Mária Sliacka je šéfkou neziskovej organizácie SOS Linka pre zvieratá
v núdzi, ktorú založila v roku 2016. Ide o sieť dobrovoľníkov, ktorí pracujú na základe podnetov od volajúcich. Tí zavolajú, keď majú podozrenie na zanedbávanie alebo týranie zvieraťa. Inšpektori prípad preveria a vyšetria, komunikujú s majiteľom, snažia sa o nápravu.
Je vedenie organizácie vaším zamestnaním?
To nie. Pracujem ako živnostníčka a organizáciu vediem vo voľnom čase. Rovnako je to aj s inšpektormi, každý z nich má vlastné zamestnanie.
Prečo ste sa rozhodli svoj voľný čas venovať práve zvieratám?
Vždy som cítila potrebu pomáhať slabším, mám to v povahe, napĺňa ma to. Zvieratá k slabším rozhodne patria. Majitelia im ubližujú a ony sa samé brániť nevedia. Keď sa ubližuje ľuďom, štát sa o nich postará, nenechá ich na ulici. To pri zvieratách neplatí.
Povedal vám niekto, že by ste sa mali venovať radšej ľuďom?
Áno, často to počúvame od tých, ktorých preverujeme na základe podnetu. Útočia na nás s tým, aby sme sa radšej starali o ľudí, napríklad o bezdomovcov a podobne. Odpovedám im na to, že predsa aj oni môžu pomáhať. Každý z nás má na výber.
Aké podnety dostávate najčastejšie?
Vo väčšine prípadov ide o zanedbanie zvieraťa, napríklad, že má krátku reťaz, nevhodnú búdu alebo je vychudnuté. V týchto situáciách si ľudia často ani neuvedomujú, že robia niečo zle. To je rozdiel oproti týraniu. Keď človek zviera týra, robí to s úmyslom mu ublížiť.
Často nám ľudia nahlasujú aj túlavé zvieratá. O tie sa ale musí postarať obec alebo útulok. My im teda tieto podnety posúvame. Ja následne kontaktujem starostu a overujem si, ako sa k prípadu postavili.
Z času na čas nám niekto zavolá s tým, že sa chce svojho zvieraťa vzdať, nech si ho vezmeme. A potom ľudia volajú, aj keď potrebujú radu. Napríklad, keď nájdu zrazené voľne žijúce zviera.
O aké zvieratá väčšinou ide?
Najčastejšie sú to psi. Občas riešime aj týrané mačky. Potom hospodárske zvieratá, lenže tie musíme riešiť v spolupráci s Regionálnymi veterinárnymi a potravinovými správami (RVPS). Potom kone, no pre tie tiež už vzniklo špecializované občianske združenie.
Často nám ľudia nahlasujú chránené živočíchy, napríklad sokoly, ježkov, labute. S nimi, žiaľ, my nevieme urobiť nič. Preto volajúcich odkazujem na záchranné stanice alebo na Štátnu ochranu prírody. Vždy sa ale snažím si overiť, či sa prípadu venovali a ako to dopadlo.
Čo konkrétne sa deje potom, keď vám človek zavolá?
Všetky hovory prijímam a vyhodnocujem ja. Venujem sa tomu už dvanásť rokov, takže väčšinou viem situáciu posúdiť. Obvykle si od volajúceho pýtam aj fotky, aby som mala lepšiu predstavu. Následne zavolám majiteľovi zvieraťa. Ak na neho nemám kontakt, oslovím starostu obce, z ktorej podnet prišiel. Informujem sa o nahlásenom majiteľovi, snažím sa na neho získať kontakt. Ak je s majiteľom rozumná reč, vysvetlím mu problém a dohodneme sa na jeho náprave. Ak je ale situácia vážnejšia, pošlem na miesto jedného z našich inšpektorov. A ak majiteľ nechce spolupracovať, posuniem podnet na RVPS.
Kto sú inšpektori a v čom spočíva ich práca?
Každý z nás má iné zamestnanie, nikto sa tejto činnosti nevenuje profesionálne. Máme inšpektorov vo všetkých regiónoch, hoci ich zastúpenie je nerovnomerné. Dobrý inšpektor musí byť komunikatívny, samostatný a vynaliezavý. Musí vedieť, ako sa rozprávať s majiteľom zvieraťa, aj keď ten nechce spolupracovať.
Práca nášho človeka spočíva v navštevovaní nahlásených miest, kde preveruje situáciu. Ak je to možné, urobí fotografie. Porozpráva sa s majiteľom a poradí mu, ako situáciu napraviť. Po čase sa vráti, aby stav zvieraťa skontroloval. Ak sa ho majiteľ vzdá, inšpektor ho buď hneď odvezie, alebo mu hľadáme nový domov a inzerujeme ho na našej stránke.
Čo sa stane so zvieraťom, ktoré odoberiete pôvodnému majiteľovi?
Nazývame to odobranie, no oficiálne môže zviera odobrať iba RVPS. My ho vezmeme, iba ak nám ho majiteľ dobrovoľne odovzdá. Niekedy ho k tomu musíme prehovoriť, no je to potrebné.
Ak je zviera v zlom zdravotnom stave, ide rovno na veterinárnu kliniku, obvykle do Michaloviec. Tam sa väčšina z nich zotaví. Potom na základe psíkovej veľkosti a povahy rozhodneme, kam pôjde. Môže ísť do jedného z našich dočasných záchytných kotercov alebo do domácej opatery. Potom ho inzerujeme na našej stránke a hľadáme mu domov. S inzerovaním nám pomáhajú aj naše partnerské útulky v Brezne a Fiľakove, no občas spolupracujeme aj s inými útulkami. Pomôžu nám aj s umiestnením psíkov, ak to my sami kapacitne nezvládame.
Snažíte sa vždy zviera odobrať?
Rozhodne nie. V prvom rade sa snažíme vyriešiť problém už u majiteľa. Nechceme zvieratá odoberať, ak to nie je nutné. Za rok dostaneme približne tisíc podnetov. Z toho prípadov, kedy sa majiteľ vzdá zvieraťa a my ho odvezieme, je asi sto. V roku 2019 to bolo presne 173 psov aj zopár mačiek.
Aký je ďalší postup v prípade majiteľov, ktorým zviera odoberiete?
Snažíme sa s nimi aj naďalej komunikovať a vzdelávať ich. Odobraním zvieraťa to nekončí, človek by si mohol pokojne zaobstarať ďalšie a celý problém by začal nanovo. Majitelia, ktorí boli len málo informovaní, si dajú povedať. Stretávame sa s nimi na dedinách. Tam je bežné, že ľudia mávajú psa na krátkej reťazi a ani im nenapadne, že tým trpí.
No väčšina z majiteľov, s ktorými pracujeme, je skrátka nezodpovedná a nemá záujem sa o svoje zviera starať. S takými ľuďmi sa nám pracuje ťažko. Napríklad, s majiteľmi z rómskej komunity nepohnete prakticky vôbec.
Ako hodnotíte prácu RVPS v tejto oblasti?
Pracovalo by sa nám ľahšie, keby na páchateľov viac tlačili. Je to jediný štátny orgán, ktorý má v kompetencií dať pokutu alebo zviera odobrať. No ich zamestnancami sú úradníci, nie ochranári. Riaditelia sú do nich dosadení politicky, často im chýba odbornosť.
Na druhú stranu, majú toho na starosti veľmi veľa. Nestarajú sa len o zvieratá, ale aj o hygienu potravín a ďalšie veci. Ideálne by bolo, keby im štát posilnil kapacity. Napríklad v Bardejove sú, podľa mojich informácií, na celý okres iba traja ľudia. Preto keď vidíte nejaké zviera, ktoré potrebuje pomoc, je lepšie zavolať niektorej z neziskových organizácií.
Aká je vaša úspešnosť?
Približne osemdesiat percent prípadov sa pohne správnym smerom. Buď sa majiteľ postará o nápravu, alebo sa zvieraťa vzdá, poprípade mu ho odoberie RVPS.
Je podľa vás teraz, keď v zákone stojí, že zviera nie je vec, legislatíva na ochranu zvierat dostatočná?
Určite nie. Bolo by ju treba rozšíriť, aby umožnila boj proti množiteľom psov. Rovnako by sme tam radi videli zákaz predaja zvierat na inzertných stránkach.
Tiež by mala prísne definovať podmienky, ktoré musí domácnosť splniť, ak chce chovať zviera. To by mohlo pomôcť aj s problémom zvierat v rómskych osadách. Totiž, ak niekto nemá okolo domu plot, pes bude zrejme na reťazi. Ak niekto neplatí za plyn a elektrinu, len ťažko bude mať dosť prostriedkov na to, aby zviera vhodne živil. Zároveň by sme mali sprísniť podmienky chovu pri psychicky chorých ľuďoch. Takýchto prípadov máme čoraz viac. Neliečení psychiatrickí pacienti, ktorí žijú sami, často vôbec netušia, že zviera týrajú. No deje sa to.
A potom, aj samotný proces s páchateľmi by mal byť prísnejší, často totiž dostávajú neadekvátne tresty a stáva sa, že ani nie sú vykonané. Vymožiteľnosť práva v oblasti ochrany zvierat je veľmi náročná.
Prečo?
Problém je ten, že hoci máme platné zákony, majitelia ich obchádzajú a kontrolné úrady nad tým privierajú oči. Inšpektori z RVPS často ľutujú viac ľudí, než zvieratá, o ktoré sa nestarajú, napríklad preto, že majú finančné problémy. A ďalej, nie každý policajt či sudca je psíčkar a tieto prípady zmietajú zo stola, skrátka sa nimi nechcú zaoberať.
Problémom sú aj známosti. Spomínala som, že ak nemám kontakt na potenciálneho páchateľa, zavolám starostovi obce. Lenže ak sa páchateľ a starosta poznajú, ďaleko sa s prípadom nedostaneme.
Kým na kľúčových pozíciách nebudú odborníci, ktorým skutočne záleží na zlepšení situácie v tejto oblasti, nepohneme sa ďalej.
Máte skúsenosti aj s množiteľmi psov?
Áno. Pracuje sa nám s nimi veľmi ťažko. Sú prefíkaní. A najmä, keďže ide o peniaze, sú schopní všetkého. Keď bežný človek svojho psa zanedbáva, obvykle sa s ním dá nejako dohodnúť. No množiteľ nás k sebe nepustí, psíkov nám neukáže. Aj preto sa im táto činnosť ťažko dokazuje.
Tento rok sme riešili jedného neďaleko Rimavskej Soboty. Osobne si myslím, že ten človek nemá chrbtovú kosť. Našli sme u neho malých buldočkov v hroznom stave, odobrali sme mu ich.
Dá sa vôbec ilegálne množenie dokázať?
Dosť nám pomáha zákon o čipovaní. Ten hovorí, že každý pes, ktorého chcete predať alebo aj darovať, musí byť začipovaný. Keď má človek doma veľa šteniatok, čipovanie ho stojí veľa peňazí, takže sa mu do toho veľmi nechce. Pre nás je absencia čipu u psa dôkazom jeho zanedbávania, s ktorým vieme pracovať.
Aký je rozdiel medzi množiteľom a obyčajným chovateľom, ktorému sa šteniatka narodia nedopartením?
Tí najhorší množitelia majú veľa zvierat, ktoré chovajú v rôznych chlievikoch, klietkach pre zajace, v hrozných podmienkach. Ich sučky mávajú šteniatka niekoľkokrát do roka.
Sú prípady, keď sa mladé pritrafia len kvôli nepozornosti či nezodpovednosti majiteľa. To nie je množiteľ. No neznamená to, že takéto správanie je správne. Ak sa na nás niekto obráti s prosbou o pomoc pri nechcených šteniatkach, trváme na tom, aby dal sučku vykastrovať. Aby sa situácia v budúcnosti nezopakovala. Keď je dotyčný seriózny, urobí to. No ak nie, šteniatka rozpredá. A tu nám opäť vzniká riziko, že sa z neho stane množiteľ, keďže zistí, že na predaji psov sa dá zarobiť.
Ako by sme mohli situáciu zlepšiť?
Veľmi by pomohlo, keby sa zvieratá s výnimkou registrovaných chovných staníc nemohli inzerovať na inzertných portáloch. Viem, že touto myšlienkou sa zaoberala aj naša zvieracia ombudsmanka.
A potom, podľa nás sú kľúčom kastrácie. Tie by dokázali urobiť badateľný rozdiel.
Odkiaľ teda máme psíka kúpiť, ak ho nechceme z útulku?
My vždy odporúčame nekupovať, ale adoptovať. Ale keď už, rozhodne by som odporučila psy zo serióznych chovných staníc. Človek si myslí, že keď si kúpi zviera u množiteľa, ušetrí. No často býva opak pravdou. Šteniatka, ktoré nemajú zdravých a dobre živených rodičov, budú pravdepodobne tiež chorľavé. Vo výsledku tak preplatíte množstvo peňazí na veterinárnej starostlivosti. Vždy by ste mali chcieť vidieť rodičov šteniatka, aby ste si ich mohli preveriť.
Čo by sme si mali na šteniatku a jeho rodičoch všímať?
Treba si všimnúť ich zdravotný stav, no to je otázka skôr na veterinára. Treba pozorovať aj vzťah majiteľa k jeho zvieratám a to, ako sa o ne stará. Ak si kúpite zviera od majiteľa, ktorý naň nebol dobrý, je tu riziko, že zviera bude nespoločenské a nebude si k vám vedieť nájsť cestu.
Predstavujú psy pod vianočným stromčekom, ktoré neskôr skončia na ulici, ešte stále problém?
My riešime zvieratá, ktoré majiteľa majú. O psy, ktoré sú vyhodené na ulicu, sa zo zákona stará mesto, obec alebo útulok, takže ja o nich veľa neviem. No mám zaujímavé informácie z útulku v Košiciach. Po sviatkoch tam výrazne zvýšený počet vyhodených zvierat neevidujú. Oveľa horšie je to v septembri. Nechcem povedať, že zviera ako darček už nie je problémom, len, že po veľkých prázdninách je to horšie.
Prečo?
V lete si deti prinesú domov psíka alebo mačku. Počas prázdnin majú čas sa s nimi hrať. No keď začne škola, zrazu sa o ne nemá kto starať. A tak skončia na ulici. Poslúžili iba ako hračka na leto, a keď sa skončilo, museli ísť preč. Oveľa väčším problémom ako Vianoce sú teda letné prázdniny.
Ako si psíka vybrať, aby sme neskôr nemali potrebu zbaviť sa ho?
Rodina by si mala rozmyslieť to, či je na taký záväzok pripravená. Rodič by nemal podľahnúť tlaku dieťaťa. Musí zvážiť, či sa o zviera bude mať kto starať. K zvieratám nemôžeme pristupovať bez rozmyslu.
Ľudia by tiež mali dať pozor na psíkov pôvod, či nie je z množiarne. V neposlednom rade si musia premyslieť to, za akým účelom si psa berú a či je pre nich vhodný. Nie každý pes sadne každému. Niekto potrebuje živšieho, niekto naopak pokojnejšieho. Nemôžeme sa preto pri výbere zvieraťa rozhodovať len na základe jeho vzhľadu.
Keď predsa len nastane situácia, že majiteľ o psa už nestojí, čo by mal urobiť?
Keď už sa ho chce zbaviť, rozhodne by ho nemal ponúkať na inzertných stránkach. Inzerujúci totiž netušia, čo je záujemca za človeka. Môže im narozprávať hocičo a nikto si ho nepreverí. Zviera potom môže skončiť v zlých rukách.
Najlepším riešením je osloviť útulok alebo niektoré občianske združenie. Tieto môžu psíka inzerovať na svojich stránkach. Obvykle si dôsledne overujú záujemcov a dbajú na to, aby mali pre psa vhodné podmienky. Snažia sa mu tak zabezpečiť dobrý život v novom domove.
Prečo je dobré mať v domácnosti zviera?
Keď je v rodine dieťa a dostane zviera na starosť, učí sa zodpovednosti. Zároveň spoznáva empatiu a súcit, ktoré sú veľmi dôležité. A potom, zvieratá nám pomáhajú. Dokážu nás rozveseliť, ale aj upokojiť. V neposlednom rade – zviera nám dáva bezpodmienečnú lásku. Tá je kľúčová, keď človek prechádza nejakým ťažším obdobím. Vedia pomôcť deťom, ktoré sú v škole šikanované, no rovnako aj starým ľuďom, ktorí sú osamelí. Ak má človek zvieratko, nemá nikdy núdzu o lásku.
Vydali sme knihu najdôležitejších myšlienok, ktoré zazneli v našich rozhovoroch počas troch rokov. Pridajte si ju do svojej knižnice a nechajte sa inšpirovať a motivovať vždy, keď to budete potrebovať. Kúpiť si ju a podporiť nás môžete na kniha.heroes.sk. Ďakujeme.