kresťanskej Európe a moje vnútorné morálne zákony nevychádzajú len z kategorického imperatívu, ale aj z katolíckej cirkvi.

Máš svoj vlastný spôsob na to, ako robiť svet lepším?

Snažím sa konať tak, aby som bola lepším človekom a úplne vyradila z kontextu peniaze a negativitu vo vzťahu k sebe, iným ľuďom a životu. Môže to znieť naivne, ale nie je: kľúčom k dobru je podľa mňa láska a láskavosť. Snažím sa nebyť ľahostajná a nebyť ignorant. Tým netvrdím, že sa mi to vždy darí. Všetci na sebe musíme makať.

Katarzia graffiti stena
Foto: Šimon Šiplák

Keby si mala dať mladým násťročným ľuďom nejakú radu, aká by to bola?

Tak asi ich rétorikou: Nežer, športuj, ver snom a nenechaj si ich rozbiť a ak sú realistické a splniteľné, nenechaj sa odradiť ani rodičmi. Nečum furt do Instagramu na to, kto má nové nechty a aké nosí tenisky, lebo to nie sú ľudské hodnoty, budeš z toho vytunelovaná. Drogy nie je treba skúšať. A hlavne: Čítaj analógové knihy!

Ale v reálnom živote by som asi rady nedávala vôbec. Nie som poučovateľný typ, nemám ani právo radiť niekomu mladšiemu, pokiaľ o to nepoprosí. Každý si musí prejsť svojimi vecami…

Vďaka za rozhovor!

 

Niečo normálne do inboxu