Stelesnením grafického štúdia 436 je dvojica z jednej internátnej izby Martin Kossuth a Roman Juhás. V novozrekonštruovanej košickej Tabačke tvoria vizuálne identity pre viaceré miestne kultúrne organizácie. Medzi ich najznámejšie práce patrí napríklad vizuál pre festival Biela noc, Cenu Oskara Čepana, Credo Ventures, Divadlo na Peróne či Kino Úsmev.

Čo znamená skratka 436?

436 je športové družstvo s presahom do grafického dizajnu, architektúry, úžitkového dizajnu, neúžitkového dizajnu, bohémstva, výtvarného umenia, smoliarstva, performance, klaunstva, gádžovstva a frívolnej zábavy. Toť definícia z Wikipédie.

Prapôvodne to je však číslo internátnej izby, na ktorej sme spočiatku začali spolupracovať najmä na výstupoch silne experimentálneho, konceptuálneho a nehmatateľného charakteru.

Ako hodnotíte stav vizuálnej kultúry na Slovensku? Narážam napríklad na nejednotnosť vizuálnej identity jednotlivých ministerstiev.

Identita ministerstiev je už zjednotená po nie tak dávnej a ani nie tak šťastnej súťaži na vizuál štátnej správy a branding Slovenska. Problém tam vidím skôr v tom, že aj keby mali ministerstvá vizuálnu identitu na vysokej úrovni, ako to napríklad navrhol vo svojej dizertačnej práci Juraj Blaško, tak by to, bohužiaľ, nekomunikovalo pravdivý stav našej štátnej správy. Potom sa to míňa účinku najmä tým, ako s tým zadávateľ ďalej (ne)pracuje. Pred redizajnom boli síce logá ministerstiev veľmi nemotorné, ale aspoň komunikovali realitu v pravom svetle.

Vravíš, že predtým boli lepšie?

Po remeselnej stránke určite lepšie neboli, o tom niet pochýb. Ale ak sa na to pozrieme z konceptuálneho hľadiska, ktoré je pri vizuálnych riešeniach veľmi podstatné, tak aspoň reflektovali reálny stav ministerstiev. Pri vizuálnej komunikácii je podľa nás veľmi dôležité, aby dizajn nebol len nejakým formálnym obalom, ktorý má odpútať pozornosť od nedostatkov produktu. Čiže pri podobnom redizajne by zmena mala začať najprv zvnútra, čo sa v tomto prípade povedať nedá. A preto to ani nefunguje.

Dizajnéri zo štúdia 436 sa na dvore v košickej Tabačke hrajú s futbalovou loptou
Foto: Šimon Šiplák

Spomínali ste, že ľudia vás považujú za exotických, pretože väčšina vám podobných ide za kreatívnou prácou na západ, no vy ste ostali tvoriť na východe. Nelákalo vás byť súčasťou väčšieho kreatívneho centra?

Áno, sme ojedinelí jedinci tohto druhu. Špecifikom práce na periférii technologického a kreatívneho sveta je, že v drvivej väčšine pracujeme na lokálnych projektoch a s lokálnymi zákazníkmi. Tie projekty sú veľmi špecifické a často sa cítime ako súčasť tých organizácií, takže rastieme a miestami padáme spolu s nimi.

V kontraste s týmto faktom je aj súčasný stav, keď vlastne nemusíme cestovať za prácou a celé to kreatívne centrum, ktoré spomínaš, je jeden veľký internetový oblak. To nám v súčasnosti umožňuje pracovať na globálnych projektoch práve s naším, tak trochu vidieckym vzhľadom aj spôsobom života. Čo sa iným javí ako exotické, nám pripadá úplne normálne.

Martin Kossuth ukazuje ich grafické práce
Foto: Šimon Šiplák

Väčšina prác, ktorými sa prezentujete na webe, bola tvorená pre miestne projekty. Je „lokálnosť“ jeden z hlavných kritérií, podľa ktorých si vyberáte klientov?

Je to spôsobené hlavne tým, že lokálni klienti sú väčšinou organizácie, ktoré často aj osobne poznáme. A to sa odráža na celkovom procese a výslednej kvalite projektu, ktorou sa chceme prezentovať. Vnímame to ako plus, pretože sa podieľame na celkovom rozvoji kreatívneho priemyslu v Košiciach.

Rozhodujete sa teda viac na základe sympatií než financií?

Rozhodujeme sa vždy na základe oboch kritérií. Často sa nám stáva, že nás osloví klient typu „nechcem, aby ste to robili zadarmo, ale ani za peniaze’“, čo je síce sympatické, ale žiť sa z toho veľmi nedá. A to hovoríme už z vlastnej skúsenosti. Tento výrok dáme na tričko.

Majú Košice potenciál byť kreatívnym centrom, ako je napríklad Berlín?

Košice už takým slovenským Berlínom sú. Za posledné roky je tu obdivuhodný nárast kvality a kvantity kultúrneho života, či už ide o rozšírenie Tabačky Kulturfabrik, otvorenie audiovizuálneho centra a baru v Kine Úsmev, edukačných aktivít Creative Industry Košice alebo menších subjektov ako KLUB, Šopa Gallery či ekosystém ateliérov na Strojárenskej ulici.

Každý, kto strávil v Košiciach nejaký čas, vie, ako funguje miestna komunita. Takmer všetci sa poznáme a pomáhame si. Veď sme z jednej dediny. Také inde nemajú.

Roman Juhás a Martin Kossuth
Foto: Šimon Šiplák

V spoločnosti sa rozbehli viaceré iniciatívy proti vizuálnemu smogu. Môžu k riešeniu tohto problému prispieť napríklad aj samotní dizajnéri?

Dizajnéri môžu prispieť najmä osvetou a kvalitou svojich výstupov, ktoré nezahŕňa riešenia podporujúce vizuálny smog. Mnohí to takto robia, ale de facto len presúvajú smog z ulíc na obrazovky. Preto je to veľmi široký a komplexný problém a dizajn sám o sebe je prejav procesov a pohnútok na pozadí a kvality trhu.

Nepoznám univerzálny recept, no viem, že ak začneme od seba, vieme zákazníka reálne odhovoriť od agresívnej reklamy a navrhnúť mu iné riešenie. Takých nás môže byť viac.

Dá sa vôbec jasne definovať, čo vizuálny smog je a čo už nie?

Akýkoľvek vizuálny výstup má potenciál byť vizuálnym smogom. Ide najmä o kontext a situáciu, v ktorej je zasadený. Nejde o estetiku reklamy samotnej, ale o estetiku celej kompozície a kontextu. Často vidíte tichú minimalistickú reklamu na smartfón, ktorá je na nehumánne veľkom formáte pozalamovaná okolo celej budovy.

Podľa mňa sa dá ľahko vypátrať, čo je extrém. No určite sa nedá nájsť hranica, čo už smog je a čo, naopak, ešte nie je. Tú hranicu posúva kontext.

Keď sa pozriete na svoje projekty spätne, na ktorý z nich ste najviac hrdí?

Spoluvytvorenie bistra Pán Ryba v Košiciach, kde sme vytvorili úplne všetko. Od názvu, cimermanovského príbehu, z ktorého sa pri komunikácii vychádza, tone of voice pre sociálne médiá, brandingu až po interiér. Nejde ani tak o to, že by to bola tak skvelá robota, že by sme na ňu boli hrdí ráno pri pohľade do zrkadla, ale je to presne typ zákazky, na ktorej sa nám vďaka komplexnosti robí najlepšie a akým by sme sa chceli v budúcnosti aj venovať. Hrdosť ako takú nepociťujeme pri žiadnom projekte, pretože nič z toho nie je naše. Je to služba pre klienta a teší nás, ak pociťuje hrdosť práve on, ona, prípadne ono.

Dizajnéri so Studio 436 pri práci
Foto: Šimon Šiplák

K vizuálnej kultúre ste sa už vyjadrili. Ako ale hodnotíte úroveň grafického dizajnu na Slovensku?

Nedostatok vnímame v tom, že na to, aká malá krajina sme, tak o sebe vieme veľmi málo. Respektíve je komunikácia, ako vo väčšine segmentov, v rámci ľudí z odboru veľmi centralizovaná. Tento fakt znamená, že pojem slovenský dizajn je ťažko uchopiteľný.

Keďže sme nemali dosah na participáciu v Únii grafických dizajnérov Slovenska, tak sme v Košiciach začali organizovať vlastné neformálne stretnutia dizajnérov pod názvom Grafikfach. Cieľom je vytvoriť komunitu, v ktorej budeme viesť odborné debaty o problémoch, ktoré riešime a, samozrejme, veľmi odborne piť pivko.

A čo kvalita výstupov?

Prihliadnuc na veľkosť scény a histórie dizajnu u nás je úroveň slovenského dizajnu veľmi dobrá. Myslím, že mnoho výstupov, ktoré bolo možné vidieť na minuloročnej výstave finalistov Národnej ceny za dizajn, bez problémov obstojí aj v globálnom kontexte.

Grafické práce dizajnérov
Foto: Šimon Šiplák

Považujete sa skôr za umelcov alebo podnikateľov?

Považujeme sa hlavne za neprofesionálnych športovcov pôsobiacich v kreatívnom priemysle. Za umelcov sa nepovažujeme, keďže sa venujeme dizajnu, čo je predovšetkým služba klientovi, nie reflexia emócií a osobného pohľadu na svet.

Veľká vďaka, chalani.

Niečo normálne do inboxu