Meno Ľudmila Kolesárová sa neodmysliteľne spája s Dobrým anjelom, kde už takmer 8 rokov pôsobí ako marketingová manažérka. Okrem toho je aj manželka, matka a hlavne človek, ktorý si všíma problémy iných, pomáha a inšpiruje k dobru. Ak ste ešte nečítali Ľudmiline blogy, určite to napravte, vrátia vám totiž vieru v ľudskosť.

V Dobrom anjelovi ste už takmer 8 rokov a dennodenne sa stretávate s ťažkými príbehmi. Kde beriete energiu a silu na takúto prácu?

Silu a energiu čerpám v tom, že tá práca má zmysel. Dokážeme systémovo pomôcť celej konkrétnej skupine ľudí na Slovensku a vidíme pozitívne výsledky. Je to ako v biznise, keď vidíte výsledky, máte chuť na tom pracovať.

Ako ste sa dostali na túto cestu?

My sme to mali zakorené už v našej rodine. Rodičia nás učili všímať si ľudí okolo seba. Komu treba pomôcť cez cestu, komu pomôcť s taškou. Nikdy by sme napríklad neobišli niekoho ležiaceho, hoc opitého, lebo aj to je človek, ktorý má problém. Brávali sme stopárov a nechali ich u nás aj prespať. Takto vzniklo veľa medzinárodných priateľstiev.

To bola taká prvá vlna, druhá prišla s narodením môjho prvého dieťaťa. Mala som pocit krivdy, že moje dieťa má síce všetko, ale iné deti nemajú nič. A nie je to vôbec o tom, že niektoré dieťa si to zaslúžilo a iné nie. Začala som preto dobrovoľníčiť a pomáhať deťom. Neskôr sa mi pošťastilo robiť to profesionálne aj s marketingom, ktorý mám vyštudovaný a mám ho veľmi rada.

Pri práci v Dobrom anjelovi zrejme vidíte ten pekný obraz ľudí, ktorí chcú pomáhať, ale aj tie odvrátené strany slovenskej reality. Aký sme podľa vás národ? Chceme pomáhať alebo sme skôr závistliví a neprajní?

Prvé roky v Dobrom anjelovi som žila vo veľkej bubline. U nás sa zbieha všetko to dobré a pekné na Slovensku. Každý človek, ktorý je zapojený do tohto systému, chce buď pomáhať, alebo je vďačný za pomoc. V prvej línii nepekné veci jednoducho nezbadáte. Tu sú dokonca ľudia, ktorí chcú darovať auto, venovať dovolenku… Tisíce a tisíce empatických ľudí. Je to veľmi pekná bublina.

No potom som si uvedomila, že až také ideálne to na Slovensku nie je. Keď sme robili prieskum pre Dobrého anjela, zistili sme, že rodiny s deťmi trpiacimi rakovinou alebo inými vážnymi chorobami sa stretávajú so závisťou. Bol to pre mňa obrovský šok, a tak som sa začala v problematike vŕtať trošku viac. Žiaľ, je to tak, na Slovensku si dokážeme závidieť aj chorobu.

Vnímame dosť povrchne, že rodina dostala príspevok na auto, že pani nemusí chodiť do práce, ale nevnímame to obrovské utrpenie, ktoré tieto rodiny prežívajú. Stačí k tomu dodať len tú najsilnejšiu vetu, ktorú tieto rodiny hovoria: „Viete čo? Veď sa vymeňme! Ja vám dám auto aj voľné dni, ale zoberte si so sebou aj tú rakovinu.“ Človek by si to mal uvedomiť aj takto. Ja to vnímam tak, že na Slovensku máme veľké srdcia, no na druhej strane sme vo svojom zmýšľaní a rozmýšľaní niekedy veľmi malí.

Kolesárová rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Čo by ste si priali, aby ľudia na Slovensku vedeli o rodinách, v ktorých rodičia alebo deti trpia rakovinou?

V prvom rade sa im život úplne obrátil na ruby. Každý človek má nejaké plány, aj ja, aj vy. V lete pôjdem na dovolenku, keď deti vyrastú, pôjdu na také a také školy, do leta schudnem. Také bežné ľudské zmýšľanie. No choroba v jednej sekunde všetko zmení. Na pôvodné plány sa zabudne, začnete inak riešiť peniaze, pretože sa vám zníži príjem, na dovolenku nepôjdete, možno ani na slnko už nikdy nebudete môcť vyjsť.

Život sa jednoducho zmení rôznym spôsobom. Niekoho to zasiahne na krátke obdobie, rok, dva. Iného na roky rokúce a úplne tragicky. Je tam plač, je tam bolesť, je tam rozpad rodiny, extrémna chudoba. Nabaľuje sa to ako taká veľká čierna snehová guľa neraz až po úmrtie.

Otázka je, či by mali zdraví ľudia žiť v strachu, že sa im to môže stať. Stačí, keď budeme žiť v uvedomení, že sme vďační za to, čo máme a máme sa super. Každý človek by si mal uvedomiť svoju smrteľnosť. Kontakt so smrteľnosťou je pre nás veľmi vzácny v tom, že nás obohacuje a neženieme sa za hlúposťami. Všetci raz pôjdeme. Niektorí ľudia žijú v strachu, v zlobe alebo v nenávisti a zbytočne. Lebo si ten svoj krátky život zašpinia, znehodnotia a keď budú umierať, zistia, že žili život plný zloby a nenávisti. A vlastne na čo?

Spomenuli ste rozpady rodín kvôli rakovine alebo inej ťažkej diagnóze. Môžete to vysvetliť?

Je to veľmi častý prípad. Deje sa to najmä, ak sa dieťa narodí postihnuté. Všetci sa zrazu sústredia na dieťa a už si nežijú ten idylický život, aký si naplánovali. Je tam veľa stresu a finančných problémov. Komunikácia rodiny sa nesústredí na to, kam pôjdu na dovolenku, ale kam pôjdu do nemocnice a ako zaplatia lieky. Rodina sa síce snaží udržať pohromade, ale často sa stáva, že muž od rodiny odíde. Matka sa väčšinou stará o dieťa a venuje mu všetku energiu. Vtedy zrejme nenapĺňa všetky svoje povinnosti, ktoré ten muž od nej očakával, tak si nájde takú, čo ich naplní.

Naopak, boli aj prípady, keď odišla matka a otec zostal sám s dieťaťom. Alebo sú aj šťastné príbehy, keď obaja rodičia spolu držia a krásne sa o dieťa starajú celé roky. Žiaľ, ten odchod muža je stále častým prípadom.

Stáva sa aj to, že od dospelých onkologických pacientiek odchádza manžel. Dokonca sme mali aj prípad, že pacientku manžel nielen opustil, ale ešte ju aj vysťahoval na ulicu s jednou igelitkou. Nemusí to byť len „spoločenský lúzer,“ ale aj úspešný inžinier alebo manažér. Poznám také príbehy.

Niekedy sa stane aj to, že dieťa radšej zostane s chorou matkou aj napriek tomu, že ho otec volá. Zvolí si radšej chudobu a starostlivosť o chorú mamičku. Majú len 13 alebo 15 rokov, ale nechcú ísť s otcom, lebo cítia krivdu.

Mimochodom, ako vnímajú deti, dospievajúci a dospelí rakovinu?

Deti tomu ešte veľmi nerozumejú a nikto im nevysvetľuje, aká je to strašná choroba. Rodičia aj lekári používajú príbehy alebo vtipné názvy ako „stonožkový bacil s farebnými ponožkami“ a podobne. Aj keď je človeku najviac ľúto detí, paradoxne oni to zvládajú najlepšie. Nemajú veľké psychické stresy. Podľa mňa to najťažšie vnímajú teenegeri.

Predstavte si osemnásťročného pacienta. Jeho spolužiaci naháňajú baby po kúpalisku a on musí ležať celé leto v nemocnici a rozmýšľať, či si dá nohu amputovať alebo nie. Teenegeri si tiež uvedomujú, čo sa deje, ak sa niekto do izby už nevráti. Vedia, že sa to môže stať aj im alebo že práve prišli o priateľa. Toto je skupina, s ktorou treba súcitiť asi najviac, lebo prechádzajú úplným peklom.

U chorých rodičov je to rôzne. Niektorí to deťom nepovedia. Zastavia ma pri dverách a povedia: „Ale Anička o tom nevie, hovoríme len, že mám chorý žalúdok.“ V niektorých rodinách sa ten pojem nepoužíva vôbec, v iných sa o tom rozprávajú otvorene a stále veria v dobrý výsledok, ktorý sa, samozrejme, môže dostaviť. Rakovinu si netreba automaticky spájať so smrťou.

Dobrý anjel
Foto: Šimon Šiplák

Čo pre vás znamená Dobrý anjel?

Po manažérskej stránke je to úžasný projekt. Ja som nastúpila do idúceho vlaku. Dobrý anjel už existoval a bol fantasticky vymyslený. 1500 lekárov, s ktorými spolupracujeme, vyberá rodiny do nášho systému. My môžeme byť naozaj maličký kolektív a pritom je to veľmi dôveryhodný systém, keďže lekári poznajú tieto rodiny a vedia, ako choroba zasiahla do ich života.

Nemusíme sa každý mesiac rozhodovať, že pomôžeme týmto piatim ľuďom, ale týmto desiatim rodinám nepomôžeme. Zabezpečujeme, aby každá jedna rodina, ktorej do života detí vstúpila rakovina alebo iná zákerná choroba, dostala od nás finančnú pomoc. Každý dobrý anjel, ktorý ide po ulici a vidí dieťa na vozíku, si môže povedať, že mu pomáha. Je totiž veľmi veľká pravdepodobnosť, že práve tá rodina je v Dobrom anjelovi a dostáva pomoc.

Momentálne pomáhate tisíckam ľudí na Slovensku. Aké sú vaše ciele do budúcnosti?

Momentálne máme viac ako 3000 rodín, ktoré sú v systéme dlhodobo. Nové rodiny do systému vstúpia, iné vďaka vyliečeniu, v niektorých prípadoch, žiaľ, aj kvôli úmrtiu alebo iným dôvodom, vystúpia. Systém je presne nastavený. Celý mesiac zbierame peniaze a potom ich k prvému dňu v mesiaci rozosielame rodinám, až máme na účte nulu. Teraz sme stabilizovaní, ale určite chceme rásť. V objeme pomoci, teda vyzbieraných a prerozdelených peňazí, sa nám rásť darí.

Všimli sme si ale, že dospelí onkologickí pacienti s deťmi niekedy nevedia, že pomáhame aj im. Komunikujeme preto s onkológmi a snažíme sa, aby každý jeden lekár vedel, že aj tohto rodiča môže tiež poslať do systému. Máme na to prostriedky. Ak sa pri takom obrovskom množstve pridá niekoľko ďalších rodín, tak sa tým pôvodným 3000 predsa nič neodoberie.

S rastom plánujeme pridať aj iné skupiny rodín, ktorým môžeme pomôcť. Aby bol systém spravodlivý, potrebujeme mať presne zadefinované, kto môže a kto nemôže poberať pomoc z Dobrého anjela. Veríme, že koncom tohto roka by sme sa mohli začať pohrávať s otázkou, kto táto nová skupina bude.

Ľudmila Dobrý anjel
Foto: Šimon Šiplák

Máte prehľad, ako približne tieto rodiny využívajú financie z Dobrého anjela?

My rodiny po tom, čo im pošleme mesačne okolo 130 – 140 €, nekontrolujeme. Počíta sa s tým, že ak ich odporučil lekár, ide o rodiny, ktoré išli s príjmami dole a s nákladmi výrazne hore. Prostriedky väčšinou idú do troch skupín. Sú to existenčné otázky, aby ich neodpojili od elektriny, aby mali na chlieb alebo ovocie pre pacienta, čo je podľa mňa tragédia. Takáto charita by mala fungovať v každej krajine, no nemalo by to byť v štádiu, že bez pomoci rodina zamrzne. Ideálne by mali ísť tieto peniaze na pomoc s liečbou alebo na “nadštandard”.

Druhá skupina výdavkov ide na cestovanie. Táto rodina musí niekedy cestovať až 6-krát za mesiac po rôznych lekároch krížom-krážom cez celé Slovensko. Tretia skupina výdavkov ide na liečbu. Tá je síce na Slovensku hradená zdravotnou poisťovňou, ale všetky vitamíny a doplnky, vďaka ktorým sa môže telo dostať z liečby späť do normálu, si musí pacient hradiť sám. To sú desiatky až stovky eur mesačne.

Sú problémy s chudobou v niektorých regiónoch častejšie?

Kopíruje to situáciu na Slovensku. Na juhu a východe je chudoba väčšia, teda aj choroba v týchto regiónoch môže rodinu dostať do ešte väčších problémov. V Bratislave toľko rodín nie je, keďže majú blízko lekárov. Naopak, rodina z Oravy musí cestovať napríklad do Banskej Bystrice alebo do Bratislavy každý mesiac niekoľkokrát. Precestujú stovky kilometrov a hradia si to sami. Tiež životný štandard v mestách je väčšinou vyšší než na vidieku.

Ako je podľa vás nastavený štátny sociálny systém?

Štátny sociálny systém má mnoho mechanizmov. Sú tam rôzne kompenzácie a príspevky. Na druhej stane, tie rodiny trú naozaj veľkú biedu a štát by mal urobiť rozsiahlu analýzu, prečo je to tak. Tá analýza by mala byť spravená v spolupráci s tretím sektorom, keďže my s týmito problémami pracujeme a pozeráme sa na ne odspodu. Štát sa na ne pozerá zvrchu. Verím, že vzájomná diskusia je kľúčová pri hľadaní riešení.

Som presvedčená, že v sociálnom systéme sa v niektorých prípadoch s prostriedkami plytvá. Určite existuje niekoľko nástrojov, ktoré sú zbytočné alebo ich treba zefektívniť. Zároveň treba nájsť riešenia pre chudobné rodiny. Štát by nemal dovoliť, aby sa rodina dostala na okraj spoločnosti len preto, že niekto ochorel.

Svoje, aj niektoré kritické, blogy vždy ukončujete pozitívnou bodkou. Máte nejaké príbehy, ktoré nás zahrejú pri srdci?

Pekných príbehov je veľa. Všimla som si však, že keď publikujem niečo pozitívne, má to menšiu čítanosť a naopak, ak niečo kritizujem, čísla vyletia hore. Mám ale pocit, že tých pozitívnych príbehov a informácii nám teraz treba oveľa viac. Spoločnosť je taká vyprahnutá, že už neverí v empatiu a dobro. A pritom sa deje toľko dobrých vecí. Mnohí cudzí ľudia sa sami od seba ozvú a ponúknu auto, dovolenku, čokoľvek, čím môžu pomôcť. Nechcú za to žiadne PR. To sú veci, ktoré sa dejú trochu pod pokrievkou a nemôžem o nich veľmi hovoriť bez ich súhlasu.

Nedávno sa mi ozval pán, onkologický pacient, ktorý od nás nechcel pomoc, naopak, chcel niekomu finančne pomôcť. Vraj sa mu kamaráti vyzbierali na knižočku básní, ktorú vydal, a on by chcel peniaze darovať niekomu, komu môžu pomôcť. Vybrali sme potom spoločne jednu rodinu, s ktorou sa aj stretol a sám povedal, že mu tá skúsenosť dodala veľa energie. Bolo to veľmi milé.

Kolesarová
Foto: Šimon Šiplák

Myslíte si, že máme na Slovensku dostatok empatie?

To je ťažká otázka. V prvej vlne by som povedala, že áno. Lebo to sú desaťtisíce ľudí, ktorí pomáhajú. Ale keď si povieme, že na Slovensku sú 2 milióny domácností a v každej je aspoň jeden človek v produktívnom veku, tak tu stále nie sú 2 milióny ľudí, ktorí by mesačne prispievali hoc len 3 eurá.

Ja som presvedčená, že v každom človeku je niečo dobré. Záleží však na tom, koho začnú počúvať. Či budú počúvať toho, kto z nich vytiahne to dobré, alebo budú počúvať toho, kto v nich buduje a podporuje to zlé. Mám teraz pocit, že tá zloba je v ľuďoch prebúdzaná istou skupinou ľudí a empatia ide do úzadia.

Starších ľudí asi nezmeníme. Ako ale môžeme budovať empatiu u detí?

Na Slovensku vidím veľký rozdiel oproti zahraničiu v spôsobe, ako komunikujeme s deťmi či už ako rodičia, v škole, alebo v rámci dobrovoľníckych organizácií. Pomoc druhým a účasť v dobrovoľníckych programoch by mala byť samozrejmá tak ako to, že si ráno umyjem zuby. Keď sa budem prechádzať po ulici, nebudem sa pozerať do seba, ale začnem si všímať, kde môžem pomôcť. Veď pomoc dá niečo aj mne.

V zahraničí majú besedy na školách, robia sa seminárne práce na tieto témy, už malé deti chodia na exkurzie do domovov dôchodcov. Takéto aktivity by sa dali naštartovať z Ministerstva školstva alebo v rámci spolupráce s tretím sektorom. Myslím si, že by to malo byť súčasťou školských osnov, dá sa to dokonca skombinovať s predmetmi, ktoré už deti majú. Tak ako sa dá na prírodovede vychovávať k láske k zvieratám, tak sa dá na iných predmetoch hovoriť o solidarite a pomoci.

Nesmierne dôležitý je aj samotný rodič, len je otázka, na koľko sa dnes rodič venuje svojim deťom v čomkoľvek.

Máte nejaký recept, ako by sme mohli motivovať viac ľudí k pomoci?

Mali by sme sa viac rozprávať o dobre. Keď niekto urobí niečo dobre, väčšinou sa s tým nechce chváliť. Na druhej strane máme ľudí, ktorí robia dobro len na oko, prezentujú sa s tým všade a deformujú naše myslenie. Takí tí obyčajní dobrí ľudia by však mali začať o dobre rozprávať bežne, úprimne a s cieľom motivovať iných, nie chváliť sa. Prieskumy dokázali, že ak človek povie niekomu, čo dobré urobil, aj ten druhý človek urobí niečo prospešné. Dobro je nákazlivé a mali by sme sa o ňom rozprávať.

Pamätám si situáciu, keď Vanda Hrycová s Peťou Polnišovou odišli pomáhať utečencom na srbskú hranicu a dali si fotku na internet. Samozrejme ich v zuboch rozniesla skupina ľudí, ktorá utečencov rada nemá. Ďalšia skupina ich kritizovala za to, že sa tým chvália. Podľa mňa to bolo super. Boli tam, rozprávali o tom a určite to motivovalo aj ďalších pomáhať.

Čiže dobro by si zaslúžilo aj viac miesta v médiách?

Aj v médiách, aj medzi nami. Keď si pozrieme televízne noviny, sú väčšinou veľmi kritické. Vyberajú ťažké situácie, autonehody, vraždy a podobne. Hlavne v správach je toho pozitívneho veľmi málo. Na druhej strane by sme nemali robiť biznis z empatie. Empatia by mala byť každodenná bežná vec.

Kvety Kolesárová
Foto: Šimon Šiplák

Aký odkaz chcete zanechať svojim deťom?

Snáď som ich už čosi naučila. U nás sa hovorí: „Čo do jedenástich zaseješ, to budeš žať.“ A moje deti sú už väčšie. Myslím si, že môj odkaz už v sebe majú. Je to hlavne úcta k druhému človeku a nebáť sa povedať svoj názor. Bez komunikácie nebude zdravá spoločnosť. Netreba kričať, netreba nadávať, ale povedať si svoj názor. Človek je ako puzzle, je len súčasťou jedného veľkého systému. Nikto nie je úplne sám a nikto by to sám ani nezvládol, je však povinný v tom systéme fungovať, aby aj ostatných obohacoval.

Niekoľko našich predchádzajúcich hostí vás nazvalo svojou hrdinkou. Keď som vás oslovila pre tento rozhovor, odpovedali ste najobľúbenejšou vetou našich hrdinov „Ale ja sa ako hrdinka necítim.“ Kto sú teda vaši hrdinovia?

Moji hrdinovia sú ľudia, ktorých máme v systéme Dobrého anjela a učím sa od nich veľmi veľa. Ja mám taký pohodový život, ráno som si odviezla deti do školy, teraz sedím v kancelárii. Každý deň som ale v kontakte s ľuďmi, ktorí žijú úplne iné životy. Neplánovali si to, nepýtali si to. Vedia pri tom žartovať, mávnuť rukou, vedia vás povzbudiť.

Ja sa nerada sťažujem. Nemôžem povedať, že mám chorého kocúrika kamarátke, ktorá má rakovinu alebo ju má jej dieťatko, lebo si pomyslí, že mi šibe. Medzi chorými na rakovinu mám mnoho priateľov a naozaj sa im nemôžem na nič sťažovať, lebo sa za to hanbím. Už sa mi ale stalo asi dvakrát, že som sa neustrážila a opustila som sa. Oni ma však povzbudili. Ľudia, ktorí dokážu nájsť energiu a povzbudiť niekoho, kto sa má oproti nim ako prasa v žite, sú pre mňa hrdinovia.

Ďakujem!

Niečo normálne do inboxu