Kristína je herečka a hyperaktívna mama, ktorá popri výchove dvojičiek Ely a Matildy moderuje reláciu Postav dom, zasaď strom a navrhuje kolekcie obľúbených pásikavých tričiek a tenisiek. Jej najnovším počinom je druhá kniha s názvom Stále som mama, ktorá sa postupne stáva povinnou inštruktážou slovenských mamičiek na odľahčenie každodenných rodičovských starostí. Prečítajte si rozhovor o rodičovstve, kreativite, duševnom zdraví, ale aj ochrane zvierat.

Kristína, nedávno si vydala novú knihu a navrhla kolekciu tenisiek. Vo všetkom, čo robíš, je isté prepojenie myšlienok. Hravosť, otvorenosť a humor prenášaš nielen na papier, ale i na textil. Odkiaľ čerpáš inšpiráciu a energiu na pretavovanie trefných myšlienok do písania i módy?

Mne to skrátka ide v hlave nonstop a nič z toho nemá plán. Inšpiráciu mám všade navôkol, keďže veľmi rada sledujem dianie, spoznávam ľudí a rozprávam sa s nimi. Snažím sa premieňať všetky svoje zážitky do krásností… a keď mi je tak tešivo, dobre a veselo, vtedy rodím nápady.

Javia sa už prvé známky umeleckých génov aj u Ely a Matildy?

To zatiaľ skutočne nemôžem racionálne zhodnotiť, ale ako každá matka som presvedčená o tom, že sú to tie najšikovnejšie, najúžasnejšie a najoriginálnejšie bytosti. S istotou môžem povedať, že majú svoje svety, v ktorých sa humor, hudba a pohyb vyskytujú vo vysokej miere, ale radšej nech sú, prepánajána, právničky alebo niečo normálnejšie.

Kniha Stále som mama
Foto: Šimon Šiplák

Deti rastú a povinnosti sa menia. Na čo sa môžu tešiť mamičky v tvojej druhej knihe Stále som mama?

Najväčšou zmenou v druhej knihe je to, že dievčatá rozprávajú a že som stretla svoje JA, keď začali chodiť do škôlky. Okrem toho sa mamičky môžu tešiť na to, že si prečítajú o niekom, kto sa veľmi, veľmi ľúbi, o tíme, ktorému je šťastne. Vlastne samé peknosti. O škaredom nepíšem a ak náhodou trošku treba, premieňam to zase na peknosť.

Keď sa vrátiš do svojich detských čias, ako si si predstavovala svoju budúcnosť a džob snov?

Ja som asi najviac chcela byť mama. Vždy ma však bavilo objavovať veci, čítať, vymýšľať oblečenie a veľa písať. Od štvrtej triedy na základnej škole som si viedla denník. Nesnívala som o džobe, iba som vedela, že sa chcem tešiť z toho, čo robím. A to je teraz môj džob.

Nikdy by som si nemyslela, že budem napríklad dizajnovať tenisky. Strašné so mnou.

Kristína Farkašová, Kolekcia tenisiek
Foto: Šimon Šiplák

Stačí ti 24 hodín denne na splnenie úloh v domácnosti i v práci? Máš nejaký tajný tip na to, ako brať mamičkovské a pracovné povinnosti každý deň s nadhľadom a úsmevom?

24 hodín mi stačí akurát, pretože viac by ma asi už zabilo. A to ešte takmer každé poobedie spím. Jediné, čo by som potrebovala, je viac leta. Ale nebudem klamať, pravidelne ma ide picnúť a som zúfalá od únavy, čo si myslíte!

Písanie je však psychohygienou, pri ktorej som sa naučila vnímať aj stavíky obyčajnej mamy s láskou. Nadhľad a úsmev prichádzajú často až po tom skoro picnutí, ale lepším sa. Ak máte náhodou nejaký tip vy, sem s ním.

Čo je pre teba prioritou v predávaní svojich skúseností deťom?

Ja som si kedysi povedala, že svoje deti by som chcela doviesť k dvom veciam: k zmyslu pre humor a zvedavosti. Na tom pracujem a darí sa mi. Nemám pred nimi tajomstvá, rozprávam sa s nimi otvorene, samozrejme tak, aby to pochopili. Milujem odpovedať na ich otázky. Momentálne máme obdobie fekálneho humoru a snahy o pochopenie lásky medzi mužmi a ženami. Krásne.

Kristína Farkašová, Kolekcia tričiek
Foto: Šimon Šiplák

Kristína, popri svojej práci robíš ambasádorku viacerým značkám. Často si ju robila najmä projektom zameraným na ochranu zvierat. Čo ťa priviedlo k týmto projektom? Spolupracuješ momentálne s nejakou organizáciou na ochranu zvierat?

Áno, stále som ambasádorkou projektu Nájdite sa. Akurát počas tehotenstva a počas toho, ako boli dievky maličké, som sa tomu nemohla veľmi venovať, ale teraz som už opäť k dispozícii. Navyše potrebujeme psíka, keďže naša Pompi odišla do nebíčka, takže na najbližšej akcii budeme aj ako tím nádejných majiteľov útulkáča. Okrem toho potmehúdsky pomáham témam predčasne narodených detí.

K tejto téme sa vyjadruješ pomerne často, veď si si ju s dievčatami zažila. Na Slovensku sa jej, žiaľ, venujeme veľmi málo. Akým spôsobom môžu rodičia vyhľadať pomoc pre seba a svoje predčasne narodené deti po odchode z nemocnice? Čo najviac pomohlo tebe?

Na oddelení pre predčasne narodené deti, kde sme strávili takmer mesiac, ma najviac nabíjali, samozrejme okrem detí samotných, fotky malinkých detičiek, vedľa ktorých boli obrázky, ako vyrástli. To mi dávalo nádej a silu, že bude všetko v poriadku a zároveň som si pri pozeraní na fotky uvedomila, že tie malinké bytosti sú odvážne, silné a statočné. Pohľad na odrastené predčasniatka bol plný obdivu a pochopila som, že sa na ne stačí len spoľahnúť a dôverovať im… a pochopiteľne k tomu patrí aj tím úžasných lekárov, sestier a lásky.

Stretla som sa so skvelým prístupom celého personálu, takže z nemocnice som odchádzala s dievčatami ako sebavedomá mama, ktorá sa mohla plne spoľahnúť na svoj materský inštinkt a intuíciu. Som presvedčená o tom, že najdôležitejšie veci, ktoré mama potrebuje, či už má dieťa narodené v termíne alebo predčasne, sú tím odborníkov, inštinkt a intuícia.

Po odchode z nemocnice sa tiež dá vyhľadať odborná pomoc i dostatok informácií. Jednou z možností je občianske združenie Malíček, na ktoré sa môžete obrátiť so všetkými otázkami ohľadom problému predčasne narodených detí. Oni určite rodičom poradia.

Kristína
Foto: Šimon Šiplák

Vnímam ťa ako silného človeka. V minulosti si sa otvorene vyjadrovala k svojim depresiám a spolupracovala si tiež s Ligou za duševné zdravie. Ako na teba pôsobili reakcie verejnosti? Pomohlo, keď ľuďom dala odvahu a pocit spolupatričnosti známa osobnosť?

Bolo to šialené, pretože mi začalo písať veľmi veľa ľudí o ich psychických problémoch, žiadali odo mňa pomoc a ja som naraz nevedela, čo s tým. Nemala som na to energiu ani čas a Liga mi pomôcť nevedela, takže som ostala tak trošku v šialenej situácii. Nemám vzdelanie ani možnosti zachraňovať ľudí s depresiami, no napriek tomu budem navždy presvedčená o tom, že je to jedna z vecí, o ktorých treba stále veľa hovoriť.

Inteligentní ľudia ma za depresie nikdy nenapádali. Vedia, že je to choroba ako každá iná a treba ju liečiť. Tiež predsa netajíme, keď máme chrípku, ale spravíme všetko preto, aby sme sa z nej vyliečili. Vždy ma prekvapí, keď sa nájde človek, ktorý chorých na depresie odsúdi, rozpráva o nich ako o niečom menejcennom, nepoužiteľnom. Myslím si, že takíto ľudia by tiež mohli skočiť k terapeutovi. Isto by sa im uľavilo.

Kristína Farkašová
Foto: Šimon Šiplák

Dokáže určitým spôsobom pomôcť, keď o takýchto problémoch začnú hovoriť otvorenejšie i známe osobnosti? Čo najviac vplýva na fakt, že je tento problém tak v úzadí?

O takýchto problémoch by mal otvorene hovoriť každý, veď je to niečo úplne normálne. Ľudia s depresiami nemôžu za to, že sú chorí. Mnohí z nás si neuvedomujú, koľko ľudí ročne zomrie úplne zbytočne, pretože sa o svojich problémoch hanbia hovoriť. Nie je to nezmysel? Depresiu má dnes kadekto. Tí, ktorí na sebe pracujú a chodia na pravidelné terapie, robia to najlepšie, čo v boji s touto chorobou robiť môžu. To sú statoční ľudia a treba si z nich brať príklad.

Obrovským problémom však je, že ľudia z toho vytvárajú senzáciu. Nedávno mi telefonovali z televízie, aby som im dala výpoveď o depresiách, ale odmietla som to. Zrejme by informácie o tejto chorobe niekomu pomohli, to je jasné, ale predstavila som si, ako povystrihujú dramatické časti, ako k tomu dajú dojemnú hudbu a na záver spomalia zábery… Fuj, nie, toto je presne to, čo z depresií robí niečo strašne dramatické. Skrátka som chorá, idem sa dokelu liečiť. Hotovo.

Žiadna hanba, ľudia by mali viac ľúbiť samých seba. Nie starať sa o ostatných. Ak sa bude každý zaujímať sám o seba, o všetkých bude postarané. O depresiách sa má hovoriť obyčajne ako o niečom, čo tu skrátka je a môže postihnúť kohokoľvek a kedykoľvek. Vždy sa s tým dá predsa pracovať.

Ambasádorstvo ľudia vnímajú prevažne len ako efektívny marketingový nástroj. Považuješ ho aj za jednu z možností, ako upozorniť na celospoločenské problémy?

Samozrejme. Odmietam asi 80 % spoluprác. Dnes som napríklad odmietla dve s potravinovými výrobkami, pretože nebudem podporovať, a už vôbec nie verejne, niečo, čo obsahuje palmový olej. V poslednej dobe sa snažím žiť trochu ekologicky a aspoň týmto málom zatiaľ reagujem na problémy. Plánujem to robiť vo väčšom, len si to musím nejako zapojiť do môjho životného puzzle.

Do ambasádorstva vstupujem skutočne len vtedy, ak som o tom, čomu mám byť ambasádorkou, absolútne presvedčená. Niekedy sa samozrejme aj popálim, ale učím sa. Dnes sa viac venujem PR, marketingu, spolupracujem so značkami, pre ktoré pripravujem aj samotné kampane. Baví ma to. Viem, že moje meno môže pomôcť predávať a zároveň viem, že práca PR či aj náznakovo copywriterská je môj dreamjob… okrem iných.

Ďakujem, Kristína, a prajem tebe, Ele i Matilde všetko dobré.

Niečo normálne do inboxu