Magdaléna Potočná Pokorná: Hendikepovaní ľudia sú takí istí ako zdraví. Prežívajú všetky radosti a nástrahy života rovnako

Ľudia, ktorí zatracujú mentálne alebo telesne postihnutých ľudí, ukazujú len obraz o sebe samých.  

29. 4. 2022

Lujza Černušková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Magdaléna Potočná Pokorná je žena s obrovským srdcom, ktorú láska ku koňom priviedla k trénovaniu telesne znevýhodnených jazdcov. Svoju profesionálnu kariéru jazdkyne vymenila za spoluprácu s ľuďmi, ktorí často bývajú v spoločnosti nepochopení. Ako trénerka paradrezúry sa zúčastnila dvoch paralympijských hier, majstrovstiev sveta aj Európy.

Podľa jej slov sú hendikepovaní ľudia takí istí ako zdraví, prežívajú všetky radosti a nástrahy života rovnako. Životné skúsenosti s paradrezúrou ju naučili, že kone dokážu na človeka zázračne vplývať po psychickej aj fyzickej stránke.

Vyštudovala si na vysokej škole Univerzity Komenského odbor Pedagogika mentálne postihnutých. Kedy prišiel ten zlomový bod a povedala si si, že sa budeš okrem svojej vášni ku koňom venovať práve hendikepovaným športovcom?

Koňom som sa začala venovať na Patrónke v Bratislave, kde DSS Rosa ako prvé zariadenie na Slovensku ponúkalo postihnutým ľuďom hipoterapiu, čiže terapiu spojenú s koňmi. Keďže som v tomto prostredí vyrastala, môj postup na profesionálnu úroveň práce s hendikepovanými ľuďmi sa profiloval postupne, ale úplne prirodzene. 

Kedysi si aktívne pretekala v drezúre aj ty. Napĺňa ťa práca trénerky viac?

Určite áno, v úlohe trénerky som sa úplne našla. Keď som bola mladšia, bol pre mňa osobný úspech veľmi podstatný, ale myslím si, že vekom som dospela k tomu, že to nie je cesta, ktorou chcem smerovať. V mladosti som hrávala volejbal a zanechalo to vo mne pocit, že sa lepšie cítim v športovom tíme, nie ako jednotlivec. 

Rola trénera vo všeobecnosti nie je jednoduché povolanie. Venuješ sa zdravým aj hendikepovaným jazdcom. Aký základný rozdiel spočíva v príprave koní pre tieto dve odlišné jazdecké disciplíny?

Kôň, ktorý spolupracuje so zdravotne znevýhodneným športovcom, musí byť zvyknutý na nekoordinované pohyby, ktoré sa zdraví jazdci snažia eliminovať. Taktiež je obrovský rozdiel medzi pomôckami, na ktoré kone reagujú, či už fyzické alebo hlasové. Vo všeobecnosti sú kone veľmi vnímavé a vedia rozoznať, či na nich sedí zdravý alebo hendikepovaný jazdec a podľa toho sa aj správajú. 

Pomáhajú kone hendikepovaným športovcom po psychickej stránke? 

Kone pomáhajú po psychickej stránke aj zdravým jazdcom, vlastne nám všetkým. Bavíme sa o zvierati, ktoré vplýva na človeka len pozitívnou energiou a ľuďom so zdravotným hendikepom dodáva istotu, sebadôveru a vo veľa prípadoch mu nahrádza nohy či oči. 

Si jedinou trénerkou, ktorá sa venuje paradrezúre na Slovensku na najvyššej úrovni a tento rok si bola súčasťou českého tímu na paraolympiáde v Tokiu. Koľkým zverencom sa momentálne venuješ?

Trénujem dve jazdkyne s detskou mozgovou obrnou a jedno dievča so zrakovým hendikepom. Okrem nich sa venujem aj ďalším piatim zdravým jazdkyniam. V Tokiu sme vytvorili taký česko-slovenský tím, pretože reprezentantka Anastasja Vištalová pochádza z Čiech, ja som Slovenka a kôň je súčasťou Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov. 

Prečo si jazdkyňa žijúca a pracujúca v Prahe vybrala trénerku a ustajnenie svojich koní práve na Slovensku?

S Nasťou sa poznáme vyše desať rokov, stretávali sme sa na rôznych pretekoch a po ukončení spolupráce s jej českou trénerkou ma oslovila a ja som súhlasila. V Čechách patrí medzi špičku jazdcov venujúcich sa paradrezúre, preto som nemusela nad týmto rozhodnutím dlho premýšľať. 

Keby si mala porovnať slovenské pomery v paradrezúre so svetom, líšia sa? 

Rozdiel medzi slovenskou a svetovou úrovňou je všeobecne v jazdeckom športe obrovský. Naša krajina nemá také zázemie, tradíciu a podporu ako vo svete. Čo sa konkrétne paradrezúry týka, je na tom rovnako. Nemáme dostatok jazdcov, trénerov ani koní, ale napriek tomu dokážu naše reprezentantky podať slušný výkon aj medzi jazdcami z Nemecka, Veľkej Británie či Talianska. 

Foto: Šimon Šiplák

Jazdecký šport patrí medzi tie finančne veľmi náročné. Podporuje vás Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov alebo musíte hľadať súkromných sponzorov?

Každý rok dostávame podporu práve od tohto zväzu. Z ročného rozpočtu sa dokážeme zúčastňovať pretekov, hradia sa náklady na réžiu koňa, jeho ustajnenie, veterinára a kováča. Sme aj členmi občianskeho združenia Mladosť, odkiaľ nám prispievajú 2 % z daní. Samozrejme, každý súkromný sponzor je pre nás veľmi cenný, keďže jazdecký šport patrí medzi finančne najnáročnejšie športy vôbec. 

Musia sa paradrezúrni jazdci venovať aj iným športom či aktivitám?

Ideálne je, keď sa popri jazdeniu venujú aj iným športom. Moje zverenkyne napríklad plávajú, chodia na turistiku, dokonca lyžujú. Veľmi dôležitá je aj spolupráca s fyzioterapeutmi, pravidelne navštevujú liečivé kúpele a venujú sa rôznym metódam, ktoré im pomáhajú k lepšej pohyblivosti končatín.

Je výhodou, keď hendikepovaní ľudia začnú s jazdením od útleho detstva?

Určite áno, aj pri zdravých jazdcoch sú vždy zvýhodnení tí, ktorí začnú skôr. Deti so zdravotným hendikepom začínajú hipoterapiou, môžu sa polohovať a cvičiť naozaj skoro. Pohyby konského chrbta dokážu vo veľa prípadoch zázraky. 

Zažila si v živote situáciu, keď si konkrétnemu človeku zmenila svojou prácou s koňmi pohľad na svet alebo zlepšila jeho zdravotný stav? 

V minulosti, keď som sa venovala hipoterapii, som cvičila s pätnásťmesačným dievčatkom, ktoré stále nechodilo. S pomocou rehabilitačnej sestry sme docielili to, že dievčatko po pár týždňoch začalo chodiť. V tomto prípade pravidelné cvičenie na konskom chrbte naozaj prispelo k tomu, aby sa dieťa odhodlalo vykročiť samé. Čo sa týka pohľadu na svet, verím, že im jazdením, sebadisciplínou a povinnosťou dodávam pocit, že sú ako iní, bežní ľudia.

Foto: Šimon Šiplák

Mnoho ľudí trpí predsudkami o hendikepovaných ľuďoch. Ty s nimi pracuješ denne niekoľko rokov, takže vieš posúdiť, akí v skutočnosti sú. 

Sú úplne rovnakí ako aj my všetci ostatní zdraví ľudia. Sú introverti, extroverti, profesionáli v rôznych oblastiach a myslím si, že ich znevýhodnenie je druhoradá záležitosť. Osobnosť človeka neovplyvňuje to, či je zdravý alebo hendikepovaný. Znevýhodnenie je druhoradé. Majú rovnaké starosti ako my, vedia milovať ako my, pracujú, študujú, starajú sa o rodiny… Ich osobnosti ale dokáže ovplyvniť hendikep v tom, že sú napríklad v detstve odsudzovaní či šikanovaní. Skôr som sa však stretla s ľuďmi, ktorí nezostanú zatrpknutí, práve naopak, považujem ich za obrovských bojovníkov. 

Stretávaš sa aj s reakciami, že ľudia odsudzujú či zatracujú fyzicky postihnutých ľudí?

Bohužiaľ, stretla som sa s tým a musím sa priznať, že ma to vždy šokuje, pretože odmalička som vyrastala v prostredí, kde boli aj hendikepovaní ľudia. Moji rodičia pracovali v ústave na Patrónke, preto som nikdy nepociťovala medzi mnou a týmito deťmi rozdiel.

Ľudia, ktorí zatracujú mentálne alebo telesne postihnutých ľudí, ukazujú len obraz o sebe samých. Myslím si, že aj znevýhodnení ľudia patria do našej spoločnosti rovnako ako my. Zažila som aj to, že zdraví ľudia najprv nevedeli, ako majú s hendikepovanými ľuďmi komunikovať a potom sami zistili, že sú takí istí.

Čo je najdôležitejšou motiváciou pre hendikepovaných ľudí, aby sa nevzdávali? Nielen v športe, ale vo všeobecnosti. Ako im spoločnosť dokáže efektívne pomôcť? 

Motiváciu v živote potrebujeme všetci bez ohľadu na náš zdravotný stav. V ich prípade je to skôr o uvedomení si faktu, že aj napriek hendikepu dokážu žiť úplne normálny život.

Spoločnosť im dokáže pomôcť tým, že ich bude vnímať úplne rovnako ako ostatných, nebude ich odsúvať na okraj, dovolí im študovať, pracovať, športovať a nebude sa na nich pozerať pomedzi prsty. Taktiež by im veľmi uľahčila život ohľaduplnosť, keby ľudia napríklad viac mysleli na bezbariérový prístup v hoteloch a reštauráciách. Často som sa stretla s tým, že vozíčkari boli v tomto smere znevýhodnení.

Foto: Šimon Šiplák

Čo si na práci s nimi vážiš najviac?

Vážim si na nich to, že aj keď sa buď s hendikepom narodili, alebo prežili ťažké nehody, či ochorenia a stali sa z nich športovci so zdravotným znevýhodnením, tak fungujú, snažia sa v danom športe niečo dosiahnuť, samostatne sa živiť, jednoducho sa nevzdávajú. 

Na ktorý zážitok spojený s paradrezúrou spomínaš najradšej?

Je ich viac, ale tento zážitok mám uložený v pamäti úplne jasne. Vďaka paradrezúre som sa dostala na paralympiádu do Rio de Janeiro v roku 2016. Ten moment, keď som videla to obrovské kvantum ľudí, ktorí žijú so zdravotným znevýhodnením a napriek tomu fungujú, športujú, reprezentujú krajiny, mi absolútne zmenil pohľad na svet.

Po emocionálnej stránke sa ma veľmi dotklo stretnutie s mladým, krásnym dievčaťom, ktoré žije s ochrnutou polovicou tváre po vážnom úraze alebo pohľad na vyšportovaného chlapca, ktorý nemá nohy. Pravdupovediac sa s takýmito ľuďmi stretávam často, ale to množstvo odhodlaných, aj keď zdravotne znevýhodnených ľudí mi vyrazilo dych.

Sú hendikepovaní športovci samostatní alebo odkázaní na pomoc druhých?

Vo väčšine prípadov sú v bežnom živote samostatní, ale keby som mala porovnať úplne zdravých ľudí a hendikepovaných tak, samozrejme, v určitých situáciách sú odkázaní na pomoc druhých. 

Čo ťa ľudia so zdravotným postihnutím naučili?

V prvom rade ma naučili vážiť si vlastné zdravie a denne ďakovať Bohu, že nie som vôbec odkázaná na pomoc druhých. Fascinujú ma taktiež tým, ako si aj napriek hendikepu dokážu nájsť motiváciu, aby normálne pracovali, športovali a aby boli uplatnení v spoločnosti. Presne touto húževnatosťou mi dodávajú motiváciu počas mojich všedných dní.

Práca s hendikepovanými ľuďmi ma tiež naučila, čo znamená vytrvalosť a trpezlivosť, pretože ten proces k dosiahnutiu cieľa je predsa len dlhší a náročnejší ako so zdravými športovcami. Ľudia s hendikepom ma naučili nevzdávať sa v situáciách, ktoré sa nevyvíjajú tak, ako by som chcela.

 

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

paradrezúra práca s hendikepovanými ľuďmi