Rudolf Letko je grafický dizajnér, partner v spoločnosti Bigname a spoluzakladateľ Ponk Coworkingu v Nitre. Taktiež sa venuje kaligrafii a jej popularitu sa snaží rozširovať kurzmi krásneho písma.

Na začiatku každého tvorivého procesu býva inšpirácia, ktorá má značný vplyv na výsledok kreatívnej práce. Čo inšpiruje pri práci teba?

Presne definovať zdroj mojej či kohokoľvek inšpirácie je naozaj ťažké. Ak som však v stave, keď na začiatku projektu hľadám impulz, tak mnou prechádza túžba. Túžba objaviť či priniesť niečo nové. Vďaka vlastnej túžbe vyzerajú moje receptory ako mega veľké paraboly hľadajúce signál menom inšpirácia. Niekedy je to silné, no inokedy si pripadám stratený ako v horách bez signálu. Avšak nikdy sa nevzdávam a vďaka svojej túžbe hľadám ďalej. Tým pádom mi to vychádza tak, že najviac ma inšpiruje moja túžba.

Ale nefungovalo to tak asi vždy. Kedy si si uvedomil, že za dobre odvedenou prácou stojí najmä tvoja túžba a odhodlanie?

Začal som si to uvedomovať (a neustále si to uvedomujem) pri jednoduchých zadaniach, pri ktorých sa odo mňa očakáva promptný prístup. Vtedy som schopný minúť aj tonu papiera a kvôli nekonečnému skúšaniu a variáciám sa prehlbuje aj moja chuť objavovať a ísť ďalej. Napríklad, ty ma požiadaš o vytvorenie jednoduchého nápisu na tričko a ja som schopný donekonečna ten nápis variovať. Z hlbín mojej potreby ma dokáže dostať jedine deadline, s ktorým sa, vďakabohu, snažím byť vždy dobrý kamarát.

Takže si perfekcionista? Nebýva táto vlastnosť u dizajnéra kontraproduktívna?

Osobne sa za perfekcionistu nepovažujem, čo však neznamená, že sa nesnažím hľadať tie najlepšie možné riešenia. Perfekcionizmus vie zo života urobiť celkom peklo, keďže nič nie je vďaka nemu dokonalé. Človek sa stále topí v nespokojnosti a pojem „ukončený projekt“ je neznámou. Čas mojej práce rovnako ako aj jej koniec mi je dobre známy a bez chýb by to snáď ani nešlo. Ak chyby fungujú ako zrkadlo, do ktorého sa dívame úprimným a sústredeným pohľadom, tak potom je všetko na dobrej ceste k lepším zajtrajškom. Myslím, že perfekcionizmus je kontraproduktívnou vlastnosťou v akomkoľvek biznise a dizajn nie je žiadnou výnimkou.

Rudolf Letko rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako si sa dostal ku kaligrafii? Chválili ťa učitelia za krasopis už na základnej škole?

Pojem krasopis sa so mnou na základnej škole moc nekamarátil. Skôr by som to nazval škrabopisom s poriadnou dávkou gramatického pekla. Tento fakt s kombináciou mojich študijných „úspechov“ mi moc svetlú budúcnosť nepredpovedali.

Z bludného kruhu ma dostala až výtvarná výchova, ktorá mi úspešne znižovala priemery „stoličkových“ vysvedčení. Po úspešne zložených talentových skúškach som bol prijatý na ŠÚV Lednické Rovne, kde som študoval dizajn skla. Tam sme mali parádny predmet so zameraním na písmo, kde som sa po prvýkrát stretol s pojmom kaligrafia či lettering.

Organizuješ workshopy kaligrafie. Aká miera trpezlivosti a snahy sa vyžaduje od človeka, ktorý by sa chcel venovať umeniu krásneho písma?

Riadim sa pravidlom, že koľko úsilia a svedomitej práce obetuješ, toľko sa ti vráti.

Dá sa kaligrafia považovať za istý druh umenia?

Určite áno, no slovom umenie sa v súčasnosti príliš plytvá. Veľa vecí sa označuje za umenie a rovnako aj veľa osôb sa nechá titulovať slovom umelec, pričom realita je niekde inde. Ja sa za umelca nepovažujem. Svoje myslenie a zručnosti, medzi ktoré patrí aj kaligrafia, považujem za nástroje, prostredníctvom ktorých realizujem biznis, nie umenie.

Keď už sme pri spojení umenia s biznisom, mali by podľa teba mať umelci v dnešnej dobe okrem umeleckých aj podnikateľské sklony?

Nie som asi ten pravý, ktorý by sa mal vyjadrovať k tomu, čo by kto mal mať. Popravde, veľká vďaka tým, ktorí všetko nevidia v číslach, pretože tie to vedia niekedy pekne dobabrať. Ale keď sa nad tým zamyslím hlbšie, moja odpoveď je čisto logická – ak tvorím primárne pre svoje potešenie, nepotrebujem k tomu nikoho a nič. No ak tvorím spôsobom, že na konci, v ideálnom prípade už na začiatku, procesu je klient, vtedy je dobré uvažovať o podnikateľských zručnostiach.

Rudolf Letko Meet the Heroes
Foto: Šimon Šiplák

Lenže snom každého umelca a tým pádom aj dizajnéra je, aby si jeho prácu ľudia všímali. Čo by si odporúčal takým ľuďom robiť?

Ľudia by nemali len tak sedieť na zadku, ale stretávať sa s konkurenciou, osobnými idolmi a pýtať si od nich spätnú väzbu. Nestrácať čas čítaním článkov typu „Desať tipov na to, ako sa stať známym.“ Využívať všetky možnosti, ktoré nám najmä online sféra ponúka v rámci sebaprezentácie. Neopakovať chyby druhých, nefrflať a zbytočne nemudrovať, ako to možno práve teraz robím ja.

Čoraz viac sa do popredia dostáva elektronická konverzácia a na počítači sa píše dokonca už aj v školách. Ako vidíš budúcnosť písaného písma?

Nikdy nezabudnem na svoju fotku z prvého ročníka základnej školy. V rifľovej košieľke s krátkym rukávom, s úsmevom od ucha k uchu, bez predných zubov a celé lakte od atramentu. Na dnešných fotografiách prvej triedy sa už asi takéto fľaky moc neobjavujú. Úlohou dnešných detí nie je skúmať ťahy pera, či prosiť spolužiaka o atramentovú bombičku.

Doba a preferencie sa menia. Ja som si síce prešiel drilom zdĺhavého písania a na kvalite môjho bežného písma to teda veľmi nepridalo. Doteraz píšem škaredo jak hovado. (smiech)

Tým pádom to nevidím tak negatívne a, práve naopak, som presvedčený, že o písmo ako také je obrovský a hlavne narastajúci záujem. Neustála vyťaženosť mojich kurzov kaligrafie alebo milióny hashtagov ako #calligraphy, #handwriting a #customtype dokazujú, že s písmom je to v súčasnosti celkom v poriadku. V otázke elektronickej konverzie písma som tiež pokojný, pretože prináša nové a nové možnosti, čo vnímam ako perfektnú motiváciu k tomu, aby ľudia siahali po papieri a reálnych nástrojoch.

Okrem iných činností si aj grafickým dizajnérom a partnerom v Bigname, kde sa okrem namingu a trademarkov venujete tvorbe vizuálnych identít. V súčasnosti sa od brandingu vyžaduje aj to, aby značky konali a komunikovali dobro. Čo si pod tým predstavuješ ty?

Moja predstava je, že ak značka svojím pôsobením inovuje chod spoločnosti, koná dobro. Pokiaľ úroveň vizuálnej komunikácie spoločnosti nie je len ďalším vizuálnym smogom, ba naopak zážitkom a radosťou, komunikuje dobro. Ak značka svojimi aktivitami uľahčuje ľudom rozhodovanie či dokonca samotný život, koná dobro. Ak vďaka značke ľudia konajú v záujme lepšej spoločnosti, značka koná a komunikuje dobro.

Je naozaj potrebné si uvedomiť, že branding má v sebe potenciál hybnej sily, ktorou dokáže meniť veľa vecí okolo seba. Akonáhle som ako značka takýmto potenciálom vyzbrojený, nesiem aj veľkú dávku zodpovednosti. Čiže všetky vizuálno-komunikačné počiny musia byť nastavené tak, aby nedošlo k žiadnej pochybnosti či k samotnému zlyhaniu značky.

Dá sa toto všetko navrhnúť už pri vzniku značky?

Áno. Najmä, keď ide o úplne novú značku, kde je proces tvorby limitovaný jedine asociáciami daného segmentu a, samozrejme, rozpočtom zadávateľa. Ale ak zabudneme na spomínané limity, možnosti sú praktický neobmedzené. Novú značku chápem ako zrod novej osobnosti, kde mám možnosť definovať jej povahu, funkciu a cieľ. Čo však pri značke, a nielen pri tej novej, nevieme presne definovať, je trpezlivosť klienta. Vývoj značky je proces, ktorý nekončí vynaložením veľkého úsilia na začiatku. Je to dlhodobý proces, pri ktorom sa absencia trpezlivosti nevypláca.

Rudolf Letko kaligrafia
Foto: Šimon Šiplák

Spomínaš zodpovednosť. Myslíš, že marketéri vzhľadom k tomu, aký veľký dopad má ich práca na spoločnosť, pristupujú k svojej práci zodpovedne?

Nezodpovedný marketér nemá prácu. (smiech)

Vymenoval si atribúty spoločensky zodpovedných značiek. Uvedomujú si ale toto aj samotní zadávatelia alebo ich k tomu smerujete až vy?

Naši zadávatelia si plne uvedomujú spoločenskú zodpovednosť ich súčasných či budúcich značiek. Rovnako si však uvedomujú aj vizuálno-komunikačné limity svojich značiek, a preto vyhľadávajú našu pomoc.

Ako veľmi dokáže vplývať správanie značiek na spoločnosť?

Značky dokážu meniť postoje k environmentálnym problémom alebo bojovať proti domácemu násiliu. Tiež vedia zo svojich ziskov podporovať spoločensky prospešné projekty, dokážu predpovedať budúcnosť, ale aj ničiť prítomnosť. Okrem toho môžu zdierať pracujúcich v krajinách tretieho sveta či ničiť výrobou svoje okolie. Značky toho dokážu naozaj veľa!

Si spoluzakladateľom Ponk Coworking v Nitre. Myslíš si, že huby, coworkingy a celkovo miesta, kde sa ľudia vzájomne stretávaju, môžu mať pozitívny dopad aj pre väščiu masu (spoločnosť ako takú), než len pre nich samotných?

Určite áno! Tieto miesta jasne dokazujú, že nie sú iba priestorom pre partiu spotených geekov či podnikateľských bláznov. Coworkingy sa vďaka svojej vytrvalosti, cieľavedomosti a rešpektovaniu spoločenských potrieb posunuli do levelu autorít. Ľudia tieto priestory vyhľadávajú najmä kvôli prednáškam podnikateľsko-edukačného charakteru, na ktoré napríklad odbor školstva maximálne kašle. Tým pádom je ich funkcia ako suplujúceho subjektu veľmi dôležitá. Jeden z hlavných dôvodov, prečo sme s kolegom Michalom Remiášom založili Ponk Coworking, bolo zjednotiť komunitu a vzdelávať ju v oblasti podnikania.

Rudolf Letko kaligraf
Foto: Šimon Šiplák

Jednoducho sme cítili, že v regióne je obrovská stagnácia podnikateľskej odvahy a príliš veľká prevaha akademického smogu. Po viac ako dvoch rokoch fungovania môžeme hrdo povedať, že sa nám to podarilo a naďalej darí. Dokopy niekoľko tisíc ľudí na večerných prednáškach, desiatky workshopov alebo dlhodobá vyťaženosť pracovných stolov v dennej réžii Ponku sú zaručeným dôkazom, že chceme ísť ďalej.

Vďaka, Rudolf. Veľa zdaru!

Niečo normálne do inboxu