Martin Mojžiš pôsobí dlhé roky ako docent teoretickej fyziky na Univerzite Komenského. Popritom sa venuje publicistickej činnosti a popularizácii vedy širokej verejnosti. Zviditeľnil sa najmä pravidelnou účasťou v diskusnej relácii Pod lampou a vedecko-populárnymi článkami v časopise .týždeň, z ktorých neskôr vznikli tri knižné zbierky. Má rád vedu a jeho úmyslom je ukázať jej krásu čo najširšiemu publiku. Minulý rok ste ho mohli vidieť aj na konferencii TEDx a nie sú mu ľahostajné ani spoločensko-politické otázky.

Prečo ste sa rozhodli vydať nie práve najľahšou cestou, stať sa teoretickým fyzikom?

Fyzika ma začala baviť na základnej škole už na prvých hodinách, keď som sa s ňou začal zoznamovať. Bolo to asi hlavne tým, že sme mali dobrú učiteľku, ona mi k tomu tak nejak otvorila dvere. Aj na gymnáziu ma to spomedzi všetkých predmetov ťahalo najviac práve k fyzike.

Tým pádom ani nemám pocit, že je to ťažšia cesta. Fyzika ma vždy bavila a išla mi natoľko, aby som ju bez problémov vyštudoval. Až po skončení štúdia, keď som ju mal začať aj naozaj robiť, to začalo byť ťažšie. No nikdy som nemal pocit, že som si vybral zle. Nikdy som to neoľutoval. Vtedy sa mi to zapáčilo a dodnes sa mi to páči.

No aj v rámci fyziky, je práve teoretická jedna z najťažších.

Je v nej najviac matematiky a to naozaj aj dosť ťažkej. A špeciálne to platí vo fyzike elementárnych častíc, ktorej som sa venoval. Dnešný vedecký pohľad na svet je taký, že všetka hmota, s ktorou prichádzame do styku, sa skladá z molekúl a atómov.

Tie sa zas skladajú z ďalších elementárnych častíc a svet je vlastne skladačka. V princípe porozumenie svetu, aspoň z tohto pohľadu, znamená porozumieť tej skladačke. Tým, že porozumieme aj tým najmenším „legovým kockám“ a tomu, ako sa spájajú. Z toho potom vyplynie všetko ostatné o hmote okolo nás, od tohto stolíka, pri ktorom sa rozprávame, až po celý vesmír. Preto som si vybral práve fyziku elementárnych častíc.

Martin Mojžiš
Foto: Šimon Šiplák

Chceli ste ísť pekne od podlahy…

Áno, pripadalo mi to, ako tá správna časť, na ktorú sa treba sústrediť, že to je to najhlbšie porozumenie. Človek porozumie elementárnym časticiam, cez to atómom a molekulám, cez ne zas chémii, biológii, a tak ďalej. Je to určitým spôsobom to celkom fundamentálne porozumenie. Aj keď pravda je taká, že tá cesta je nekonečne dlhá. Teoretická fyzika pokrýva prakticky všetky oblasti, nie je to len nejaký malý výsek. A porozumenie rôznym veciam, to je to, čo ma vždy lákalo. Iným dôležitým aspektom fyziky, ktorý ale mňa osobne nikdy príliš nevzrušoval, sú jej obrovské aplikácie, niekedy úplne nečakané. Vlastnosti tuhých látok, na ktorých sú založené tranzistory a počítače, jadrová energia, a tak ďalej.

Takže vašou hlavnou motiváciou bolo pochopiť svet okolo nás?

Mal som taký pocit – dodnes neviem, či oprávnený – že jedno z možných porozumení svetu vedie tadiaľto, a že to je jedna z mála ciest, ktorá vedie k naozajstnému porozumeniu. Veľa je ich len zdanlivých. Vo fyzike je toto porozumenie uspokojivé, ale aj tam je to iba na istej úrovni, aj keď možno povedať, že na tej najhlbšej.

Niektoré populárno-vedecké teórie tvrdia, že hmota je vlastne nehmotná a my žijeme v matrixe. Čo si o tom myslíte vy?

Myslím, že je to veľmi dezinterpretovaná informácia. Hmota je podľa mňa úplne hmotná. Niekedy sa pri popularizácii vedy stane taká vec, že človek sa snaží z faktu vytiahnuť takú tú „sexy“ vec, niečo zvláštne, zaujímavé. Na tom postaví svoj text a ľudia, ktorí tomu rozumejú, chápu, ktorú vec zdôraznil a ako to bolo myslené. Lenže tí, ktorí tomu až tak nerozumejú, môžu získať veľmi skreslený pohľad. Špeciálne kvantová mechanika je zraniteľná týmto spôsobom. Dá sa populárne vykladať tak, že výsledkom je úplne neporozumenie a nie čiastočné porozumenie, čo bolo zámerom.

Martin Mojžiš literatúra
Foto: Šimon Šiplák

No na základe histórie môžeme predpokladať, že veľa vecí ešte nevieme.

Áno, s týmto súhlasím. Je celkom ľahko možné, že celý ten obraz sveta, aký máme dnes, je neúplný. Je možné, že existujú javy, o ktorých existencii ani nevieme. Tým pádom v našich životoch nehrajú nijakú rolu, prinajmenšom nie rolu, ktorej by sme si boli vedomí. Niektoré z týchto javov možno v budúcnosti objavíme. Je veľmi nepravdepodobné, že by sme boli práve my na konci poznania.

Niekedy ľudia netušili nič o elektrine, možno len vedeli, že keď sa nejaké látky o seba trú, tak sa dvíhajú vlasy. To bol okrem blesku asi jediný prejav elektriny, ktorý poznali. A poznali prirodzený magnet, videli magnetickú príťažlivosť. V ich životoch ale nehrala elektrina a magnetizmus nijakú úlohu.

A pozrime sa teraz okolo seba: svietia nám tu svetlá, nahrávame tento rozhovor… to všetko sú aplikácie elektriny a magnetizmu. Elektrické a magnetické javy boli veľmi dlho za obzorom ľudského poznania, vôbec sme netušili, že také javy vo svete existujú. Dnes sú všade okolo nás, vtedy neboli. Neboli súčasťou života ľudí, ani ich sveta. Iba ak ten blesk, ale vtedy ľudia nevedeli, že je to elektrina.

Fyzika elementárnych častíc operuje hlavne v teoretickej rovine. Nemáte niekedy problém si výsledky predstaviť?

Tá cesta, aby si to človek vedel správne predstaviť a vyložiť je dlhá a namáhavá. Najväčšie mozgy, ktoré sa venujú práve tejto oblasti, sú schopní prejsť až tam, na špičku. Je to ako výstup na osemtisícovku. Nie je všetkým ľuďom dané, aby sa dostali až na vrchol. Aj keby sa akokoľvek snažili. Tým, ktorí sa tomu venujú, sú tie abstraktné veci dostatočne konkrétne. Ja síce nepatrím do tej vysokej ligy fyzikov, no myslím, že to viem celkom dobre učiť a dodnes vo fyzike vidím tú krásu.

A ako sú na tom vaši študenti na Matfyze?

Pokiaľ ide o študentov, je nutné rozlišovať vyššie a nižšie ročníky. Univerzity často prijímajú bez prijímačiek, čiže sa na školu dostanú aj tí, pre ktorých to nie je. Je to ako keby sa na konzervatórium dostali ľudia bez hudobného sluchu. A takéto niečo sa deje všade. Nižšie ročníky potom slúžia ako filter, ktorý mali spraviť prijímacie pohovory.

Aj na Matfyz sa dostanú ľudia, ktorí sa s tým až tak nekamarátia, idú mimobežne s fyzikou alebo matematikou. Tí ale väčšinou rýchlo skončia, lebo je to pre všetkých trápenie. Na Matfyze ich však nie je zas až tak veľa, pretože len málo ľudí si vyberie Matfyz iba kvôli tomu, aby získali titul. Ten má dostatočnú povesť, aby vedeli, že existujú ľahšie školy.

Ja ale učím najmä vyššie ročníky a tam už nemávam pocit, že by to niekomu vyslovene nešlo. Niekto je samozrejme talentovanejší alebo pracovitejší, ale všetkých to tam zaujíma, čo je základ. Nikto sa tam neobjaví len tak náhodou. Je to náročné štúdium a nevyplýva z toho dobrý pohodlný život s kopou peňazí. Na Matfyze sa mi už veľa rokov veľmi dobre učí. Je to vynikajúca, naplňujúca práca. Človek študentov učí ťažké veci a k nim to preniká, pýtajú sa, zaujímajú sa. Majú vynikajúce otázky a nedovolia človeku, aby prednášku odflákol. Keď áno, tak hneď reagujú, prečo je to tak a ako to funguje. Za to som strašne vďačný.

Martin Mojžiš teoretická fyzika
Foto: Šimon Šiplák

Čo si myslíte o matematike ako povinnom maturitnom predmete?

Ja som zásadne proti. Viem, že v Čechách to nedávno zaviedli a v mnohých štátoch je matematika na maturite povinná, ale nemyslím si, že je to rozumné. A najmä, keď ide o zmenu súčasného stavu. Vždy som bol opatrný voči náhlym zmenám. Je potrebných veľa dobrých argumentov na to, aby sme vec, ktorá je v určitom zmysle osvedčená, rušili a nahrádzali niečím iným. To sa netýka len maturít, ale všetkého. Často nedokážeme zvážiť všetky dôsledky toho rozhodnutia.

To, čomu by sme sa mali venovať, je zaistiť, aby sa matematika na stredných školách učila lepšie. Netvrdím, že sa učí úplne zle, ale je tam obrovský priestor na zlepšenie. Bolo by nesprávne učiť ju ako doteraz, akurát donútiť deti, aby sa ju učili, lebo z nej majú povinnú maturitu. Má to byť naopak. My ich to máme učiť lepšie, aby sme im ukázali, aká je matematika pekná a užitočná. Nebudem predsa nútiť deti, ktoré nemajú hudobný sluch, aby spievali, a aby od toho ako budú spievať záviselo, či sa dostanú na vysokú školu, alebo kam sa bude uberať ich život.

Vynikajúce by bolo, keby sme deťom čo najviac otvorili svet hudby rovnako ako matematiky. Tí, čo v tom nájdu niečo pekné, z toho pôjdu aj dobrovoľne maturovať. Maturita z matematiky by mala byť povinne vyžadovaná iba tam, kde je naozaj potrebná. Nech to vyžadujú technické vysoké školy, ako podmienku k prihláške. Prečo by mal človek, ktorý ide na VŠMU alebo na germanistiku, maturovať z matematiky? Príde mi to neadekvátne.

Všimli ste si, že sa úroveň študentov zhoršila počas vášho pôsobenia na vysokej škole?

Neviem to posúdiť. Neviem, či sa zhoršila úroveň maturantov, alebo je to optický klam spôsobený dvoma vecami. Po prvé, že značná časť študentov, ktorí predtým študovali tu, teraz študuje v Čechách alebo niekde inde v zahraničí. Najmasívnejší odliv je asi do Prahy a Brna. A väčšinou tam idú tí lepší študenti, ktorí prikladajú vzdelaniu vyšší význam.

Nechcem tým povedať, že dobrí idú von a zlí ostávajú tu. Treba ale uznať, že nezanedbateľná časť tých šikovných študuje v zahraničí a to sa musí prejaviť. Druhá vec je, že vysoké školy sú financované takým spôsobom, že je pre nich výhodné mať veľa študentov. Aj takých, ktorí nerobia nič moc, sú len také „polomŕtve duše“, no školám za nich prichádzajú peniaze. Každej škole sa oplatí zobrať ľubovolné množstvo študentov, rok ich tam držať a potom pokojne 90% z nich vyhodiť.

V dôsledku týchto dvoch vecí sa môže zdať, ako by sa študenti vychádzajúci zo stredných škôl celkovo zhoršili, aj keď to tak nemusí byť. Ale neviem, možno sa fakt zhoršili. Možno sú maturanti nozaj menej vzdelaní a horšie pripravení na štúdium.

Ako ste sa dostali k tej kombinácii- fyzik vyjadrujúci sa k spoločenskému dianiu?

K tomu som prišiel ako slepé kura k zrnu. Mňa spoločensko-politické témy zaujímali vždy, ale nikdy som nemal potrebu sa k nim verejne vyjadrovať. Keď zaniklo Domino fórum a vznikal časopis .týždeň, dostala sa ku mne zhodou šťastných okolností ponuka, či by som tam nechcel písať nejaké populárne články o vede. A ja som veľmi vďačne túto ponuku prijal, dokonca som bol dosť aktívny, aby na ňu náhodou nezabudli.

Môj hlavný záujem ale nebol písať o vede, chcel som byť akýmkoľvek spôsobom súčasťou toho časopisu. Dalo sa vtedy očakávať, že bude nasledovníkom Domino fóra, pretože tam prešla prakticky celá redakcia. Lákalo ma, čo tento časopis predstavoval, jeho postoje, myšlienky, názory. Pripadalo mi to dôležité a byť jeho súčasťou bola pre mňa obrovská česť.

Okrem časopisu tu bola relácia Pod lampou a Štefan Hríb sa rozhodol urobiť odvážny krok, keď zaradil aj vedecké témy do tejto „open end“ spoločensko-politickej diskusnej relácie. A kupodivu to celkom zázračným spôsobom zarezonovalo. Naše očakávania boli, že pôjde prepadák v porovnaní s ostatnými témami. Zámerom bolo urobiť reláciu pestrejšiu, a nakoniec sa práve tie s vedeckou tematikou stali veľmi obľúbenými. Ja neviem ako sa to stalo, bol to zázrak.

Takže ste sa v tom našli?

Vždy som mal pocit, že keď niečomu rozumiem, viem to celkom dobre sprostredkovať druhým. A ukázalo sa, že nie iba na univerzitnej úrovni, ale že sa mi do istej miery darí vysvetľovať veci aj laickej verejnosti. Myslím, že ak mám nejaký talent, tak ten spočíva práve vo vysvetľovaní. Vlastne mám asi ešte jeden talent, ktorý s tým úzko súvisí: talent nerozumieť veciam. Ľudia si myslia, hlavne čo sa týka vedy a vzdelania, podstatný je talent veciam rozumieť. Ja mám talent nerozumieť, čo znamená, že keď veciam nerozumiem, tak viem, že im nerozumiem.

A keď si uvedomím, že niečomu už konečne rozumiem, tak potom väčšinou viem, ako som sa k tomu porozumeniu dopracoval a viem to aj vysvetliť. Toto je asi môj najväčší talent a výborne sa hodí k fyzike. Pomáha to aj sebavedomiu, človek vie o čom píše. Nesprostredkúvam informácie, ktoré som už ja dostal sprostredkované. Mnohé z nich sú z prvej ruky, alebo mnou prežuté dávno a dôkladne. A keď po prečítaní nejakého môjho článku začne byť ľuďom zrozumiteľné niečo, čo im predtým jasné nebolo, tak mám naozaj radosť. To je asi najviac, čo sa dá pri takomto písaní dosiahnuť.

Overovanie informácii
Foto: Šimon Šiplák

Slovensko sa začalo aktívnejšie zapájať do vesmírneho výskumu. Čo si o tom myslíte?

Každá aktivita v tomto smere je úplne rozumná. To, čo sa dnes dá v prírodných vedách robiť, je všetko na medzinárodnej úrovni. Hlavne pre malé štáty ako Slovensko, ale napríklad aj Dánsko či Fínsko, je dôležité byť súčasťou veľkých medzinárodných projektov. Dáva to tu ľuďom perspektívu, že sa vesmírneho výskumu môžu zúčastniť. Dávať perspektívu naozajstného výskumu na medzinárodnej úrovni je pre mladých dôležité. A nie je to dôležité len pre nich, je to dôležité pre nás všetkých. Ja si myslím, že je dobré, aby sa veľa ľudí venovalo vede. Podobne, ako je dobré, aby sa veľa ľudí venovalo hudbe. Sú to ušľachtilé veci a čím viac ľudí sa venuje ušľachtilým veciam, tým lepšie.

Často používate muzikálnu analógiu, ste milovníkom hudby?

Mám rád výtvarné umenie, hudbu aj literatúru. Tie príklady však nepoužívam kvôli sebe. Používam ich preto, lebo sa mi zdá, že týmto veciam ľudia rozumejú viac než vede. Majú o nich jasnejšiu predstavu a majú s nimi – na rozdiel od prírodných vied – osobnú skúsenosť. Takže sa mi zdá, že pomocou tej analógie lepšie vysvetlím to, čo chcem povedať o prírodných vedách. Používam aj príklady zo športu a niekedy používam aj príklady z vojenskej taktiky či stratégie, ale nie preto, že by som mal rád vojnu.

Myslíte, že by sa mala na Slovensku veda propagovať intenzívnejšie?

V dnešnej dobe je to dôležité ešte viac než predtým. V prvom rade je dôležité, a to nielen pri prírodných vedách, zachovať úctu k faktom. A tiež úctu k rozmýšľaniu, k poctivému rozmýšľaniu. Dnes sa mi zdá akoby sa toto postupne zo sveta vyparovalo. Hocikto môže povedať hocičo a je to takmer rovnocenné s tým, keď niekto rozumný povie pravdu.

Popularizácia vedy preto môže byť veľmi užitočná v tom zmysle, že umožňuje širšiemu publiku vidieť vo vede krásu, mať z nej radosť a zároveň k nej mať akúsi prirodzenú úctu. Ak ľudia nemajú o vede takmer nijakú predstavu, tak väčšinou ani len netušia, koľko práce stojí získavať a overovať fakty, koľko práce stojí vyvodzovať z týchto faktov nejaké všeobecnejšie závery. Potom sa ale nemôžeme čudovať, že tvrdenie konšpiračného teoretika piatej cenovej skupiny môže mať pre mnohých rovnakú váhu ako tvrdenie nositeľa Nobelovej ceny.

Bez vytvorenia lepšieho vzťahu ľudí k vede sa nebezpečenstvo moru konšpiračných teórií bude len zväčšovať. A tu môže zohrať popularizácia vedy celkom pozitívnu úlohu. Túto úlohu mala podľa mňa do istej miery plniť škola, ale bohužiaľ ju neplní v takej miere, ako by mohla. Toto ja vidím ako jeden z najväčších problémov školstva. Častokrát nielenže neotvára dvere, ale priam ich zatvára, a vyvoláva v deťoch odpor k tým veciam. Nemyslím tým zatváranie dverí k úspechu na trhu práce a podobné kecy. Myslím zatváranie dverí vedúcich k uvedomeniu si toho, čo je na svete pekné, vážne, smutné, úctyhodné.

Myslíte, že je vina na strane pedagógov?

V určitom zmysle sú v tom učitelia nevinne, pretože také sú osnovy. Predmety sa učia tak, ako by sa mali učiť na vysokej škole, lenže sú akože prerozprávané pre mladšie deti. Ale ono sa to často prerozprávať nedá. Niektoré veci sa totiž nedajú zjednodušiť, lebo napríklad chýba matematický aparát, ktorý v tom čase nemôže byť ešte vybudovaný. Ale často ich to učíme zle aj v prípadoch, kedy by sa to dalo učiť lepšie. Napríklad na geológii sme sa naučili pojmy ako prvohory, druhohory, treťohory, štvrtohory. Ale nedozvedeli sme sa, prečo sa to končí pri štvorke.

Prečo nie pätohory, šestohory, sedmohory? Namiesto toho sme sa učili len ďalšie delenia tých štyroch období, to jest učili sme sa nič nehovoriace latinské názvy. Učitelia ale často musia učiť takýmto štýlom, nemajú čas vysvetľovať prečo je to tak. Osnovy sú vytvorené takým spôsobom, že učitelia, pokiaľ nie sú úplní partizáni, to ani nemôžu dobre učiť. Ďalšia vec je, že mnohí by to ani dobre podať nevedeli. Talent je rozdelený nerovnomerne, aj ten pedagogický.

Kto je vaším vzorom?

Nemám ani som nikdy v živote nemal takzvaný vzor. V mojom živote mám ale ľudí, ktorých obdivujem a mám rád. Nepovažujem ich síce za vzory, ale motivujú ma. Napríklad môj kolega Vlado Černý, no špeciálne na katedre teoretickej fyziky je niekoľko ľudí, ktorí patria do tej kategórie. A aj v redakcii časopisu .týždeň. Je tam vysoká koncentrácia ľudí, ktorých si vážim, obdivujem a mám rád. Mám obrovské šťastie.

Ďakujeme krásne!

Niečo normálne do inboxu