Marek Roháček: Potrebujeme viac porozumenia pre ľudí, ktorí príjmu dieťa z domova

Keď nie je funkčná rodina, nie je možné nič ďalšie.

29. 9. 2019

Zuz Mráziková

Marek Roháček je zakladateľ a predseda občianskeho združenia Návrat, ktoré presadzuje a podporuje návrat ohrozených a opustených detí do rodín. Jeho cieľom bolo Slovensko bez detských domovov a vďaka jeho aktivitám sa podarilo presadiť viacero legislatívnych úprav v prospech rodinných foriem starostlivosti o opustené deti. Počas štúdia pracoval s problémovou mládežou, neskôr učil na Katedre sociálnej práce na PdF UK v Bratislave, robil poradcu ministerke práce, sociálnych vecí a rodiny Ivete Radičovej. Aktuálne sa venuje oblasti life mentoringu.

V Návrate pomáhate opusteným deťom nájsť nové rodiny už viac ako 25 rokov. Čo naopak, dáva Návrat vám?

Pre mňa osobne to má súvislosť so slobodou, ktorá práve oslavuje 30. výročie. Vyrástol som v rodine, v ktorej otec bol zatvorený ako politický väzeň za to, že bol príliš aktívny v cirkvi a ako rodina sme tým pádom boli na okraji. Zároveň to však bolo inšpiratívne prostredie plné slobodnej diskusie.

Moji rodičia si tiež vzali do pestúnskej starostlivosti ďalšie dieťa z domova. Na túto dobu (70. roky, pozn. red.) to bolo niečo divné. Bezdetné páry to síce robili, no v momente, keď to urobila rodina s vlastnými deťmi, bolo to niečo nezvyčajné. A nielen spoločensky, ale aj na samotných úradoch, ktoré boli už z princípu podozrievavé voči všetkému. Do našej rodiny to vnieslo obrovskú dynamiku v dobrom aj zlom. Pre mňa samého to bolo zo začiatku náročné.

Návrat je teda pre mňa návratom v zmysle, že sme z domu dostali slobodné proaktívne rozmýšľanie. To nás priviedlo k snahe naprávať veci, aby boli také, ako boli pôvodne zamýšľané, teda ak dieťa bolo stvorené tak, aby vyrástlo v rodine, aby sme ho vracali do týchto prirodzených podmienok.

marek-rohacek-adopcie
Foto: Šimon Šiplák

Kedy ste začali premýšľať nad založením združenia?

Kľúčovým momentom bola revolúcia. Mal som pocit, že do tohto momentu sme žili v zoologickej záhrade, kde sme síce mali pravidelnú stravu, no boli sme neslobodní. Teraz žijeme v naozajstnom lese, čo je možno o niečo náročnejšie, pretože si sami musíme zabezpečovať stravu, no máme slobodu. Boli sme veľmi naštartovaní slobodu využiť.

V tom čase som pracoval s delikventnými deťmi, pri ktorých som si uvedomoval, že keď nie je funkčná rodina, nie je možné nič ďalšie a následne to už iba chytáme za chvost a nevieme s tým veľa spraviť.

Aké aktivity viedli k realizácií Návratu?

Iniciovali sme vznik štúdia sociálnej práce a posilnenie vnímania sociálneho pracovníka s rešpektom k posilňovaniu prirodzených zdrojov prostredia detí, v ktorom sa pohybujú. Nevedeli sme, čo z toho vznikne, no mapovaním situácie náhradných rodín sme zistili, že sú ponechané napospas, nemajú dostatočnú podporu a prípravu. Objavili sme biele miesto a začali ho vypĺňať.

Ja sám som si v tomto období s mojou budúcou manželkou vzal do pestúnstva osemročné dvojičky, veľa sme na túto tému diskutovali s priateľmi. Dá sa povedať, že Návrat vznikol vtedy u nás v obývačke.

Mali ste od prvého momentu jasnú víziu o činnosti Návratu?

Od začiatku bolo naším zámerom robiť viac ako len umiestňovať deti do rodín, tu naša rola nekončila. Vedeli sme, že nová rodina bude potrebovať sprevádzanie. Láska je kľúčová, no keď má dieťa ťažkosti z minulosti, nestačí. Veľkú kapacitu si preto nechávame na sprevádzanie po umiestnení dieťaťa v rodine. 

Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Tatianou Ondrejkovou, šéfkou spoločnosti Pelikán.

Čo bolo vašou ambíciou?

Zmeniť systém na rodinné modely. Prirovnám to k triedeniu odpadu – učíme sa to všetci, ale na to, aby sa to dialo systémovo, potrebujeme farebné kontajnery.

Druhou dôležitou vecou ale je, že tie kontajnery musí mať každý z nás aj v hlave. Aby prebehla zmena, potrebujeme oba faktory a to, aby boli v súčinnosti.

Podobne to bolo aj s Návratom – pokúšali sme sa meniť legislatívu, finančné toky, nastavenie odborníkov a zároveň verejnú mienku. Aby bolo viac ľudí takých, ktorí príjmu dieťa, no aby aj tí, ktorí to nespravia, mali porozumenie, keď tak urobí sused.

Ako sa dala verejná mienka formovať z vašej pozície?

Nemali sme na to veľké prostriedky alebo skúsenosti, no povedali sme si, že to, že dieťa potrebuje rodinu, nie je niečo, čomu by sa nedalo úplne porozumieť. Deťom v domove sa vtedy hovorilo “štátne deti” a nazývali to tak aj odborníci na konferenciách. Snažili sme sa zmeniť toto vnímanie, že to nie sú štátne deti, ktorým na Vianoce odnesiem čokoládu a všetko bude v poriadku.

Sú to naše deti, ktoré pôvodne mohli byť naši susedia alebo spolužiaci mojich detí. Našou snahou je mobilizovať okolie v prirodzenej citlivosti, aby napríklad učiteľka zapojila nejaký podporný systém v triede, kde je takéto dieťa.

marek-rohacek-koucing
Foto: Šimon Šiplák

Sledujete ďalší priebeh a vývin aj po umiestnení dieťaťa v novej rodine?

Na sprevádzanie po adopcii kladieme dokonca väčší dôraz ako na samotnú prípravu. Príprava je totiž “nasucho”, trénujeme is modelové situácie, no dieťa príde už s konkrétnymi prejavmi, temperamentom, potrebami a históriou a my sami netušíme, ako sa to bude vyvíjať. Viete niečo z jeho papierov a diagnostiky, no vývoj môže byť rôzny. Je na ľuďoch, či si sprevádzanie vyžiadajú, no snažíme sa prípravu smerovať tak, aby pochopili, že starostlivosť o dieťa nekončí adopciou rovnako ako nekončí narodením. 

Sú adoptívni rodičia povinní oboznamovať dieťa o skutočnosti, že bolo osvojené?

Na Slovensku to zákonom dané nie je, všetkým však hovoríme, že by to urobiť mali. Najčastejšou otázkou je kedy. Aby to nebolo náročné, treba v dieťati pestovať, že aj to, že bolo prijaté, je normálnou vecou ako narodenie.

Odporúčame im napríklad vymyslieť si rozprávku, ktorá bude ušitá priamo na nich. Bude to prerozprávaný ich vlastný príbeh, ktorého súčasťou bude aj to, že “niekoho sme hľadali a našli sme teba”. Keď sa dieťa narodí, nevyberám si ho, keď si dieťa adoptujem, vyberám si práve toto dieťa. Dá sa to nakoniec ešte povýšiť a otočiť tak, že bolo vyvolené. Dieťa príjme za normálne tie veci, ktoré za normálne považuje rodič. Takto sa z toho nestane trauma, mýtus ani ťažkosť.

Sú prípady, keď sa noví rodičia rozhodnú dieťaťu nepovedať o jeho pôvode?

Stále existujú prípady, keď to chce niekto z nejakého dôvodu zamlčať. Kedysi boli kvôli tomu ľudia schopní sa presťahovať, zrušiť minulosť a vytvoriť rodine novú identitu s prijatým dieťaťom. Dávno som o tom však už nepočul.

Častejšie sa stáva, že to odkladajú alebo zahmlievajú. Tým si na seba vytvoria pascu, pretože o to ťažšie je to povedať neskôr. Ak však odmalička rozprávam dieťaťu nejakú rozprávku, nemusí nastať deň D, kedy mu to musím nejako zvláštne oznámiť. Stane sa to bežnou súčasťou života a priebežne sa bude dieťa pýtať a dopĺňať si informácie o svojom živote tak, ako to bežne robí aj akékoľvek iné dieťa.

Keď dieťa dospeje a rozhodne sa samo zaujímať o svoju biologickú rodinu, na úradoch sú povinní dať mu informácie. Je podľa vás správne, aby sa tieto deti o svoj pôvod zaujímali?

To, že niekto ma splodil a porodil, je otázka mojej základnej fyzickej existencie a tým pádom základnej identity. Je dobré to mať spracované, keď to potrebujem alebo som na to zrelý. Ak to niekto nepotrebuje, rieši to iba do miery, do ktorej to potrebuje. Rodičom hovoríme, nech tá téma stále leží na stole a dieťaťu je stále dostupná. 

Deti, ktoré najčastejšie zostávajú v domovoch, sú skôr tie staršie, s nejakou záťažou alebo súrodenecké skupiny. Vyjadrili ste sa, že musíme vytvoriť nejaké nové podmienky pre tento typ detí vzhľadom na ich potreby.  Aké sú to podmienky?

Dá sa to spraviť napríklad tak, aby starostlivosť pre tieto deti bola organizovaná inak. Že ich bude trebárs maximálne sedem v jednom zariadení, nie desiatky, ako je to teraz.

V nedávnej pamäti máme kauzu Čistý deň. Ako je možné, že to dôjde takto ďaleko? Moja odpoveď je, že keď je veľa detí pohromade, nemôže nevzniknúť problém. V rodinách žijeme v malých rôznorodých individuálnych skupinách. Zariadenia sú monogeneračné, tým pádom neprirodzené, a tak prichádza k problémom.

marek-rohacek-sprevadzanie
Foto: Šimon Šiplák

Čo sa stane s dieťaťom po tom, čo opustí detský domov? Poskytuje mu štát nejakú formu podpory?

Pod krídlami detského domova môže zostať do 26. roku života, pokiaľ študuje.

Čo sa týka peňazí, v prípade štúdia dostáva finančnú podporu. Po odchode dostane jednorazovú dávku, rádovo necelých 1000 eur, to je všetko.

Organizácie, ktoré sa venujú bezdomovcom, hlásia, že medzi ich klientmi je vysoké percento ľudí odchovaných v detskom domove. Najčastejšími dôvodmi, prečo ľudia prichádzajú o strechu nad hlavou, sú psychické choroby, rozpad vzťahov, a následne sú to dôsledky detského domova.

Je to o fungovaní vzťahovej väzby, vzťahovosti alebo pripútania, súvisiacimi s prvými tromi rokmi života. Tu sa fyziologicky tvoria prepojenia v mozgu o tom, že človek je schopný vzťahovosti nielen v zmysle partnerskom alebo rodičovskom, ale aj pracovnom. Teda že mám schopnosť tvoriť tím a kooperovať, rešpektovať autority či rozumieť dôsledkom svojich činov.

Detský domov je umelé prostredie, kde sa striedajú dospelí ľudia a dieťa sa nemôže naviazať na jednu materskú osobu. Deti sa tu naučia plávať pomedzi vzťahy a mať tak mentalitu obete. Vnímajú to potom tak, že druhí mu majú pomáhať a ono za to, čo sa mu udeje, nemôže. Možu za to tí druhí a tí mu majú pomôcť. Nie je to vypočítavosť, je to nastavenie spôsobené systémom, v ktorom vyrástlo. Tu sa opäť vraciame k tomu, že rodina je jediný spôsob.

Súvisí to aj s presadením zákona o profesionálnej náhradnej starostlivosti?

Profesionálne náhradné rodiny sú špecifikom Slovenska. Keď dieťa zostane opustené a čaká sa, kým sa nájde adoptívna rodina alebo sa jeho vlastná postaví na nohy, trvá to celé mesiace alebo aj roky. Myslíme si, že aj toto čakanie je dobré stráviť v profesionálne rodine a nie v zariadení. Podarilo sa nám presadiť, aby deti do troch rokov nesmeli byť umiestnené v inštitúcii. Dieťa tak kritické obdobie prvých troch rokov strávi v rodine. Samozrejme, že ani následná zmena rodiny nie je dobrá, no je to menšie zlo, ako žiť v prostredí postrádajúcom vzťahy.

marek-rohacek-navrat
Foto: Šimon Šiplák

Je vaše zanietenie rovnako silné ako v začiatkoch? Netajíte sa, že ste si prešiel vyhorením.

Problémom bolo, že som nerozlišoval prácu a súkromie. Bol to pre mňa jeden svet a čiastočne stále je. Nemám pocit, že chodím do práce, žijem niečo, čo sa mi zdá byť zmysluplné. Z režimu pracovať osem hodín denne a potom ísť domov pozerať televízor by som sa zbláznil. Nerobím to ani pre peniaze, som toho názoru, že k zmysluplným myšlienkam peniaze prídu.

Vyhorenie zároveň vôbec neľutujem. Beriem to ako súčasť toho, že keď robím veci naplno, vyčerpanie je prirodzenou súčasťou. Prirovnám to k náročnej trojdňovej turistike, z ktorej keď sa vrátim, som zničený a ešte dlho ma bolia nohy a mám otlaky. Ale to som predsa chcel, nie? V skutočnosti som robil všetko preto, aby sa toto stalo. Treba však vedieť odhadnúť mieru. Byť zdravo unavený, no mať za sebou zmysluplnú vec nie je prúser. Vďaka vyhoreniam som sa naučil čítať sám v sebe.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

adopcia navrat oz navrat