Mariana Kováčová sa viac ako dvadsať rokov venuje problematike týraných detí a žien. Založila neziskovú organizáciu Centrum Slniečko v Nitre, ktorá pomáha týraným, sexuálne zneužívaným deťom a obetiam domáceho násilia. Svojou prácou chce pomáhať nielen obetiam, ale aj deťom, ktoré násilie nepoznajú. Verí, že vďaka prevencii sa násilie zo spoločnosti môže vytratiť.
Veľa sa hovorí o tom, že počas pandémie pribúda počet obetí domáceho násilia. Prečo je to tak?
Tých dôvodov je viacero. Ľudia musia v jednej domácnosti tráviť veľa času, v rodinách vládne nervozita, chaos, strach z budúcnosti. Jednou zo stratégií násilníka je izolovať obeť doma bez akýchkoľvek kontaktov. Počas lockdownu to má veľmi jednoduché a legálne, je to súčasť opatrení. Pred pandémiou chodil násilník denne aspoň na určitý čas z domu a obeť mala čas si vydýchnuť, prípadne požiadať o pomoc. Teraz, keď sú obete domáceho násilia úplne izolované, prichádza k uvedomeniu si, v akej náročnej situácii sa nachádzajú. Pandémia im ukázala, že to, čo doteraz podceňovali alebo prehliadali, už musí skončiť. Uvedomili si, že život s násilníkom ubližuje nielen im, ale aj ich deťom.
Ďalším dôvodom sú nesystémové opatrenia. Ak polícia odhalí v domácnosti násilie, môže násilníka vykázať z domu na desať dní. Počas nich môže obeť kontaktovať organizácie, ktoré sa domácim násilím zaoberajú a požiadať ich o pomoc. Obete sú však často v strese, prežívajú strach z budúcnosti, nie sú schopné ďalších krokov a netušia, aké majú možnosti. Často neurobia nič, násilná osoba sa po desiatich dňoch vracia a násilie eskaluje.
Preto je veľmi dôležité, aby bola aj zo zákona polícia prepojená s intervenčnými centrami, ktoré by najneskôr 72 hodín po vykázaní kontaktovali obeť domáceho násilia a poskytli jej bezplatnú odbornú právnu, sociálnu a v prípade potreby aj psychologickú pomoc. Na Slovensku nám zatiaľ takýto systematický krok chýba, aj keď ho pilotne overujeme v Nitrianskom kraji. Táto pandémia odhalila viaceré nedokonalosti v tomto systéme. Dobrou správou je, že sa pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej dali dohromady viacerí odborníci a v súčasnosti prebieha novelizácia zákona, ktorá pojednáva aj o intervenčných centrách. Bude to určite ešte chvíľu trvať, ale dáva to obetiam oveľa väčšiu šancu vymaniť sa z násilia.
Myslíte si, že návrat do starých koľají zlepší tento stav?
Situácia je teraz veľmi vypätá, obávam sa, a skúsenosť z prvej vlny to naznačuje, že po uvoľnení opatrení môže byť enormný tlak na poradenské centrá a bezpečné ženské domy so žiadosťami o pomoc. Bude to závisieť od toho, ako sa obete rozhodnú so situáciou vysporiadať.
Čo im bráni odísť?
Zlá sociálna situácia, ekonomická a psychická závislosť na násilnom partnerovi, vydieranie z jeho strany, strach a obavy z budúcnosti. Obeť domáceho násilia má často nízke sebavedomie a nedôveruje si. Ak však obeť vidí, že je šanca uniknúť z tejto situácie, väčšinou ju využije. Napríklad aj vďaka pomoci od spomínaných intervenčných centier.
Bohužiaľ, často majú zlú skúsenosť s políciou, s úradmi, s vyhrážkami od partnera. Dokonca aj na súdnych pojednávaniach padajú otázky typu: Prečo ste neodišli skôr? Prečo ste s ním mali ďalšie deti? To je príklad nepochopenia problematiky domáceho násilia a žien zažívajúcich násilie v partnerských vzťahoch. Po rokoch býva obeť presvedčená o tom, že nezvládne vyjsť z kruhu násilia a niekedy tak trpí celý život. Ale cesta z násilia existuje. Čím skôr si to uvedomí, tým sú následky menej závažné.
Prečo okolie nezasiahne pri očividných prejavoch domáceho násilia? Je to zo strachu alebo pre nezáujem?
Strach je jedným z dôvodov, prečo ľudia násilie nenahlásia. Stáva sa, že človek má s podobnou situáciou už skúsenosť, už sa do podobných vecí „zamontoval“, nakoniec bol x-krát vypovedať, možno sa mu niekto vyhrážal smrťou. To sú nepríjemné skúsenosti, ktoré odrádzajú pomôcť. Pre tieto prípady ale existujú anonymné linky, kde môžete násilie nahlásiť, prípadne sa poradiť čo robiť a ako postupovať. Dôležité je nebyť ľahostajný. Možno tým zachránite to najcennejšie, ľudský život.
A niekedy si povieme: „Veď sa len hádajú…“
Áno, to je ďalší dôvod, prečo okolie nezasiahne. Ide o mýty, ktoré sprevádzajú domáce násilie. Reči typu „ona si to zaslúžila“, „majú také talianske manželstvo“, „hádky sú normálne, nech si ich spolu vyriešia“ vedia bagatelizovať násilie v rodine. Rozdiel medzi hádkou a násilím je ten, že pri hádke vyhráva raz jeden, raz druhý, prípadne hádka končí vzájomným kompromisom. Pri násilí obeť nikdy nevyhráva. Okolie by malo zasiahnuť už v začiatkoch, dlhodobé násilie prináša so sebou trvalé psychické a zdravotné problémy.
Domáce násilie sa odohráva v rodinách, v kruhu tých, ktorí by nám mali byť najbližší. Začína to už pri výbere partnera alebo môže vzniknúť aj vo fungujúcej rodine?
Môže to prísť aj v rodine, kde to predtým fungovalo. Nečakaná tragédia, vážne ochorenie, nespokojnosť so sebou, to sú skutočnosti, ktoré vedia spustiť konflikty a tie môžu prerásť do násilia. Týka sa to nás všetkých.
Už na začiatku vzťahu by sme si mali všímať určité náznaky. Vtedy má však človek nasadené ružové okuliare a veľa vecí nevidí alebo nechce vidieť. Ženy k nám prichádzajú s tým, že partner ich bil už predtým, ale ony si mysleli, že keď budú mať deti alebo vlastné bývanie, nebude sa to opakovať. Je to podobné ako s alkoholikmi. „On pil aj predtým, ale ja som si myslela, že prestane.“ To nie je také jednoduché. Naopak, s rodinou a so vzťahom prichádzajú ďalšie a ďalšie problémy.
Ak je človek naučený riešiť ich v mladosti alkoholom alebo násilím, tak sa nezmení, pokiaľ so sebou nezačne sám pracovať. V tejto oblasti nám chýbajú špecifické programy, v ktorých by odborníci pracovali aj s násilníkmi. My môžeme pomôcť žene odísť od tyrana, no on si čoskoro nájde inú obeť.
Existujú nejaké signály správania, ktoré o človeku vypovedajú, že inklinuje k násiliu?
Môžete si všímať, ako sa o vás vyjadruje smerom k iným, ako vás oslovuje. Ako reaguje na to, čo hovoríte v spoločnosti, či vaše názory akceptuje, zastáva alebo vás verejne zhadzuje. Násilník má tendenciu obmedzovať vás v stretávaní sa s priateľmi, rodinou, nedovoľovať vám stretnutia s kamarátkami. Chce vás vlastniť, mať len pre seba. Postupne je obeť sama a nemá sa na koho obrátiť. To sú drobnosti, ktoré vo vzťahu človek na začiatku možno nevidí.
Aj deti sa stávajú obeťami domáceho násilia. Ako to zmení ich život?
Dokonca ani nemusia byť priamo týrané, stačí, aby v takom prostredí žili a prejaví sa to na nich. Niekedy viac, ako keby boli priamymi obeťami. Pred niekoľkými rokmi k nám prišla do krízového centra mladá mamička s dvojročným synom. Doteraz si pamätám, čím všetkým si musela prejsť. Muž ju zatváral v byte, ak chcela ísť na toaletu, musela prosiť aj niekoľko hodín na kolenách o toaletný papier, kopal ju, fyzicky i psychicky týral.
Počas bývania v krízovom centre bolo vidieť, aké následky to zanechalo na jej chlapcovi. Ak niekto na jeho mamu zvýšil hlas, postavil sa pred ňu a bránil si ju. Naopak, keď chcel sladkosť a mama mu ju odmietla dať, prišiel za ňou a kopol ju. Deti jednoducho robia to, čo vidia u dospelých.
Bohužiaľ, nie je zriedkavým javom, že násilník bol v detstve sám obeťou týrania či zneužívania. Je to dôsledok nespracovania traumatických zážitkov. Ak však násilie uplatňuje následne aj vo svojej rodine, neospravedlňuje ho to. Práve preto je dôležitá prevencia a to už od detského veku. Rozprávať sa s deťmi o tom, aké je vhodné a nevhodné správanie, ako sa máme k sebe správať a neubližovať si.
Nie je ojedinelým prípadom, že deti odobrané z rodín, v ktorých zažili týranie, túžia po návrate domov. Po čase si rodičov idealizujú. Ako vyzerá vaša práca v týchto situáciách?
Takéto príbehy zažívame dennodenne. Po čase si deti vytvárajú predstavu, že sa nič hrozné nestalo. Niektoré popierajú násilie. Nechcú, aby boli ich rodičia potrestaní, nepotrebujú satisfakciu, chcú len, aby násilie prestalo. Je dôležité s deťmi intenzívne pracovať, vysvetľovať im, že nie sú za to zodpovedné a že je dôležité, aby boli v bezpečí.
Nemôže to fungovať spôsobom, že dieťa odoberieme z rodiny, umiestnime do špecializovaného zariadenia, tam s ním pracujeme a potom sa vracia do toho istého neošetreného rodinného prostredia. Potrebujeme špecialistov, ktorí budú pracovať aj s takýmito rodinami, ak je šanca na návrat detí domov. Žiadne náhradné prostredie, aj s tými najlepšími opatrovateľmi, nenahradí rodinu. Dieťa chce byť súčasťou komunity, chce mať otca, mamu, a hoci to niekde zlyhalo, stále má v sebe vieru, že sa domov vráti.
Správajú sa deti zažívajúce násilie odlišne od svojich rovesníkov?
Vieme na nich spozorovať určité znaky, ktoré sú špecifické pre konkrétne druhy násilia. Ak dieťa, ktoré bolo šťastné a usmievavé, náhle zmení správanie, je smutné, nervózne, má strach či tajomstvá, ktoré nechce prezradiť, treba spozornieť. Môže to byť ale aj o tom, že prežilo nejakú smutnú udalosť, napríklad smrť domáceho miláčika alebo člena rodiny. Deti bývajú veľmi úprimné a niekedy sa ich stačí citlivo spýtať.
Ako?
Dôležitými faktormi pri rozhovore je správne načasovanie, priestor, nálada a spôsob, akým s deťmi hovoríme. Pri rozhovoroch o násilí je dôležité počúvať, čo si dieťa o tom myslí, čo sa v ňom odohráva. Dieťa rýchlo vycíti, že sa mu rodič dostatočne nevenuje. Je dôležité nájsť si na dieťa čas, počúvať ho, nenútiť ho hovoriť o niečom, o čom hovoriť nechce a rozhovor prispôsobiť jeho veku. Pokiaľ sa zdá dieťa smutné, môžete sa mu prihovoriť „Vidím, že si smutný, trápi ťa niečo? Môžeš mi o tom povedať viac?“ Už pred viacerými rokmi sme v Centre Slniečko zrealizovali prieskum, ktorý poukázal na to, že násilia na deťoch pribúda. Začínať s prevenciou v 3. či 4. ročníku základných škôl je neskoro.
Kedy začať s deťmi o násilí rozprávať?
Rozprávajme sa s nimi od útleho detstva, to je tá najlepšia prevencia. Viem si predstaviť, že mnoho rodičov netuší, ako na to. Aj pre nich sme vydali knihu Kozmo a jeho dobrodružstvá, s ktorou môžu veľmi citlivo otvárať témy násilia. Cez postavičku kozmonauta Kozma sa deti učia vhodné a nevhodné správanie. Rodičia si môžu s deťmi čítať príbehy z Kozmových ciest vesmírom. Každý príbeh sa odohráva na inej planéte a Kozmo na každej z nich spozná nových mimozemšťanov. Pripravili sme aj krátke animované videá a audioknihu. Sú to pomôcky, ktoré rodičom uľahčia rozprávať sa s deťmi o témach ako je ponižovanie, agresivita či odmietanie detí, ktoré sú iné.
V minulom roku sme pripravili pre rodičov aj zaujímavý program Kozmo na doma zameraný na celú rodinu, ktorý sa zábavnou formou dotýka tém ako branie vecí kamarátom bez opýtania, posmievanie sa či ignorovanie násilia. Dlhoročné skúsenosti sme spojili do preventívneho programu Kozmo a jeho dobrodružstvá, ktorý sa už tretím rokom snažíme implementovať do predškolských zariadení a základných škôl.
Chceme aj u najmenších rozvíjať schopnosť rešpektovať práva iných a zároveň ochraňovať tie svoje, preto je program určený pre deti od troch do ôsmich rokov.
Deti trávia veľa času aj v škole alebo v škôlke. Dokážu učitelia odhaliť problém včas?
V tejto problematike je potrebné pedagógov vzdelávať, preto realizujeme rôzne preventívne programy. Okrem Kozma sme v Centre Slniečko pripravili projekt Bez modrín. Jeho súčasťou je napríklad zážitkové vzdelávanie učiteľov, v ktorom sa premietajú dva edukatívne filmy Modriny na duši. Zobrazujú vhodné, ale aj nevhodné prístupy pedagógov, sociálnych pracovníkov a vyšetrovateľov pri sexuálnom násilí. Upriamujú pozornosť na psychické násilie, ktoré deti zažívajú napríklad pri rozvodoch a ukazujú riešenia v oblasti násilia. V súčasnosti pripravujeme tretí diel zo série, v ktorom budú výpovede žien zažívajúcich násilie.
Som veľmi vďačná za odozvu, ktorú dostávam počas školení. Niektorí pedagógovia prichádzajú na kurz s tým, že oni také deti v triede nemajú. Po dvoch dňoch intenzívneho tréningu si uvedomia, že to tak úplne nie je. Človek musí byť dostatočne citlivý, aby odhalil, že niečo nie je v poriadku. Zároveň si musia uvedomiť, čo všetko sa môže stať, ak budú k týmto témam ľahostajní a nebudú dostatočne vnímaví. V systéme ochrany detí potrebujeme profesionálov, lebo tu ide o ich životy.
Existuje na školách prevencia?
V školách chýbajú odborníci, ktorý by ju robili. Nemôže to robiť hocikto, mali by to byť preventisti – odborníci v téme a mali by mať k dispozícii supervíziu. Tá podľa mňa chýba aj učiteľom.
Jednou z foriem násilia je aj šikanovanie. Ako často sa v školách objavuje?
Môžem vychádzať len z výskumov, ktoré sa šikanou zaoberali. Napríklad v roku 2018 urobilo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva prieskum o šikane a kyberšikane na školách. Oslovili tritisíc žiakov druhého stupňa základných škôl, gymnázií a stredných škôl, ktorí odpovedali na otázky týkajúce sa šikany v škole. Častý výskyt šikany uviedlo viac ako 8 % žiakov a občasný výskyt potvrdilo až 43 % respondentov. To sú vysoké čísla, keď zoberieme do úvahy skutočnosť, že ôsmaci alebo deviataci sú k šikane latentnejší a násilné prejavy považujú za bežné.
Stávajú sa terčom šikany tí „odlišnejší“?
Áno, je to bežné. Sú to zväčša deti zdravotne znevýhodnené, inej farby pleti, s nejakou odlišnosťou, napríklad s okuliarmi alebo strojčekom na zuboch. Preto je veľmi dôležité rozprávať sa a pracovať s nimi od nástupu do školy alebo škôlky. Ak prídeme do triedy, v ktorej je zdravotne znevýhodnený žiak, veľmi rýchlo je vidieť, či pani učiteľka zvládla situáciu. Ak mu deti pomáhajú, berú ho ako súčasť kolektívu, priatelia sa s ním, je to ukážkový príklad. Po preventívnych programoch sa aj nám občas stáva, že deti, ktoré boli v kolektíve outsiderom, sa stanú obľúbeným spolužiakom v triede.
Výskumy tiež potvrdzujú, že hoci nám neustále rastie naše IQ, EQ klesá. Naše emocionálne cítenie je nižšie, nevieme sa orientovať vo vlastných pocitoch, komunikovať s ľuďmi, vcítiť sa do pocitov iných ľudí. To deťom veľmi chýba.
Ako naučiť deti, ako sa k sebe správať?
Musíme sa tak správať my. Ako by sme ich to inak naučili? Často aj deti menia rodičov a učia ich lepším spôsobom. Nehovorme im stále toto a tamto nerob, skôr oceňme, ak niečo urobia dobre. Pri konfliktoch si s nimi sadnime a rozprávajme sa o tom, ako si oni predstavujú riešenia. Môže to byť veľmi inšpirujúce aj pre nás.
Slovenské prieskumy potvrdzujú teóriu, že tam, kde sa vyskytuje klasické šikanovanie, čelia deti aj jeho kybernetickej verzii. Je odhalenie v týchto prípadoch ťažšie?
Spolupracujeme s kolegami z Internetovej poradne IPčko.sk a tí vidia situáciu ako naozaj zlú. Ja som sa stretla s prípadmi detí, ktoré kyberšikanu zažili a samé o nej hovorili. Išlo napríklad o dievča, ktorej „kamarátka“ o nej napísala na sociálnu sieť niečo hanlivé a bolo to pre ňu veľmi zraňujúce. Je to v priestore, kde to deti nevedia ovplyvniť a môže im to veľmi ublížiť. Taká novodobá forma násilia. Veľkým problémom je aj tzv. grooming, budovanie dôvery medzi sexuálnym predátorom a jeho obeťou, najčastejšie medzi mladými dievčatami a dospelými mužmi.
Niekedy sa deti potrebujú porozprávať o svojich pocitoch, zážitkoch a nie všetky to chcú zdieľať so svojimi rodičmi. Ak nemajú rovesníkov, ktorým by sa zdôverili, uchyľujú sa ku konverzáciám na internete s osobami, ktoré vôbec nepoznajú, no javia o ne záujem.
Prečítajte si rozhovor s Marekom Madrom, psychológom a zakladateľom Internetovej poradne pre mladých IPčko.sk.
Ako sa mu dá zamedziť?
Je veľmi dôležité s deťmi o tom hovoriť, samozrejme nestrašiť ich, lebo tých strašiakov je veľmi veľa, ale pripraviť ich na to. Poskytnúť im bezpečie a utvrdiť ich v tom, že každý problém sa dá riešiť.
Máme nádej, že správnou prevenciou sa predíde tomu, aby ďalšie generácie už šikanu v kolektíve nezažívali?
Som o tom presvedčená, aspoň teda nie v takej nezdravej miere ako v súčasnosti. Inak by som to nerobila. Je to pre mňa možnosť robiť svet krajším práve cez deti. Máme možnosti, ako zabrániť násiliu na deťoch, tak ich využime.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Centrum Slniečko Mariana Kováčová násilie na ženách obete domáceho násilia