Spoluzaložil dizajnové štúdio Milk, dnes podniká pod značkou Mr. Wood. Zolo Kis je šikovný chalan a úspešný podnikateľ. Nie je to však jediný dôvod, prečo sme ho požiadali o rozhovor. Zolo v živote mnohokrát prekonal sám seba. A to ho robí hrdinom.

Máš za sebou celkom zaujímavý životný príbeh. Svoj život si od základov zmenil niekoľkokrát. To si vyžaduje odvahu. Kde čerpáš tú svoju?

Pravdu povediac, nikdy som nad sebou neuvažoval ako nad odvážnym človekom so zaujímavým životným príbehom. Pri zmenách vždy prežívam kopec strachu a mám pochybnosti. Nakoniec, každá zmena bola vždy skôr nevyhnutnosť. Tak nejako sám seba dotlačím na hranu. Samozrejme, môže to byť aj mojou povahou. Rýchlo sa nadchnem, veľa vecí príliš prežívam a som impulzívny. Prevládajú u mňa emócie a rozumom sa ich snažím korigovať alebo obhajovať.

Netajíš sa tým, že si podľahol drogám a padol si na dno. Dostať sa odtiaľ je tiež poriadna životná zmena. Keď sa pozrieš spätne na toto obdobie, vieš na celej tejto životnej etape nájsť niečo pozitívne?

Pamäť je selektívna. Aspoň tá moja. Je to asi prirodzená obrana. Časom všetky negatívne zážitky skončia na mojej vnútornej skládke odpadu. Ale nespomínam si ani na nič extrémne pozitívne z obdobia, keď som bol ponorený do heroínu. Je to nudný, smutný život. Všetka energia, čas, prostriedky a talent boli sústredené na každodenné ukojenie a stimuláciu receptorov pre dosiahnutie chvíľkového prežívania šťastia, pokoja a dobrodružstva – akože slobody.

Dnes vnímam toto obdobie ako svoju najväčšiu neslobodu. Absolútny diktát. Neschopnosť ovplyvňovať svoje prežívanie prirodzenou cestou. Nemožnosť fungovať v určitej rovnováhe mi príde ako slabosť. Je to však skúsenosť a určite z nej ťažím. Toto obdobie prispelo k tomu, kde som teraz a kto som teraz. V každom prípade si dovolím tvrdiť, že akákoľvek závislosť v mojom živote bola zatiahnutá ručná brzda. Jazda v slepej uličke, na konci ktorej je obrovský múr, samota a temno. Neakceptovanie tejto pravdy, prehnané sebavedomie a chýbajúca pokora mi vždy spôsobili len bolesť. Samozrejme, téma závislosti a to, čo ju spôsobuje, sa dá rozobrať aj hlbšie. Určite má zmysel sa v tejto téme vzdelávať. Keď už nie pre svoj osobný prospech, tak pre lepšie smerovanie a výchovu svojich potomkov.

Zolo Kis v dielni Mr. Wood
Foto: Šimon Šiplák

Bolo pre teba ťažké nájsť cestu k sebe samému a mať sa rád?

Cesta k sebe a mať sa rád… Celé to prežívam v akýchsi obmenách. Niekedy mám pocit, že som blízko alebo aspoň bližšie k sebe. Spokojný s tým, čo žijem, robím a čo si myslím. Potom príde obdobie, keď som plný pochybností, nepokoja a strachu. Prežívam samotu, cítim sa stratený a nepochopený. Zateká mi do podpalubia. Na palube víchrica, posádka minútu pred vzburou.

Prehodnocujem. Upratujem v sebe. Preskupujem priority. Vždy mi pomáhal a aj pomáha výkon. Stále ma prekvapí pomoc, ktorá príde nečakane z môjho okolia. Nakoniec otrhaný, bosý, s potrhanými plachtami a dolámanými sťažňami vždy nejako doplávam do pokojného prístavu. Zrátam straty, zahojím rany a idem ďalej.

Máš ešte z niečoho strach?

Mám. Neviem, či v takom poradí, ako napíšem, ale napríklad: mám strach z budúcnosti, strach, že nebudem mať prostriedky a silu viesť dôstojný život, mám strach zo smrti blízkych, mám strach, že budem vážne chorý a odkázaný len na pomoc svojho okolia, mám strach zo samoty, izolácie, mám strach, že nebudem mať dostatok času na svoju rodinu, občas mám strach hovoriť pravdu – bojím sa následkov.

Zolo Kis Mr. Wood rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Robila som s tebou v minulosti už jeden rozhovor a čítala ďalšie. Ide z teba neskutočne dobrá energia a vnútorná múdrosť. Bolo to tak vždy alebo ťa k tomu doviedla tvoja životná cesta?

To je milé, že ma takto vnímaš. Ďakujem. Zrejme som niečím, čo som povedal, napísal alebo urobil, zanechal v tebe príjemný pocit. Nuž, ale pravda je taká, že sa občas viem správať aj ako pekný „ch*j“. Zdvíhaju mi tlak úplne bežné veci a situácie. Naposledy ma administratívna pracovníčka istého úradu presviedčala, že jedno tlačivo musím doniesť osobne. Nedá sa poslať elektronicky. No k*rva, na koni ho prinesiem, prípadne pošlem holubom, lebo žijeme v 16. storočí. Mávam aj pravidelnú potrebu organizovať zamestnankyne pri pokladni v potravinách. Rozčuľuje ma päť prázdnych pokladní a jedna fungujúca s dlhým radom ľudí. Vtedy sa vo mne prebúdza superhrdina, záchranca, organizátor a manažér.

Tieto zručnosti zrejme využívaš aj v podnikaní. Máš za sebou biznis skúsenosť z Milku, z ktorého si neskôr odišiel, aby si založil ďalší biznis s dizajnovými kúskami z dreva. Svojím spôsobom si tak trochu zmenil aj svoj kariérny smer. Bolo opustiť Milk ťažké rozhodnutie?

Áno, odchod z Milku bolo najťažšie rozhodnutie, ktoré som zatiaľ musel urobiť. Veľmi vyčerpávajúce obdobie. Myslím, že tak pol roka som sa niekoľkokrát za deň „definitívne“ rozhodol pre áno a niekoľkokrát v ten istý deň pre nie. Moja hlava bola ako jadrový reaktor. Každá myšlienka plodila ďalšiu a ďalšiu v nekonečnej reakcii. Mal som pocit, že explodujem. Samotné rozhodnutie odísť a začať niečo nové bolo komplikované aj z dôvodu, že na Milk boli naviazané aj ďalšie naše aktivity (napríklad konferencia By Design, Design Walks atď.)

Zdá sa mi, že „kariérny“ smer som až tak nezmenil. Nie som účtovník ani doktor. Stále ma živí a teší práca, ktorá má výrazné prepojenie, presah na dizajn, produkt a estetiku. Navrhujem a vyrábam vlastné produkty z dreva, zároveň prinášam aj produkty iných výrobcov – mrwoodshop.com. Veci, ktoré absolútne korešpondujú s mojím videním a cítením. Teší ma, že som momentálne opäť schopný zažívať takéto „stratenie sa“ v práci. Mám rád ten pocit.

Zolo Kis dizajnér
Foto: Šimon Šiplák

Pri spätnom pohľade na tvoju minulosť si toho postíhal celkom dosť. Bol si dizajnér, programátor, manažér, dnes pracuješ s drevom, podnikáš. Vnímaš sám seba ako umelca alebo skôr ako podnikateľa?

Mal som šťastie, že rodičia vo mne prebudili a živili záujem o technológie, elektroniku a počítače. To bol a je môj ústredný záujem. Od počítačov bol už len kúsok k dizajnu. V roku 2007 sme s Martinom Jenčom („Žltý“) založili Milk. Časom sa moja pozícia transformovala na manažment, obchod, čísla, faktúry, pohovory, cenové ponuky, „Dobrý deň, kedy zaplatíte?”, atď. To bol aj dôvod, prečo som sa nakoniec rozhodol Milk opustiť a prenechať ho Žltému.

Priznám sa, že nerozumiem celkom presne, kde je hranica, ktorá oddeľuje účelovú, peknú a estetickú tvorbu „podnikateľa“ od umeleckého diela vytvoreného „pánom umelcom“. A vôbec to nemyslím ironicky. Naozaj v tom nemám jasno. Som schopný prežívať krásno, prijemno, estetično a záhadno pri pohľade na most, vlak, loď, auto, dom, prírodu, obraz, sochu alebo ženu. Vnútorné preto asi nemám potrebu to kategorizovať, nálepkovať a deliť do priečinkov. V tomto je pre mňa dôležité prežívanie. Milujem tvoriť, vymýšľať, kombinovať a spôsobovať ľuďom radosť. Na druhú stranu ma demotivujú ľudia, ktorí ničím neprispievajú, kradnú, zavádzajú a klamú.

Mr. Wood dielna
Foto: Šimon Šiplák

Ako veľmi je kariéra a práca pre teba v tvojom živote dôležitá?

Slovo kariéra mi skôr asociuje nejaké zamestnanie, kde človek stúpa vyššie a vyššie. Každým posunom prichádza väčšia zodpovednosť a zároveň aj väčšie benefity. Ja som bol, tuším,  naposledy zamestnaný v roku 2005. Aj napriek tomu, že mám rád istotu, tak zrejme pre mňa kariéra nebola dôležitá.

A práca. Hmmm. Viem aj nič nerobiť. Naozaj nič nerobiť. Ležať mesiac na pláži a piť kokosové orechy. Zrejme nebudem workoholik. Tak to zatiaľ vyzerá. V každom prípade potrebujem mať pocit užitočnosti. Mám rád uznanie a pochvalu. Ešte stále ma upokojujú aj peniaze. Zbavujú ma strachu z budúcnosti. Práca mi vždy prinášala a aj prináša množstvo pocitov a prežívaní potrebných pre moju osobnosť. Zatiaľ je pre mňa dôležitá. Samozrejme, sú obdobia, keď by som všetko najradšej zapálil, zahrabal, odpálil do vesmíru. Tieto obdobia sú potencionálne zárodky na zmenu, posun, next level. Uvidíme, čo sa udeje, keď budem mať vlastnú rodinu.

Keď už spomínaš rodinu. Ak by si mal odovzdať len jednu vec svojím budúcim deťom, čo by to bolo?

Uf. Hanbím sa povedať, že neviem. Jednu vec. Jedna vec je málo pre dieťa a málo pre mňa na odovzdanie. Ak si predstavím, čo je pre dieťa dôležité, tak mi napadá zdravie a láska. Čiže by to bolo: zdravá láska plná zdravia.

Každý človek má nejakú superschopnosť, aj keď o nej niekedy nevie. Našiel si už tú svoju?

Nenašiel. Možno ju mám, ale myslím si, že tu je viac hodnotný názor môjho okolia. Jedna superschopnosť mi však napadá. Nie je pozitívna, ale mám ju. S magickým výkonom superhrdinu viem sám seba tak spochybniť, demotivovať, doj*bať, že to nedokáže nikto! Následky sú katastrofálne. Fukušima. Nagasaki. Bejrút 1983.

Máš svojho hrdinu?

Nemám, ale pri tejto otázke sa mi v hlave spustila jedna pesnička z albumu Live In America od Viktora Wootena – HERO.
V refréne sa spieva: „Everybody’s waiting for the hero, when the hero is in everyone“.


Díky, Zolo!


Niečo normálne do inboxu